Oldfich Kníchal Storočiami slovenskej literatúry

Hoci predvoj tzv. slovenskej socialistickej poézie nastupoval roku 1948 takpovediac v jednotom šíku a z jednej štartovacej čiary, niektorí zo štar­tujúcich prichádzali ešte s batôžkom svojej predvojnovej, vojnovej či tesne povojnovej literárnej minulosti.

Medzi tými, ktorí sa zaradili do pofebruárového prúdu, sú aj príslušní­ci nadrealistickej skuoiny, ktorá sa už len z tohoto dôvodu nutne musela rozpadnúť. O niektorých z týchto autorov sme sa podrobnejšie zmienili na inom mieste. Podrobnejšie v tom prípade, ak ich tvorba spadá do spomenutého obdobia nadrealizmu, alebo je pre toto obdobie príznačná. Takto si počíname aj u ďalších spisovateľov, vracajúc sa k ich dielu tam, kde práve dosahuje vrchol. Do obdobia, o ktorom je reč, vstupovali aj autori stojaci mimo literárnych škôl a prúdov. K nim patria v prvom rade Ján Kostra a Pavol Horov, ktorí v tom čase mali za sebou celý rad knižiek.

Svojimi siedmimi básnickými zbierkami do r. 1948 Ján Kostra (1910-1975) vyoral viditeľnú brázdu na literárnom poli. Trvalú stopu zanechala napríklad jeho Ave Eva (1943), vášnivý hold žene:

Tento tón u Kostru neskôr zanikol pod záplavou „angažovanej" poézie. Až po období kojunktúry socialistického realizmu nám zanechal trvalejšie hodnoty svojimi Šípkami a slnečnicami (1958), ktorými sa vrátil k línii Ave Eva, ako aj poslednou zbierkou Len raz (1968), kde sa vyslovuje aj o posledných veciach básnika.

Vo väčšine svojich dávnejších i novších zbierok Kostra napospol zveršúva svoje dojmy a úvahy a predkladá ich v ľahko plynúcom, jasnom a prostom verši. Podľa neho samého „básnictvo je úsilie urvať z prúdu

života také pravdy, istoty a krásy, ktoré netreba vytesať do kameňa, vyrý­vať do kovu, lebo sú nad kameň, nad kov trvalejšie." Ak žiadnym iným, tak aspoň nasledujúcim veršom by sa básnik mohol podpísať pod toto tvrdenie:

Tvorbu niektorých básnikov, aj keď len v náznakoch, charakterizujú už názvy jednotlivých diel. S rizikom zjednodušenia si toto tvrdenie môžeme dovoliť aj v prípade Pavla Horova (1914-1975). Z päťdesiatych rokov takto výrečne sa nám predstavujú jeho knihy: Moje poludnie, Slnce nad nami, Vysoké letné nebe. A z rokov sedemdesiatych už len - Ponorná rieka. Nezabúdajme, že pomenovanie, meno, názov niekedy mohlo zna­menať veľa, alebo až príliš veľa. Veď aké absurdné a neprimerané by bolo napríklad Môj večer alebo Moja noc!! A takisto celkom inak vyznieva, keď sa povie Po tápaní a Po blúdení a nie Tápanie či Blúdenie!!

Zato nemenej veľavravné sú i tituly z rokov štyridsiatych: Zradné vody spodné a Nioba matka naša. Naozaj, je to stále jeden a ten istý básnik?

O Horovovi sa písalo, že je naším najdôslednejším protivojnovým bás­nikom. (Iste tu zohrala úlohu skutočnosť, že Horov v tej prvej svetovej stratil otca). Dvojjediná myšlienka života a smrti sa vinie ako červená niť už od jeho prvých významnejších pokusov. Mŕtvi vrhajú svoje tiene aj na pobreží mora:

Ako mnohým iným, aj Horovovi schematizmus zastrel pohľad na zložitosť skutočnosti. Pri návratoch do rodného kraja, ako to robí vo Vysokom letnom nebi (1960) sa popri „omamnej vôni chlievov" necháva uchvacovať i vesmírnym letmi. K blúdeniu vo vlastnom ľudskom ves­míre sa dostáva skôr v Koráboch z Janova (1966) zbierke s témou pominuteľnosti ľudského života. Túto tému nedokázal totiž prehlušiť

žiadny historický optimizmus a žiadna idológia nedokázala zabrániť, aby sa poézia nevyrovnávala s týmto hlboko ľudským problémom.

