Oldfich Kníchal Storočiami slovenskej literatúry

Vývin slovenskej literatúry po roku 1918 ovplyvnili dve skutočnosti, ktoré navzájom súvisia. Tou prvou je národné oslobodenie, ktorým sa tento vývin urýchlil, druhou je všestranné prijímanie podnetov z inonárodných literatúr a kultúr vôbec. V medzivojnovom období sa šíril vplyv nových predvojov (avantgárd), ako dôsledok odlišného reagovania na novú životnú skutočnosť. Pritom rôzne umelecké smery, programy a tvorivé postupy sa neraz uplatňovali v tvorbe tých istých autorov.

Vzburu voči súvekej spoločnosti hlásal futurizmus, ktorý v literatúre rozbíjal staré formy. Rozpútané pudové sily v človeku mal na zreteli expresionizmus, zatiaľ čo surrelizmus (na Slovensku nadrealizmus) klá­dol dôraz na obrazotvornosť, fantáziu vychádzajúcu z podvedomia. Niektorí autori nadväzovali i na český poetizmus, ktorý požadoval poezéu pre všetkých päť zmyslov a poéziu ako hru. Pod ideologickým vplyvom sovietskeho Ruska vznikala na Slovensku socialisticky resp. komunisticky orientovaná literatúra, ktorej metódou bol tzv. socialistický realizmus. Autori tohoto razenia sa programovo združovali okolo časopisu Dav. Zároveň v tomto období doznievali aj smery udávajúce tón v predošlom období, ako symbolizmus a impresionizmus, a napokon aj realizmus, ku ktorému sa vracajú niektorí príslušníci moderny.

Do tejto poslednej kategórie patria najmä už spomenutí Martin Rázus a Šte­fan Krčméry, ktorí zanechali pomerne rozsiahle básnické i prozaické dielo.

Rázus skromne vyznáva, že „... miesto kováča, alebo zámočníka stal som sa kňazom, trochu i spisovateľom a politikom." Jeho básnická žatva predstavuje desať kníh, z toho osem napísal po prevrate. Takmer všetky sú poznačené hľadaním východiska z labyrintu spoločenských a osob­nostných problémov. Posledná z nich, Stretnutie z r. 1937, je zamyslením nad zmyslom vlastného životného diela.

Rázusovo prozaické dielo zahrnuje sedem titulov, vrátane štvorzväzkového románu Svety (1929), obrazu podjavorinského kraja, kde autor po vojne pôsobil. Ako vyspelý rozprávač sa predstaviel v dvojdiel­nej autobiografii Maroško (1932) a Maroško študuje (1933).

Básnikom, prekladateľom a najmä citlivým a zasväteným vykladačom

slovenskej literárnej minulosti je Štefan Krčméry (1892-1955). O rozvoj literárneho života sa zaslúžil ako tajomník Matice slovenskej a dlhoročný redaktor Slovenských pohľadov. Podobne ako Hviezdoslav, aj on napísal svoje prvé básne v maďarčine. Počínajúc 30-tymi rokmi duševná choro­ba ho postupne vyradila z účasti na kultúrnom dianí. Ak v jeho prvej zbierke Keď sa sloboda rodila (1920) prevláda bojovná vlastenecká lyri­ka, v Herbariu (1929) nasadil viac osobný tón. Tuto dvojpólovosť - osob­né i nadosobné - potvrdili aj Piesne a balady (1930), kde dospieva k myšlienke vesmírnej jednoty prírody a človeke.

Prvé kroky novej básnickej generácie sú spojené predovšetkým s menami Jána Smreka, Emila Boleslava Lukáča a Valentína Beniaka, ktorí zaujali ústredné postavenie vo vývine slovenskej poézie do roku 1945.

Zmyslovým opojením a životným jasom su preniknuté prvé zbierky Jána Smreka (vi. menom Ján Čietek, 1898-1982): Odsúdený k večitej žízni (1922), Clávajúce dni (1925) a Božské uzly (1929).

