Oldfich Kníchal Storočiami slovenskej literatúry
|
|  Yüklə 1.2 Mb.
|
Dráma človeka a človek v dráme Posledné roky, ktoré uplynuli od prevatných spoločenských zmien v strednej Európe, ako lakmusový papierik ukázali, čo má skutočnú hodnotu, čo zaniklo a čo pretrvalo v búrlivom toku času. Z prevažnej väčšiny diel socialisticky orientovanej poézie a prózy zostali iba trosky. Podobnú bilanciu vykazuje dramatická literatúra, vo svojej väčšine rovnako odpútaná od skutočnej drámy človeka a tiež izolovaná od dramatickej tvorby v ostatnom svete na západ od berlínskeho múru. Hoci v období od druhej svetovej vojny do začiatku osemdesiatych rokov vzniklo na 250 pôvodných hier od vyše 90 slovenských autorov, len veľmi málo z toho má punč skutočného umenia. Len málo autorom, ako to naznačujeme už v titule, sa podarilo ukázať, aké problémy zmietajú človekom, ako sa ľudská situácia premieta do dramatického diela. Vyskytli sa síce, dokonca hneď po vojne, talentovaní dramatici, ako napríklad Leopold Lahola, boli však čoskoro odpísaní alebo odišli do zahraničia, keďže nezodpovedali predstavám o straníckoideovom, klad-nohrdinovskom a ružovkasto lacnooptimistickom pseudoumení. Je teda prinajmenšom sporné, či talentovaný autor môže i za takýchto okolností a podmienok vytvoriť dielo s určitým zmyslom pre pravdu a krásu. V každom prípade to bude výsledok nanajvýš protirečivý, ako o tom svedčia aj realisticky písané hry Štefana Králika (1909-1983). Poznáme ho predovšetkým z Bukov podpolianskych (1949) a zo Svätej Barbory (1953). V súlade s požiadavkou doby pokúsil sa v nich o zobrazenie banálne známej schémy triednych rozporov, boja proti vyko-risťovateľom a za novú spoločnosť. V tom istom ideologickom chomúte sa ocitol v päťdesiatych rokoch aj pravdepodobne najvýznamnejší slovenský dramatik súčasnej doby Peter Karvaš (1920). K jeho slovám z roku 1969, ktoré dodatočne osvetľujú úpadok tvorivosti nielen jeho, ale aj ďalších dramatikov, ani netreba komentár. Karvaš vtedy povedal, že „mnohí autori neprešli prerodom, ale sa operatívne preorientovali." Táto preorientovanosť iste platí napr. pre Karvašovu hru Srdce plné radosti z roku 1954, ale už s výhradami pre Polnočnú omšu z roku 1959. Za akési Oneskorené reportáže v divadelnej podobe by sme mohli označiť jeho Jazvu (1964), hru, v ktorej sa ľudia dostali do situácie podozrievaných a ukrivdených. Za narážku na spoločenskú diskrimináciu a nerovnosť ľudí, bez ohľadu na to, či máme na mysli kapitalistickú alebo socialistickú spoločnosť, možno označiť Veľkú parochňu (1965), podobenstvo súperenia holohlavých s vlasatými. Na mnohoznačnosť Karvašovho tvorivého hľadania poukazuje napríklad hra Experiment Damokles (1967), ktorá je v podstate kritikou totalitnej spoločnosti. Táto kritika prerastá do jednoznačného odsúdenia v jednej z najvýznamnejších Karvašových hier Absolútny zákaz z roku 1969. Už sám názov je mnohovravný a nenecháva na pochybnostiach ohľadne autorovho postoja k absolútnej moci. Tým sa však Karvaš dostal na pro-tirežimné, čiže vo vtedajšom politickom žargóne na protisocialistické pozície. Táto skutočnosť ovplyvnila osud jeho diela v ďalších desaťročiach. Iní autori sa v tejto dobe