Oldfich Kníchal Storočiami slovenskej literatúry

Ako to už prezrádza náš titul, tento smer slovenskej prózy kladie dôraz na celistvosť prírody a človeka. Ako základné hodnoty oslavuje lásku, pria­teľstvo, detstvo, domov. V porovnaní so sociálnym románom, ktorý je kolektivistický, v popredí záujmu naturizmu stojí jednotlivec a jeho svet. Naturizmus je zároveň vyústením lyrizovanej prózy, ktorej prvky nachádzame v diele väčšiny súdobých autorov, od Jilemnického až po Hronského. Lyrizácia sa však u naturistov stala alfou a omegou.

Za priekopníka tohoto smeru sa označuje Ľudo Ondrejov, vlastným menom Ľudovít Mistrík 1901-1962), básnik, prozaik, autor literatúry pre mládež i prekladateľ. V jeho veršoch ideál naráža na tvrdú skutočnosť, najväščmi v Pijanských piesňach (1941). Zároveň s knižkami poézie vznikejú diela určené mladému čitateľovi a podložené vzťahom človeka a prírody. Autorov hrdina rozumie prírode a nachádza v nej spočinutie, kým civilizácia ho vyvádza z rovnováhy.

Ondrejov čoskoro siahol k forme cestopisu a vydal sa do Afriky a Indonézie. Avšak len vo svojej fantázii, tieto krajiny v skutočnosti nikdy nenavštívil, aj keď sa tohoto úmyslu zásadne nezriekal. Aj v týchto knižkách sa jeho cestovateľ pripomína ako ochranca a milovník prírody.

Detstvo je u Ondrejova vekom šťastia, príroda zase priestorom voľnosti a skutočných, nefalšovaných vzťahov. Tento vek a priestor vládne v Ondrejovom vrcholnom diele Zbojnícka mladosť (1937) s jeho ústrednou postavou Jerguša Lapina, ktorý je v prírode ako doma. Podľa spomienok spisovateľovho priateľa sochára Fraňa Štefunka honorár za túto knihu umožnil autorovi stať sa profesionálnym spisovateľom, azda prvým u nás, a napísať Jerguša Lapina (1939), vlastne druhý diel Zbojníckej mladosti. Aký bol tento Jerguš Lapin?

„Zastavil sa na kopci ďaleko od mesta a s tvrdým odhodlaním v tvári zahľadel sa do jeho oslepujúcich lámp. Hľadel na mesto, ako ho nenávidí... Ponevieral sa... po Blúdovom vrchu i pastvinami pod ním. Túlal sa prielohmi, po ktorých pásaval ovce, a lúkami, na ktorých nocúval s koscami, keď im ako chlapec nosil vodu... Pri bučine pod vrchom zazrel vtáča, ktorému azda krahulec odtrhol krídlo a ono poskakovalo pred ním

Láska k žene a splynutie s prírodou sú typické témy ďalšieho „naturistu" Dobroslava Chrobáka (1907-1951). Do horského prostredia rubárov je zasadená jeho novela Kamarát Jašek, ktorá je súčasťou jeho rovnomennej knižnej prvotiny z roku 1937. Novela Poviestka z tej istej zbierky je prík­ladom na to, že hrdinovia naturistických próz odchádzajú nielen do hôr, ale i „nadol", do spoločenstva ľudí.

Ako moderná rozprávka o hľadaní tejto cesty k ľuďom pôsobí najvýz­namnejšie Chrobákovo dielo, novela Drak sa vracia (1943). Hrdina Lepiš Madlušovie, prezývaný Drak, sa odlišuje od dedinčanov svojimi sklonmi i profesiou, takže mu začínajú pripisovať čarodejnú moc, pre ktorú na obec doľahnú živelné pohromy. Drak protestuje, neskôr sa odsťahuje a až po rokoch sa vráti. V očiach dediny sa očistí tým, že zachráni požiarom ohrozený statok dedinčanov. V prvej chvíli jeho príchod spôsobuje pre­kvapenie i rozpaky:

„On, Drak, stojí tam na prahu medzi dverami. Jedným okom sa díva na všetkých súčasne a na každého osve. Druhé oko má zakryté čiernou páskou, uviazonou ponad uši. Stojí s palicou v ruke. Jeho obuv je naprášená až do kolien. Cez plece visí mu kapsa. Práve taká, akú nosievajú pocestní miškári. Na moj veru, keby to nebol Drak, mohol by to byť celkom dobre pocestný miškár, ktorý prišiel popýtať o nocľah.