Život je dar a každý jeho deň je príležitosťou k dobrodružstvu a láske:

Dnes milujem svoj Deň.

Noc miloval som včera.

Tak láskal som ju, v rukách sa mi chvela

a sľubovala sen.

Hľa, milujem svoj Deň

a najmä svoje Ráno!

Ono dnes mlčí, zajtra ma však zľúba

a povie svoje: Áno.

Smrek je rodený básnik, poeta natus, a jeho verše plynú ako pieseň, ako hudba: „... bolo to v januári 1933" píše vo svojich spomienkach. „Kráčal som od Reduty... plynové lampy už svietili. Odrazu môj pohľad pritiahla... pružná ženská postava. Bol v nej magnetizmus. Zapôsobil na kovové struny vo mne... Mal som tušenie symfónie... Začal som celkom prosto, ako keby som sa prihováral:

„Pozerám na vás, sprevádzam vás stále, dovoľte aspoň slovo, krásna pani!"

Tak popisuje vznik svojej poémy Básnik a žena, ktorá i e medzníkom slovenskej ľúbostnej poézie. Žena ako taká sa stala ústredným motívom jeho tvorby. Smrek, povedané slovami Jána Nerudu, by išiel za trochou lásky aj na kraj sveta, láska je preňho stálicou neba života. Svoje poetické úvahy na túto tému občas adresuje čitateľovi ako výzvy v snahe dať im platnosť poučky:

Zápasiť treba. Neujsť nikdy z boja. Nebáť sa rán, že sa nezhoja. Nepatriť nikdy medzi neveriacich. A milovať -.

Básnickým denníkom z pohnutej doby v tieni hákového kríža sú Smrekové knižky Hostina (1944) a Studňa, napísaný napospol v jazyku symbolov a podobenstiev. Pri počúvaní hudby vznikla báseň Praha 1942, ktorá počas voj my kolovala medzi Smrekovými priateľmi a ktorá vzdáva hold mestu mučenici v časoch heydrichiády:

Tá prítulnosť k Prahe má u Smreka hlboké korene. Veď práve v Prahe v dvadsiatych rokoch založil a redigoval Edíciu mladých slovenských autorov a od roku 1930 aj reprezentatívny literárny časopis Elán. Tým obohatil slovenskú literatúru a prispel k rozvoju slovensko-českých literárnych vzťahov. A napokon ako prekladateľ z maďarských, francúzskych a ďalších básnikov staval mosty do Európy.

Súčasne so Smrekom vstupuje do literatúry Emil Boleslav Lukáč (1900-1979). Ale na rozdiel od tohoto básnického druha jeho životný pocit je bolestínsky:

Viďte len smútok,

čo sála z mojich piesní, z mojich dusných piesní,

ten smútok ani v čiernych nociach nikdy nesní.

Lukáčov pobyt v Paríži dal vzniknúť zbierke Dunaj a Seina (1925). Protiklad domova a sveta, to je hodnotové meradlo, ktoré pomáha rozširovať poznanie obidvoch častí tohoto celku. Medzi Dunajom a Seinou iskria myšlienky o ľudskom šťastí, pominuteľnosti a tiež - o vlasti:

Básnikovo bolestinstvo a rozpoltenosť majú prim aj v ľúbostnej lyrike. V zbierke O láske neláskavej (1928) sa autor nepoddáva samovoľne ľúbostnému citu, ale ho zvažuje, ironizuje, pochybuje o ňom až do seba-trýzne:

Prechod do novej tóniny sa u Lukáča udial v súvislosti s hrozbou prízraku, ako sám píše, „obludnej masky vojny", Naplno sa táto struna rozoznieva v Molochovi (1938). Triptych Belvedere je aktuálnym komen­tárom k viedenskej arbitráži, rozhodnutím ktorej bolo južné územie Slovenská pripojené k Maďarsku:

Zdesenie a ochromenie z vojnových udalostí sa odrazilo v zbierke Bábel (1944), ako aj v rozsiahlej filozofickej skladbe Stĺp hanby zachy­cujúcej tvárnosť 20. storočia. Lukáč sa neskôr preniesol ponad púšť literárneho stalinizmu a prihlásil sa opäť až koncom šesťdesiatych rokov.