dali do nekritického ospevovania socialistickej prítomnosti. Tak napríklad hlavná postava Helena z hry Zolík (1959) Ľudovíta Filana (1925) angažované tvrdí: „Prečo to podajedni nemôžu pochopiť. Človek príde na svet, dostane priestor. A môj malý svet je súčasťou toho veľkého sveta, je s ním v dobrom i zlom, moje malé šťastie sa ohrieva na tom veľkom spoločnom šťastí, je v ňom." Na podobnom stanovisku zotrvával v sedemdesiatych rokoch Ján Kákoš (1927). V hre Dom pre najmladšieho syna (1973) ideu Povstania z roku 1944 stotožňuje s poslaním a smerovaním súčasnej epochy. Zložitejšie a rozmernejšie sa javí problematika človeka Ivanovi Bukovčanovi (1921-1975). Spočiatku pôsobil ako novinár a publicista a jeho divadelnou prvotinou bola komédia s družstevným námetom Surovo drevo. Hodnotenie spoločenských pohybov a rozporov doma i vo svete sa dostáva aj do jeho neskorších hier. Námety čerpá napríklad z obdobia slovenského štátu {Kým kohút nezaspieva, 1969), z problematiky odcudzenia v manželstve {Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica, 1971) alebo z „odsúdeniahodnej" západnej konzumnej spoločnosti {Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom, 1973). Bukovčan skôr necháva problémy otvorené a nedopovedané a vyjadruje svoje stanovisko podmienečne vzhľadom na rôznorodosť a mnohoznačnosť života, udalostí a činov. Tomu zodpovedá aj mnohosť symbolov, jazykových prostriedkov a duchaplné dialógy. Za „skutočne socialistického" dramatického umelca bol svojho času označovaný Ján Solovič (1934), ktorý upozornil na svoj dramatický talent už ako študent. Od počiatku stvárňoval otázky mravnej zodpovednosti človeka za seba samého a za spoločnosť. Takto to zdôrazňuje aj jeho stranícky tajomník Holecký v hre Polnoc bude o päť minút (1958): „Najväčším zlom je mlčky zlo obchádzať". S odstupom rokov nie je prehnané tvrdenie, že Solovič tu vyžadoval od spoločnosti, resp. jej vedúcej sily to, pred čím ona sama unikala a čoho sa vlastne vytrvalo zriekala. Konanie postáv vo väčšine autorových hier ovplyvňujú „zásadoví" komunisti a ich postoje, ako je to napríklad v Meridiáné (1974), čo je iba nepriame vyjadrenie dogmy o vedúcej úlohe strany. Ján Solovič bol vysokým štátnym funkcionárom a nositeľom vysokých štátnych vyznamenaní. Metódu zveličovania symbolov používa Osvald Záhradník (1932) už vo svojej prvotine Sólo pre bicie (hodiny), z roku 1972. Prostredníctvom spomienok dôchodcov v nej predkladá pestrý a protirečivý obraz domácej minulosti. Toto konanie je v protiklade so záujmami dnešnej mládeže. O medziľudských vzťahoch a pocite osamelosti je aj Sonatína prepává (1976). V sedemdesiatych rokoch sa rozvíjal dramatický talent Petra Kováčika (1936), najmä v Krčme pod zeleným stromom (1976), ktorá je akousi poetickou konfrontáciou minulosti a prítomnosti, pokusom o hľadanie zmyslu ľudského konania. Svojské výpovede o skutočnosti týchto rokov vznikali aj z pera všestranného Ľubomíra Feldeka, Petra Ševčoviča a ďalších. Od dramatikov sa však navonok očakávalo, že budú aj naďalej hlásať zásady tzv. socialistickej morálky a neochvejnosť princípov a skutočností, na ktorých táto morálka a ďalšie údajné hodnoty mali spočívať.