K rozvoju lyrizovanej prózy významne prispela Margita Figuli (1909-1995). Knižne sa predstavila novelami Pokušenie (1937), teda v tom istom roku ako Ondrejov a Chrobák. Jej dielo má však viac vrstiev.

Na konflikte majetku a lásky je postavená novela Tri gaštanové kone (1940). Tento konflikt sa rieši v ľúbostnom trojuholníku dvoch mužov a jednej ženy. Magdaléna vyznáva, že by sa nevzpierala vydať za Zápotočného, ale len v tom prípade, keby zanevrel na ňu Peter, pre ktorého zamkla pred inými svoje srdce:

„Najradšej by som bola, keby si sa vzdal túlaniapo svete", presviedča Magdaléna Petra", lebo škoda pre tuláka srdce, aké máš by. Nie preto ti to hovorím, že túžim po imaní,.. .ale týmto činom potvrdíš mi slová, ktorý-

- Magdaléna -, skríkol som od radosti nad jej telom a v očiach zjasa-

• 
  Ešte som nedopovedala všetko.
  Pýtam ju teda, aby dokončila.
  
• 
  Budem ťa čakať slobodná a čistá, i keby to trvalo rok, dva, tri roky.
  

Vzájomné prenikanie realistických a rozprávkových prvkov, drama­tický dej a symbolika vášní dodávajú tomuto príbehu živelnú silu. Tri gaštanové kone patria k najobľúbenejším dielam slovenskej literatúry.

Ešte v rokoch vojny sa Figulička obrátila k historickej téme v roz­siahlom románe Babylon (1946). Zachytila v ňom posledné roky Chaldejskej ríše pred jej dobytím Peržanmi r. 538 pr. Kr. Ako jeden z hrdinov autorka verí v skrytý zmysel dejín, vo vyšší zákon, ktorý je nadradený náhode. „Tento zákon", hovorí ústami Nebuzardara, „neurču­je víťazstvo tým, čo majú silnejšiu armádu a väčšiu odvahu, lebo to by bolo málo pre udržanie rovnováhy sveta. Tento zákon spravuje kolobeh života cieľmi človeka, národa, štátu. Nie prostriedok, ale cieľ činu rozho­duje."

Próza naturizmu vrcholí a zároveň je prekonávaná v diele Františka Švantnera (1912-1950). Hlbinným prameňom jeho tvorby sú ľudové rozprávky, balady a povesti. V knihe noviel Malka (1942) do popredia vystupuje problém viny a odplaty čo týmto prózam dodáva príchuť osu­dovosti.

Pomer človek - príroda, premietnutý do vzťahu hrdinu a polofanta-stickej Zuny, symbolu vrchov, vrcholí v Neveste hôľX1946). Ľudia akoby sa tu premieňali na zvieratá a veci a naopak. Hrdina sa preberá a tu vidí prichádzať Zunu:

„Schádzala ku mne z oblohy v sprievode dvoch jagavých hviezd. Hviezdy boli zelené a ona biela. Hviezdy boli malé a ona bola veľká. Svojím telom zaplnila celú nebeskú klenbu, ale zniesla sa tíško ako vták. Kadiaľ prichádzala, trúsila svetlo. Vyzeralo to tak, akoby niekto niesol

Lyrizácia prózy tu dosahuje svojho vrcholu a svoju krajnú hranicu. Citové prežívanie hrdinovho „ja" tu prebieha akoby v neskutočnom svete, mimo priestoru a času. Azda vedomý si toho autor sa púšťa inou cestou. V románe Život bez konca (1956) vytvára protiváhu v historickom plynutí času, ustavičného toku ľudských osudov. Zobrazuje v ňom život horehronskej dediny, mestečka a poprevratovej Bratislavy približne v rokoch 1895-1935. Hrdinkou príbehu je Paulínka, ktorá ľudsky dozrieva vo vzťahu k trom mužom, až napokon nájde zmysel života po boku pria­teľa z destva. Život bez konca - všimnime si, že aj v tomto ohľade je titul symbolický - síce neznamená koniec lyrizovanej prózy, zato naznačuje nové možnosti, možnosti nového typu sociálneho románu.