Len zdržanlivo, nie ako Smrek, holduje životu Valentín Beniak (1894-1973), najmä v zbierke Ozveny krokov (1931). A pokiaľ ide o jeho tvorivú metúdu, prikláňa sa k českému poetizmu, čo ešte väčšmi potvrdí

napríklad v Lunaparku, (1936), kde je stredobodom jeho pozornosti atmosféra Paríže.

To sú však roky, keď sa pred Beniakovým zrakom začínajú na obzore sťahovať chmáry, prekážajúce výhľadu do budúcnosti. To sú roky, keď

„Strašný bol Jahve, krutý v starobe,

ako píše v zbierke Poštový holub r. 1936.

Beniakova tvorba vyvrcholila v skladbe Žofia (1941), v ktorej sa pokúsil vysloviť ducha moderného človeka, vyjadriť túžbu po plnosti života a harmónii. A to cez najrozmanitejšie podoby lásky ako najmoc­nejšej vzpruhy života. - V burácajúcom víchre doby sa prihovára svojej pomyselnej Žofii:

Nás časy ponesú i keď sa nehneš z miesta nás časy ponesú by budeš ratolesť jak čierny krkavec budem ťa v pysku niesť na koráb Noemov budem sa s tebou vracať vystačiť s nádejou a život znovu začať vystačiť s nádejou v ktorú sa premeníš ty láskou storakou znova na zbremeníš...

Láska a opäť láska je témou jednej z najvýraznejších básnických osob­ností našej poézie Maše Haľamovej (1908-1995). V ústraní literárneho života citlivo zaznamenala osobné zážitky, krehké nálady dôvernosti i tragiky. Tóny čisté a svieže, ako voda horského prameňa. Verš prostý až popevkový. Slovo u nej nadobúda pôvodný význam a obsah. Svoje dielo zhrnula v zbierkach Dar (1928), Červený mak (1932) a Smrť tvoju žijem (1966), z ktorej je nasledujúci úryvok:

Týmto dielom vyvrcholilo hnutie nadrealizmu v slovenskej literatúre, ktoré je svojím významom porovnateľné s vystúpením Ivana Kraska a ďalších príslušníkov moderny na prelome storočia.

Ďalšia Fabryho tvorba, aj keď len velmi zdržanlivá, je poznamenaná vplyvom tzv. občianskej poézie. Až r. 1969 v zbierke Nad hviezdami smrti vánok sa ústrednou témou stáva človek postavený pred nevyhnut­nosť biologickej ničoty.

Ďalším významným predstaviteľom skupiny nadrealistov je Vladimír Reisel (1919). Ako dvadsaťročný sa uviedol zbierkou Vidím všetky dni a noci, v ktorej ospieval erotiku a ženskú premenlivosť. Z iného sveta je Neskutočné mesto (1943), za ktorým názvom sa skrýva nacistami okupo­vaná Praha. Je tu estéjeden nemenovaný hrdina, a tým je žena, ktorá vys­tupuje ako neuhasiteľná túžba po vnútorne spriaznenej bytosti v cudzom a odcudzenom svete:

K prudkému zlomu v Reiselovom básnickom videní sveta a zjednodušeniu tvorivých postupov dochádza na začiatku päťdesiatych rokov. K svojmu nadrealistickému dedičstvu sa nakrátko vrátil iba v ďalšom desaťročí.

