Oldfich Kníchal Storočiami slovenskej literatúry

Meno tohoto básnika je akoby zašifrované hneď v prvom riadku jeho najväčšej básne a jednej z najväčších v našej literatúre. Áno, hneď v druhom slove svojej Maríny Andrej Sládkovič sa rozospieva svojimi slad­kými túžbami po kráse, lebo je krásou nadšený. A v centre všetkých krás je Ona s veľkým O, milovaná Marína:

Sládkovičovo dielo dozrelo pre vavríny v rozpätí niekoľkých málo rokov. Už ako dvadsaťpäťročný píše Marínu, ako dvadsaťšesťročný Detvana a týmito dvoma činmi sa zapisuje medzi najvýznamnejších oby­vateľov slovenského Parnasu.

Sládkovič sa ako jediný z veľkých štúrovcov sklonil k tomu istému prameňu, ako o štvrťstoročie pred ním Ján Kollár. V jeho Maríne pozná­vame menovitý zdroj inšpirácie, Máriu Pišlovú, dcéru zo zámožnej štiav­nickej rodiny, kde dával kondície. Ide o lásku nešťastnú, podobne ako sme toho boli svedkami u Jána Chalúpku. Mária sa vydá za bohatého pytača a Andrej musí odísť. Najprv na bratislavské lýceum a potom na univerzitu do Halle.

V Nemecku vznikla jeho filozoficky ladená báseň Sôvety v rodine Dušanovej (1844), ktorá alegorickou formou vyjadruje autorove názory na svet, spoločnosť, umenie a prírodu. Jeho triumfom je však Marína, ktorou sa o dva roky neskôr citovo i umelecky vyrovnáva so svojou láskou. Básnik tu presahuje a prekonáva svoj osobný cit a prenáša sa s Marínou (možnože už s tou novou, s ktorou sa medzitým šťastne oženil) na ďaleký horizont vlasti a sveta. Na rozdiel od Kollára, ktorý chce deliť svoje srdce medzi Mínou a vlasťou, Sládkovičovi je láska k dievčine a láska k vlasti nedeliteľným pojmom:

Táto Marína zároveň unáša básnika preč od protirečení sveta, ktorý nepozná skutočnú krásu a skutočnú lásku. Lebo krása krásy sa len krás­nym zjaví a len láska chápe lásky výšavy. Ako v Smetanovej Predanej neveste, kde podľa Janíka dve milujúce bytosti môžu navzájom oceniť svoju lásku.

Prečo je táto básnická výpoveď dodnes taká nevšedná a naliehavá? Prečo práve Sládkovič a jeho Marína (ktorá bola ešte v minulom storočí preložená do maďarčiny) prerástli česko-slovenský rámec? Najskôr preto, že Sládkovič v nej dokázal zlúčiť domáce i cudzie literárne tradície. Ďalej preto, že dokázal spojiť obecné so zvláštnym a umelé s ľudovým. Odpútal sa od klasicizujúcej formy, ale nebol ani v zajatí folklóru. Jeho báseň je výtvorom originálnej mysliteľskej osobnosti.

Sládkoviča odlišuje od jeho predchodcov i súčasníkov spôsob, akým pristupuje k predmetu básnenia. Slovenských básnikov pred Sládkovičom možno rozdeliť obyčajne podľa toho, akú tému sa rozhodli stvárniť. Azda najčastejšie im ležal na srdci národ ako taký (v zátvorke dodajme, že aj Sládkovičovi). Vydávali sa po stopách jeho minulosti, ospevovali ľudových hrdinov a zlorečili ich nepriateľom. Kollár a Hollý zbásnili svet Slovanstva ako tému všeľudskú...

Sládkovičovou témou je poézia. On nepodáva výseky skutočnosti, ale skutočnosť v jej úplnosti a celistvosti. Nech by boli myšlienky o slávnej národnej minulosti, o hrdinstve predkov akokoľvek ušľachtilé a vznešené, jednako sú obmedzené priestorom a časom ľudského ducha. Aj vtedy, keď sa s nimi básnik citovo stotožní. V poézii však budeme vždy a v prvom rade hľadať to, čo sa dotýka každého človeka v jeho najhlbšom vnútri. Budeme v nej hľadať univerzálny kľúč k záhadám sveta a človeka. V tom je, nazdávame sa, tajomstvo úspechu Sládkovičovej veľbásne.