Okrem poviedok a noviel sa slovenská medzivojnová próza širšie rozvinula v románoch so sociálnou tematikou. Sociálna próza tohoto obdobia má dvoch vynikajúcich predstaviteľov, ktorí zároveň patria k najvýznamne­jším slovenským spisovateľom tohoto storočia.

Prvým z nich je Milo Urban (1904-1982), ktorý sa prejaví ako zrelý umelec už v osemnástich rokoch svojou prvou rozsiahlejšou novelou. Tieto kvality potvrdil iba o štyri roky neskôr, keď napísal svoje hlavné a najznámejšie dielo, román Živý bič (1927). S neobyčajnou naliehavosťou v ňom črtá obraz hornooravskej obce Ráztoky v rokoch prvej svetovej vojny, ktorá totálne a tragicky zasiahla do života jej obyvateľov.

Urban vytvoril typ vojnového románu, ktorý vtedy vznikal v ostatných európskych literatúrach. Pravda, vojnu v tomto prípade nebadať v streľbe na frontových líniách, zato dolieha nemenej dramaticky v osudoch ľudí. Plodí zabitých a zmrzačených i vojnových zbehov, spôsobuje straty na majetku a rozpad rodín. Jednotlivci sa vyhraňujú ako predstavitelia určitých sociálnych skupín: Ilčíčka je stelesnením odboja proti dožíva­júcej uhorskej moci, notár Okolický je tu za svet pánov, kým autorov ideál, „osvietený" sedliak Hlavaj symbolizuje spoločenské zmeny. (V priebehu vojny sa kryštalizujú aj vzájomné vzťahy týchto skupín.)

Adam Hlavaj, ktorý má dosť zabíjania a krvi, sa rozhodol k odvážnemu kroku. Unikol zo zákopov:

„Išiel uvzate týždne nocami i za dní, skrývajúc sa po šopkách apo lesoch, vzpierajúc sa chorobám a hladu... Žandári boli mu v pätách neraz celé hodiny, strieľali po ňom... Viedel medvede, čul hromy okolo seba trieskať, čudné noci plné prízrakov, šumeli okolo neho... Za posledné peniaze kúpil od istého gazdu obnosené šaty; v nich potom išlo sa mu bezpečnejšie...

Na Živý bič nadväzujú Hmly na úsvite (1930), a to je odraz dvadsiatych rokov v živote Ráztok, ako aj vysokej politiky, ktorej dejiskom je Praha. Táto dvojsmernosť spôsobuje aj určitý nesúlad pri líčení dediny a veľkomesta. Súvisí to aj s autorovým vyznávaním sedliackej ideológie vychádzajúcej z istoty zeme, pôdy. Zámerne chce ukázať, že odtrhnutie od tejto istoty môže mať tragické následky.

Už s menším úspechom Urban pokračoval v zobrazení spoločenskej situácie ešte v troch ďalších častiach svojho románového cyklu. Bratislava na začiatku 30-tych rokov je osnovou románu V osídlach (1940), kým obdobie od Mníchova až po povstanie z r. 1944 zrkadlia romány Zhasnuté svetlá (1957) a Kto seje vietor (1964).

Zo slovenskej dediny vychádza a do nej sa svojím dielom ustavične vracia Jozef Cíger - Hronský (1896-1960). Od poviedok kukučínovského ladenia dospel k modernému prozaickému výrazu. V poviedkach z dvad­siatych rokov vyjadril bytostné spojenie dedinčana s prírodou a tým sa do istej miery stal predchodcom lyrizovanej prózy.

Ako dlhoročný redaktor časopisu Slniečko Hronský sa najmä v tridsia­tych tokoch zameral svojím perom na deti a mládež. V tomto desaťočí sa zrodil tucet jeho knižiek pre najmladších čitateľov, ako aj početné úpravy ľudových rozprávok. V príbehoch Sedem sŕdc (1934) citlivým spôsobom prenikol aj do hlbín ženskej duše. Všetky jeho ženské osudy možno pre­viesť na spoločného menovateľa - a tým je tragika a rezignácia.

