Oldfich Kníchal Storočiami slovenskej literatúry

Storočiami slovenskej literatúry

alternatívna príručka

Vydavateľstvo Etnikum, Budapešť 1998

Publikácia Združenia slovenských spisovateľov a umelcov

v Maďarsku

Celoštátnej slovenskej samosprávy

vydaná s podporou Verejnej nadácie

Za národné a etnické menšiny v Maďarsku
© Oldŕich Kníchal, 1998 ISBN 963 90 1072 3

Poznámka na úvod

Úmyslom autora tejto publikácie nebolo podať úplné dejiny slovenskej literatúry, ale prístupne a čitateľsky pútavou formou zachytiť jej najvýz­namnejšie etapy, prúdy, osobnosti a diela - od najstarších čias až po súčasnosť.

Výklad, doložený početnými zaujímavými a menej známymi faktami, sa úzkostlivo vyhýba didaktickým a ideologickým klišé, príznačným pre minulé obdobie, a je spestrený ukážkami poézie a prózy. Touto svojou podobou publikácia chce aspoň čiastočne nahradiť nedostatok príručiek tohoto druhu, citeľný najmä po roku 1989, a je pravdepodobne ojedinelou v tomto smere.

Okolnoť, že vznikla v novej spoločenskej situácii, navyše bez opory alternatívnej či revidovanej koncepcie literárnych dejín, jej pozíciu nijak neuľahčuje. Spomínané skutočnosti si vyžiadali dôsledne kritický prístup k doterajším hodnoteniam, najmä v súvislosti s novšou literatúrou, pričom ako východisko slúžilo zásadne literárne dielo. Pokiaľ ide o staršiu slovenskú literatúru, autor sa opieral väčšmi o pramenný materiál. Zároveň, na rozdiel od iných podobných príručiek, novšie obdobia čo do rozsahu látky nie sú preferované na úkor starších.

Storočia slovenskej literatúry (podobne ako súčasne napísané Zvony dolnozemské, ktoré zohľadňujú slovenskú literatúru v Maďarsku a čias­točne i v Rumunsku a Juhoslávii), vďačia za svoj vznik iniciatíve a pochopeniu vedúcej redaktorky slovenského vysielania oblastného štúdia Maďarského rozhlasu Márii Margovej. Jednotlivé kapitoly totiž boli pôvodne písané ako rozhlasové relácie, čomu zodpovedá aj ich rozsah a okrem iného tiež špecifickosť, ktorou sa napospol vymykajú učebnicové­mu hľadisku.

O.K.

Toto je začiatok Evanjelia podľa Jána a toto sú prvé slová v staroslovienskom jazyku, ktoré doň uviedol Konštantín Filozof. To on je na začiatku nášho písomníctva a písomníctva všetkých Slovanov. Tie slová vyznievajú priam symbolicky: Konštantín a jeho brat Metod, obid­vaja zo Solune, k nám priniesli svetlo písma, aby tak pomohli svetlu poz­nania a kresťanskej viery.

Pravda, ukážky svätého Písma a základné modlitby existovali v ľudovej reči ešte pred príchodom obidvoch vierozvestov na Veľkú Moravu. Začiatky písanej literatúry súvisia už s pôsobením misionárov zo susednej franskej ríše, Talianska a Grécka, ktorí šírili kresťanstvo na území našich predkov na počiatku 9. storočia.

Písaná literatúra so zachovanými pamiatkami sa zrodila v druhej polovici 9. storočia vo Veľkomoravskej ríši. Pritom šírenie kresťanstva ani zďaleka nemalo iba náboženský ráz. Veľkomoravské kniežatá boli nútené vzdorovať mocnému politickému tlaku Východofranskej ríše, spre­vádzanému tlakom kultúrnym. Tento vplyv je badateľný za panovania Mojmíra, zatiaľ čo za Rastislava (vládol v rokoch 846-870) prevážil vplyv východnej Byzantskej ríše. Byzantský cisár Michal III. (838-867) vyhovel prosbe Rastislavovho posolstva, keď žiadalo vierozvestov, ktorí by šírili slovo Božie ľudu zrozumiteľnou rečou. Poslal mu teda bratov gréckeho pôvodu, Konštantína (Cyrila) a Metoda.

Títo, na svoju dobu mimoriadne vzdelaní a rozhľadení muži, r. 863 zostavili prvé slovanské písmo čiže hlaholiku, a tým vytvorili prvý slo­vanský jazyk.

christianizačná činnosť Konštantína a Metoda sa od počiatku vyznačo-

vala ťažkosťami a zápasom o uplatňovanie slovienskeho bohoslužobného

jazyka. Po nástupe kniežaťa Svätopluka (vládol v rokoch 870-894), ktorý

zicil latinskej liturgii, franskí biskupi dali Metoda odvliecť do Bavorska.

Prepustili ho iba na energický zákrok pápeža Jána VIIII. Ten síce potvrdil

sloviensky liturgický jazyk, ale jeho nástupca Štefan V. (885-891) sloviensku bohoslužbu zakázal. Väčšina sloviensky ch kňazov musela opustiť Veľkomoravskú ríšu. Niektorí odišli do Čiech a do Bulharska a niektorí boli predaní do Benátok ako otroci.