Ako dvadsaťročný debutoval v r. 1938 tiež Štefan Žáry (1918) - verša­mi na obranu ohrozenej republiky. K nadrealizmu sa priklonil až vo Zvieratníku (1941). Už názov zbierky je výrečný. Autor sa sústreďuje na ľudskú životnú psychiku, na jej základné pocity a pudy, predovšetkým slasť a smrť, pričom sa väčšmi upína na ten druhý. Nezabúdajme pritom, že v onom roku vrcholí hodokvas vojny:

Hrdlami riek tečie podivná choroba Vzťahuje za nami strašné kostnanté prsty S krvavými nechtami

V r. 1947 Žáry uverejnil cyklus balád pod názvom Dobrý deň, pán Villon. Nejde tu o nejaké napodobňovanie, cieľom je dosiahnuť podobne bezprostredný básnický prejav, akým si nás dodnes získava tento stre­doveký francúzsky básnik. Autor v nej nemôže zaprieť dobu, z ktorej akoby sa vytrácala poézia:

Žáryho nadrealistické obdobie sa skončilo ešte v onom roku zbierkou Zasľúbená zem. No nielen jeho. Z tejto skupiny by sme mohli menovať ďalších. Patria sem predovšetkým Július Lenko, Pavel Bunčák, Ján Brezina a Ján Rak. Väčšia časť diela všetkých týchto básnikov sa vzťahuje k povojnovému obdobiu, resp. k obdobiu po r. 1948 a v niek­torých prípadoch siaha až do živej súčasnosti. V duchu hodnotenia kri­tiky uplynulého obdobia sa všetci, potom keď splatili tvrdú daň schema­tickej poézii, stali doslova zo dňa na deň tzv. socialistickými básnikmi. Táto premena bola sprevádzaná ústupom od náročnosti a zložitosti umeleckého nazerania.

Ako napr. Ján Rak, ktorý takto apostrofoval udalosti vo februári 1948:

UŽ tlčie bubon do kroku

oko buráca ohňom krvi

ulice dunia pochodom búrlivých dní...

Podobne tradičnou formou vyjadrili nové obsahy ďalší bývalí nadrea­listi, splácajúc daň ideológii.

Už sme citovali odmietavý postoj „proletárskeho" veršovca Jána Róba poničana.V dejinách slovenskej poézie ťažko nájdeme estéjeden príklad na podobné silácke sebavedomie, snúbiace sa s badateľným nedostatkom talentu. Mieru tohoto nedostatku prinajmenšom dávajú tušiť tieto „ori­ginálne" verše:

lebo tá žena, ktorú milujem je bohyňou: Revolúcia

Lenže to už sme opustili svet poézie a dostali sme sa do sveta zveršo­vaných ideí Poničanovej zbierky s vyzývavým názvom Som... (1923). Súdobá kritika, vrátane tej ľavej, ju prijala v lepšom prípade so značnými rozpakmi. Omnoho neskôr bola označená za „signálnu" zbierku pro­letárskej a za úvod k socialistickej poézii!

Poničan a ďalší v roku 1924 založilli skupinu DAV a rovnomenný literárny časopis. DAV je vlastne skratkou krstných mien jeho zakla­dateľov: Dano Okáli, Andrej Sirácky a Vlado Clementis. Spomenutý Okáli v spomenutom časopise charakterizoval proletárske umenie ako snahu o umeleckú syntézu spätú v živý a sociálne účinný celok revoluč­nou ideológiou. Ideológia bola teda spojivom davistov a jej bola pod­riadená i poetika. Pritom do tejto skupiny patril aj Laco Novemeský, (1904-1976) ktorého poézia môže slúžiť ako dôkaz, že umenie neznáša idelogické nálepky. Aj novšia marxistická kritika musela veľmi uhladene priznať, že už mladý Novomeský sa od väčšiny líšil „širším mysliteľským zázemím a kultivovanejšou obraznosťou."

Aj Novomeského prvá zbierka Nedeľa (1927) má asi toľko spoločné so signálom pod titulom Som... ako poézia s vyčítankami, a priraďuje sa skôr k celkovému vývinovému prúdu. Veď Novomeský bol pre­dovšetkým horlivým stúpencom a vyznavačom poetizmu.

