Oldfich Kníchal Storočiami slovenskej literatúry

Z obdobia rozkvetu renesančnej a humanistickej poézie sa nám zachova­lo viacero anonymných skladieb. Predovšetkým je to veršovaná romanca Píseň o dvúch uherských pánoch a tureckého cisára dcéra z roku 1560. Ospevuje osudy uhorských šľachticov Michala Siládiho a Václava Hadmážiho, ktorých vyslobodila z tureckého žalára v Konštantinopole krásna sultánova dcéra:

Na slobode sa však mladí páni dostali do konfliktu. Hadmáži, ktorý je ženatý vyzval Siládiho, aby súbojom rozhodli, komu pripadne krásna panna. Siládi v boji uťal ruku svojmu súperovi, ktorý uznal svoje previ­nenie a poprosil Siládiho, aby mu odpustil.

Ďalších osem ľúbostných pisní je v prevažne maďarsky písanom Kódexe Jána Fanchaliho-Joba (z rokov 1595-1608), zemana a úradníka v službách Juraja Thurzu. Piesne prezrádzajú vplyv talianskych, ale i domácich literárnych tradícií. Navyše sú obohatením slovenskej lyriky o vyspelú veršovú formu. V podstate ide o ľúbostné náreky (lamenty) opustenej milenky, oklamaného či nešťastného milenca. Je tu i okúzlenie z lásky na prvý pohľad:

Lilium kvítí sadila,

v štepnici se prochádzela

v májový veselý čas

Jak se mi nejperv zjevila ihned mé serdce ranila. Její blesk mne zachvátil.

Milenka je predmetom zbožštenia, prameňom potešenia. Prekypujúci cit vyjadrujú aj hýrivé metafory:

Poloľudovú veršovanú epiku predstavujú historické piesne, zväčša od neznámych skladateľov. Čerpajú z protitureckých bojov v Uhorsku, resp. na území Slovenska. Zachovali sa len v neskorších odpisoch v slovakizo­vanej češtine a niektoré zľudoveli.

Najstaršou z nich je Píseň o zámku muránském. Zložil ju Martin Bošňák, ktorý bol očitým svedkom dobývania zámku. Zúčastnili sa ho španielski žoldnieri Ferdinanda L, aby potrestali lúpežných rytierov na Muráni Melichara Balassu a Mateja Bazalda (Basu).

Umelecky vysokou úrovňou sa vyznačuje Píseň o sigetském zámku z roku 1566. Je o obliehaní Szigetváru tureckým vojskom a o hrdinskom odpore jeho obrancov na čele s kapitánom Mikulášom Zrínskym. Tento námet je inak bežný aj v neskoršej literatúre Uhorska, vrátane slovenskej.

Nájazdníci podnikli trinásť útokov a tristotisíc ich našlo hrob pod hradbami. Po jedenástom útoku-

naši rytíri sigotští, jenž manželky meli, hlavy jim stínali,

v hrob pekné pochovali, neb samy prosily, aby se hrozní Turci s nimi neprznili...

Žena jedného rytiera odmietne takúto potupnú smrť a žiada svojho manžela, aby si nepoškvrňoval svoje ruky, ale aby jej dal husárske šaty a šabľu. Pani sa chce rovnako brániť ako ostatná družina:

Aj v ďalších piesňach sa spieva o dobytí zámkov: O Modrom Kameni, Divine a Zvolene. Niektorí autori boli očitými svedkami obliehania a pádu, alebo - ako to bolo v prípade Sihoti - slúžili pod ich kapitánmi. Protitureckú, ale aj protihabsbursku náladu vyjadruje historická pieseň Štefana Komodického O Jágri a nékterých vítézích z roku 1599. Komodický bol kapitánom na zámku v Onodi a vo svojej skladbe takto vykresľuje žalostný stav uhorskej krajiny:

V historických piesňach, ale aj inde sme sa viackrát stretli s prípadmi anonymity. Ako si tento jav vysvetliť? Aký dôvod mali tvorcovia na to, aby zapierali svoju totožnosť? V stredoveku bola osoba autora alebo pôvodnosť umeleckého diela bezvýznamná, a preto aj anonymita celkom bežná. V novšej dobe to bola zase smaha utajiť autorstvo z nejakých dôvodov, alebo jednoducho mystifikovať, balamutiť verejnosť. V oblasti ľudovej slovesnosti anonymita vyplýva zo spolupatričnosti tvorcu a ľudového kolektívu.