Dielo Konštantína a Metoda však neupadlo do zabudnutia. Starosloviensky jazyk bol nárečím z okolia Solúne a tomuto jazyku veľkomoravský ľud rozumel. Vtedy ešte boli medzi slovanskými jazykmi iba nepatrné rozdiely. Staroslovienčina sa prejavila ako vyspelý literárny jazyk. Dôstojne vstúpila do kultúrnej súťaže s latinčinou a gréčtinou. Moderná filologická veda sa dodnes môže o ňu opierať ako o základ všetkých slovanských jazykov. Je obdivuhodná nielen schopnosťou bás­nického výrazu, napríklad v tlmočení starozákonných žalmov alebo Piesne piesní, ale i dokonalosťou vo vyjadrovaní abstraktných pojmov. Napokon - ako to povedal Štefan Krčméry -, pre celú budúcnosť náro­da znamenala „nacionalizovanie viery kresťanskej literatúrou staroslo­vanskou. Ako v jazyku píšem zlial sa duch biblický nevyhnutne š duchom národa, tak nepochybne dialo sa i v duši národnej."

Vydajme sa teda na chvíľu po stopách najstarších pamiatok v staroslovienskom jazyku. Táto literatúra bola určená najmä pre liturgické potreby a náboženské vzdelávanie. Zachovala sa iba v odpisoch z neskoršej doby. Autormi tejto literatúry vo Veľkej Morave boli Konštantín, Metod a ich žiak Kliment.

Konštantínovi sa pripisuje prvá slovanská báseň Proglas (predslov k svätému Evanjeliu), ktorá takto oslavuje slovanské písmo a vyzdvihuje domáci jazyk ako základ knižnej vzdelanosti:

Konštantín je zároveň prekladateľom rituálu čiže obradných predpisov a breviáru, čiže kňazskej modlitebnej knihy. Spolu s Metodom preložil misál, čiže omšovú knihu, ako aj všetky štyri evanjeliá a Skutky apoštol­ské. Z misálu sa zachovali iba zlomky, známe pod názvom Kyjevské listy.

Metod preložil najmä Starý zákon, okrem kníh Makabejských, a okrem iného je autorom Napomenutia k vladárom, ktoré sa vzťahuje pravdepodobne na Svätopluka.

Žiakovi Konštantína a Metoda, Klimentovi, sa pripisujú okrem iného legendy Život Konštantína a Život Metoda, ktoré patria medzi najvýz­namnejšie veľkomoravské literárne pamiatky. V prvom životopise autor vyzdvihuje vierozvestovu neochvejnosť pri obrane slovienskej vzde­lanosti proti takzvaným trojjazyčným, t.j. tým, čo uznávali iba gréčtinu, hebrejčinu a latinčinu. Konštantín Filozof im odpovedal takto:

„Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnce tak isto nesvieti na všetkých? Či nedýchame na vzduchu rovnako všetci? A tak vy nehanbíte sa, tri jazyky len uznávajúc aprikazujúc, aby všetky ostatné národy a plemená boli slepé a hluché?"

Aj v Živote Metoda sa autor zaoberá najmä vierozvestovým zápasom s franskými kňazmi a vykresľuje politické pomery a spoločenské ovzdušie vo Veľkomoravskej ríši. Záver legendy takto zaznamenáva Metodov pohreb:

„A ľud, nesčíselný zástup, zhromaždivši sa, plačúc odprevádzal so sviecami dobrého učiteľa a pastiera - mužské pohlavie i ženské, malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní i poddaní, vdovy i siroty, cudzinci i tuzemci, neduživí i zdraví..."

Na základoch staroslovienskej vzdelanosti, ktorá nezanikla ani po odchode Metodových žiakov, vyrastali ďalšie slovanské národné litera­túry. Slovanská liturgia, zakázaná roku 885, pokračovala pri Ochridskom jazere v Bulharsku a v sázavskom kláštore v Čechách. Tam všek čoskoro zvíťazil obrad latinský, slovanské knihy boli zničené. Zároveň staršie legendy sa upravujú a nové sa zostavujú tak, že Konštantín a Metod sa v nich líčia ako pravoverní latiníci.

Z literárnych pamiatok napísaných mimo územia Veľkej Moravy má bezprostredný vzťah k pôsobeniu solúnskych bratov traktát mnícha Chrabrá o písmenách z konca 9. alebo zo začiatku 10. storočia. Ďalšou takouto pamiatkou je anonymná životopisná próza život Naumov zo začiatku 10. storočia. Meno Chrabr je pseudonym niektorého z Metodových žiakov, najskôr Nauma.

Chrabrova obrana hlaholského písma prináša aj dôležité poučenie o gréckom písme a najmä o vzniku slovanskej abecedy. Odráža útoky vzde­lancov, ktorí vzhľadom na veľkú grécku literárnu tradíciu pokladali slo­vanské knihy za niečo menejcenné a nepotrebné. Chváli Konštantína za to, že vynašiel slovanské písmená za omnoho kratší čas, než siedmi mužovia zostavujúci grécku abecedu. A tiež za to, že sám s Metodom preložil Bibliu, ktorú do gréčtiny prekladalo sedemdesiat učených mužov.