Námetom Nedele je večerná prechádzka básnika v spoločnosti priateľa a jeho milej. Pri posedení jej básnik vykladá preklady z Apollinaira. To prezrádza ďalšiu závažnú okolnosť, že totiž i v tomto bode sa slovenský básnik dostáva do kontaktu so zakladateľskou postavou modernej francúzskej poézie. Ako predloha slúži v Nedeli jeho skladba Pásmo, založená na voľnom spojavaní predstáv a útržkov skutočnosti:

Noc chce mať z tichosti pobrežia pôžitok a preto pricvála klusom šaty z tmy na seba oblečie, rúcho si hviezdami ozdobí a povie: tu som.

Podnety modernej poézie autor ešte väčšmi zužitkováva v Romboidé (1932). Viac ako inde sa tu zvýrazňuje zvukomalebnosť verša, napríklad v básni Slnce na vodách, kde samoshlásky znejú ako tóny, kým spolu­hlásky ako šumy:

Hádam najlyrickejšou je zbierka Otvorené okná (1935). V básni Noc na stráni autor sugeruje náladu diaľok, odchodu a rozlúčky s milovanou bytosťou:

Až po vojne vyšli verše z ilegality pod názvom Pašovanou ceruzkou (1948). Potom nastáva dlhá odmlka. Ako je známe, Novomeský v pro­cese s tzv. buržoáznymi nacionalistami bol odsúdený na desať rokov väzenia. Po amnestii a rehabilitácii opäž, hoci len nakrátko, vstupuje do

literárneho diania básnickými knižkami Vila Tereza a Do mesta 30 minút (1963), v ktorých sa nostalgicky vracia do čias mladosti a k prameňom svojho komunistického kréda. Povedané slovami jednej jeho básne: „Jak vedec hľadajúci bacily, / ktoré ho zabili."

Metóda tzv. socialistického realizmu sa odrazila v diele Petra Jilemnického a Fraňa Kráľa, ktorí publikovali najmä v 20-tych a 30-tych rokoch. Čo treba chápať pod touto metódou? Ak to máme povedať niekoľkými slovami, potom - triedny prístup, straníckosť, typickosť, kolektivizmus...

Jeho prvý román Víťazný pád (1929) inšpirovali Kysuce z obdobia po prvej svetovej vojne. Hrdina Maťo Horoň, ktorý sa vrátil z ruského fron­tu, sa vzbúri proti domácim pomerom, proti odvekej biede, proti vlastné­mu otcovi i milej. Zážitky zo sovietskeho prostredia Jilemnický zúročil v románe Zuniaci krok (1930), kde zachytil proces kolektivizácie v nových domovoch českých a slovenských kolonistov. Už tu sa začína prejavovať reportážnosť a dokumentárnosť, ktorá je zreteľná aj v ďalších románoch Pole neorané (1933) a Kus cukru (1934).

Pole neorané čerpá z obdobia svetovej hospodárskej krízy. Roľníkov na Kysuciach privádzajú na mizinu exekúcie, čo vyvoláva živelný odpor. Autor uplatňuje marxistický chápaný spôsob pôsobenia literatúry na sku­točnosť, t.j. ovplyvňovanie čitateľa ideálom. Tento cieľ má aj Kus cukru, obraz zo života drobných pestovateľov cukrovej repy na trnavskej rovine. Kus cukru má okrem tohoto doslovného významu aj symboliku ľudskej potreby šťastia.

Čo má na mysli pod ľudským šťastím, Jilemnický vypovedal v románe Kompas v nás (1937), v ktorom zhrňuje svoje skúsenosti z domáceho i sovietskeho prostredia: „A práve pokrok, zlepšovanie života, boj o jeho dokonalejšie formy" - hovorí autor „to samo je vlastne jediné mysliteľné ľudské šťastie". Kompas v nás má podtitul Prípad Evy Burdovej, ktorej chceli zahatiť cestu k láske. Eva si začína uvedomovať svoj prerod vo chvíli, keď poznala Aľošu:

„Ozaj, kým sedeli spolu pod trpkou, nič si neuvedomovala, bola ako vo sne... Len to teraz vie, čo si uvedomila na prelome noci a rána: celý dote­rajší život, to bola tá medová časť detského sna, najsamprv sladká a lahodná, no napokon ťarcha... Mala všetkého nadostač, len toho nie, po čom teraz najviac túžila... Vtedy, keď sa srdce zovrelo v najväčšej úzkosti - skríkla, a ten výkrik rozbil hrozný sen o medovej sieni... Eva pri prvom bozku skríkla, potom bozkala sama, zmámená prvým pocitom slobody, a teraz sa už díva do diaľky veselými očami."