Označenie exilová literatúra nevystihuje v plnom rozsahu jestvovanie slovenskej literatúry v zahraničí, ktorá tu vznikala v dvoch etapách - jednak po roku 1945, jednak po roku 1968, ako emigrantská. Zároveň o návrate do čitateľského povedomia na Slovensku tu možno hovoriť len s určitou rezervou, keďže tento proces sa týka iba časti tejto literatúry, jej najvýznamnejších predstaviteľov. Slovenskí spisovatelia, ktorí odišli do sveta po roku 1945, boli zväčša rozdelení politicky i nábožensky (konfesionálne) a to napospol ovplyvňovalo aj umelecké kvality ich tvorby. Ako celok boli značne roztrúsení -- časť odišla do Argentíny (Hronský, Mečiar) a Austrálie (Pavol Hrtús-Jurina) i do Kanady, no najviac do Spojených štátov amerických (Šprinc, Strmeň, Okáľ a neskôr Dilong). Skupina v USA vyvíjala najväčšiu aktivitu a z nej sa grupovali i najvýznamnejší literárni tvorcovia, ako sme ich práve uviedli. Po roku 1948 pribudli v zahraničí ďalší spisovatelia, napr. Žarnov, Zvoničky, Kružliak, ktorí sa usadili najmä v Ríme. Tu, vo „večnom meste" vznikol Ústav sv. Cyrila a Metoda, v ktorom sa sústredilo najmä vydávanie náboženskej literatúry. V Kanade vzniklo v r. 1971 vydavateľstvo Priatelia dobrej knihy pod vedením Felixa Litvu, v ktorom vychádzala i nenáboženská literatúra. Spomenutý Litva prevzal v posledných rokoch redigovanie katolícky orientovaného časopisu Most. Vo väčšine exilovej literatúry, ako sme už pripomenuli, prevláda národné a náboženské zacielenie. To našlo svoj odraz predovšetkým v spomienkach a kronikárskych zápisoch o strastiplnej ceste do exilu. Takéto sú Nedokončené pohľadnice (1973), Leto na Traune (1986) alebo Výpredaj ľudskosti (1989) od Jána Okáľa, ktorý zomrel r. 1990. Z beletrie prevažuje poézia, z prózy zase poviedky, čo je pochopiteľné vzhľadom na vydavateľské možnosti. Emigranti po r. 1948 sa venovali prevažne politickej publicistike. Zo slovenských spisovateľov, ktorí odišli na Západ po sovietskej okupácii Česko-Slovenska v r. 1968, dosiahol medzinárodný úspech iba Ladislav Mňačko, ktorého diela vyšli v niekoľkých svetových jazykoch. Poaugustoví emigranti však vcelku, a na rozdiel od svojich pofebru- árových predchodcov, mali iba veľmi obmedzené publikačné možnosti. O ďalšom významnom prozaikovi Jozefovi Cígerovi-Hronskom sme podrobne hovorili na inom mieste, kde sme sa dotkli aj jeho literárnych prác vytvorených v exile. V poézii, ktorá v tejto literatúre prevláda, vytvorilo hodnoty iba niekoľko málo autorov. Na prvom mieste treba spomenúť najvýznamnejšiu osobnosť slovenskej literatúry v zahraničí Karola Strmeňa, vlastným menom Karola Bekényiho (1921-1994). Jeho životná a tvorivá dráha sa tragicky uzavrela celkom nedávno: zahynul pri autonehode v Spojených štátoch, kde sa usadil po druhej svetovej vojne. Od r. 1966 pôsobil ako profesor talianskej a francúzskej literatúry na univerzite v Clevelande. V rokoch 1986-1991 bol čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. K jeho najznámejším zbierkam patria Čakajú nivy jar (1963) a Znamenie Ryby (1969). Strmeň a ďalší spomínaní básnici patrili svojho času k okruhu katolíckej moderny. Žiadny slovenský exilový spisovateľ neobišiel tému domova a vlasti, ktorá v tomto prostredí zvlášť nadobúda na závažnosti i váhe. Dokonca je možno povedať, že ona je prítomná všade a že ovplyvňuje myslenie, cítenie i konanie autora. Aj v Strmeňovej poézii sa ozýva túžba po domove. Ale na rozdiel od iných tento básnik ju pomenúva v širšom zmysle než zemepisnom či národnom. Vlasť je mu „stopa po dušiach, (príspevok živej slzy k mŕtvej slze), v kráľovstve smrti koruna". Takto chápeme aj jeho žálostenie nad duchovným spoločenstvom vytvárajúcim vlasť v časoch zlých, keď na nebi „vyšlo znamenie blesku a keď bol vyobcovaný čas": „Mlčania ťažkých, dlhých polí opätované míkvotou a blankyt ako voda holý, jak voda holá pod vodou." Výnimočné jazykové znalosti a rozhľadenosť po literatúre viacerých národov predurčili Strmeňa k tomu, že sa stal pravdepodobne najvýznamnejším slovenským prekladateľom svetovej poézie, z ktorej k nám uvádzal Danteho, Petrarcu, Eliota a ďalších. Do dvojzväzkovej antológie Návštevy z roku 1973 zahrnul verše 220 básnikov! V poslednom čase tlmočil z originálu japonskú a čínsku poéziu. Jeho preklady z Paula Claudela ocenila francúzska vláda. V exile vytvoril prevažnú väčšinu svojho veľmi rozsiahleho básnického diela - údajne vyše sto zbierok - františkán Rudolf Dilong (1905-1986). V jeho básňach sa ťažký údel exulanta prelína s osudom opustenej vlasti. Tragickosť pocitu stroskotanca ho neopúšťa ani pri spomienke na detstvo, iba trochu skrášlenej plynutím času: „Vždy sme len pýtali, stáli sme s anjelmi pri stole v stisku, a Boh šielpotichy a kvety maľoval na našu misku." Skrúšený stratou vlasti hľadá oporu vo viere Ján Okáľ. Ako v básnickom denníku zaznamenáva svoje nedobrovoľné potulky po krajinách západnej Európy: Z domu mi ťažký odkaz dolieta a o sluch bije výkrik jediný: Načo ti bolo bežať do sveta, zhynuli lepší konca dediny.