Veľkomoravská a cyrilometodská tradícia v neskorších storočiach pre­búdzala záujem o dávnu históriu i domáci jazyk a pomáhala dvíhať slovenské národné povedomie. Túto tradíciu prvýkrát vyzdvihol spevník Cantus catholici (Piesne katolícke) z roku 1655 od Benedikta Szôllôsiho. O veľkú Moravu sa opiera aj Ján Baltazár Magin vo svojej obrane Slovákov z roku 1728. K tejto tradícii sa vzletne hlási aj „ozdoba Uhorska" Matej Bel vo svojom úvode k mluvnici Pavla Doležala Gramatika slovensko-česká z roku 1746. Prvky cyrilometodskej tradície sa vyskytujú v krásnej literatúre od 19. storočia. Najveľkolepejšie ospieval túto epochu Ján Hollý vo svojich eposoch Svätopluk a Cyrilometodiáda. Úryvkom zo 4. spevu Cyrilometodiády (v prebásnení Jána Buzássyho) uzavierame prvú časť putovania po stopách literatúry našich predkov:

...nábožný Metod tu vystúpi pred nich a v posvätnom rúchu hovorí k všetkým a najprv len neznáme tajomstvo omše zjavuje zástupu ľudu, no po riadnom výklade v slávskej a Čechom známej reči, hneď začína konať tiež sväté služby božie a dáva tak v obetu za všetkých tuná prítomných Syna Bohu, čo panuje na celom nebi. Mení chlieb na telo Krista, v krv Kristovu premení víno, pri prijímaní dušu tak posilní sebe i iným. Modlí sa pritom vrúcne a rovnako vrúcne tiež spieva

ústami piesne. S ním druhovia od stien, čo po každej strane, v dvoch radoch rozdelení, mu na všetko svornými hlasmi odpovedajú a v skupinách ťahá si každý svoj nápev, ľudu vrúcnosť hneď naplní myseľ, ten oveľa prudšou láskou zahorí k Bohu a v srdci planúcom vďakou o to viac obľúbi si už prijatú Kristovu vieru.

Nástup latinskej kultúry

Stredoveká literatúra na území Slovenska sa v období 10.-15. storočia vyvíjala v podmienkach uhorského štátu. Nový štát a jeho maďarské oby­vateľstvo prevzali slovanské kultúrne hodnoty, ako o tom svedčia jednak záznamy v listinách, jednak slovná zásoba maďarčiny.

Na uhorskom kráľovskom dvore pôsobili činitelia, ktorí hovorili po slovensky, rusky a česky. Dokonca prvý uhorský arcibiskup v Ostrihome bol opát z českého kláštora v Bfevnove. Ako konštatuje najväčší znalec staroslovienskeho jazyka a kultúry, profesor Ján Stanislav, v tomto dvorskom prostredí Rusi, Slováci a Česi hovorili skoro praslovanským jazykom, povedzme počiatočným staroruským, staroslovenským a staročeským jazykom, pričom sa nevylučuje ani maďarčina.

Literárna vzdelanosť mala prevažne cirkevný ráz a obmedzovala sa na príslušníkov duchovného stavu. Kňazi boli jedinými znalcami písma. Kláštory, latinské cirkevné školy, univerzity a bibliotéky (knižnice) - to boli strediská stredovekej kultúry. V kláštorných skriptúriach (pisárňach) mnísi odpisovali rukopisy a zhotovovali kódexy, čiže zbierky starých rukopisov. Kódexy boli veľkou vzácnosťou a mohli si ich objednávať len králi, biskupi a zámožní feudáli. Z kňazov - pisárov poznáme mnohých podľa mena uvedeného v rukopise: Mateja zo Zvolena, Leonarda z Uničova v Bardejove, Juríka z Topoľčian, Žigmunda Senftlebena z Podolinca, Mateja Vavrinca zo Stropkova a ďalších.

Najbohatšie bibliotéky, v ktorých sa zhromažďovali kódexy, boli farské knižnice v Levoči, Bardejove a Kremnici, kláštorné knižnice v Bratislave a v Košiciach a kapitulská knižnica v Bratislave.

Kým latinské cirkevné školy sa starali o výchovu kňazského dorastu a šľachtických synkov, za vyšším vzdelaním chodievali uhorskí študenti na univerzity do Bologne a Padovy, Prahy, Krakova a Viedne. Domáce uni­verzity v Pécsi, Budíne a Bratislave totiž zanikli skoro po svojom založení.

Keďže na území Slovenska nejestvovalo politické a kultúrne centrum, domáci jazyk, t.j. slovenské nárečia, sa nemohol uplatniť ako spisovný jazyk. Obmedzoval sa na poddanské, mestské a zemianske vrstvy. Svoju

životaschopnosť prejavoval tzv. slovakizmami, slovenskými jazykovými prvkami v cudzom jazyku. Tieto sa dostávali do latinských textov od 11. storočia, alebo do českých textov od 14. storočia.

Počínajúc druhou polovicou štrnásteho a najmä od začiatku 15. storočia príslušníci vyšších vrstiev slovenskej národnosti začínajú používať ako literárny jazyk spisovnú češtinu. Presnejšie povedané - slo­vakizovanú češtinu. Táto slovakizovaná čeština sa stala na niekoľko storočí domácim náboženským i literárnym jazykom.