Jilemnického spolupútnikom na ceste socialistického realizmu bol Fraňo Kráľ (1903-1955), tiež učiteľ a po r. 1945 politický pracovník. Od mladosti trpel pľúcnou chorobou, ktorej napokon podľahol.

V nepríliš pôvodných básňach spájal sociálne a osobné pohnútky a svoje triedne chápanie sveta premietol i do tvorby pre mládež. V knihe Čenkovej deti (1932), ktorú recenzovali aj v moskovskej Pravde, vášnivo obžalováva kapitalistický systém.

Do „socialistickej" prózy sa začlenil reportážnym románom Cesta zarúbaná (1934). Jeho osnova je jednoduchná: boj proletariátu za lepší život, proces dozrievania učiteľa Baricu a jeho príklon k boju pracujúcich. Román Stretnutie vznikol síce už r. 1937, ale vyjsť mohol až r. 1945, keďže hlavný hrdina zomiera na bojisku španielskej občianskej vojny. Pokusom o tzv. budovateľský román, silne poznačený schematizmom, je Bude ako nebolo (1950) s témou povojnovej obnovy podbrezovských železiarní. Schematicky stvárnené postavy a témy sú spoločným rysom Kráľových prozaických prác.

Slovenskú prózu po prvej svetovej vojne poznačili predovšetkým dve ten­dencie: lyrizácia a expresionizmus. Prvá kládla dôraz na ľudské indivídu­um a jeho biologickú a citovú stránku a všestranne sa uplatnila v natu-rizme. Druhá zdôrazňovala vnútro človeka, obyčajne vykoľajeného spoločenskou krízou. Obidve tendencie pôsobili i pri vzniku sociálnej prózy, v stredobode ktorej je však kolektív, nie jednotlivec. Popritom pokračoval realistický smer, ale bez toho, že by prinášal nové podnety.

Výnimkou v tomto zmysle je iba Ladislav Nádáši - Jégé (1866-1940). Po dlhej odmlke od r. 1891 sa do literatúry vrátil sériou historických románov. Vo svojom pohľade na dejiny Jégé vyznáva historický pesimizmus, podľa ktorého sa človek v podstate nemení. To sa zakladá - nezabúdaj­me, že autor bol lekár - na biologickom chápaní človeka, na jeho určenosti dedičnosťou a okolnosťami.

Protirečenie medzi človekom a dejinami, medzi prírodným a rozumným je typické v Svätoplukovi (1928). V postave veľkomoravského kniežaťa sa spája zištnosť a rodoláska, barbarstvo a pokrokovosť, erotika a štátnická rozvaha. Z čias náboženských bojov 17. storočia je román Adam Šangala (1923). Poddaný pod týmto menom sa rozhodne opustiť svoje rodné hniezdo a zdôvodní si to nasledovne:

„Jeho rodičia boli biedni a pri všetkej úmornej práci nemali ani dosta­tok pokrmu. Na panskom museli za tú nedostatočnú zem, ktorú užívali, ročne skoro dva mesiace zadarmo robiť, a to v taký čas, keď ich práca i doma bola najpotrebnejšia...

Adam bol vrtký, silný mladík, naučil sa škriabaťpo skalách, že by bol i na holý, nevakovaný múr vyšiel; sekerkou, valaškou vedel znamenite narábať; z otcovej hákovnice... výborne vedel strieľať; v bití, v pasovaní, v behu sa mu máloktorý vrstovník vyrovnal; v gazdovských prácach bol doma, a tak sa rozhodol, keď pomyslel na otcov smutný osud, že pôjde svetom."