Sociálnu tematiku Hronský plne rozvinul na začiatku tridsiatych rokov v románoch Chlieb (1931) a Jozef Mak (1933). Už letopočty naznačujú, že vznikli v čase svetovej hospodárskej krízy, a to je pôda neobyčajne úrodná najmä pre sociálny román. Kríza tvrdo dopadla aj na slovenskú dedinu a symbolika chleba tu bezprostredne súvisí so symbolikou úst. Život sa obmedzil na najzákladnejšie potreby a pocity, pudy nadobudli prevahu nad rozunom a vôľou: „Začali sa váľať ťažké slová" - čítame v románe Chlieb, „ktoré nechceli nič - iba chlieb... nežiadali ani slovo, ani národa nijakú kultúru, ducha - iba obyčajný chlieb." Iste, veď tam, kde niet chleba, ťažko hovoriť o kultúrnych potrebách.

Kým Chlieb sa odohráva v povojnových rokoch, román Jozef Mak zachycuje život dediny od začiatku storočia až po hospodársku krízu. Hronského román je metaforou slovenského osudu. Jozef Mak je obyčaj­ný človek, človek milión, od narodenia stíhaný nepriazňou osudu. Toto

nemanželské dieťa matka dáva za pastiera a potom za rubára, a keď si z rubárčenia postaví dom, musí na vojnu. Medzitým sa jeho svet zrúti -matka zomrela a v chalupe, ktorú postavil, sa usadil jeho brat. O tomto románe sa tiež hovorí, že je mýtom slovenského človeka, ktorého utrpe­nie zmieruje s osudom a pomáha mu prežiť...

Autor je skvelý rozprávač, majster slova. No práve preto nepovie všetko, často hovorí iba v náznakoch a zámíkách, často namiesto seba nechá rozprávať prírodu a živly, ráno a noc, - a striebornú inovať:

„Na svitaní panna chce byť v závoji zo zlatého prachu, zo strieborných pavučín.

Hronského ľudský osud po r. 1945 je v mnohom podobný osudu Gejzu Vámoša po r. 1939. Aj on, z obavy pred politickým prenasledovaním odchádza najprv do západnej Európy a neskôr do Argentíny, kde napokon zomiera. Na rozdiel od Vámoša sa však nevzdáva literararnej tvorby. V cudzine napísal dva romány: Andreas Búr Majster (1948) a Svet na Trasovisku (1960), z ktorých posledný zachycuje udalosti a ľudí z malého lazu na strednom Slovensku v čase Slovenského národného povstania. Autor týmto románom odsúdil povstanie, v ktorom videl pokus o popre-nie vlastného štátu a tým si na celé desaťročia podpísal u oficiálneho režimu vo svojej vlasti osud vydedenca.

Ani po prvej svetovej vojne sa sitnácia slovenského divadla a dramatickej literatúry podstatne nezlepšila. Bránili tomu v prvom rade nedostatočná spoločenská základňa a neprimeramé podmienky inštitucionálne. Inými slovami: malé a nepripravené publikum a obmedzené podmienky pre uvádzanie divadelných hier. A to už ani nehovoríme o nedostatku vlast­ných režisérskych a hereckých kádrov.

Táto situácia sa zlepšovala iba postupne. V roku 1920 vzniklo profe­sionálne Slovenské národné divadlo, hoci pôvodne s českým súborom. Slovenský súbor sa ustavil až v r. 1932. Omnoho horšie podmienky boli na vidieku. Východoslovenské národné divadlo v Košiach od začiatku svojho účinkovania v r. 1924 trpelo nedostatkom finančného zabezpeče­nia. Až koncom 2. svetovej vojny vzniklo Slovenské komorné divadlo v Martine, ktoré spočiatku vystupovalo na povstaleckom území.

Z dramatikov staršej generácie pokračovali v tvorbe realisti Kukučín, Timrava, Tajovský, Urbánek, avšak súbežne nastupovali Stodola a Barč-Ivan. Títo dvaja dramatickí spisovatelia podstatne ovplyvnili vývin slovenskej drámy až do roku 1945.

Mostom medzi realistickou a modernou slovenskou drámou je dielo Ivana Stodolu (1888-1977). Po prvej svetovej vojne pôsobil ako lekár vo viacerých významných funkciách a pričinil sa o rozvoj zdravotníckej osvety. Na divadelnú tvorbu bol dôkladne pripravený teoreticky i prak­ticky, osobitne poznaním divadelného života v metropolách strednej Európy. Svoje hry dopracovával v spolupráci s režisérom.