Od konca tridsiatych rokov sa pravidelne objavuje v slovenskej poézii Andrej Plávka (1907-1982). Prichádza do nej s inšpiráciou rodného Liptova, ľudovej piesne a jánošíkovskej tradície. Priliehavá sú tvrdenia, podľa ktorých Plávka sa zameriava viac na objekt než na subjekt. Viac sa utieka k rodnému kraju a národnému spoločenstvu a jeho dejinám, viac do sveta ľudí než do sveta človeka. Ba omnoho viac.

To plne zodpovedá smerovaniu jeho povojnovej tvorby na tému SNP -Ohne na horách (1947) alebo Domovina moja (1953). V Plávkovom veršovaní o týchto tzv. veľkých témach, s ktorými sa snaží vnútorne stotožniť, niet konfliktnosti a namiesto snahy preniknúť pod povrch pre­vláda klišé, nenápaditosť, stereotyp.

Ani Július Lenko (nar. 1914) nepíše o svojich osobných problémoch. Dokonca aj spomienky na detstvo a matku premieta cez prizmu dejinných premien. Navidomoci to dokazujú už názvy jeho zbierok najmä z päťdesia­tych rokov: Salvy bojovníkom a Epocha. Nepotrpí si na obraznosť a veci pomenúva priamo. Umelecký účinok je u neho nahradzovaný vzletnosťou, ktorá ho neopúšťa ani v neskorších desaťročiach.

Podobne ako Lenko, aj ďalší členovia bývalej skupiny nadrealistov vydávajú väčšinu svojich básnických plodov až po r. 1945, resp. 1948. Platí to rovnako na Štefana Žáryho, ako na Vladimíra Reisela, ba i na Rudolfa Fabryho, o ktorých sme hovorili na inom mieste.

Po vojne vyšli aj dve z troch nadrealistických zbierok Pavla Bunčáka (1915). Autor ako vzdelaný filozof a historik sa nezaprel ani v neskoršej tvorbe, ladenej na strune hĺbavého humanizmu. Jeho tematická škála je pomerne rozsiahla: rozum, láska, smútok a smrť, príroda, civilizácia. A tiež Hrdá samota, ale to už je názov zbierky z r. 1971, ktorý mimo­chodom charakterizuje Bunčáka ako tvorcu i ako osobnosť:

Na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov sa objavujú na scéne i bás­nici, ktorí neprichádzajú z predvojnových či vojnových čias, ale ktorých zrodila doba a prevratné búrlivé zmeny. Takáto bola aj poézia týchto bás­nikov, v prvom rade Vojtecha Mihálika (1926). Lenže ani jej šokujúca „úprimnosť" nenahradí estetické prázdno. Tejto poézii pristanú skôr výrazy z vojenskej stratégie. Pritom tu nejde o dobývanie takpovediac jedného postu za druhým, ale o masívnu delostreleckú a bombardovaciu prípravu, ktorá má neľútostne zmiesť všetko, čo stojí v ceste armáde mieru a socializmu. Skutočne, básnik sa vzápätí stavia do pózy generála, ktorý prikazuje čs. vojakom:

Tak „spieva" v Spievajúcom srdci (1952) a popri speve aj sám siahne na kohútik svojej pomyselnej ručnice s plamennou výzvou agitátora a so zovretými päsťami:

Pravdepodobne aj v tejto súvislosti Mihálik sa neskôr pokúšal zdôvod­niť svoje verše, keď tvrdil, že umelec sa nemôže vyhnúť svojej dobe, že nesie v sebe jej slávu i omyly. Pravda, slová sláva i omyly znejú ako poriadne „euforizmy" a je len otázka, nakoľko sa umelec mýli, alebo chce hovoriť pravdu, či radšej mlčať.

Do minulosti osobnej i národnej je zahľadená Mihálikova filozofická báseň Vzbúrený Jób (1960), popierajúca nevyhnutnosť sociálneho a ľudského utrpenia. Autor ju venoval otcovi, s ktorým sa stretáva vo svo­jich spomienkach:

Ó, vlaky! Každý z nás si hľadal inú trať: ty robiť na pánov, ja sám sa pánom stať. Keď horeli nám ruky pod tou zrážkou hroznou, mosadzný mesiac trúbil do slepnúcich vozňov.

Po tejto polemike s údelom slovenského proletára aj Mihálika zasiahol Amor v Apassionate (1964), Úteku za Orfeom (1965) a neskoršie v Poslednej prvej láske (1978).