Nedostatok literárnych pamiatok z tejto doby vôbec a v slovenčine zvlášť sa dá vysvetliť tým, že kňažstvo písalo len po latinsky a väčšina meštianstva bola nemeckého pôvodu. Z literárnych pamiatok sa zachoval iba zlomok, väčšina bola zničená za tatárskeho vpádu, za husitských výprav a neskoršie v časoch tureckých nájazdov a náboženských bojov.

Dôležitým prameňom pre poznanie začiatkov uhorského štátu je Legenda o svätom Svoradovi a Benediktovi. Je prvým literárnym dielom, ktoré sa zapodieva konkrétnym slovenským prostredím (Zobor pri Nitre a Skalka pri Trenčíne). Napísal ju v 60-tych rokoch 11. storočia - už ako biskup v Päťkostolí - bývalý mních benediktínskeho kláštora na Panónskej hore pri Budíne Maurus. Nie je bez zaujímavosti, že prvým opátom tohoto kláštora bol už spomenutý bfevnovský opát Radla, známy aj pod menom Anastasius.

Autor vyzdvihuje skromnosť a záľubu v práci obidvoch rehoľníkov a v prvom rade ich asketický spôsob života. Po celodennej robote si totiž otec Svorad dožičil „odpočinok", ktorý možno nazvať skôr sebatrýznením. Okresaný dubový klát ohradil ostrým trstím a keď jeho telo premožené únavou a spánkom sa naklonilo na ktorúkoľvek stranu, ostrým trstím poranené precitlo. Okrem toho položil si na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán zavesil kamene, takže jeho ospalá hlava sa zakaždým udrela o kameň.

Svorada a Benedikta spomína aj svätoštefanská Legenda maior (Legenda väčšia). Venuje pozornosť a obdiv svätému Vojtechovi (latin­sky Adalbertovi) ako hlavnému činiteľovi christianizácie v Uhorsku, ako i jeho druhovi Radlovi. Líči vzburu pohanských kniežat, ktoré odmietli prijať kresťanstvo, a energické potlačenie tejto vzbury Štefanom.

Hoci všetky uhorské legendy vznikli sotva 150 rokov po páde Veľkej Moravy, ani sa len nezmieňujú o činnosti solúnskych bratov. Je to pocho-

pi teľné vzhľadom na vtedajší nepriateľský postoj Ríma k byzantskému kresťanstvu.

Značne zdržanlivý pri líčení staroslovienskeho obdobia je aj český kro­nikár Kosmas vo svojej Kronike českej z 12. storočia. Zaznamenáva v nej o.i. povesť o Svätoplukových troch prútoch a jeho mníšsky život pred smrťou v kláštore na Zobore. Cenné správy o Svätoplukovi, o českých ťaženiach proti Uhorsku a o dobe Matúša Čáka prináša česká veršovaná Dalimilova kronika zo 14. storočia. Výslovne slovenská kronika neexis­tuje, keďže slovenský život tých čias sa odráža jednak v zrkadle uhorského, jednak v zrkadle českého života.

Okrem legiend a kroník závažnú úlohu mali duchovné hry. Vznikli z náboženských vianočných a najmä veľkonočných mystérií, ktoré sa pred­vádzali v chrámoch ako súčasť bohoslužieb. Ústredným námetom bolo ukrižovanie a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Tieto hry sa v stredoveku hrali v Bratislave, Bardejove a Levoči. Často sa pritom stávalo, že do hry zasiahol svetský živel a vtedy sa vo výstupoch vyskytli aj realistické prvky, ako napríklad Judášovo vyjednávanie so židmi. V takomto prípade sa hra dostala z kostola na námestie, pred širšiu verejnosť. To všetko sa však dozvedáme iba zo správ, keďže podobné hry sa nezachovali.

Pevné stopy nemáme ani po duchovnej piesni. Pieseň českého pôvodu Jezu Kriste, ščedrý kneže je známa u nás z rukopisu ostrihomskej kapitu­ly zo 14. storočia. Roku 1390 bola zapísaná duchovná pieseň Maria matko, rač prositi za to. Do tohoto obdobia kladieme začiatky slovenskej cirkevnej literatúry napísanej po česky, resp. slovakizovanou češtinou. Sú to veršované modlitby, napr. O verný kresťane a hymnické piesne ako Vítaj, milý Spasiteľu.

Z domácej rytierskej spisby je pokus o zobrazenie osobnosti a činov kráľa Ľudovíta Veľkého. Pochádza od notára kráľovskej kancelárie ma­gistra Jána zo Šarišských Sokoloviec, ktorého pre jeho slovenský pôvod nazývali prídomkom Tót. Autor vykreslil panovníkov portrét podľa rytier­skych predstáv svojej doby. Do slovenského prostredia sa dostávajú žránre svetskej poézie - ľúbostné, pijanské a satirické piesne. Za akýsi ohlas tohoto prenikania môžeme označiť zlomok najstaršej ľúbostnej piesne v našom jazyku z roku 1457 Ó, milá panna, ktorý môžeme citovať celý - v štyroch kratučkých riadkoch:

Ó milá panna, čo ty máš, čo mi dáš -nevieš raz... Amen.