Významný literárny historik Jaroslav Vlček právom napísal, že „Sládkovič prvý v našej poézii osmelil sa povedať tak, ako cítil... on

horúcim prúdom vylial na papier tieseň prvej ľúbosti, on úchvatným slovom zvečnil nepokoj ducha objímajúceho celý svet..."

Po Maríne nasleduje Detvan z roku 1853, lyricko-epická báseň oslavu­júca pospolitý ľud. Básnikova odpoveď na hlasy zaznávajúce slovenský ľud, zrkadlo a obraz ľudového života. Rámec deja sa od prvého do piate­ho spevu stále rozširuje. Najprv je hrdinom Martin, potom on a jeho Družina, v Slatinskom jarmoku sa Martin dostáva až ku kráľovi Matejovi, vo Vohľadoch je zobrazená Martinova láska k Helene a v Lapačke Martin vstupuje do kráľovho Čierneho pluku.

Detvan je zrodenie a prvé kroky slovenského junáka. Predobraz budúcej Slovače, nádej budúcej veľkosti človeka, národa a - dodajme - i ľudstva:

Nieje to už nádeje svet,

keď už vo svojom mladom úsvite

národ si vie krásne hovieť? -

Nieje to zora budúcej slávy,

keď z nešťastia si blaženosť spraví...

moc zrodí čas, čas moc zmorí; boh barlu cenou berly ocení, boh ovce v obce ľahko premení, boh zo stád štáty utvorí! -

Marína a Detvan sú veľké a trvalé nielen svojou životnosťou a ideálom, ale aj jazykom a formou. Básnik sa odpútal od literárnych vzorov minu­losti a primkol sa k svojmu vlastnému slovu, ktoré vytrysklo z hĺbky jeho duše. Pritom obidve skladby vznikli v slovenčine, ktorá ešte ani zďaleka nebola vyskúšaná a overená v literárnej praxi. Tým zároveň poskytli dôkaz, že slovenčina obstojí ako jazyk zvrchovaných umeleckých diel. Tento,.„ľúbohlasý" jazyk a nepominuteľnosť krásy bude ešte po stáročia nadchýnať duše slovenských čitateľov:

„Môj život, nádeja moja! Ľúb ma, potom už bárs celý zhyniem, bárs sa aj v časných svetoch pominiem, zbavím večného pokoja."

Marína moja, dumnej nemoty, šumných piesní mojich predmet! Čo bych tri večné spieval životy, piesni mojej skončenia niet!

Pri prameňoch ľudovej piesne

Možnože práve vtedy, keď sa poberal na štúdiá do Prešporku, skrsla v mysli dvadsaťročného mládenca tá pieseň. Janko Kráľ, o ktorom je reč, sa vydal dolu Váhom s pltníkmi, na cestu, ktorá inak pristala jeho dobro­družnej a nepokojnej povahe. Takže možno práve vtedy vznikla jeho Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Ten divný Janko, to je básnik sám a takto ho volali pre jeho samotársku až vzdorovitú povahu. Tá ho vyh­nala z neútulného rodičovského hniezda, od otca povolaním mäsiara, a iba matička v ňom zanechala svetlú pamiatku. Janko odišiel do sveta, aby sa tu započúval do hlasov vlastného vnútra. Zakliata panna je o mláden­covi, ktorý ju ide odkliať, ale nemal šťastia, „musel tam zakapať":

Ľudová pieseň alebo ponáška na ňu je mostíkom, cez ktorý básnik prichádza k svojmu čitateľovi. Najskôr preto, aby svojej myšlienke dodal všeobecnejšiu platnosť. Zároveň svet povestí je mu prostriedkom zobrazenia živej prítomnosti. Na rozdiel od svojich predchodcov on nepíše baladu pre jej tragickosť, ale aby ukázal hrdinov zápas s osudom. Piesňové podanie je aj pozadím Výlomkov z Jánošiaka. Ale v popredí je súčasnosť, ktorá vyzýva k naplneniu odkazu tohoto ľudového hrdinu.