Takmer ukážkovým či klasickým príkladom tzv. socialistickej poézie je Súdružka moja zem z r. 1949 od Milana Lajčiaka (1926-1995). Autor, ktorého inak poznáme ako dlhoročného pracovníka v straníckom aparáte a diplomatických službách, ju venoval „všetkým tým, ktorí bojujú za nové dni". Tematickým ťažiskom je oslobodenie a budovanie spoločen­ského poriadku podľa ideálu socialistickej revolúcie. V tomto duchu sa nesie aj Nenávidím a milujem (1950). Za diskrétnym názvom Pozdrav sa skrýva óda na 70. narodeniny JVStalina. Viac civilnosti badať až v Listoch z ďaleká a v povstaleckej zbierke Krvavým potôčkom (1956). Privátnejší tón sa ozýva v Nahej nehe (1965), avšak v búrlivom kvase 60-tych rokov Lajčiak nezaprie že je na stráži a že stále ostáva básnikom Vernosti z r. 1952, a svojimi Úskaliami (1973) nikoho nenecháva na pochybnostiach pokiaľ ide o jeho politické krédo...

Keď sa nachýli čas žitia, ani socialistický básnik zavše nedokáže zata­jiť čo mu leží na srdci. Lajčiak si za partnerku svojich Listov sivovláske z r. 1974 zvolil ženu, aby s ňou mohol premýšľať o živote, svojich názoroch a o potrebe spoluvytvárať dejiny. Darmo, ani tu nezaprie autora Súdružky mojej zeme:

Popri nekonečnej okázalosti a frázovitosti, je Lajčiakov verš, zdá sa, lyrickejší, rafinovanejší a tlmenejší než Mihálikov.

Chvály na šťastný socialistický dnešok a ešte šťastnejší zajtrajšok

vyspievali a zaznačili na mape domova, prírody i svojho súkromia mnohí Lajčiakovi a Mihalikovi vrstovníci, predovšetkým Ctibor Štítnický, Juraj pado, Milan Ferko, Mikuláš Kasarda, Ivan Terén, Štefánia Pártošová ako aj trochu stranou tejto riavy stojaci Milan Kraus. Niektorí viac, iní menej rečnícky vážili svoje slová v nádeji, že budú zúročené, že prejdú do budúceho času...

Z netušených diaľav budúcnosti sa vráťme na chvíľu do druhej polovice päťdesiatych rokov, do rokov, keď zmĺkli poľnice studenej vojny a nová realita donútila k podmienečnému prímeriu s odvekým triednym nepriateľom a keď sa v obecnom jazyku objavilo slovo odmäk. Koniec tzv. obdobia kultu osobnosti sa musel nutne prejaviť i v literatúre. Mágovia oficiálnej poézie so súhlasom a posvätením svojich straníckych veľkňazov začali s poľudšťovaním včerajších božstiev. S väčším či menším zanietením vyslovili ľútosť nad omylmi nedávnej minulosti a zároveň prisahali vernosť ideálom, ktoré ani odteraz nesmú byť spochyb­nené za žiadnu cenu.

Preto ešte ani zďaleka nemožno hovoriť o nejakej slobode umeleckého slova. Pretrváva jednotný šík socialistickej literatúry, ibaže poetiku zostrujúceho sa triedneho boja vystriedalo akési občianske prímerie, spoločenský súlad, alebo lepšie povedané jeho zdanie, a to všetko podľa želania veľkej politiky. Opatrné prehodnocovanie situácie a ústup od schematizmu a ružovkastého optimizmu sprevádzajú hlučné výzvy k návratu k pokrokovým tradíciám umenia a literatúry.

Nehľadiac na celý ten propagandistický hurhaj, dochádza k určitému rozrôzňovaniu umeleckých úsilí. Krok za krokom sa objavujú nové netradičné hlasy a dokonca vznikajú literárne skupiny. Presnejšie povedané, zatiaľ iba jedna, tzv. trnavská, so svojím programom konkrét­nosti a zmyslovosti, čo môžeme považovať za rukavicu hodenú schema­tizmu. Tribúnou tejto skupiny sa stal na prelome päťdesiatych a šesťdesia­tych tokov časopis Mladá tvorba, kde sa predstavila celá nová básnická generácia, počínajúc Rúfusom, Turčánym, Válkom a Feldekom. Túto paletu spestril básnik Ivan Mojík, keď sa svojou knižkou Dnešný vzduch (1959) vzdorovito postavil nielen proti schematizmu, ale aj proti trnavským konkrétistom. Bol to svieži vzduch, ktorý začal prúdiť do potuchnutých komnát zakliateho zámku poézie.