K súčasnosti smeruje román Cesta životom (1930), ostrá kritika mravného úpadku uhorskej aristokracie, džentry a maďarónov. Hlavný hrdina Jozef Svoreň je oportunista a odnárodnený Slovák, ktorý má za

sebou dlhoročnú školu „luhania a pretvarovania sa". Takto uspôsobený sa ľahko zžije aj s byrokraciou v novom štáte. Jégého realizmus má v tomto románe svoju odvrátenú tvár a to v naturalistických opisoch prostredia a postáv, ktoré toto prostredie plodí. Tu sa azda najvypuklejšie prejavil autorov pesimizmus.

Nové smerovanie slovenskej prózy v poprevratovom období sa spája s tvorbou Jána Hrušovského, Tida J. Gašpara, Ivana Horvátha, Gejzu Vámoša, a ďalších. Najvyššie méty dosiahlo v románoch Milá Urbana a Jozefa Cígera - Hronského.

Literárne začiatky Jána Hrušovského (1892-1975) rozhodujúcim spô­sobom ovplyvnili zážitky z talianskeho frontu. Z Talianska ťaží jeho Pompíliova Madona (1923). Hrušovský novátorským spôsobom prináša do slovenskej literatúry exotiku vzdielených krajín, dosiaľ chýbajúci obraz veľkého sveta. Je tu Rím so svojou prastarou kultúrou i prírodné krásy ostrova Capri a za touto kulisou príbehy vydedencov spoločnosti.

Na ľudské mravné dno sa Hrušovský ponoril v novele Muž s protézou (1925). Čítame ju ako denník pručíka Seeborna, u ktorého protéza má nahradiť ľudské srdce. Náš hrdina sa zameriava iba na pozorovanie a sebavyjadrovanie, až dospieva k rozdvojeniu na ľudskú a satanskú stránku. Na to už vopred upozorňuje - pravda iba v duchu - svoju obeť Mínu:

„Ona ma ľúbi. Ešte vždy ma ľúbi. Na prst jej natiahli zlatú obrúčku - a predsa ma ľúbi. Je hrdá, tají to, ale je len otvorenou knihou, v ktorej bez ťažkostí čítam. Vidíš, Mína, teraz mi šľahla mozgom nádherná myšlienka! Uskutočním ju s bezohľadnou dôslednosťou a vypočítavo ako dravec. Na franforce ti rozdriapem úbohú, smutnú došu a prisahám, že sa budem kochať v tvojich trýzňach. Jasať budem, spievať, tancovať, božstvu obete klásť... rúcho driapať... Lebo hrozná vie byť mrzákova protéza, keď vnikne do nej iskra najvyššej extázy."

Životný pocit človeka tých čias stelesňuje aj dielo Tida J. Gašpara (1893-1972), v ktorom prevláda zmyslovosť a dekadentné pocity. Zážitky z námorníckej služby na Jadrane, kde ho zastihla vojna, autor stvárnil najmä v zbierke básní Deputácia mŕtvych (1922). Zmyslovosť a exotika je i v jeho prózach Karambol a Buvi-buvi (1925). Vojnové skúsenosti sú tiež zdrojom knihy noviel Červený koráb (1931).

Tido J. Gašpar bol v rokoch 1940-1941 diplomatickýn zástupcom Slovenskej republiky vo Švajčiarsku a neskôr zastával funkciu šéfa Úradu

propagandy. Po vojne bol za túto činnosť odsúdený a väznený až do r. 1958. Vo svojich spomienkach Zlatá fantázia (1969) vylíčil obdobie svojho účinkovania v bratislavskej umeleckej bohéme po 1. svetovej vojne.

Napätie medzi snom a skutočnosťou vniesol do modernej slovenskej prózy Ivan Horváth (1904-1960). Ľudským osudom a pôsobením sa blíži k svojmu rovesníkovi L. Novomeskému. Aj on bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu, väznený a krátko po prepustenú zomrel.