V spomenutom období nastáva aj rozmach náboženskej, svetskej a odbornej prózy, ako to dokumentujú katechizmy, postily, čiže zbierky kázní, dišputy a denníky. V odbornej próze písanej po latinsky sa pestu­jú filozofické a prírodovedné témy. Okrem už spomenutého polyhistora Jána Sambuca, matematika a jazykovedca Vavrinca Benedikta Nedo­žerského vynikli Juraj Wernher (1490-1567) svojím spisom De admiran-dis Hungariae aquis hypomnemation (Krátka správa o podivuhodných vodách v Uhorsku z roku 1549). Toto dielo sa považuje za prvý sústavný opis minerálnych prameňov hlavne na slovenskom území, napríklad v Piešťanoch, Bojniciach, Turčianskych Tepliciach, Sliači a inde. Priekopníkom modernej lekárskej vedy bol Ján Jessenius (1566-1621), ktorý sa preslávil prvou verejnou pitvou v Čechách.

Spomedzi tvorcov umeleckej prózy treba zaznamenať Jána Dernschwama (1494-1568), úradníka v službách banských podnikateľov Fuggerovcov. Podobne ako jeho súčasník Pavol Rubigall podnikol o desaťročie neskôr cestu z Viedne do Konštantinopola, pričom aj trasy obidvoch cestovateľov sa miestami zhodovali. Výsledkom tohoto putova­nia bol nemecky písaný Tagebuch einer Reise nach Konstantinopel und Kleinasien (Cestovný denník z cesty do Konštantínopolu a Malej Ázie, 1553-1555). Delegácia, ku ktorej sa Dernschwam pripojil, mala v mene cisára Ferdinanda odovzdať sultánovi Slimanovi posolstvo a daň. Denník

podáva opisy krajov a miest, zvyky obyvateľstva. O hospodárskych pomeroch zaznamenáva napríklad toto:

„V Turecku nie je toľko kráv, žeby tam vedeli robiť maslo, ako v Uhorsku, Čechách a Nemecku. Na príčine sú pastviny, zväčša vypálené. Preto aj seno je drahé. Ale i Turci jedávajú mlieko, tvaroh a mľazgavý syr ako prasce, ale i solené mlieko, ktoré volajú jogurt."

V tomto období sa rozvíjala aj dráma. Spočiatku to boli staršie dra­matické druhy, ako napríklad vianočné a veľkonočné hry o Kristovom zmŕtvychvstaní, utrpení a umučení, legendové a mravoučné hry. Pri rôznych slávnostných príležitostiach sa hrávali na evanjelických a neskor­šie na katolíckych, najmä jezuitských školách, latinské školské hry. Mali výchovný cieľ a čerpali námety predovšetkým z biblie, zatiaľ čo svetské a polosvetské hry vychádzali v prvom zade z gréckej a rímskej histórie. Do vývinu slovenskej renesančnej drámy rozhodujúcim spôsobom za­siahli slovenskí autori pôsobiaci na Morave a v Čechách. Hoci čerpali zo starozákonnej biblickej látky, vytvorili takmer svetskú renesančnú drámu. K týmto autorom rátame Pavla Kyrmezera (zomrel r. 1589) a luraja Tesáka Mošovského (1545-1617).

Pavel Kyrmezer napísal tri veršované hry, z ktorých najvýznamejšou je Komédie nová o vdove (z roku 1573). Spracúva sa v nej príbeh o chu­dobnej vdove Ráchel, ktorú chce dať pre dlh uväzniť bohatý kupec Ismael. Ráchel žiada o pozhovenie. Aj úžerníkov sluha Hybrystes sa za ňu prihovára a žiada svojho pána, aby bol milosrdný:

Ráchel pomôže prorok Elizeus - divotvorným spôsobom rozmnoží olej, ktorej predajom sa vdova živí. Ráchel olej predá a za utŕžené penia­ze vyplatí dlh.

Iba na úrovni dialógu ostáva Mošovského hra Komédie z knihy Zákona božího, jenž slove Ruth, se braná z roku 1604. Autor v nej voľne

Pane Bože, dej nám lepší čas dojíti, uherského krále v Budíné vidéti!