Jeho záznamy majú konkrétny pôvod a presné zemepisné určenie: rímske námestie či ovocný trh, krčma pod Vezuvom, plavba cez oceán... Rovnako málo ako o Jánovi Okáľovi vieme o básnikovi Mikulášovi Šprincovi, ktorý zomrel r. 1986. V päťdesiatych rokoch stál pri zrode časopisu Most, ktorého bol prvým šéfredaktorom. Prakticky celá jeho tvorba je rozhovorom s domovom a dedovizňou, ktorá sa k nemu neustále vracia v šumení nocí. Na svoju vlasť sa v ťažkých časoch pozerá ako na Šípkovú ruženku, ktorá sa raz prebudí do nového dňa:
863 Konštantín a Metod zostavili prvé slovenské písmo 11. st. Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi 1457 Zlomok najstaršej ľúbostnej básne v slovenčine 1561 Prvá slovenská tlačená kniha 1571 Písné nové J. Silvána 1573 Komédie nová o vdove P. Kyrmezera 1599 Päť kníh uhorských básní J. Benediktiho 1603 Dve knihy... českej gramatiky V. Benediktiho 1636 Citara svätých J. Tranovského 1652 Slovenské verše P. Benického 1678 Nový trh latinsko-slovenský D. Sinapia-Horčičku 1696 Správa písma slovenského... T. Masníka 1710 Obraz panej krásnej... Š. F. Seleckého 1709-1711 Cestovný denník D. Krmana 1719 Život Samuela Hruškovica 1723 Predchodca dávneho a nového Uhorska M. Bela 1728 Ostne... alebo Obrana J. Baltazára Magina 1755 Valaská škola mravov stodola H. Gavloviča 1780 Dejiny slovenského národa J. Papánka 1783 René mládenca príhody a skúsenosti J. I. Bajzu 1785 Začali vychádzať Staré noviny literního umení 1792 Vznik Slovenského učeného tovarišstva v Trnave 1789 Dúverná zmluva s ďáblem J. Fándlyho 1801 Múza ze slovenských hor J. Palkoviča
1814 Tatranská múza s lýrou slovanskou RJ. Šafárika 1818 Počátkové českého básnictví obzvlášté prosodie 1824 Prvé vydanie Slávy dcéry J. Kollára 1825-1827 Slovár slovenský... A. Bernoláka 1826 Dejiny slovanskej reči a literatúry PJ. Šafárika
1833 Epos Svätopluk J. Hollého 1834-1835 Národnie zpievanky J. Kollára 1834-1835 Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budíne
1844 Založený spolok Tatrín Pieseň Nad Tatrou sa blýska J. Matušku Druhý ročník almanachu Nitra - prvej knihy v novej spisovnej slovenčine (J. M. Húrban) 1845-1848 Vychádzajú Slovenské národné noviny s literárnou prílohou Orol tatránski
1890 Epos Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský P. O. Hviezdoslava Dejiny literatúry slovenskej J. Vĺčka 1893 Román Proti prúdu E. M. Šoltésovej 1898 Prvý ženský časopis Dennica 1902 Novela Skúsenosť B. Slančíko vej-Timravy 1903-1904 Dom v stráni M. Kukučina 1905 Verše - básnický debut J. Jesenského 1909 Nox et solitudo I. Krásku Hra Statky-zmätky J. G. Tajovského 1922 Zbierka Odsúdený k večitej žízni J. Smreka 1925 Dunaj a Seina E. B. Lukáča Novela Muž s protézou J. Hrušovského 1927 Román Živý bič M. Urbana 1930 Vízum do Európy I. Horvátka Cesta životom L. Nádášiho - Jégé