Zároveň bohato a svojským životom, aj keď odsunutá na vedľajšiu koľaj feudálnej spoločnosti, žila tvorba v ľudovom jazyku. Pritom písaná literatúra neraz priamo z nej vychádzala, alebo na ňu nadväzovala. O úst­nej ľudovej slovesnosti tohoto obdobia platí ako v skratke charakteristika Štefana Krčméryho: „Prostonárodný spev... žil už vtedy... len bol latin­ským vkusom a religiozitou akosi prikrytý a zatienený. Nepodarilo sa mu preraziť cez túto kôru a rozkvitnúť v kruhoch vyšších tak, ako rozkvitla prostonárodná poézia ruská v Slove o pluku Igorovom, alebo srbská v skladbách o Kráľovičovi Markovi... No pod kôrou století udržala sa... napodiv verne a v mnohom až do časov romantizmu, ktorý ju takrečeno objavil..."

Jadrom tejto tvorby je tzv. kalendárová obradová poézia, odzrkadľu­júca najmä prácu a život roľníka. Je zastúpená žatevnými a inými piesňa­mi, zariekaniami, hádankami, porekadlami a pranostikami. Najmä zariekania a zaklínania boli úzko späté s prácou na poli a s chovom dobytka. Okrem toho aj ako prostriedok na zažehnanie a liečenie rôznych chrorôb u ľudí a zvierat. Napríklad pri liečení dobytka sa prednášala táto formula:

Ochvat ochvatný vesiel do hlavy, z hlavy do údov, z údov do nohú, z nohú do zeme.

Postupom času do tejto kalendárovej poézie prenikajú prvky legiend a duchovných piesní. Legenda totiž pôvodne znamenala čítanie vybraných častí zo životopisov svätých, ktoré sa konalo v deň ich sviatku v kostole pri omši. A na rozdiel od rytierskej epiky sa legenda stala oblasťou, do ktorej prenikali prvky ľudového rozprávania.

Ďalej sa rozvíja predovšetkým ľudová rozprávka, na ktorú vplýva kresťanská legenda. Rozprávka však ešte stále čerpá zo zanikajúcej

pohanskej mytológie, ako o tom svedčia postavy víl, vodníkov, strašidiel, čarodejov a šarkanov.

Na ľudovú rozprávku pôsobila i stredoveká náboženská, antická a rytierska poviedka. Tieto prenikali do rozprávok najmä ústnou tradíciou. Prečítané alebo vypočuté príbehy prerozprávali príležitostní alebo profe­sionálni rozprávači, napríklad v kázňach, na cestách, vo vojenskej službe, v krčmách, na zábavách.

Z ostatných strobylých prejavov ľudovej slovesnosti venujme ešte pozornosť zľudoveným prísloviam a porekadlám. Pochádzali z biblického základu alebo zo starovekej literatúry a medzi ľudové vrstvy sa dostávali zo vzdelaneckého prostredia. Biblického pôvodu sú napríklad príslovia Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne, Kto sa povyšuje, bude ponížený. Z antickej literatúry sú príslovia a porekadlá Ruka ruku umýva, aby obe boli čisté, Darovanej kobyle do zubov nehľadia. Aká práca, taká pláca a podobne.

Na dokreslenie zopár starých prísloví a porekadiel, ako nám ich podá­va vo svojej zbierke Nový trh latinsko-slovenký z roku 1678 Daniel Sinapius-Horčička st.:

Hladný nepreberú.

Jakoby hrach na stenu metal.

Nehraj, myško, s mačku.

Na svätého Vida, to nebude nikda.

V nasledujúcich kapitolách budeme hovoriť o literatúre renesancie a humanizmu. Čo je podstatou tohoto myšlienkového prúdu, ktorý zachvátil európsku civilizáciu?

Renesancia je znovuobjavením človeka, prírody a sveta na základe obrodenia staroveku. Humanizmus sa pokladá za jej začiatok a východisko, za výraz štúdia a napodobňovania antických lierárnych pamiatok. Nová epocha na prahu novoveku sa niesla v znamení krízy feudálnej spoločnosti a rozvoja miest. Za kultúrou antiky stála myšlienka oslobodenia ľudskej osobnosti a rozumu spod nadvlády cirkvi.

V niektorých krajinách sa spor s feudálnou ideológiou odohráva skôr vo

Renesančná literatúra bezprostrednejšie súvisela s citovým i zmyslovým životom, vyjadrovala sa jednoduchšie a z latinčiny prechádza na národné jazyky. Dante, Petrarca a Bocaccio píšu už nie po latinsky, ale po taliansky.

Až prechodnú fázu medzi literárnou renesanciou a barokom označu­jeme ako manierizmus. V tomto význame sa napríklad poézia považuje za tvorbu pre malý okruh znalcov, v širšom zmysle za niečo, čo je stro­jené, vyumelkovane a epigónske, čiže napodobňujúce.