V historických piesňach, ale aj inde sme sa viackrát stretli s prípadmi anonymity. Ako si tento jav vysvetliť? Aký dôvod mali tvorcovia na to, aby zapierali svoju totožnosť? V stredoveku bola osoba autora alebo pôvodnosť umeleckého diela bezvýznamná, a preto aj anonymita celkom bežná. V novšej dobe to bola zase smaha utajiť autorstvo z nejakých dôvodov, alebo jednoducho mystifikovať, balamutiť verejnosť. V oblasti ľudovej slovesnosti anonymita vyplýva zo spolupatričnosti tvorcu a ľudového kolektívu.

V spomenutom období nastáva aj rozmach náboženskej, svetskej a odbornej prózy, ako to dokumentujú katechizmy, postily, čiže zbierky kázní, dišputy a denníky. V odbornej próze písanej po latinsky sa pestu­jú filozofické a prírodovedné témy. Okrem už spomenutého polyhistora Jána Sambuca, matematika a jazykovedca Vavrinca Benedikta Nedo­žerského vynikli Juraj Wernher (1490-1567) svojím spisom De admiran-dis Hungariae aquis hypomnemation (Krátka správa o podivuhodných vodách v Uhorsku z roku 1549). Toto dielo sa považuje za prvý sústavný opis minerálnych prameňov hlavne na slovenskom území, napríklad v Piešťanoch, Bojniciach, Turčianskych Tepliciach, Sliači a inde. Priekopníkom modernej lekárskej vedy bol Ján Jessenius (1566-1621), ktorý sa preslávil prvou verejnou pitvou v Čechách.

Spomedzi tvorcov umeleckej prózy treba zaznamenať Jána Dernschwama (1494-1568), úradníka v službách banských podnikateľov Fuggerovcov. Podobne ako jeho súčasník Pavol Rubigall podnikol o desaťročie neskôr cestu z Viedne do Konštantinopola, pričom aj trasy obidvoch cestovateľov sa miestami zhodovali. Výsledkom tohoto putova­nia bol nemecky písaný Tagebuch einer Reise nach Konstantinopel und Kleinasien (Cestovný denník z cesty do Konštantínopolu a Malej Ázie, 1553-1555). Delegácia, ku ktorej sa Dernschwam pripojil, mala v mene cisára Ferdinanda odovzdať sultánovi Slimanovi posolstvo a daň. Denník

podáva opisy krajov a miest, zvyky obyvateľstva. O hospodárskych pomeroch zaznamenáva napríklad toto:

„V Turecku nie je toľko kráv, žeby tam vedeli robiť maslo, ako v Uhorsku, Čechách a Nemecku. Na príčine sú pastviny, zväčša vypálené. Preto aj seno je drahé. Ale i Turci jedávajú mlieko, tvaroh a mľazgavý syr ako prasce, ale i solené mlieko, ktoré volajú jogurt."

V tomto období sa rozvíjala aj dráma. Spočiatku to boli staršie dra­matické druhy, ako napríklad vianočné a veľkonočné hry o Kristovom zmŕtvychvstaní, utrpení a umučení, legendové a mravoučné hry. Pri rôznych slávnostných príležitostiach sa hrávali na evanjelických a neskor­šie na katolíckych, najmä jezuitských školách, latinské školské hry. Mali výchovný cieľ a čerpali námety predovšetkým z biblie, zatiaľ čo svetské a polosvetské hry vychádzali v prvom zade z gréckej a rímskej histórie. Do vývinu slovenskej renesančnej drámy rozhodujúcim spôsobom za­siahli slovenskí autori pôsobiaci na Morave a v Čechách. Hoci čerpali zo starozákonnej biblickej látky, vytvorili takmer svetskú renesančnú drámu. K týmto autorom rátame Pavla Kyrmezera (zomrel r. 1589) a Juraja Tesáka Mošovského (1545-1617).