A čo je nemenej dôležité - do literatúry sa začali vracať, aj keď v niek-

torých prípadoch váhavo a po špičkách, tí, ktorí z nej boli vykázaní z poli­tických alebo ideologických pohnútok. K tým prvým patrili napr. Novomeský, k tým druhým dovtedy málo známy Janko Silan.

Nasledujúce verše tohoto dlho odmlčaného básnika akoby symbolizo­vali neotrasiteľnosť viery, že po krutej zime príde jar a vysvitne slnko, hoci len zubaté. Koľko poézie je v jeho básni Lipa v zime spieva:

V čase, keď sa ešte väčšina básnikov utápala v bezdejinnosti, alebo v Dejinách VKS (b) a zveršúvala prvomájové heslá, dozrievali básnické osobnosti nového razenia. V čase lacného optimizmu, keď sa zločiny označovali za dočasné blúdenie na ceste do Kánaán, prichádzajú hlasy vytriezvenia:

Už nie opojenie slnečným ránom, ale tragický pocit života zaznieva zo zbierky Milana Rúfusa (1928) pod názvom Až dozrieme (1956). Nebolo náhodou, že jej vydanie sa oneskorilo o niekoľko rokov.

A vzápätí si Rúfus opäť volí dlhé mlčanie, lebo ako sám napísal, „človek nežije vždy tak, aby bol hodný písať báseň". A potom - to sú tiež jeho slová - nieje isté „čo je lepšie - tretinová pravda alebo ticho." Zato mnohí jeho súkmeňovci neváhali vyrukovať s pravdou hoci len štvrti­novou, alebo ešte mizivejšou.

Až v roku 1968 (aj tento dátum je príznačný) vychádzajú Rúfusove Zvony a po ďalších štyroch rokoch Stôl chudobných a Kolíska, ktorá vznikla v spolupráci s fotografistom M. Martinčekom. V tejto spolupráci znovu ožíva básnikovo poetické krédo, že totiž báseň je „spojenectvo, aliancia pravdy a krásy, mohutné bratstvo, ktoré nás robí lepšími." V Stole chudobných, ale nielen tam, básnik obcuje s Bohom a so zemou, so živo­tom a smrťou, s dejinami i človekom. Každé slovo tu má svoje miesto, význam a váhu, každé je, ako u Ivana Krásku, vydolované v potu tváre:

Rok po Rúfusovej prvotine vyšli Jarky v kraji Viliama Turčányho (1928). Boli inšpirované, ako to naznačuje názov, vodami rodného kraja, potokom pretekajúcim rodnou dedinou. A opäť - podobne ako Rúfus, aj Turčány sa „rozvravel" až v sedemdesiatych rokoch. Ale pramene v tejto jeho reči ostávajú. Pramene zakladajúce studne živej vody a lásky ako v zbierke U kotvy (1972):

Turčányho básnika nepochybne ovplyvňuje činnosť prekladateľa a literárneho vedca. Táto trojjedinosť vystupuje do popredia, keď sprís­tupňuje postavu Jána Hollého, alebo keď píše dantovské variácie. Autor pôsobil ako lektor slovenčiny a češtiny v Neapole a jeho študijné pobyty v Taliansku a Francúzsku boli živnou pôdou pre zbierku Aj most som ja (1977).

Ďalším, kto sa dostal na špicu peletónu slovenskej poézie na počiatku šesťdesiatych rokov je Miroslav Válek (1927-1991). V knihách Príťažlivosť (1961), Nepokoj (1963) a Milovanie v husej koži (1965) za­znamenáva ľudský a historický čas. Avšak ľudské indivíduum sa u neho prejavuje a ozrejmuje predovšetkým a výlučne na pozadí doby. Ako napríklad v básni Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, kde sa his­torická doba pomenúva:

Domov je chladná voda v zarosenom džbáne.

Domov sú ruky položené na stole

v nedeľnom tichu, po práci,

prázdne a čakajúce,

rozhodujúce,

jediné, ktoré vytvárajú dejiny.