1935 Zbierka Uťaté ruky R. Fabryho Otvorené okná L. Novomeského 1937 Zbojnícka mladosť C Ondrejova 1940 Tri gaštanové kone M. Figuli 1943 Ave Eva J. Kostru 1946 Nevesta hôľ F. Švantnera 1948 Román Červené víno F. Hečku 1956 Básnická zbierka M. Rúfusa Až dozrieme Román Sklený vrch A. Bednára 1958 Námestie svätej Alžbety R. Jašíka 1959-1961 Trilógia Generácia V. Mináča
1969 Hra Absolútny zákaz P. Karvaša 1973 Antológia prekladov Návštevy K. Strmeňa 1976-1979 Trilógia Majstri V. Šikulu 1977 Román Pomocník L. Balleka 1979 Tisícročná včela P. Jaroša
doeraz, 1966 Dejiny slovenskej literatúry III. Literatúra druhej polovice 19. storočia, 1965 Encyklopédia slovenských spisovateľov, I.-II. 1984 Kasáč, Z., Bagin A.,Dejiny slovenskej literatúry 3. Novšia slovenská literatúra 1918-1945, 1986 Kasáč, Z., Plutko P.,Antológia slovenskej literatúry 20. storočia, 1985 Krčnéry, Š., Dejiny literatúry slovenskej, I.-II. 1976 Kusý L, Šmatlák S., Dejiny slovenskej literatúry IV. Literatúra na rozhraní 19. a 20. storočia, 1975 Mihdik, V. a kol. Antológia slovenskej poézie 20. storočia, 1979 Spevajúce srdce
slovenskej literatúry, 1958 Mišicnik, J. Antológia staršej slovenskej literatúry, 1964 Mráz A. Dejiny slovenskej literatúry, 1948 Pamatnica z osláv dvoj stého výročia narodenia Jána Hollého, 1985 Pišút, M. a kol. Dejiny slovenskej literatúry, 1984 Pišút, M. Dejiny slovenskej literatúry II. Literatúra národného obrodenia a romantizmu, 1960 Rezník, J. Po literárnych stopách na Slovensku, 1982 Slavkovská, G. Já miluj i nesmím povídati. Antológia barokovej poézie, 1977
Stanislav, J. Starosloviensky jazyk L, 1978 Szalatnai, R. A szlovák irodalom története, 1964 Strmeň-Dilong-Okáľ-Šprinc: Odkaz, 1970 Súčasný román, román súčasnosti (zost. R. Chmeľ), 1987 Števček, P. Nová slovenská literatúra, Praha 1964 Štrelinger, P. Kto proti osudu L, 1976 Kto proti osudu II. 1978 Špetko, J. „Ostrakizovaná litera(túra), in: Slovenské pohľady, r. 1990, č. 9, s. 91-103 Tablic, B. Pamäti česko-slovenských básnkov alebo versovcov, 1974 Vlašín, S. Slovník literárni teórie, Pha 1984 Vlček, J. Dejiny literatúry slovenskej, 1953 Urbancová-Hleba Antológia slovenskej literatúry v období klasicizmu a romantizmu, 1988 Obsah Poznámka na úvod 5 Dedičstvo solúnskych bratov 7 Nástup latinskej kultúry 13 Naspäť k človeku a prírode 19 Spevy búrlivej doby 27 Piesne náboženské a ľudové 33 Deti rozpolteného veku 39 Svedectvo prenasledovaných za vieru 45 Od erotiky k životopisom 49 Mravoučné pokladnice 55 Na zbojnícku nôtu _ 61 Na úsvite nového veku 65 Bernolákovci a vyvrcholenie osvietenstva 69 Od klasicizmu po romantizmus 75 Pevec slovanskej vzájomnosti 81 Vergilius z Maduníc 85 Medzníky prózy a drámy 89 Nástup štúrovcov 93 „Dobruo slovo Slovákom..." 