Pavel Kyrmezer napísal tri veršované hry, z ktorých najvýznamejšou je Komédie nová o vdove (z roku 1573). Spracúva sa v nej príbeh o chu­dobnej vdove Ráchel, ktorú chce dať pre dlh uväzniť bohatý kupec Ismael. Ráchel žiada o pozhovenie. Aj úžerníkov sluha Hybrystes sa za ňu prihovára a žiada svojho pána, aby bol milosrdný:

Ráchel pomôže prorok Elizeus - divotvorným spôsobom rozmnoží olej, ktorej predajom sa vdova živí. Ráchel olej predá a za utŕžené penia­ze vyplatí dlh.

Iba na úrovni dialógu ostáva Mošovského hra Komédie z knihy Zákona božího, jenž slove Ruth, sebraná z roku 1604. Autor v nej voľne

dramatizuje biblický príbeh o Noemi a jej neveste Ruth. Reč postáv je zväčša biblicky dôstojná, no nechýbajú ani veselé scény s ľudovým humorom. Žnica Elsa sa takto ponosuje na ťažkú prácu a na tých, čo ju vymysleli:

Z obdobia doznievania renesančnej a humanistickej literatúry na Slovensku (1620-1650) sú dva evanjelické spevníky, zborníky náboženskej poézie. Tým prvým sú Písné duchovní z roku 1624 od evan­jelického farára Daniela Pribiša (okolo rokov 1580-1646), druhým je Cithara sanctorum (Citara svätých, 1636) od Juraja Tranovského.

Zatiaľ čo v Pribišovom spevníku prevláda domáca tvorba, ako aj prvky ľudovosti, Tranovského spevník sa orientuje na cudziu, konkrétne českú piesňovú tvorbu a väčšmi podlieha manieristickej, čiže vyumelkovanej barokovej poézii. Iným výrazným rozdielom je skutočnosť, že piesne slovenského pôvodu u Pribiša sú v silne slovakizovanom jazyku, zatiaľ čo jazykom Tranovského piesní je kultivovaná čeština, ktorá sa vyhýba poslovenčovaniu.

Polovica Tranovského spevníka pozostáva z piesní českého pôvodu. Zároveň prevažuje melodika z latinskej stredovekej, nemeckej a českej reformačnej piesňovej tvorby. Piesne zložené autorom majú prevažne ráz barokovej poézie. Prevláda v nich myšlienka márnosti a pominuteľnosti sveta. Obraz doby je vykreslený na pozadí vízií tisícročného kráľovstva Božieho na Zemi. Asi tak, ako to kedysi videli stúpenci radikálnych prú­dov náboženskej reformácie:

Básnickým výkrikom človeka v búrlivých časoch povstania Juraja I. Rákócziho je lyrická spoveď posledného význačného básnika tejto epochy Samuela Chalúpku (ok. 1600-1668):

Občiansko-politickú latinskú poéziu písal rodák z Čiech Jakub Jakobeus (asi 1591-1645), po r. 1624 pôsobiaci na východnom Slovensku. Poznáme ho v prvom rade ako autora epickej veršovanej skladby Gentis Slavonicae lacrumae, suspiria et vota (Slzy, vzdychy a prosby sloven­ského národa, 1642). V podstate ide iba o nepatrne upravené dielo českého humanistického básnika Václava Klementa Žebráckého. (Výrazy v tejto predlohe spojené s cirkvou sú v novom texte nahradené spojenia­mi „slovenský národ"). Dnes by sme takýto postup označili za plagizo-vanie, čiže napodobnenie, vtedy však podobné výpožičky boli celkom bežné. Jakobeus v tomto takpovediac slovenskom národnom epose, ktorého vzorom mu poslúžila Vergiliova Aenesis, má na mysli slovenské etnikum. Miestami mu však „matka Slovákov" splýva so slovenskou luteránskou cirkvou. Jakobeus v nejednom ohľade prejavuje spolupa­tričnosť so žalostným osudom starobylého slovenského národa, bojujúce­ho a umlčovaného:

Uprostred týchto žalostných nárekov priam idylicky zaznieva lýra Adama Trajana Benešovského (1586-...). Ako vyplýva už aj z prímenia, narodil sa v Benešove pri Prahe. Vo svojej oslavnej básni Thermae Pistinienses (Piešťanské kúpele, 1642) takto opisuje obraz jarnej prírody:

Ani satirická múza sa neodmlčala. Populárne boli tiež anekdoty a mravoučné sentencie, výroky. Týmito výrokmi si spestroval svoje kázne Ján Žitkius (ok. 1599-1655), zatiaľ čo žartovná lyrika prevláda v tvorbe Gašpara Madácha (1590-1647), ktorý ju písal zväčša tzv. makarónskym jazykom, čiže slovenčinou pomiešanou s latinčinou. Asi ako v básničke Reverende páter:

Poldruha storočia tureckého útlaku a protitureckých bojov zanechalo trvalé stopy v tradíciách ústnej ľudovej slovesnosti. Hrdina tohoto nového folklóru si už nemeria sily s dvanásťhlavým drakom, ale stína turecké hlavy, aby ochránil svoj dom, majetok a česť svoju a svojej rodiny. Jadro tohoto folklóru je vo veršovanej epike a v balade, pričom protiturecký boj tvorí iba dejový rámec. V pozadí je junák odchádzajíci na vojnu a spomí­najúci na svoju milú, je tam plač milenky a matky. Táto krutá doba dala rozkvitnúť bohatej baladickej tvorbe, v ktorej sa zračia osobné, rodinné i manželské tragédie:

Vtedy vznikli aj balady o dievčine podvedenej kráľom, t.j. Matejom (Zvalo sa mesto Rakovci), o dievčine otrávenej na svadbe (Kdeže si bola, Anička moja), o slobodnej dievke, čo zmámila svoje štyri narodené deti (Aj v nedzelu ranečko). Vtedy vznikli Hory, hory, čierne hory, balada o dvoch súrodencoch, ktorých rozdelila vojna. Keď sa sestra dozvedá pánov, kde podeli jej brata, dostáva takúto odpoveď:

Z tej doby je aj Ten turecký mýtnik - o tragickom osude mýtnikovej dcéry, ktorá bola nútená vydať sa za Turka. Radšej sa cestou z vlasti hodí do Dunaja, než aby živorila v cudzom kraji:

Z konca 15. storočia je balada Išli hudci horou. Matka v nej zakľaje dcéru na javor, lebo dcéra prišla neskoro s vodou. Vzápätí svoj čin oľutoje, ale darmo, už je neskoro. Husle z javora, do ktorého mať zakliala svoju dievku, takto vyspevujú:

V tomto období sa formovali aj legendy-rozprávky zo života Krista a jeho učeníkov, ale aj o dobrých a zlých, bohatých a chudobných. S postavou kráľa Mateja sú späté povesti, ktoré zobrazujú kráľa ako spravodlivého panovníka. A povesť o Vavrovi Brezuľovi oslavuje hrdinu, ktorý sa vyznamenal v boji proti Turkom:

„Turci sú tu", odpovedala, celá sa od strachu trasúc.

„A čože im varíš, tým milým hosťom?"

„Kapustu", odpovedala.

„A či máš mäsa do nej?"

„Nemám".

„No, veď ti ja naraz narúbem!" zvolal, skočiac do izby.

Ale Turci, začujúc jeho hlas, zahasili svetlo a v najväčšom zmätku začali sa jeden za druhým oblokmi von ťahať.

Tu Brezuľa chytil kremeň medzi zuby, pretiahol svojou ostrou šabľou po ňom, až iskry po zemi pršali. Poznal takto, kde sú Turci, a ihneď začali sa turecké hlavy po zemi váľať. Čo ujsť nestihlo, tam zahynulo.

Tak si Brezuľa sám jediný ženu, majetok, čeľaď i všetko od záhuby uchránil."

Deti rozpolteného veku

Názov barok pochádza z výtvarného umenia. Znamená narušenie kla­sickej formy ozdobnosťou a v onej dobe je výrazom krízy, predovšetkým spoločenskej, ako aj náhoženských bojov, povstaní, živelných pohrôm a morových epidémií. Východisko z tohoto chaosu a neistoty sa hľadalo v nadpozemskom svete, inými slovami - v istote viery. Tuje zdroj neustálej rozpoltenosti, napätia a protikladu medzi telesným a duchovným, časným a večným, medzi nadšením a odovzdanosťou, realizmom a idealizmom, alebo medzi katolicizmom a protestantizmom.

Ústredným barokovým hrdinom je svätec, mučeník, vojvodca, dobro­druh i dobyvateľ. Ak títo hrdinovia v niečom vynikli, bolo to preto, že v boji síl dobra a zla premáhali seba i svet.