Básnicky sú ladené jeho novely Človek na ulici (1928), v ktorých máme dočinenia s ľuďmi spoločensky a psychicky nezakotvenými a vôľové ochromenými. Takýto je aj Tomáš Jurga, plný bolesti a smútku, cítiaci potrebu lásky a milovania. Tieto nálady vystihuje charakteristický autorov štýl:

„V ateliéri Tomáša Jurgu stál uprostred stôl, na ňom niečo, čomu ho­voril zátišie, ale to bolo zátišie veľmi odporné. Boli tam všetky ľúbostné listy, čo podostával, i kádere vlasov, i prsteň s venovaním od malej Inge. Bolo to však zároveň veľmi výrečné zátišie, hovorilo o minulosti. Minulosť je však odporná, luže, niekedy síce príjemne, ale i to teraz bolelo Tomáša Jurgu. Pravdu má len prítomnosť a budúcnosť...

Tomáš Jurga díval sa na to zátišie a mal horúčku. Ah, bolo to protivné, sedieť v ateliéri a mať horúčku. Musel ísť medzi ľudí. Áno, a nájsť ju, vedel presne, že ona, ktorá ho bude milovať, je v meste a čaká na neho.

Tomáš Jurga sa šiel prechádzať. Lampy na ulici v diaľke podivne ostro žiarili, keď prišiel však k nim bližšie, mali matné svetlo. Ako keby sa chceli pred ním schovávať. Tomáš Jurga bol nešťastný."

Erotické a dobrodružné príbehy rozvinul autor v prozaickom súbore Vízum do Európy (1930). Pozadím je prostredie európskych veľkomiest, ako Drážd'any, Paríž, Antverpy. Horváth v nich odkrýva ľudské vášne i konflikty a sily, ktoré ich vyvolávajú.

Snové videnie skutočnosti poznamenalo aj tvorivé začiatky Gejzu Vámoša (1901-1956), hoci ústrednou témou poviedok Editino očko (1925) a. ďalších kníh je vzájomná láska medzi ľuďmi. Vámoš dlhé roky pôsobil ako lekár a z tohoto prostredia je aj román Atómy boha (1928). V centre rozprávania je pokus dr. Zuriana o liečenie pohlavnej choroby, ktorý podniká po zámernom infikovaní na sebe samom. Napriek nihili­stickému vyzneniu diela, aj tu má postava Zuriana dokázať autorovu snahu vyzdvihnúť význam obetavej pomoci ľuďom.

Najvýznamnejším Vamošovým dielom je román Odlomená haluz (1934), zobrazujúci židovskú menšinu v slovenskom prostredí za Rakúsko-uhorskej monarchie a prvej svetovej vojny. „Odlomená haluz"

- to sú odpadlíci od židovskej viery, no aj tí, ktorí sa majú asimilovať a
tým sa zbaviť i pocitu ukrivdenosti. Duch geta má však tvrdý život a
železné základy:

„Rabínova múdrosť, mocné slovo, prípadné pohŕdanie i kliatba priťahovali neodolateľnou silou, sťa veľký magnet, všetky chabé i silné duše k sebe. Tu nebolo protestu, tu nebolo možnosti kritiky či vzdoru... Židovské dievča nesmelo hovoriť s mladíkom, len v prítomnosti svojich rodičov, a v sobotu vôbec nie. V piatok večer ulice mestečka žiarili plamienkami sviečok a v sobotu bolo mesto ako vymreté...

Vámošova literárna činnosť sa náhle končí na prahu vyhlásenia sloven­ského štátu. Z obavy pred rasovým prenasledovaním a pod zámienkou študijnej cesty spisovateľ odcestoval do Číny. Tu sa začína jeho kalvária

- tvrdý zápas o živobytie. A pokračuje v Brazílii, kam odišiel po vojne a
kde po strastiplnej životnej púti podľahol následkom tropickej nemoci.

Svojím svojráznym mysliteľským postojom a celkovým zameraním svojej tvorby je Vámoš osamelým bežcom medzivojnového literárneho vývinu.