Teda človek strhnutý do víru dejín, dejinami vytváraný a spätne pôso­biaci na dejinný vývoj. To je však optický klam autora, ktorý sa v 60. a 70. rokoch angažoval ako vysokopostavený politický a kultúrny činiteľ. Jeho umeleckým fiaskom je poéma Slovo (1976), v ktorej sa pokúša kazateľsky aktualizovať ideologické šablóny o človeku svojej doby. S výhradou je možno súhlasiť so slovami kritika, podľa ktorých tu ide o lyrickú encyklopédiu moderného človeka; s dôrazom na encyklopedické a so spochybnením lyrického.

Na podobnej úrovni hľadania jednoty súkromného a verejného, ideo­logického a umeleckého sa pohybuje aj tvorba Pavla Koyša (1932), inak Válkovho námestníka v rezorte kultúry Slovenskej socialistickej repub­liky. Koyš básnú podľa úmery nová doba - nový človek a - samozrejme nové a plnšie vzťahy medzi ľuďmi. U niektorých básnikov sa ideál šťastia rovno stotožňuje so skutočnosťou tzv. reálneho socializmu sedemdesia­tych rokov. Je to utopická vidina poézie nasiaknutej ovzduším straníckych sekretariátov a sprevádzanej fanfárami literárnej kritiky. Cnosťou tejto tzv. občianskej poézie je pritakávanie životu (rozumej oficiálnej línii), v podstale bezkonfliktovosť a optimistický pohľad, jednota a súzvuk, láska a erotika na pozadí marazmu spoločenskej a politickej scény. A pre­dovšetkým v duchu Poučenia z krízového vývoja, ktoré nadobudlo plat­nosť zákona aj pre vtedajšiu literatúru.

Slovo majú konkrétisti

„Do neznámeho, nepreskúmaného priestoru sa vrhá každý básnik, ktoré­mu o čosi vážneho ide... iba vtedy sa môže človek oddať svojej vášni; iba takýto proces je robotou pre chlapa." Takto sa vyznáva zo svojho tvorivého úsilia Ján Stacho (1936-1995), kmeňový člen skupiny sloven­ských básnikov, ktorá sa označila ako konkrétisti. Jej príslušníci sa kon­com päťdesiatych rokov organizovali na pôde časopisu Mladá tvorba.

O čo vlastne išlo tvorcom tejto poézie? Zmeniť tvár slovenskej lyriky, dosiahnuť jej bezprostrednejší dotyk s realitou - odtiaľ teda tá konkrét­nosť a zmyslovosť. A tiež dôkladnou prácou na jazyku vytvárať slová živé a pružné. Konkrétnosť a zmyslovosť, to je v podstate aj odklon od ideí a ideológií. Stachové básnické svedectvo zodpovedá tomuto úsiliu:

Lampa sa triešti

do pôvodiny skla.

To ty sa smeješ medzi hviezdami

a medzi klasmi, ktoré sa práve vyzrnili, prskajú,

vzdušná, slnkom prehriata, Marion.

Mal som lásku, ale červený prach sa dvíha, rovinu zlatý piesok zalieva.

Po zbierke Apokryfy (1969) jeho dlhšie odmlčanie spôsobila ťažká havária, po ktorej sa stal trvalým invalidom. Odvtedy ako by sa jeho bás­nický výraz vracal k prostote a jednoduchosti.

V tej istej skupine vyrastal Ľubomír Feldek (1936), básnik, prozaik, esejista, dramatik, prekladateľ a publicista, výrazná osobnosť súčasnej slovenskej literatúry.

Debutoval v detskej literatúre, pričom zastáva názor, že umeleckosť tejto literatúry nemá byť v rozpore s tzv. literatúrou pre dospelých. U Feldeka rozlišujeme tri okruhy na ktoré sa sústreďuje jeho básnická výpoveď: osobné problémy, spoločenská skutočnosť a napokon láska a

ľúbostný vzťah. Stačí, ak si prečítame jeho Poznámky na epos (1980), aby sme si uvedomili, čo dokáže povedať básnik, ktorý má nielen talent, ale dokáže odhaliť svoje vnútro a vypovedať - takmer všetko. Takmer naj­skôr preto, lebo inak by to už nebola poézia, ale niečo iné, povedzme próza:

Prestieram lúku pod teba aspoň na tú chvíľu, kým z lopatiek ti nezačnú rásť krídla.

Zajačik tancuje už na kopci

a z ucha na ucho si prehadzuje večernicu.