Kráľ má veľa spoločného s hrdinom tejto a ďalších svojich básní. Inšpirujúci vplyv malo aj jeho putovanie po Dolnej zemi v rokoch 1846-1847. Tamojšie prírodné scenérie vychádzali v ústrety jeho bás­nickým vidinám. K svojej rozpoltenosti a večnému pútnictvu sa najväčš­mi priznáva v básni Orol:

To moje srdce na dvoje sa kála: Že túžby horia a vôľa zaháľa

Keď v roku 1848 udrel zvon slobody, Kráľ píše na jej oslavu Jarnú pieseň. A v Honte nabáda ľud, aby povstal proti pánom. Preto ho väznia v Šahách a Pešti. Báseň pod menom Šahy vznikla pod dojmom týchto udalostí.

Po rozpustení slovenského dobrovoľníckeho zboru, ktorého bol kapitánom, Kráľ nastupuje do štátnych služieb a čoskoro odkladá pero. Naposledy sa ozve v súvislosti s memorandovým zhromaždením v roku 1861.

Janko Kráľ bol svojím osobným založením blízky Sládkovičovi, ľudovosť tvorby ho zase spája s Chalupkom. Na rozdiel od obidvoch však zavŕši iba časť zamýšľaného diela, ktoré navyše ostáva zväčša v náčrtoch, naznačené. Možnože aj táto okolnosť mu bránila v tom, že sa za svojho života nesnažil vydať svoje básnické plody knižne.

Až do roku 1952 sme o tejto útržkovitej časti jeho diela vlastne nevedeli. Dráma sveta - to je iba dodatočný názov pre nedokončený cyk­lus veršov, ktorým Janko Kráľ chcel vyjadriť svoje poňatie zmyslu dejín a života, rozpor medzi ideálom a skutočnosťou. Tam sú priepasti jeho citov a myšlienok:

Znám váš lós, bratia, znám vaše myšlienky, znám, čo súdené, čo má na svete byť. Sláva vaša je tuhšia ako ten mrak, vy nemôžete tak len v mrákotách žiť bez veľkej vôle ako vo väzení, nastúpi i vám, i vám deň súdený, nastúpi deň vám, a to deň vášprvší -dosiaľ len bolo biedne klmačenia. Čakajte, duchy, svet sa popremieňa, vypustia i vás raz z toho väzenia.

„Rojko a burič", ako ho označil Alexander Matuška, „básnik a prorok Janko Kráľ stelesnil práve tak chvenia dobového prerodu a zvraty súčas­ného myslenia, ako aj... vrstvy svojho vnútra, vyjavil neslýchané temné hlbiny svojho ducha..."

Rovnako ako Kráľ aj jeho o sedem rokov mladší rovesník Ján Botto (1829-1881) sa inšpiroval ľudovou piesňou a zostal jej verný. A rovnako sa upísal predovšetkým balade, avšak na rozdiel od Kráľa a podobne ako Chalúpka, tvorí pomaly, verš za veršom. S Chalupkom ho spája aj neosobnosť - Botto je skôr hovorcom kolektívneho než subjektívneho povedomia.

Zvláštny obraz nám načrtávajú jeho prvé básnické diela. Je to obraz slovenskej vlasti ako zakliatej krajiny z rozprávky, krajiny čakajúcej na príchod nadpozemského hrdinu, „šuhaja jasokrásneho", ktorý porazí šarkanov a oslobodí otčinu.

Prichádza jar národov, revolučné roky 1848-1849 a Botto sa hlási k ich výzvam. Boj Slovákov za slobodu spája s bojom ostatných národov Uhorska. Podľa vzoru slávnej Petó'fiho básne Talpra Magyar píše aj svoj Pochod. Zronenie z ubitej slobodienky sa odrazilo v jeho Piesňach vojen­ských:

Vrany, vrany, čierne vrany! Skiaď letíte, z ktorej strany? Letíme my od Budína: bolaže tam za hostina!

Napriek prechodnému ochabnutiu jeho tvorivá cesta pokračuje ďalej. V päťdesiatych rokoch dozrieva a v r. 1862 vychádza Smrť Jánošíkova, dielo poznamenané tiesnivým ovzduším doby. Už podľa názvu môžeme usudzovať, že v ňom v prvom rade nepôjde o život a hrdinské činy, ale skôr o veci takpovediac posledné. O posledné chvíle Jánošíkovho života. Bottov Jánošík vie, že sa previnil nie proti zákonom božským, ale ľudským. A ľudské zákony odsudzujú tých, čo bojujú za slobodu a spravodlivosť.

Bottov hrdina, odsúdený na smrť, vyrastá pred nami do nadzemskej výšky, prijíma vykupiteľskú úlohu, aby sa napokon zmenil na nehynúci symbol. Toto mesiášske poslanie ho ešte väčšmi zbližuje s národom, v duši ktorého rástol ako hrdina celé storočia. Dokonca ešte skôr než his­torický Jánošík. Týmto nám pripomína Spasiteľa, ktorého od vekov očakával trpiaci starozákonný ľud.

Básnik mal nepochybne na mysli aj osud štúrovskej generácie. Štúrov-

ci zasvätili svoje dielo ľudu, obetovali mu všetky svoje najlepšie snahy. Už preto ich dielo nemôže byť márne; zasiate semeno vzklíči, ľud usku­toční odkaz svojich buditeľov. Takto sa nám javí symbolika Smrti Jánošíkovej... A toto sa odohráva pred skonom v hrdinovej mysli:

A s tou švárnou družinou chodí on po horách pri slnci a mesiaci, pri hviezdach i zorách; chodí si on sťa vietor bez dráhy, bez cesty, strachy pred ním a za ním báječné povesti. Nad biedou utisnutou poslom božím vstáva, kvetom skvitá krvavým na rumišti práva. To na Holi boj bije, samučičký samý, boj bije junák smelý s tromi stolicami. To na Kriváni stojí, dušu v túžbach kojí, pozerá orla v letu pri slnka východe -i spieva sipiesenku o zlatej slobode. Tu dumku šuhaj dumá v Prosiečnej doline, dumá, či to zakliata predsa raz pominie. A všetky tie obrazy taks ' milo naň smejú, Že znovu v ňom vzbudili usnutú nádeju.

Próza na rozcestí

Odkedy sa vlastne začína slovenská umelecká próza? Už sme počuli o Bajzovom románe René mládenca príhody a skúsenosti, o Chalupkovom po nemecky písanom Bendeguzovi, o Kuzmányho novele Ladislav, alebo o Tomáškových Obchodníkoch. Lenže to všetko je na viac než pol­storočné obdobie príliš zlomkovité. Navyše tieto prozaické pokusy spravidla nespĺňajú požiadavky kladené na tento literárny žáner. Chýba im náležité umelecké vyjadrenie.

Prvým, kto síce začínal ako básnik, ale sústavne a na vyššej úrovni pestoval umeleckú prózu, je Ján Kalinčiak (1822-1871). V slovenskej li­teratúre udomácnil najmä historickú povesť, obľúbený literárny druh tej doby. Jeho tvorba sa v tomto smere zameriava na národné dejiny od ich samého počiatku až do nedávnej minulosti. Nezapiera pritom vplyv za­kladateľa novodobého historického románu Waltera Scotta, ale ani poľského poviedkára Michala Czajkowského. V súvislosti s tvorbu toho­to autora si Kalinčiak neraz kládol otázku, či vo svojich povestiach má dať prednosť básni, alebo prostému „vypravovaniu" dejov. A podľa toho raz spláca daň dobovému vkusu, inokedy sa snaží o dokumentárne zachytenie historických udalostí.

V čase, keď Kalinčiak nastúpil na miesto zosnulého riaditeľa gymnázia v Modre Karola Štúra, vznikla jeho povesť Mládenec slovenský. Dej sa odohráva na trenčianskom hrade v 9. storočí, avšak myšlienkové východisko je v štúrovských snaženiach.

Prvou povesťou v slovenčine je Milkov hrob z čias kráľa Mateja, v ktorej sa preplietajú realistické a fantastické prvky. Nárokom na napínavé čítanie autor vychádza v ústrety v Bratovej ruke z r. 1846-1847. Námetom je krvná pomsta dvoch šľachtických rodín. Mladý Mikuláš Badánsky rafinovane posiela na smrť každoročne jedného príslušníka rodiny Razdanovičovcov. Nad posledným z nich, svojím švagrom, sa zľutuje a odtne mu iba ruku, ktorú skryje. Jeho žena ju však nájde a tak odhalí jeho zločiny...

Do obdobia protitureckého odboja Kalinčiak začiera v Serbianke, kde hlavnú úlohu hrajú silné romantické vášne. Podobne je ladená aj Láska a

Zatiaľ čo štúrovci v umení zdôrazňovali v prvom rade folklórnu tvor­bu, Kalinčiak dáva prednosť životu. Umelecké dielo je preň rovnocenným výrazom autorovej osobnosti a národného rázu. To prvýkrát potvrdil v povesti z kuruckých čias Svätý duch (1846). Ťažisko už nie je v napí-navosti a romantickosti deja, ale vo vykreslení spoločenských pomerov. To platí aj pre Knieža liptovské, dej ktorého sa odohráva na konci 15. storočia. Liptovské knieža, to je Ján Korvin, syn kráľa Mateja.

Kalinčiakov realizmus vrcholí v jeho najlepšej práci, románe Reštavrácia z roku 1860. Zobrazil v nej súdobé zemianstvo v korte-šačkách na stoličné voľby, kde sa raz za tri roky rozpútaval boj za plné vačky. Túto pomerne nedávnu minulosť autor odprevádza s humorom a komikou. Sústreďuje sa predovšetkým na vykreslenie jednotlivých postáv a na podanie ich svojráznej reči. Autor sám napísal, že „celá povesť slovenskosťou dýcha, t.j. osoby v nej vystupujúce sú také, aké u nás ľudia sami... Približuje nám ich aj nasledujúca scéna:

„Na ceste od Kalová do Ropíc vidieť pohybovať sa dlhý voz. Napredku visí veľká široká zástava a na nej nápis „Vivat Adam Bešeňovský!", vo voze asi desať ľudí, ktorým nohy viseli z voza po jednej čižme, a z ich hrdiel ozývala sa pesnička „Dávno Bešeňová, dávno si snívala" atď. a vivat jedno za druhým. Z druhej strany zas, od Ropíc, pohyboval sa druhý voz, celkom rovný prvému, ako čo by mu z oka vypadol, len s tým rozdielom, že na zástave bolo napísané „Vivat Potocký!" a ľudia na voze sediaci spievali: „Ráno nad Rasovom slniečko vychodí" atď. Zo všetkého toho vidieť, že to boli korteši Bešeňovského a Potockého, bo sa okrem toho aj tým označovali, že tamtí mali kohútie perá, títo ale zelené chvojky za klobúkom.

„Rozkáž si a urob si sám! Ebatta zaňať, kapustu šalát, vystúp ty" bola odpoveď z odpornej strany.

„Vivat Potocký! Volaj: Vivat Potocký, lebo ti ináčej hnáty namastím, ty cifra plachta zástava!" volal zas jeden z potockovcov tak horlivo, akoby svet od toho slova závisel.

„Japán, ty pán: kto bude svine pásť? Ipse vtip se, za nos chyť sa! Volaj ty: Vibat Bešeňovský!" bola odpoveď, ..."

Najplodnejším štúrovským prozaikom popri Kalinčiakovi je Jozef Miloslav Húrban (1817-1888), ktorý rozvíjal i bohatú osvetovú a vyda­vateľskú činnosť. O.i. vydal sedem ročníkov almanachu Nitra, z ktorých druhý (z r. 1844) je neoficiálnym manifestom Štúrovej spisovnej slovenčiny.

Prvé dve jeho historické povesti z čias Svätoplukovej Veľkej Moravy vyšli v češtine. Svoju pozornosť čoskoro zameriava na súčasnosť, najmä v cestopise Prechádzka po považskom svete, ktorú prechádzku podnikol v lete r. 1843 a kde komentuje nedostatky slovenského života. Pripomeňme si, že prvou Hurbanovou publikáciou bol tiež cestopis, česky písaná Cesta Slováka ku bratrúm slovenským na Morave a v Čechách z roku 1841.

V krátkom románe Olejkár z r. 1846 sa pohrúžil do doby Matúša Čáka. Ťažisko rozprávania je v osudoch Matúšovho lekára, olejkára Hrabovca. Ten takto líči svoj život. (Všimnime si nápadnú stručnosť a náznakovosť podania):

„Hrabová dolina v stranách hrdého Inovca mi dala meno. Moja majet-nosť rástla. Cítil som potrebu priateľky života. Krásna, bohatá, ale nešťastná Milada stala sa mojou. Svet mi ju závidel, a mal čo závidieť. Jej závideli mňa, ale nemali čo...! Onedlho prišiel do Trenčína starý zlatník, .. .brat anjelskej Želmíry. Bol mojím nepriateľom, lebo som mu zviedol ses­tru, ale sa udobril a spolu sme sa mstili svetu. Milada mi porodila jedinú dcéru, Ľudmilu, sám neviem, prečo som jej dal také meno, keď som myslel ustavične len na Želmíru. Dievča vyrástlo. Ale môj chlapec tiežprichodil do tých rokov, v ktorých sa mal začať učiť. Vzal som ho od pustovníka. Uhliarka dala chlapca pokrstiť menom svojho dieťaťa na Víta. Vít a Ľudmila sú moje najvlastnejšie deti! Tu máte život povestného olejkára."

Do prítomnosti sa Húrban opäť vracia satirami Kôrytnické poháriky. Predmetom jeho satirických šľahov sú opilstvo, úžera, nepriatelia spolkov miernosti, pohodlní kňazi. Tieto „poháriky" vznikli v čase autorovho liečenia v povestných liptovských kúpeľoch.

Satirickým perom je písaná i ďalšia novela Od Silvestra do Troch kráľov. Pred nami sa otvára svet slovenských Harpagonov, menovite starého mládenca Š úplatu, ktorý sa, podobne ako Moliérov hrdina, stáva obeťou

svojho mamonu. Autor trochu neprimerane vkladá do rozhovorov svoje názory na súveké aktuálne problémy. Ponosuje sa okrem iného, že „náš život slovenský na to kuľhá, že ho doteraz skoro samí teológovia opa­trovali", a že dokiaľ nepríde génius sociálny, dovtedy Slováci budú vždy len nedôchodčence..."

Ako zakladateľský typ slovenskej literárnej histórie sa Húrban osvedčil vo svojej štúdii Slovensko a jeho život literárny. Sleduje v nej najmä „duchovnú niť vedomia národného", od najstarších čias až po štúrovskú dobu.

V rokoch 1848-1849 Húrban, tak ako mnohí ďalší slovenskí spiso­vatelia, zamenil pero za meč. Ešte väčšmi ako Štúr povyšuje záujmy národné nad sociálne a to ho postupne privádza na stranu cisárskej Viedne a proti maďarskej revolúcii. Pravda, vinu za tento omyl nesie pre-došetkým neprozreteľná politika Pešti.

Aj po rakúsko-uhorskom vyrovnaní Húrban - gniavený neustálymi existenčnými starosťami - pokračuje v obrane slovenských záujmov. Odpoveďou je prenasledovanie a väzenie. Neustáva ani v literárnej čin­nosti. Z tohoto obdobia je jeho najväčšia práca, rozsiahly životopis Ľudovíta Štúra. V ňom oslávil svojho druha a spolubojovníka a zároveň napísal históriu štúrovskej epochy.

V období päťdesiatych a najmä šesťdesiatych rokov prozaická tvorba má prevahu v slovenskej literatúre. Navyše sa obohacuje tradícia dramatic­kého umenia. Celkove však toto obdobie neprináša výrazné umelecké výboje, nanajvýš konzervuje dovtedajšie zisky. To súvisí s ochabnutím kutúrneho a literárneho diania v rokoch bachovského absolutizmu. Na jednej strane nová spisovná sovenčina si udržala a upevnila svoje postave­nie, na druhej strane prejavy slobodomyseľnosti boli potláčané a cen­zurované.

Nové nádeje vzbudilo Memorandum národa slovenského, ktoré vychádzalo z nádejí na nové štátoprávne usporiadanie v Uhorsku.

• 
  roku 1863 vznikla Matica slovenská ako národná inštitúcia združujúca
  svojich členov bez ohľadu na politickú a náboženskú príslušnosť. Rakúsko-
  uhorské vyrovnanie r. 1867 znamenalo koniec slovenských nádejí a jedným
  z jeho dôsledkov bolo zatvorenie Matice v roku 1875. Prvé obdobie
  pôsobenia tejto slovenskej ustanovizne označujeme ako roky matičné.
  
• 
  tomto období rozvinuli svoju tvorbu už skôr spomenutí štúrovci, v
  prvom rade Viliam Paulíny-Tóth. Píše najmä historické povesti, ktorým
  sa snaží dávať aktuálny význam. Napríklad v Trenčianskom Matúšovi
  (1868) sa pokúšal dokázať správnosť programu vysloveného v memoran-
  dovom spise z roku 1861.
  

Cestu slovenskej próze k realizmu kliesnil aj Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský (1824-1908). Najprv vo svojich cestopisoch zo zahraničia, ako napríklad Zo Slovenska do Carihradu, alebo z domova, ako napr. Výlet do Tatier. Spoločenských a ľudských problémov sa dotý­ka v novele Lipovianska maša z r. 1874. Najznámejšie boli jeho besed-

nice a humoresky, ktoré vychádzali takmer vo všetkých slovenských časopisoch.

Ako prozaik a básnik začínal i Jonáš Záhorský (1812-1876). V jeho rozsiahlom diele akoby sa stretávali všetky dobové ideové a umelecké prúdy i literárne druhy. Záhorský, pôvodom zeman, bol protirečivou osobnosťou, plný ctižiadostivosti a temperamentu. Pôsobil rôznymi smer­mi, vyvolával spory, ironizoval seba i iných. Odsúdil príklon štúrovcov k Viedni a postavil sa proti novej slovenčine, aby ju po niekoľkých rokoch prijal. V nádeji na profesorské miesto z evanjelickej viery prestúpil na katolícku. Skrátka „enfant terible" slovenskej literatúry.

Rozpornosť jeho postojov sa odráža i v tvorbe. Pokúsme sa skôr telegraficky zachytiť niektoré miesta tohoto literárneho lunaparku. Za škandálne zo strany štúrovcov boli označené jeho Žehry (1851), ktorými znovuoživoval klasicistické vzory... Záborský tvrdohlavo vzdoroval aj v monumentálnom hrdinskom epose Vstúpenie Krista do Raja, ktorým chcel obsiahnuť dejiny a súčasnosť... Do sporov o problémy poetiky sa vrhá traktátom Básnici... Rozpor ideálu a skutočnosti nastoľuje v povesti Dva dni v Chujave (1873), odtiaľ je deň prvý škaredý a deň druhý pekný... Vykoľajených jedinov, ženúcich sa za preludom, zobrazuje v poviedkach Kulifaj, Chruňo a Mandragora... Slovenskému kocúrkovské­mu malomestu sa vysmieva vo Faustiáde; doktor Faust tu márne bojuje proti rakúskemu byrokratickému aparátu...

Okrem toho Záborský napísal 34 drám, veselohier a frašiek. Jeho his­torické drámy pojednávajú o zrade a nesvornosti. Sú to predovšetkým hry z dejín Veľkomoravskej ríše, z dejín slovensko-uhorských i ruských. Autor bol na túto úlohu pripravený dôkladným štúdiom histórie. Až natoľko, že jeho hry takmer strácajú divadelný ráz.

Z ďalších činohier, ktoré napospol zostali knižnými, pretrvala na javisku prakticky iba jeho veselohra Najdúch. Rozohráva v nej dej okolo nemanželského dieťaťa mladého zemana a statkára Kobozyho a jeho zve­denej milenky Maňuši Rojkovičovej. Problémy, ktoré tak vznikajú, naz­načujú rozdiely medzi panskou a sedliackou morálkou.

Kým takmer všetky Záborského hry zostali takpovediac na papieri, veľa vďačných divákov získal jeho súčasník Ján Palárik-Beskydov (1822-1870). Popri Jánovi Chalupkovi patrí k našim najvýznamnejším dramatikom tohoto storočia. V matičných rokoch pestoval najmä

veselohru. Za svojho pobytu v Pešti, kde bol kaplánom a redaktorom, horlivo navštevoval divadelné predstavenia a tak dobre poznal techniku divadelnej hry. Palárik vkladá do svojich hier spevy na spôsob maďarských a srbských hier z ľudového života. V Inkognite z roku 1858 odsudzuje zemianstvo bažiace po cudzích vzoroch, ako aj židovských úžerníkov. Podobné ovzdušie nachádzame v Drotárovi z roku 1860. Do­brosrdečný drotár, symbol vitálneho slovenského človeka, objavuje spo­jenca a podporovateľa v národne uvedomelom fabrikantovi. Naproti tomu v Zmierení alebo Dobrodružstve pri obžinkoch autor podrobuje kritike o.i. zemiansky stav ako cudzí živel v národe, nasiaknutý cudzím duchom.

Zaujímavé je aj jeho stanovisko k slovensko-mad'arskému dorozume­niu a spolupráci. Ústami jedného z hrdinov takto vyslovuje svoj názor na spolužitie slovenského a maďarského národa v Uhorsku: „... aby si Slováci a Maďari sväté práva spoločnej krajiny Uhorskej spojenými sila­mi bránili, národnosti svoje vzájomne ctili, národnej vzdelanosti a osvety... jeden druhému úprimne dopriali, a aby žiadnej nenávisti, žiad­neho s váru medzi nimi nebolo.

Týmto svojím postojom sa však Palárik rozchádzal s oficiálnou sloven­skou národnou ideológiou a je pravdepodobné, že aj preto táto jeho veselohra bola menej populárna ako ostatné.

Pre ochotnícke krúžky písal aj Daniel Bachát-Dumný (1846-1906). Jeho hrdinovia sú však papieroví, a to nielen vo veselohrách, ale aj v nevynaliezavých novelách a humoreskách, v ktorých vzletne oslavoval najmä slovenskú inteligenciu.

Smerovanie k vyššiemu poslaniu literatúry symbolizuje generácia združená okolo almanachu s príznačným názvom Napred z r. 1871. Prispeli doň najmä jeho redaktori Pavol Országh - budúci Hviezdoslav a Koloman Banšell (1850-1887), ďalšia tragická postava našej literatúry. Vratkosť jeho nervovej sústavy prepukávala v záchvatoch depresie a príz­nakoch šialenstva. Zomrel pri treťom pokuse o samovraždu.

To on sformuloval v petőfiovskom duchu generačný program „slobody a lásky", ktorý oponoval duchu národnobuditeľskej poézie:

Výber zo svojej básnickej tvorby vydal pod náznom Tuhy mladosti (1886). V novele Atalanta (1873) zobrazil mladú generáciu, zmietanú medzi tradíciou a novou skutočnosťou. V stopách generácie Napredu už kráčajú Vajanský, Kukučín, Vansová, Šoltésová a ďalší.