V období renesancie sa začali oddeľovať literárne druhy (lyrika, epika

Veľmi populárnym druhom latinskej humanistickej poézie boli príležitostné žánre, zväčša antického pôvodu. Patrí sem báseň pri slávnos­tnej hostine, čiže grécky encomion, napomínavá alebo povzbudivá báseň, cize parainetikon, báseň pri príležitosti rozlúčky s blízkou osobou, ktorá sa vydáva na cestu, čiže propeutikon, blahoprajná báseň k narodeninám, čiže genethliakon, svadobná pieseň, alebo blahoprianie k sobášu, čiže epithalamion a pohrebná alebo sústrastná báseň k úmrtiu, čiže epikei-deion.

Renesancia a humanizmus, ktoré do Uhorska uvádzal kráľ Matej Korvín, podnietili vznik a rozkvet škôl, učených spoločností, kníh-tlačiarní. V niektorých mestách, ako Košice, Prešov, Bardejov vznikli kníhkupectvá, ktoré sa špecializovali na dovoz kníh zo zahraničia. Začiatky kníhtlače na Slovensku súvisia s reformáciou. Najviac sa tlačilo v Trnave, Bardejove a Levoči. Prvé slovenské tlače sú kniha Vaška Záleského Knižka prísah biskupských, doktorských a pisárskych, (vyšla r. 1561 vo Wittenbergu, kde aj v neskoršej dobe vychádzalo veľa spisov a diel z pera reformačných autorov) a preklad Lutherovho Katechizmu, ktorý vyšiel roku 1581 v Bardejove.

Popri latinčine sa výraznejšie uplatňovala čeština, resp. slovakizovaná čeština, čo súviselo s hospodárskymi, spoločenskými a kultúrnymi styk­mi Slovenska s českými krajinami. Zámerné slovakizovanie češtiny nastáva najmä za protireformácie, ktorá i takto sa snažila získať prívržencov v najširších vrstvách. Zároveň v 16. storočí sa už kryštalizuje tzv. kultúrna západoslovenčina a kultúrna stredoslovenčina.

Účasť humanistických autorov slovenského pôvodu na vytváraní litera­túry bola veľmi nízka. Ešte v období rozkvetu tejto literatúry sa na ňom podieľali autori cudzieho, najmä nemeckého pôvodu, ktorí pôsobili v slovenskom prostredí. To vysvetľuje aj medzinárodný charakter tejto literárnej pospolitosti. Jej rôznonárodní príslušníci patria svojou tvorbou do viacerých národných literatúr. Napokon kam s určitosťou zaradiť nemeckého autora narodeného na Slovensku a píšuceho po latinsky? Do slovenskej literatúry však patria napr. i Gašpar Madách alebo Ján Rimay, ktorí písali dvojjazyčne, po maďarsky i po slovensky.

Rovnako sa do tejto literarúry zapojili autori z Talianska (Hieronym Balbus), Nemecka (Juraj Wernher), Anglicka (Leonhard Coxe), Chorvátska (Anton Vrančic), Poľska (Juraj Tranovský) a z Čiech (Jakob Jakobeus). Niektorí slovenskí vzdelanci zase pôsobili v cudzom prostredí, napríklad Ján Sambucus v Taliansku, Ján Jesenius v Nemecku, Peter Fradelius v Anglicku, Štefan Monetarius v Poľsku a mnohí ďalší v Čechách a na Morave - Vavrinec Benedikt Nedožerský, Martin Rakovský, Ján Silván, Pavel Kyrmezer.

Začiatky renesančnej a humanistickej literatúry boli pomerne skromné. U náboženskej poézie je príznačné, že slovenská reformácia spočiatku preberala české duchovné piesne. Bolo to dôležité vzhľadom na význam

chrámovej piesne v národných jazykoch. Svetská poézia sa písala v la­tinčine a češtine, resp. slovakizovanej češtine. Próza sa pestovala len vý­nimočne, najskôr vo forme odbornej literatúry. Z dramatickej tvorby sa nezachovali žiadne texty.

Obdobie rozkvetu renesančnej a humanistickej literatúry (medzi rokmi 1540-1620) zrodilo celý rad významných tvorcov. Najvýznamejšími lyrikmi boli kazateľ, pisár a mestský radca Ján Silván (žil v rokoch 1493-1573), evanjelický farár a dvorný kazateľ Eliáš Lani (1570-1618) a pražský profesor Vavrinec Benedikt Nedožerský (1555-1615).

Z rozhrania stredoveku a novej doby sa nám prihovára básnická osob­nosť Jána Silvána. Keby sme sa mali obmedziť na čo najstručnejšiu charakteristiku, mohli by sme povedať, že je to človek gniavený pro­tirečí vosťou sveta a hľadajúci východisko z tohoto chaosu v Bohu:

prosí básnik vo svojom spevníku Písné nové na sedm žalmu kajících a jiné žalmy z roku 1571. Autor sa tu vyznáva zo svojich ľudských slabostí, ľútosti nad premárnenou mladosťou a zatrpknutia nad pozemským živo­tom. Pominuteľnosť vecí mu káže zanevrieť na svetské šťastie a radovánky a oddať sa večným hodnotám:

Výraz svojmu súženiu dal menovite v piesni Z hlubkosti volám k Tobé. Je odozvou prenasledovania krstencov na Morave r. 1536, ktoré ho postihlo osobne.