Zlomený kvet ti kľačí pri hlave

a prosí, aby ti smel naposledy voňať.

Stromy už nečakajú, začínajú vrhať farebné tiene.

Ba po obzore bežia, zelené od závisti, celé háje!

Ešte sme dvaja a zrazu niet nás - iba lúkou, cvála kentaurus! Polokôň-položena tu cvála! Polomuž-poloryba sa tu metá!

Polomuž-položena tu v bezvedomí leží a pod ním polozem-polohviezda položená.

.. A zase máme každý svoje vlastné nohy a tvoje srdce nieje v mojom tele...

K popredným súčasným slovenským básnikom patrí ďalší predstaviteľ skupiny konkrétistov Ján Šimonovič (1939). Témou jeho zbierok Deti

(1972) a Mesto (1976) je situácia detí a ľudí v dnešnom svete. Dieťa je tu zrkadlovým obrazom, ktorý má vypovedať všetko o všetkom, akýsi zhut-nený obraz ľudstva. Mesto je zase pozoruhodné tým, že ide o prvé veršo­vané dielo našej poézie, ktoré na pozadí histórie hlavného mesta Slovenska vyslovuje životné pocity jeho obyvateľa.

Aj Šimonovičov verš je zmyslový a hýri obrazmi:

Ako nám v letné ráno slnko čistí izbu,

tak svojím šepotaním ku mne splechot hrnieš.

Rútim sa do vankúša jasajúcou hlavou,

k obidvom ušiam sa mi smiechom prekutávaš.

Do skupiny, o ktorej je reč, aj keď nie bezvýhradne, patrí už od r. 1962 aj Jozef Mihalkovič (1935). Jeho verš sa zameriava na prieskum situácie človeka v klietke existencie:

Mihalkovičov kontakt so súčasnosťou a skutočnosťou má jeden celkom konkrétny rozmer: panelákové sídlisko. Tam býva aj básnik a to je tá kliet­ka existencie zašifrovaná v zbierke Približné polozenie (1978).

Aj Lýdia Vadkerti-Gavorníková (1932) sa svojimi začiatkami priradila k trnavskej škole. Zrozumiteľným veršom rozpráva príbeh svojho hrdinu, vždy s dôrazom na fakt, rozpomienku, dej. Nechajme o tom svedčiť poet­ku samu: „Ide mi o to, aby som básňou postrehla z celého zložitého a mnohostranného vesmíru vnemov, pocitov, vzťahov a dejov medzi naro­dením a smrťou práve to podstatné a trvanlivé, čo tvorí os ľudského života..."

Ako keď v kukuričnom šúpolí severák s mrazom zašuchorí obnažiac zrelé zrná v pevnom klase

tak zrel náš vzťah Tak mocný po nečase vedie nás rozdielnymi obdobiami a dá nech ťarchy navzájom sa snímu

Mimo dosiaľ spomínanej skupiny, nie však mimo hlavného prúdu poézie stoja už niekoľko desaťročí Mikuláš Kováč (1934), Ján Buzássy (1935), Štefan Strážay (1940). O básnickom svete M. Kováča kritika tvrdila, že je je plný dôverne blízkych a známych skutočností, spomienok a vecí, ktoré zo svojej všednosti vystupujú tým, že sa ocitajú v básni. Akýmsi komentárom k prežitému, videnému či prečítanému je jeho Písanie do snehu (1978).

Poéziu „citlivého rozumu a múdreho citu" píše Ján Buzássy. Jej filo-zofickosť a pritom jednoduchosť je výsledkom dôkladného hľadania. Takéto sú jeho zbierky Bazová duša (1978) alebo Ľubovník (1978).

Neobyčajne obyčajným básnikom je podľa Daniela Heviera Štefan Strážay. Prečo? Hádam preto, že - podľa slov iného básnika - nevnáša do básne zložitosť, ani nepredstiera jednoduchosť. Možnože ďalší výrok nám ho priblíži väčšmi: „Strážayova báseň je výsek reality aranžovanej ako zátišie".

Tým sme sa dostali až k poézii posledného desaťročia. Zo včerajších mladých básnikov sa stala stredná generácia a medzitým prichádzali ďalší a viacerí z nich zanechali trvalejšiu stopu: Ivan Strpka, Ján Štrasser, Šte­fan Moravčík, Michal Chudá, Milan Richter, Kamil Peteraj, Daniel Hevier, Vojtech Kondrót a tento menoslov by mohol pokračovať ďalej.