Literárny barok mal záľubu v efektných, komických i ľudových prvkoch. To všetko, ako sme už podotkli, vyvolávalo dojem obsahovej a formálnej narušenosti.

V svetskej ľúbostnej lyrike, ktorá sa volala alamódová (t.j. podľa
módy) sa láska chápala ako utrpenie či choroba, ktorých jediným rozu­
zlením je hrob a smrť, alebo aspoň smútok a žiaľ. (Napokon v biblickom
poňatí smrť je trestom za hriech!)

Protiklady panujú i vo výrazových prostriedkoch. V latinsky písanej poézii sa uplatňuje časomiera i sylabický, čiže slabičný verš, v poézii písanej národnými jazykmi sa používa verš spevný a prednesový.

Z neskorého baroka sa vyvinul rokokový štýl, hravý, ľahký a elegant­ný. Rokoková poézia čerpá o.i. z gréckeho básnika Anakreóna. Odtiaľ je názov anakreónska lyrika, ktorá ospevovala lásku, prírodu, priateľstvo.

Rast meštianstva a teda aj meštianskej vzdelanosti znamená aj for­movanie a upevňovanie národného vedomia. Vznikajú národné a jazykové úvahy, chvály a obrany, v ktorých sa dokazuje pôvodnosť a rovnoprávnosť slovanského živlu i jazyka v Uhorsku.

V barokovej literárnej tvorbe na Slovensku prevláda náboženská lite­
ratúra, v ktorej sa kladie dôraz na slovakizovanie, poslovenčovanie
češtiny. Badať to predovšetkým u katolíkov, ktorí za protireformácie aj
takto chceli získať širšie vrstvy. Literárny jazyk katolíkov sa v podstate

opieral o kultúrnu západoslovenčinu. Náboženským a kultúrnym stre­diskom protireformácie bola Trnava so svojou katolíckou univerzitou a tlačiarňou. Väčšina tamojších študentov, ale i veľa profesorov, bolo slovenského pôvodu.

Príslušníci protestantskej inteligencie, obvinení z účasti na sprisahaní Františka Wesselényiho r. 1670, boli väznení, súdení a posielaní na gale-je do Neapola. Časť tejto inteligencie odišla do vyhnanstva, najmä do Nemecka, kde vytvorila exulantskú literatúru.

Z roku 1655 pochádza prvý tlačený katolícky kancionál Cantus catoli-ci. Podtitul veľa prezrádza o jego obsahu:

Písne katholické latinské i slovenské, nové i starodávne. Knihu zostavil jezuita Benedikt Szôllôsi (1609-1656), ktorý sa v predhovore hlási k cyrilometodskej tradícii a zdôrazňuje slávnu minulosť Slovákov. Spevník obsahuje vyše sto piesní spoločných s Tranovského Citarou svätých a rov­nako predovšetkým českého pôvodu. Popri piesňach s prevažne viero­učným obsahom v ňom zaznieva aj dosť nezvyčajný tón, lyrická spoveď duševne sužovaného barokového človeka:

Volno by bylo lítatjako holubovi,

letel bych co nejdále

mezi pusté lesy

i tam bych svúj vek strávil

a pretrval časy.

Osobne ladenú duchovnú lyriku písal aj Juraj Zábojník (1608-1672). Nad všetky falošné nádeje tohoto sveta, nad lásku manželskú a jej radosti je onen prepevný hrad, láskavý Boh, v ktorom sa nemožno nikdy sklamať. V tomto duchu píše Zábojník v piesni na potešenie pani Pauliány Ostrošithovej.

Duchovnú i svetskú poéziu pestoval kazateľ Daniel Sinapius -Horčička st. (1640-1688), ktorý prežil desať rokov vo vyhnanstve v Poľsku. Okrem latinských príležitostných veršov je autorom rozsiahlej náboženskej prózy Hortulus animae piae - Záhradka dušičky pobožné, 1676 a zbierky 534 prísloví a porekadiel Neo-forum Latino-Slavonicum (Nový trh latinsko-slovenský, z r. 1678). Pričinil sa aj o nové vydanie Citary, do ktorého zaradil veľa vlastných prekladov z nemčiny. Aj v tých­to prekladoch, podobne ako v celej jeho literárnej tvorbe, badať jeho slo-

vakizačné úsilie. V predhovore k Novému trhu... velebí slovanský jazyk a odrodilcom zazlieva nedostatok vlateneckého citu. Podobne v Záhradke... upozorňuje na zámerné slovenčenie literárnej češtiny a odôvodňuje to zrozumiteľnosťou slovenských výrazov. Toto slovenčenie badať napríklad v básni Ó, milá nevinnost, publikovanej v spomenutej knižke. Zreteľne tu ruší napr. české „f":

Ojedinelou svojho druhu v slovenskej literatúre je veršovaná skladba Štefana Pilárika (1615-1693) Sors Pilarikiana - Los Pilárika Štépána. Jej predmetom sú osobné zážitky z tureckého zajatia. Pilárik hodnoverne rozpráva, ako padol do rúk Turkov na ceste zo Senice na blízky zámok Branč, kde mal rodinu:

Potom Pilárka predali valašskému, čiže rumunskému veliteľovi Vulkulimu. Ten si ho obľúbil a chcel si ho ponechať ako vychovávateľa svojich detí. Až po páde Nových Zámkov, kde Pilárik ťažko ochorel, valašský šľachtic Konštantín mu jednej noci dopomohol k úteku. Pilárik sa preplavil cez Dunaj do Komárna a v Bratislave sa stretol so svojimi synmi. K zážitkom zo zajatia sa vrátil neskoršie v spomienkovej próze Turecko tatárska ukrutnosť z roku 1684.

Podobne ako Gašpar Madách, predok slávneho autora Tragédie člove­ka, maďarské i slovenské básne písal zeman Peter Benický (1603-1664). Slúžil v kráľovskom vojsku ako jeho otec, ktorý za zásluhy v boji proti Turkom sa stal kapitánom hradu vo Vacove.

Benický je autorom Slovenských veršov z roku 1652, ktoré ostali 220 rokov v rukopise. Istý čas sa považovali iba za variant jeho po maďarsky písanej zbierky (Magyar rithmusok). Hoci obidve majú spoločnú tému, veršovú techniku a dokonca sú takmer zhodné aj rozsahom, ide v sku­točnosti o dve samostatné skladby. Slovenské verše obsahujú cyklus mravoučných úvah a rady pre rozmanité životné situácie. Autor pritom nikdy nezabudne pripomenúť vrtkavosť ľudského osudu:

Tieto úvahy a rady akoby nebrali konca. Akoby si autor zaumienil zostaviť živočíchopis ľudskej poblúdenosti. Pokúša sa zrekapitulovať pekne po poriadku všetko, čo sa na tieto témy napísalo: sloboda, práca, lakomstvo, rozum a učenosť, pýcha skromnosť, chudoba a bohatstvo. Lenže všetko to karhanie a morality budú iba hádzaním hrachu na stenu, ak sa človek nechce poučiť:

konštatuje básnik a skepticky dodáva:

Ozajstným dieťaťom tohoto rozpolteného veku je svojím osudom učiteľ a kazateľ Ondrej Lucae (luce, žil v r. 1596-1670). Kusé životopisné údaje prezrádzajú, že ide o rozháraného človeka, ktorý sa dostával do ustavičných sporov s cirkevnou vrchnosťou. Načas bol dokonca zbavený kňazského úradu. V knihe Zrcadlo spravodlivosti hlásal príchod tisícročného kráľovstva Kristovho. Jeho nadriadený, superintendent Joachim Kalinka, ju odsúdil a dal pravdepodobne zničiť, keďže údajne nabádala k večným radostiam.

Myšlienka posledného súdu zamestnáva Lucaeho aj v jeho najrozsia­hlejšom spise Disticha Latina et Slavica seu Textus Evangeliorum in metra reducti (Latinské a slovenské dvojveršia, čiže zveršované texty evanjelií z r. 1653). Roku 1666 Lucae oznamuje svojmu nadriadenému, že svoj spis o poslednom súde - dnes nezvestný - spálil a že naďalej chce písať už len kázne. Vidina konca sveta ho však neopúšťa ani v poslednej knižke Orationes rythmicae (Rytmické modlitby, 1669):

Ten strach oznamuje, Ža se svet schyluje k konci, skaze, súdu, k brzkému príchodu Tebe, Jezu Krista...