Všetky Silvánove verše charakterizuje okolnosť, že vznikali na nápevy ľudových alebo poloľudových piesní, napr. O muránskem zámku, ktorá bola vtedy zrejme obľúbená.

Výraznou básnickou osobnosťou je aj Eliáš Lani, autor duchovnej intímnej lyriky. Z jeho náboženských piesní zaznieva ťažká spoločenská situácia za bocskayovského povstania a tureckých vpádov. Boli to naozaj búrlivé časy. Územie Uhorska plienili Turci, ale aj žoldnierske vojská, ktoré proti Turkom vysielali habsburskí panovníci. Náboženská reformá­cia vyvolávala protireformačné náboženské boje. Navyše proti habs­burskej dynastii sa búrila uhorská šľachta v celom rade povstaní.

V tejto neradostnej dobe básnik, opustený a bezmocný, hľadá útechu a útočisko v Božej pomoci. Svedčí o tom jedna z jeho najlepších básní, v ktorej horekuje nad ukrutnosťou tyranov i nad utrpením celej pospolitosti:

Auvech, béda mne hŕíšnici a nešťastnej bídnici, nevím, co sobé pocíti, kam mám pro pomoc jíti, Turek mne trápi, pápež mne tratí, Žáden ku pomoci mé nekvapí; polituj mne, milý Pane, ať se zahanbí pohane!

S podobným rozhorčením a prosbami sa vo svojich obmenách Dávidových žalmov obracia na Prozreteľnosť Vavrinec Benedikt:

Benedikt bol profesorom klasickej filológie a vydal po latinsky napísanú Grammaticae Bohemicae... libri duo (Dve knihy... českej gra­matiky z roku 1603). V úvode karhá svojich rodákov Slovákov za ned­banlivosť v pestovaní svojho rodného jazyka a za to, že nečítajú české knihy: „Tak sa stáva", píše, „že keď príde im hovoriť o veciach domácim jazykom, pololatinsky musia rozprávať..."

Latinskú náboženskú a svetskú príležitostnú poéziu písal kráľovský úradník v Banskej Štiavnici Pavol Rubigall (tiež Paulus Rubigallus, 1510-1577). Jeho meno zvečňuje Hodoeporicon itineris Constanti-nopolitani (Opis cesty do Konštantínopolu) z roku 1544. V elegických distichoch stvárňuje autorove zážitky z cesty za tureckým sultánom Sulimanom, ktorú podnikol loďou s Werbócziho delegáciou. Cieľom tejto diplomatickej akcie bolo požiadať sultána o ochranu Zápoľského syna Jána Žigmunda. Družina sa plavila po Tise do Belehradu, odkiaľ Turci často podnikali vojenské výpady do Panónie. Rubigall na belehradskom trhu videl, ako Turci predávajú dovlečených zajatcov a potom ich ako otrokov odvážajú do Ázie. Ďalšími zastávkami cesty bol Plovdiv, Drinopol a napokon Konštantinopol. Tu ich prijal sultán, bohato ich počastoval, ale namiesto vína sa pila voda. A aby im hostiteľ nahnal stra­chu, kázal doniesť odťaté hlavy a hnijúce kosti.

Po návrate sa Pavol Rubigall zúčastnil bojov proti Turkom pri obrane Krupiny a za jeho cenné služby vo funkcii banského komisára ho cisár vymenoval za kapitána hradu Ľupča.

Kto miluje cnosť, nech sa vyhýba dvoru - mohli by sme apostrofovať najvýznamnejšiu básnickú skladbu Juraja Koppaya Vitá aulica (Dvorský život, z roku 1850). Popredné miesta na dvoroch totiž zaujímajú pochleb-níci. Kto tam chce žiť, musí sa vedieť nielen pretvarovať, ale aj rozneco­vať nenávisť, vyvolávať intrigy a predovšetkým vo všetkom súhlasiť s pánom. Na dvoroch neznášajú cnostných ľudí, ale ani básnikov. Za zdat­ných a múdrych považujú tých, čo vedia dobre piť a kliať. Čo je takýmto ľuďom zbožnosť? - spytuje sa básnik. A odpovedá si: Pýcha. A pokora a modlitba? Závisť. A náboženstvom? Lovenie vtákov. Kostolom krčmy a svätým písmom falošné karty. Toto je teda v miniatúre dvorský život, ako ho vidí Koppay.

Proti spoločenskej neresti číslo jedna sa búri popredný humanista Martin Rakovský (1535-1579) rodák z Turca vo svojej veršovanej

skladbe Libellus de partibus Reipublicae et causis mutationum regnorum imperiorumque (Knižka o rozvrstvení obyvateľstva a príčinách štátnych prevratov z roku 1560). Ako vyplýva už z titulu, sociálna nerovnosť je hlavný dôvod všetkých pohrôm v štáte a v spoločnosti. Rakovský za vred na tele spoločnosti pokladá statkárov a mestských boháčov pre ich lako­mosť a hrabivosť. Nehodným vladárom je nielen despota, ale aj nerestný človek. Podmienkou dobrého štátu je okrem slobody stredná majetnosť občanov.

K tejto téme sa Rakovský znovu vracia v ďalšej a rozsiahlejšej skladbe De magistrátu politico (O svetskej vrchnosti, 1574). Podobne ako pre­došlú, aj túto svoju knihu autor venoval nemeckému cisárovi, kráľovi českému a uhorskému Maximiliánovi II.