99 Tvorca novej spisovnej slovenčiny a j ej prvý poeta 103 Básnik posadnutý krásou 109 Pri prameňoch ľudovej piesne 113 Próza na rozcestí 117 Matičné roky 121 Vajanský a udomácňovanie realizmu 125 Hviezdoslav 129 Epik slovenskej dediny 133 „Veľké dámy" literárneho realizmu 137 Medzi Hviezdoslavom a Kukučínom 141 Od Urbánka po Tajovského 145 Verše samoty a nostalgie 149 Kritik malomesta 153 Na ceste do Európy 157 V znamení nadrealizmu 163 Pod zástavou „socialistického realizmu" 167 Obzory medzivojnovej prózy 171 Próza naturizmu 175 Sociálne romány a mýty 179 Domov a svet na javisku 183 Poetika triedneho boja a nenávisti 187 Na prelome čias 191 Od studenovoj novej ofenzívy po prímerie 195 S fanfárami a bez fanfár 199 Slovo majú konkrétisti 203 Modely povstaleckého a budovateľského románu 207 Človek do centra pozornosti 211 Pestrejšia paleta tvorby 215 Inžinieri mladých duší 219 Dráma človeka a človek v dráme 223 Návrat exilových tvorcov 227 Chronológia významých literárnych udalostí 231 Literatúra a pramene 235 Obsah 237 Etnikum Kiadó és Nyomda Kft. A kiadásért felel: dr. Mihaiescu György ügyvezető igazgató Felelős szerkesztő: Kormos Sándor Műszaki vezető: Gerencsér Miklós Raktári szám: SZL-57 Terjedelem: 21,5 (A/5) ív A nyomdai munkálatokat a kiadó nyomdája végezte.
Oldfich Kníchal sa narodil 9.1.1939 v Humennom, vr. 1961 absolvoval odbor história-český jazyk a literatúra na FFKU v Prahe. Tam od r. 1964 pracoval v Obrazovom spravodajstve ČTK, v Ústave dejín európskych socialistických krajín ČSAV a vyše desať rokov ako redaktor zahraničnej rubriky denníka Práce, kde sa venoval najmä problematike amerického kontinentu. V r. 1979-1981 bol nezávislým dopisovateľom viacerých českých a slovenských denníkov v Budapešti, po presídlení sa do Maďarska krátky čas lektoroval slovenskú a českú mutáciu Maďarského týždňa, trinásť rokov pôsobil ako vedúci vydania týždenníka Ľudové noviny, spoluredigoval časopis Sme a iné publikácie v edícii slovenských organizácií, ako prekladateľ a lektor spolupracoval s Vydavateľstvom učebníc. V súčasnosti je vedúcim redaktorom časopisu Budapeštiansky Slovák. Je čestným členom Spolku slovenských spisovateľov, podpredsedom Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku a podpredsedom Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo Slovenska. V slovenčine samostatne vydal poviedky Predjarie (1989), románovú novelu Kráľovstvo z iného sveta (1990), dramatické texty Suterén na sever (1993) a eseje Zvony dolnozemské (1966), spolu so seriálom Storočiami slovenskej literatúry pôvodne vysielané v Maďarskom rozhlase. Zostavil zborník ZSSUM Cestou k slovám (1996) a čítanku pre školy Od septembra do júna (1997). Sústavne sa venuje literárnej publicistike a prekladá, najmä z maďarčiny (poviedky 13 súčasných prozaikov vyšli pod názvom More a čajka, 1998). Ďalšie jeho pôvodné práce a preklady sú pripravené do tlače. Početné ukážky a recenzie jeho prác priniesla literárna tlač na Slovensku i v Maďarsku. Na Slovenskej literárnej prehliadke v r. 1992 získal 1. cenu za prózu vo IV. kategórii. Okrem knižných prác z oblasti medzinárodných vzťahov časopisecký publikoval pôvodnú (román Skalpel a puška, 1982) a preloženú beletriu v češtine a tiež v esperante (ako autor, prekladateľ a editor dvoch desiatok literárnych a iných publikácií, o.i. malej antológie novodobých slovens-kých autorov pod názvom Spev nad kolískou, 1976). |