Uznanie si získal hneď svojou prvou celovečernou hrou Nás pán mi­nister (1926), satirou na slovenské malomeštiactvo. V tomto duchu vznikla aj veselohra Čaj u pána senátora (1931), v ktorej vydajachtivá dcéra slúži ako prostriedok spoločenskej kariéry.

Popri spoločenských komédiách vznikajú aj Stodolove historické drámy. Svojho Kráľa Svätopluka (1931) založil na zrážke otcovského citu a povinnosti tohoto panovníka v zložitých politických pomeroch. O dôsledkoch nesvornosti jeho troch synov nás dostatočne poučuje aj známa legenda. Na námet tejto hry vznikla r. 1959 Suchoňova opera Svätopluk.

Historickou drámou, odohrávajúcou sa v čase slovenského povstania v r. 1848-1849 je Marína Havranová (1941).

Stodola potvrdil svoje kvality aj v tragédii. Námet zo života ženy nezvestného muža, ktorá uzavrie nový manželský zväzok, stvárnil v Bačovej žene (1928). Bača Ondrej, prehlásený za mŕtveho, hlási sa o svoju ženu Evu, ktorá sa medzitým vydala. Bača Mišo, druhý Evin muž, nechce sa jej vzdať. Ondrej presvedčuje Evu, že celý ten čas, čo bol v Amerike, sa lopotil iba kvôli nej, svojej žene:

„Deň po dni pri každej výplate som rátal: hľa, Eva bude mať pekné topánky. Eva bude mať na háby. Nejedol som, nepil som, v bani zhrbený, v prachu, v dusnote kresal som uhlie, a keď iní zmorení vzdychali, ja s úsmevom rýpal som do kameňa: Eve bude, Eve bude, Eve bude... Druhí žltli, bledli a hynuli po špitáloch, ja som doláre čítal. Eve bude na záhradu, Eve na pole, Eve na kone."

O nové témy a tvárne prostriedky obohatil slovenskú drámu Július Barč-Ivan (1909-1953), o.i, autor noviel a jedného románu.

Myšlienkový a citový svet jeho postáv je bohatší než u Stodolu. V jeho drámach sa totiž popri vonkajšom príbehu odvíja príbeh vnútorný, založený na pohybe myšlienky, ktorú nastolil a ktorú chce riešiť.

Karierizmu a korupčníctvu sa vysmial vo veselohre Mastný hrniec (1941). Popularitu tejto hry iba zvýšili postihy cenzúry a zákaz učiteľom účinkovať v jej ochotníckych predstaveniach.

Prenikavý úspech mala Matka (1943), v ktorej sa hlavná hrdinka usiluje o záchranu života dvoch rozvadených synov. Po Paľovom návrate z Ameriky sa vzťahy bratov začínajú vyostrovať - kvôli žene, majetku, vplyvu v rodine. Krajnému riešeniu konfliktu predíde matka sebaobetovaním.

Barč nevdojak predznamenáva absurdnú drámu vo svojej hre Dvaja (1945). Je to príbeh dvoch cirkusových klaunov, ktorých spája spoločné previnenie, avšak putujú životom bez možnosti uniknúť, či zbaviť sa tejto ťarchy.

Predstava „nového človeka", ktorá sa objavuje už v niektorých pre­došlých autorových dielach, preniká hru Veža (1948). Aby zrušili prekli­atie babylonskej veže, noví ľudia si postavia nielen nové mesto, ale aj vežu lásky.

Július Barč-Ivan zomrel predčasne po tažkej chorobe. Svojou tvorbou v mnohom podnetne zapôsobil na ďalší vývin dramatického umenia a

filozofickou zacielenosťou svojich hier prispel k rozšíreniu jeho výrazovej stupnice.

Veľkým prísľubom slovenskej dramatiky bol Peter Zvon (1913-1942), ktorý vo veku 29 rokov podľahol týfovej epidémii. Doma i v zahraničí je často uvádzaná jeho jediná - veršovaná - hra Tanec nad plačom (1943), ktorej rukopis zvíťazil v súťaži vydavateľstva Tranoscius. Výsledný zmy­sel tejto hry-podobenstva je v záverečných slovách sluhu Barnabáša, ktoré sú obžalobou neľudskosti všetkých čias.

Poetika triedneho boja a nenávisti

Ján Smrek sotva tušil, koľko je pravdy vo verši, ktorý napísal v roku 1943 pri počúvaní ruských piesní na rozhlasových vlnách. Tento verš znie: „a osud náš je ruská melódia."

Túžba po oslobodení spod jarma fašizmu vtedy prehlušila prípadné ideologické výhrady voči sovietskemu komunizmu aj u menej ľavicovo orientovaných básnikov. Lenže v nasledujúcich rokoch komunistická moc prehlušila všetky výhrady, pokiaľ neboli v súlade s ideológiou vládnucej strany.

Po šiestich rokoch trvania Slovenskej republiky sa Slovensko stalo roku 1945 znovu súčasťou Česko-Slovenska a ČSR ako taká od r. 1948 súčasťou sovietskej ríše; podľa vtedajšej terminológie tábora mieru a socializmu. To od základu zmenilo situáciu celej kultúry a literatúry.

Dvere, ktoré sa v predošlých desaťročiach doslova dokorán otvárali do sveta, sa odteraz začali privierať, až sa napokon hlučne zavreli. Ak predtým neexistovali jasné deliace čiary medzi doznievaním a začiatkom nových literárnych smerov a prúdení, tentoraz rok 1948 určil hranicu jasne a nekompromisne. Tento zásah však nevzišiel zo samopohybu ume­nia, ale z administratívneho centra politickej moci. Pod tlakom všemoc­nej ždanovovskej doktríny sa rozpadli hnutia, skupiny a smery, ktoré predtým oplodňovali literárny vývin. Ak predtým v záhrade slovenskej literatúry kvitlo tisíc kvetov, odteraz tam mohol zakvitnúť iba jeden je­diný, keďže odlišný spôsob myslenia je smrteľne nebezpečný pre každú absolútnu moc. V roku 1948 prestal existovať nadrealizmus, naturizmus, expresionizmus symbolizmus, poetizmus... Literatúra sa stala nástrojom ideológie marxizmu-leninizmu.

V tomto duchu boli z literatúry vypudené osobnosti a diela, pokiaľ sa nezhodovali s oficiálnym umením, alebo sa neprihlásili k socialistickému realizmu, ako jedine uznávanej umeleckej metóde.

Príkazy, zákazy a cenzúra jestvovali aj predtým. Raz z politických, inokedy z národnostných alebo náboženských pohnútok. Tentoraz však išlo o totálne uplatnenie zásahov voči literatúre z mimoliterárnej oblasti. Desiatky spisovateľov sa odmlčali, iní sa podrobili, ďalší odišli do emi-

grácie, často nedobrovoľne. A ďalší sa stali obeťami politického teroru. Bola rozmetaná základňa tzv. úpadkovej buržoáznej literatúry, nepria­teľskej ideológii robotníckej triedy. Podobne ako v stredoveku i tentoraz plienili sa knihy, celé knižnice - na znak účtovania s „prehnitou" kultúrou včerajška.

Len v dvadsiatych rokoch vychádzalo na Slovensku na 13 časopisov literárneho rázu. Niektoré časom zanikli počas vojny. Ďalšie vznikli po vojne, aby čoskoro zanikli definitívne, jednoducho boli likvidované. Podobný osud poznačil napríklad dielo pionierov modernej slovenskej literatúry - nemohli publikovať v nových podmienkach, alebo ich diela nemohli byť vydávané. Tak knihy Milá Urbana nevyšli až do roku 1957, knihy Jozefa Cígera Hronského až do roku 1970. Od Jána Hrušovského nevyšlo nič v rokoch 1947-1957 a Ivan Horváth bol na indexe celých šest­násť rokov, až do roku 1964. O Tidovi J. Gašparovi, ktorého Andrej Mráz označil za typické stelesnenie úsilí našej prózy po prvej svetovej vojne, nemáme jedinú monografiu a od r. 1938, s výnimkou spomienok r. 1969, nevyšlo žiadne jeho dielo.

Socrealistické literárne myslenie neľútostne vypreparovalo aj dávnejšiu literárnu minulosť a naštepovalo ju na takzvané revolučné tradície sloven­ského ľudu. Zároveň sa umelo oživovalo najmä politické dedičstvo umelecky a myšlienkovo vcelku pokleslých skupín a smerov, napríklad davistov.

Ak dovtedy pod „vplyvom blahodarných myšlienok Veľkého októbra", tvorilo svoje metafory niekoľko napospol bezvýznamných bás­nikov, odteraz sa tento postup očakával od všetkých. Mnohí tomuto očakávaniu a výzve podľahli. Angažovať sa umelecky pre spisovateľov v podstate znamenalo zaujímať vo svojej tvorbe stanoviská k uzneseniu zasadania zjazdu strany, prípadne jej ústredného výboru. Tento žalostný kompromis s mocou mal katastrofálne dôsledky na umeleckú úroveň literárnej tvorby.

Literatúra sa zredukovala na heslá, agitačné plagáty, ideové školenia. Poéziu a prózu ovládol triedny boj, víťazstvo pracujúcich, vidina šťast­ného zajtrajška a, samozrejme, do nadoblačných výšin strmiace postavy najväčších velikánov ľudstva minulého i budúceho - Lenina a Stalina. Do veršov a do románov sa húfne derú úderníci, družstevníci traktory, žeriavy:

Ale aj básnik pobáda sám seba. On musí zase „vyhňou srdca rozpaľovať reč a agitačný vykúvať verš!!"

Začína sa básniť či skôr veršovať pri najrozličnejších príležitostiach a na najrozličnejšie témy. Píšu sa básne na Február, Máj a Október, na Slovenské národné povstanie, Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu, na zjazdy víťaznej strany, na vítkovické a podbrezovské železiarne, na Gottwalda, Širokého a Zápotockého, na maľované Slovensko... Ale tiež proti prežitkom kapitalizmu a tučnej kobre Wall-Streetu, z veršov sa ozýva rachot strojov, ale i streľba a cítiť z nich zápach krvi nepriateľa vidieť v nich v kŕčoch rodiaci sa nový svet. A samozrejme nového človeka s nový­mi vlastnosťami. Literatúra je posadnutá hľadaním, objavovaním a oslavovaním tzv. kladného hrdinu. Autori niektorých básnických zbierok majú neustále nutkanie vytvoriť akési poetické breviáry, naraz a jedným dychom popretriasať všetky žeravé problémy doma i vo svete - od lásky k vlasti cez výchovu mládeže až po nenávisť k imperializmu a jeho pred­staviteľom.

Na prvom pláne vystupujú továrne, obilné lány a rozjasaný dav a iba pred touto veľkolepou kulisou si „básnik" môže dovoliť aj intímny cit -ale len taký, ktorý splýva s nekonečnosťou celosvetového zápasu za mier a komunizmus:

Nová doba od základu prehodnotila poetiku „poézie". Prírodné a spoločenské úkazy, opakujúce sa po stáročia, v nej dostali úplne iný zmy-

sel, alebo jednoducho prestali existovať. Slnko odteraz vždy iba vychádzalo, alebo stálo v zenite. A so slnkom bolo pokiaľ možno spojené vždy iba ráno. Večer, mesiac a hviezdy boli spochybnené ako socializmu dobreže nie cudzie živly, a odsunuté do oblasti netypických javov:

Vidím, jak vstáva zem, kde k slobode som rástol, hrebeň komínov prečesáva nebesá a každé ráno slnce nad slobodnou vlasťou jak mladý atlét vyšvihuje sa.

A čitateľ musel vedieť, že vďaka za toto nové ráno a nový život patrí strane. Preto ak nechcel, aby bola vojna a bieda, jeho povinnosťou bolo veriť strane. Lebo:

Verše básnikov, básnikov v tom nefalšovanom slova zmysle, básnikov ako svedomia národa, bývali vždy zdrojom poučenia a krásy. Prechádzali časom a zostávali v myšlienkach čitateľov, čítali ich a učili sa im na­spamäť. Čitateľ socialistického „básnika" päťdesiatych rokov si mohol prečítať a zapamätať nanajvýš takéto „poučenie":

Naozaj jadrný, poetický jazyk! Lenže - poetika triedneho boja iný nepoznala. Takto sa zrodila a takto i odišla, až prišiel jej čas.