Rakovský vychádza z toho, že vrchnosť by mala byť zábezpekou života, majetku a cti občanov. Dobrí sa však nechávajú viesť iba dobrý­mi a úlohou vlády je starať sa rovnako o všetkých. Túto rovnováhu porušujú extrémy - tyranstvo a anarchia. Preto za najlepšiu alebo ideálnu formu štátu autor považuje kráľovstvo a z tohoto dôvodu vystupuje tak proti diktatúre ako proti demokracii:

Bezuzdná anarchia nivoči najkrajšie ciele, nijaká tyranis nie je pre ľudí toľkýmto zlom. Oproti zákonnej vláde stojí aj oligarchia a aj demokracia, ktorá je podobný mor.

Pravdaže, demokraciu tu treba chápať v zmysle, aký mu kedysi dávala, povedzme, vláda ulice v starovekom Ríme.

Napokon - aké cnosti ozdobujú osobnosť panovníka? Zbožnosť, rozumnosť, spravodlivosť, udatnosť, umiernenosť, láskavosť a štedrosť. Štedrým treba byť voči sirotám i vdovám, ale aj voči učeným mužom, zaslúžilým o štát. A teda prečo nie, povedzme priamo, aj voči básnikovi, akým bol sám autor, ktorý si svojím dielom vyslúžil nevädnúce vavríny?

Skôr na okraj svojej mnohostrannej a rozsiahlej vedeckej činnosti pestoval básne písané v latinčine trnavský rodák a cisársky historiograf vo Viedni Ján Sambucus (1531-1584). Latinčinu považoval za najvhodnejší jazyk pre vzdelancov, ale nepodceňoval ani moderné jazyky a odporúčal pestovať ich pre bežný styk. V zbierke Emblemata (Emblémy z r. 1564)

mravoučne komentuje ľudské cnosti i necnosti. Za necnosť, ba dokonca za zlo, považuje i lásku, ktorej sa hodno vystríhať.

V tomto ohľade oveľa menej zdržanlivý je jeho súčasník Ján Bocatius (bokacius, žil v r. 1569-1621). Pôvodom lužický Srb, roku 1603 bol richtárom v Košiciach, r. 1605 sa pridal na stranu protihabsburského povstania Štefana Bocskaya. Roku 1619 vstúpil do služieb Gabriela Bethlena ako knihovník.

Bocatius nielenže nemá voči láske predsudky, ale je ňou priam posad­nutý. Ľúbosť jeho milovanej Rubelly, t.j. Červenolícej, ho dokáže nielen zahubiť, ale mu aj vrátiť život. S týmto jeho idolom súvisí aj eroticky ladená báseň Jediná nôcka je pre milencov milšia ako tisíc dní:

Prečo prevýši tisíc dní -pýtaš sa -jediná nôcka? Nôcka dáva, čo hádam tisíc dní nomôže dať. Tisíc dní iba hry, jedna, hľa, nôcka pôžitok dáva! Nôcka nech jedna je moja. Zbohom buď tisíc hoc dní!

Bocatius v sebe nezaprel ani autora občianskej a politickej poézie. Tá tvorí väčšiu časť jeho zbierky Hungaridos libri poematum (Päť kníh uhorských básní z r. 1599). V oslavných básňach, ktoré v zbierke prevlá­dajú, vyzdvihuje udatných veliteľov a vojenské úspechy v bojoch proti Turkom. V epigramoch sa inšpiruje rímskym básnikom Martialom (mar-cialom) a útočí na tých, čo mu nežičia.

Epigramy písal aj Ján Filický (1580-1622), vychovávateľ v Kežmarku. Zahrnul ich do dvojdielnej Carminum Uber primus - Carminum Uber secundus sivé Miscella epigrammata. (Prvá kniha básní alebo Miešané epigramy z r. 1614). Žartovne či ironicky chváli dobro a karhá zlo a charakterové nedostatky.

Podobne ako Bocatius, Sambucus a ďalší jeho súčasníci, Filický písal svoje básne-epigramy v elegickom distichu, dvojveršovom útvare charakteristickom pre antickú poéziu (stichos = verš). O antickú tradíciu sa opiera aj časomerný verš, ktorý sa rovnako presadzuje v období humanizmu a baroka. Mnohí autori sa aj tematicky natoľko inšpirujú svo­jimi vzormi, že pomaly niet myšlienky, ktorú by sa nesnažili podoprieť príkladom z mytológie.

Filický posledné roky života strávil ako profesor na kalvínskom učilišti

v Sárospataku. Ako vyznavač kalvinizmu pranieruje predovšetkým jezuitov a pápeža. So zničujúcou iróniou píše o hlave katolíckej cirkvi, ktorá sa nechala titulovať Kristovým námestníkom na Zemi:

Zo slovenského hľadiska je pozoruhodný epigram Posmeškárovi, prvá známa básnická obrana Slovákov. Polemizuje v ňom s talianskym bás­nikom Sphettim (sfettim), ktorý zaujato vyčítal Slovanom nedostatok udatnosti a slávy. Filický mu odpovedá takto: