2. kapitola európa sa stáva kresťanskou

1. Germáni kresťanmi

V 4. storočí sa objavuje v Európe čulý pohyb národov, ktorý začali Huni. Zo svojej pôvodnej vlasti v strednej Ázii vtrhli na územie Ruska a svojím nárazom na Germánov, hlavne Gótov, uviedli do pohybu mnohé kmene a národy.

Prenikaním germánskych kmeňov cez severnú hranicu impéria hrozilo veľké nebezpečenstvo kresťanstvu. Situácia sa však zmenila, keď Germáni prijali kresťanstvo, čo viedlo k nábožensko-kultúrnej jednote Európy. Keď sa pozeráme očami viery na politický zánik Ríma, mohol by sa javiť ako múdre riadenie Božej prozreteľnosti.

Úloha Rima pri šírení kresťanstva veľmi veľká. Pápež Lev Veľký (440-461) Rím za taký pokladá a naznačuje jeho predchádzajúcu veľkosť a Božie poslanie: "Aby sa na celom svete prejavila neopísateľná milosť (Božia), vytvorila Božia prozreteľnosť Rímsku ríšu. Tá sa rozšírila, aby sa všetky národy zo všetkých svetových strán stali jej najbližšími susedmi.Lebo to zvláštnym spôsobom zodpovedalo Božiemu plánu, aby boli s impériom spojené mnohé ríše a aby zvestovanie viery malo ľahký prístup k národom zjednoteným pod jednou vládou."

Boh však použil na šírenie svojho evanjelia aj nové etnikum, ktoré sa objavuje na scéne Európy.

Rozmanitosť germánskych kmeňov, ako sa premiestňovali a zakladali svoje kráľovstvá, sa nedá s presnosťou určiť. Nemáme o tom presné časové ani geografické informácie z prameňov.

Na začiatku 4. stor. osídľujú severný breh Čierneho mora Ostrogóti na nich nadväzujú pri dolnom toku Dunaja v oblasti dnešného Rumunska Vizigóti; v okolí Dunajského oblúka (dnes časti Slovenska a Maďarska) Kvádi , Sarmati a Markoinani, (Markomani tiež severne od nemeckého Dunaja) , severne od Dunajského oblúka Vandali; pri prameni Dunaja Alemani, ktorých západné hranice už tvorí Rýn; pri dolnom toku Rýna severne od Kolína Frankovia; medzi riekami Labe a Weser Durínci a Longobardi; medzi Labe a Odrou Burgundi a Svébovia (Švábi).

Počtom boli tieto národy malé - Vandalov bolo sotva viac 80 000, Ostrogótov 100 000, Longobarov asi 130 000.

55

Vedúcu úlohu politicky i nábožensky preberajú najprv Góli. Už dávno predtým, než si stiahnúc sa pred Hunmi vynútili prijatie do teritória ríše (375), vznikli kontakty -biskup z "Gótie", pravdepodobne Krym, sa v r. 325 zúčastnil na koncile v Nicei. Nálezy mincí potvrdzujú, že medzi Gólmi žili väčšie skupiny kresťanov. Väčší význam malo pôsobenie Wulfilu (+383) - do dejín vošiel ako apoštol Gólov. On sám súc gótskeho pôvodu, bol vr. 341 vysvätený v Carihrade za "biskupa kresťanov v Gótskej krajine". Sedem rokov kázal medzi Vizigótmi a dosiahol, že sa ich vodca Fritigern dal pokrstiť. Tento zvíťazil nad svojím rivalom Atanarichom, ktorý bol nepriateľom kresťanov.

Od západných Gólov prechádza kresťanská viera aj medzi východogótske kmene, zvlášť potom, čo v r. 454 dostanú právo ako spojenci cisára Marciána usídliť sa v Panónii (asi v dnešnej časti Maďarska v oblasti ležiacej juhozápadne od Dunaja). Tak ako Vizigóti aj oni prebrali kresťanstvo v ariánskej forme. Wulfila bol totiž vysvätený za biskupa vtedy, keď ariánsky smer vládol v Carihrade podporovaný cisárom Konštanciom II. a neskôr Valensom. Biskup Euzébius z Nikomédie, ktorý ho vysvätil, bol tiež ariánom. Táto varianta kresťanskej viery, ktorá sa spočiatku javila tak nevinne, bola neskôr príčinou napätí a nepriateľstva voči "Rimanom", predstaviteľom "nízkeho katolíckeho" vyznania, ako aj voči katolíckym Frankom.

Nespokojní so svojim postavením v ríši a kvôli nespravodlivému zaobchádzaniu zo strany cisárskych úradníkov (čo viedlo v r. 378 k vzbure: bitka pri Adrianopoli, dnes Edirne na grécko-tureckých hraniciach, ktorá stála cisára Valensa víťazstvo i život) sa Vizigóti r. 385 znovu vydali na cestu. Cez Grécko a pozdĺž Balkánskeho poloostrova spod vedením Alaricha v r. 410 dostali do Ríma. Tri celé dni plienili mesto. Táto katastrofa dala podnet k Augustínovmu dielu O Božom štáte. V ňom poukázal aj na to, že niekdajší kult bohov nezabezpečil Rímskej ríši blaho; tým chcel vyvrátiť argument pohanov, podľa ktorého je vraj kresťanská viera príčinou nešťastia, ktoré dnes postihlo impériu.

Vizigóti našli svoju novú vlasť až v Španielsku. Tam sa kráľ Rekkared v r. 589 obrátil na katolícku vieru. V r. 711 priniesol vpád Arabov koniec Vizogótskej ríše.

Aj Ostrogóti sa zrazili s byzantskou vládou. Aby sa vyhli hroziacemu konfliktu, poslal ich cisár Zeno na územie Itálie: mali tam zlomiť moc Odoakera, ktorý ako vodca žoldnierov vstúpil do rímskych služieb a potom v r. 476 zosadil z trónu západorímskeho cisára Romula Augustula. Tu teda mali vykonávať vládu východní Góti z poverenia Východorímskej ríše. Theoderich Veľký zvíťazil r. 493 nad Odoakerom a vytvoril v Itálii Ostrogótsku ríšu (trvala do roku 526). Čoskoro viedol spor s Byzanciou k dlhoročným "gótskym vojnám", o ktorých zanechal očitý svedok Prokop podrobnú správu. V priebehu týchto vojen boli Oslrogóti rozprášení Justiniánovými veliteľmi Belisarom a Narsesom r. 553. Rameno východného Ríma bolo ovšem príliš bezmocné

56

na to, aby zadržalo postupujúcich Longobardov, pochádzajúcich zo Škandinávie, ktorý tu vytvorili svoje panstvo travajúce v rokoch 568-774.

Postavenie Ríma a Cirkvi na území Itálie bolo, ako vidieť zo stručného pohľadu na vtedajšiu situáciu, veľmi ťažké, bez akéhokoľvek kontaktu a pomoci z Carihradu (v južnej Galii a Hispánii boli do r. 507 Vizigóti, v Afrike Vandali v r. 429 - 534, na Rhône zas ríša Burgundov).

Góti vystupovali na východe Európy v úlohe predvoja germánskych kmeňov. Ich príklad a vplyv prispeli k prijatiu kresťanstva v ostatných germánskych kmeňoch bez toho, žeby sa preto mohli považovať za jediný a ani nie za rozhodujúci dôvod. Skutočnosť, že aj Langobardi, Burgundi, Svébovia, Vandali, prakticky všetky germánske kmene, ktoré vnikli do Rímskej ríše, prevzali kresťanskú vieru, svedčí - mimo všetkých konkrétnych faktorov, ako je napr. pôsobenie misionárov, či politické dôvody -o všeobecnej "dispozícii". V Rimskej ríši sa očividne stretli s nábožensko-kultúrnym svetom, ktorý im bol nadradený, no zároveň ich oslovil.

Kresťanstvo prebrali - s výnimkou Frankov - v anánskej forme. Je to pochopiteľné, ak myslíme na význam Gótov a na misijné úsilia vychádzajúce z Carihradu. Proariánsky založenému východorímskemu cisárovi slúžilo ich vyznanie aj ako prostriedok ohraničenia sa voči Rímu a jeho nárokom, pre germánske kmene bolo toto vyznanie najprv výrazom politického zväzku s Byzanciou. Keď Góti vyrazili na západ a usídlili sa v Španielsku, južnom Francúzsku, príp. v Taliansku, stratilo ich vyznanie jednu dôležitú úlohu. "Východný Rím" (Byzancia) bol ďaleko, jeho podpora bola slabá, jeho nároky zasa prehnané. V krajine, nad ktorú vládli, bola katolícka Cirkev so svojimi biskupmi prepojenými medzi sebou a s Rímom takou mocou, ktorá síce nešla proti nim vojensky, no znemožnila integráciu vládcov a ovládaných. Pred touto situáciou stáli aj ostatní ariánski dobyvatelia.

Frankovia ako priekopníci katolíckej Európy

Už súčasníci tušili o význame, ktorý pri spätnom pohľade pripisujeme Chlodvigovmu krstu. Biskup Gregor z Tours, ktorý vykresľuje udalosti o 80 rokov neskôr, (napísal v 10 knihách dielo História irancorum dokončené r. 591), vidí v pokrstenom "nového Konštantína" a biskup Avitus z Vienne nadšene píše kráľovi: "veslrafides nostra victoria est" (vaša viera je naším víťazstvom).

Štedrému dňu 496 (alebo 498), keď bol Chlodvig pokrstený biskupom Remigiom v Remeši, opät predchádzalo víťazstvo v Kristovom mene. Keď jeho armáda zakolísala pred Alemanmi, naplnili sa Chlodvigove oči slzami a povedal: "Ježiš Kristus, Klotilde (manželke) .sv zjavil, že si Synom živého Boha. Pomoc, hovoria, vraj dávaš tým, čo sú v tiesni, víťazstvo tým, čo v teba dúfajú -pokorne ťa prosím o tvoju pomoc: Ak mi umožníš teraz víťazstvo nad týmto národom a ja sa tak dozviem o onej moci, ktorú len národ, čo sa zasvätil tvojmu menu, sa chváli, že už vyskúšal, tak chcem v teba veriť a

57

dať sa pokrstiť pre tvoje meno. Lebo som už vzýval svojich bohov, ale ako zisťujem, sú ďaleko od toho, aby mi pomohli. Prelo si myslím, že sú bezmocní, lebo nepomáhajú tým, ktorí im slúžia. Teba teraz vzývam a chcem v teba veriť: len ma vytrhni z rúk mojich protivníkov". Toto zbožné, zrejme ním samým napísané vykreslenie Gregora osobitne odzrkadľuje názory svojej doby, i spôsob, ako bol Kristus predstavený pohanom - ako prepožičiavateľ víťazstva. Pramene poukazujú aj na iné vplyvy, ktoré viedli ku Chlodvigovmu krstu: jeho katolícka manželka - už pred Chlodvigovym obrátením presadila pokrstenie ich oboch synov Chlodomera a lngomera, súhlas ľudu, ktorý si Chlodvig zabezpečil pred týmto krokom; nakoniec ťažké rozhodnutie nepokračovať v spojenectve s Gótmi (a tým uznať ich nadvládu; ešte v r. 494 sa jeho sestra Audofleda vydala za Teodoncha Veľkého).

U Frankov sa radosť z novej situácie prejavila naivnou hrdosťou. Cítili sa ako zvláštni chránenci Krista. Svedčí o tom aj vydanie zákona Lex salica okolo ľ. 510, (je v ňom zaznačené staré právo Frankov), ktorý začína slovami: "Nech žije Kristus, ktorý miluje Frankov! Nech chráni ich ríšu, napĺňa svetlom svojej milosti ich vodcov, chráni ich vojsko, je oprou viery, prepožičiava pokoj, radosť a šťastie - on Pán všetkých vladárov, Ježiš Kristus".

S krstom kráľa Frankov sa vrazil prvý klin do ariánskeho bloku Germánov. Pre rozlomenie zväzku s Gótmi, proti ktorým došlo k prvému vojnovému ťaženiu v r. 507 končiacemu víťazstvom Frankov (vizigótský kráľ Alarich II. prišiel v tejto bitke o život) získal Chlodvig podporu Cirkvi i románskeho obyvateľstva. - Aj nezávisle od Frankov alebo od ich víťazstiev sa ku katolíckemu náboženstvu priklonili i ďaľší Germáni: Burgundi okolo roku 515 (r. 534 dobyli ich ríšu Chlodvigovi nástupcovia); Vizigóti 587; Svébovia od r. 550; Longobardi 653. Náboženská preoneiHácia germánskyh dobyvateľov z Byzancie na Rím spolu s nadvládou Frankov vyrovnávala cestu k Vianociam roku 800, keď dal pápež Lev III. (795-816) Rím a celú Cirkev pod ochranu franského panovníka Karola.

2. Kresťanstvo v írsku a Anglicku

Pokrstenie germánskeho kráľa neznamenalo bezpodmienečne jednotný prechod celého jeho národa. Tradičné náboženské praktiky pokračovali mimo kráľovského dvora naďalej a trpeli sa. Ak sa viera postupne rozšírila aj medzi obyvateľstvom krajiny, bolo to predovšetkým dielo misionárov, ktorých vyslali činorodí biskupi. V nemeckých krajinách to boli hlavne írskoškólski mnísi, ktorí svojimi kázňami a asketickým životom presviedčali ľudí a zakladaním kláštorov vytvárali organizačné a podnetné orgány Cirkvi.

Samotné Anglicko a Írsko sa dostali k viere prostredníctvom misionárov. Hoci biskupstva existovali v Londýne a v Yorku už v r. 314. V tom istom roku sa totiž

Po smrti sv. Štefana boli u Maďarov pokusy o obnovenie pohanstva. Uhorský panovník Ondrej I. (1046-1061), ktorý musel ujsť do Kyjeva stal sa zaťom Jaroslava Múdreho, získal uhorskú korunu a pokračoval v diele sv. Štefana. Pohanstvo bolo zakázané pod trestom smrti. Pohanstvo sa dostávalo na povrch ešte za Belu I. (1061-1063). Sv. Ladislav (1077-1095) definitívne odstránil zvyšky starých kultov.

Prijatím kresťanstva európskymi národmi sa nielenže vytvoril nábožensko-kultúrny zväzok kresťanského Západu, no pri spätnom pohľade sa to muselo súčasníkom javiť ako podivuhodné splnenie prísľubov vypovedaných v evanjeliu (rozšírené očakávanie konca sveta v r. 1000 sa mohlo okrem číselnej mystiky a biblicko-teologických špekulácii teraz už oprieť aj o výrok v Evanjeliu sv. Matúša 24, 14: "Toto evanjelium o kráľovstve sa bude h/ásťpo celom svete na svedectvo všetkým národom. A polom príde koniec".

Zdalo sa byť bez pochýb, že bude čoskoro celý (vtedy známy) svet zjednotený vo viere skrze jediný krst. Pritom v popredí stálo nie tak osobné rozhodnutie sa pre vieru, ako skôr spoločenský záujem: vybudovanie štátneho a spoločenského života na zásadách viery. Začína sa obdobie stredovekého spolužitia cisára s Cirkvou: zvestovanie a výklad posolstva viery ako úloha Cirkvi, jej realizácia v zákonoch štátu ako úloha cisára.

5. Šírenie kresťanstva na našom území

Obyvatelia dnešného územia Slovenska prišli do styku s kresťanstvom najmä prostredníctvom obchodných a vojenských kontaktov. Významnú úlohu zohrala v tomto zmysle starobylá kresťanská obec v Aquilei, kde bolo biskupstvo od ranokresťanských čias. Taktiež prístav rímskeho podunajského loďstva v Sirmiu, kde tiež bolo starobylé biskupstvo.

Priame styky predslovenského obyvateľstva na našom území s kresťanstvom siahajú do druhej polovice druhého storočia. Rímsky cisár Marcus Aurélius (161-180)

67

osobne viedol vojenskú výpravu proti Markomanom a Kvádom, ktorí obývali časti územia našej vlasti. V týchto časoch sa stala podivuhodná udalosť, ktorú samotný cisár pokladal za nadprirodzenú. Pozornosť jej venovali viacerí rímski spisovatelia (Dio Cassius), ale aj kresťanskí antickí autori: Tertulián, Gregor Nyzenský, Euzébius Cézarejský a Pavol Orózius. Ide o udalosť, ktorú Euzébius - súčasník cisára Konštantína 1. Veľkého (306-337) - opísal nasledovne: "Keď cisár Marciis AuréUus viedol výpravu prali Germánom a Sarmalom a jeho vojsko sužoval smäd, cisár vraj nevedel, čo si počať. Vtedy vojaci Miliíénskej légie, ktorá sa vyznačovala a aj teraz sa vyznačuje svojou vernosťou, keď sa už šíky zoraďovali proti nepriateľom, pokľakli si na zem podlá nášho (t.j. kresťanského) zvyku a predniesli Bohu svoje modli í by. Nepriatelia pri pohľade na taký nevídaný čin zostali celkom zarazení. Anály však zaznačili ešte omnoho podivuhodnejšiu vec. Naraz sa začalo blízkať a hrmieť, takže strach zahnal a rozprášil množstvo nepriateľov. Hneď potom prišiel pre hojný dážď a (zásluhou) tých, čo sa pomodlili k Bohu, nečakane zostavil vojsko, už - už hynúce od smädu." (Ecclesiasticae Historiae V, 5 Pg XX, col. 442).

Dokladom tejto udalosti je aj víťazný stĺp Marka Aurélia v Ríme, ktorý dal postaviť jeho syn cisár Commodus (180-192), so stošesnástimi výjavmi z vojen s germánskymi kmeňmi.

Prítomnosť rímskeho vojska, ktoré chcelo rozpínať svoju právomoc ďalej na sever, je dokázaná aj na území dnešného Trenčína z rokov 179-180.

Napriek tomu však nemožno povedať, že v druhom storočí kresťanstvo zapustilo korene medzi obyvateľstvom, žijúcim na našom území. Systematické archeologické výskumy potvrdili jestvovanie rímskych pevností i na území dnešného Slovenska (Milanovce, Cífer-Pác).

Leanyvár (lža pri Komárne) je pravdepodobne najstaršie miesto, kde na pôde našej vlasti žili kresťania. Našli sa tu totiž mince, ktoré razili kresťanskí cisári v 4. storočí - s Kristovým monogramom. Potvrdzujú to i tri náhrobné kamene v sekundárnom použití so starokresťanskými nápismi.

Za pápeža Kornélia (251-153) sa konala v Ríme synoda, na ktorej sa zúčastnili biskupi nielen z Itálie, ale aj z Panónie.

Najnovšie archeologické výskumy na rímskych lokalitách na južnom Slovensku dosvedčujú prítomnosť kresťanov v 4. storočí predovšetkým v Bratislave-Rusovciach, v antickej Gerulate. Taktiež Kristov monogram vložený do kolesa objavili slovenskí archeológovia v Cíferi-Páci na fragmente sklenného pohára.

Na starobylom Devíne boli doteraz odkryté základy štyroch stavieb z rímskych čias. Na čelnej stene jedného z objektov sa našiel poškodený kovový krížik, podobný vyskytujúcim sa na rímskych lokalitách v Bavorsku.

Že v 4. storočí kresťanstvo preniklo aj hlboko do vnútrozemia našej vlasti, svedčí neskoršia zaujímavá správa, v ktorej sa spomína, že v 4. storočí kráľovná Markomanov Frigitil prosila od milánskeho biskupa sv. Ambróza kresťanských misionárov (Vitá Sancti Ambrosii, PL, XIV, col. 42).

68

Obdobie sťahovania národov sa vyznačovalo vážnymi politickými zmenami v celej strednej Európe. Usadenie Avarov v Panónii v nemalej miere zapríčinilo úpadok kresťanskej kultúry v tejto oblasti. Po roku 582 sa už nespomína sirmijské biskupstvo; inesto a pevnosť boli Avarmi spustošené. Koncom 6. storočia zanikla cirkevná organizácia v Panónii.

Sťahovanie slovanských kmeňov zo zakarpatskej oblasti do nových sídlisk v karpatskej kotline prebiehalo v niekoľkých etepách, pravdepodobne v dvoch hlavných prúdoch. V druhej polovici 5. a v 6. storočí bolo už dokončené osídlenie východných, západných a južných Slovanov.

Najvýznamnejší byzantský historik 6. storočia Prokopios a gótsky Jordanes dokladajú prítomnosť Slovanov na dunajskej hranici ešte pred príchodom avarských družín.

Prokopios zaznačil pozoruhodné slová o náboženstve starých Slovanov: "Uznávajú, že je jediný Boh, tvorca blesku a pán všetkého: obetujú mu hovädzí dobytok a všelijaké obetné zvieratá. O osude nič nevedia a vôbec neuznávajú, že by mal nad človekom nejakú moc. Ctia rieky a nymfy a niektoré iné náboženstvá všetkým obetujú a pri obetiach konajú veštby" (Historiae 111).

Prokopiove správy o Slovanoch dopĺňa svedectvo sv. Martina, arcibiskupa z Brakary (dnes Braga v severovýchodnom Portugalsku). Svätý srcibiskup pochádzal z Panónie (nar. okolo r. 515), zložil nápis na náhrobok tourskeho biskupa sv. Martina (+ 397), rodáka z panónskej Sabarie. Arcibiskup z Bracary na základe tradície pripísal tourskemu Martinovi zásluhu o christianizáciu krajín strednej Európy, kde medzi iným spomína i Slovanov, ale Avarov nie.

Slovanské kmene ešte pred príchodom Avarov sa usadili v Panónii, kde k nim prenikali kresťanské poznatky panónskeho obyvateľstva. Zaujímavá je napríklad skutočnosť, že panónski Slovania už v predavarskej dobe prestali spaľovať mŕtvych.

Podľa Fredegarovej kroniky sa franský kupec Samo vyznamenal so svojou družinou v boji proti Avarom mimoriadnou odvahou i vojenskými skúsenosťami. Víťazní Slovania ho r. 623 zvolili za svojho kráľa, ktorý im potom vládol do roku 658. Samo sa osvedčil aj ako diplomat. Nadviazal priateľské styky so svojou domovinou. Z Franskej ríše prichádzali k západným Slovanom karavány kupcov. Sporná je otázka, či Samo bol kresťan. Nevylučuje sa táto možnosť, ale v novom prostredí sa iste úplne prispôsobil slovanským predkresťanským zvyklostiam. Podľa iných Samo bol židovský kupec, čo môže nasvedčovať jeho meno.

V čase jestvovania Šatňovej ríše prichádza k Slovanom za Dunajom misionár mních Amandus, neskorší biskup v Maastrichte. Jeho činnosť však nenadobudla výraznejšie výsledky.

69

V životopise sv. Kolumbána ml. (+ 615) sa uvádza, že svätec uvažoval

Po zániku Avarskej ríše (avarsko-franské vojny vypukli v r. 791) vznikli v Panónii výhodné podmienky pre rozsiahlu misijnú prácu. Toto územie bolo priamo začlenené do Franskej ríše ako marka.

• 
  r. 796 veľmi horlivú aktivitu rozvinul významný teológ a pedagóg "minister kultu" Karola Veľkého - Alkuin z Yorku. Soľnohradskému biskupovi Arnovi, ktorý sprevádzal franské vojská, napísal list (po 26. máji 796), aby v dobytej krajine bol skôr kazateľ nábožnosti, než výberca desiatkov. Podobne i v ďalšom liste kráľovskému komorníkovi Meginfridovi (po 10. auguste 796). Alkuin tu pripomínal potrebu vyučovať pohanský ľud pred prijatím krstu.
  
• 
  lete roku 796 zvolal Karolov syn Pipin vo vojenskom tábore na brehoch Dunaja synodu, na ktorej zhromaždení biskupi prerokovali problémy pokresťančenia slovanského i avarského obyvateľstva v Panónii. Prizvaný bol aj aquilejský patriarcha Pavlín. Rozsiahlu misijnú prácu mali rozvinúť aquilejskí kňazi spolu s franskými misionármi.
  

V Živote Metodovom o misijnom účinkovaní sa hovorí: "Prišli k nám kresťanskí

Panónia po konečnom víťazstve Frankov nad Avarmi prestala byť jednotným územno-právnym celkom a bola aj v cirkevnom ohľade rozdelená na bavorské biskupstvá. Z iniciatívy Karola Veľkého vznikla r. 798 bavorská cirkevná provincia so strediskom v Soľnohrade (Salzburg). Prvým arcibiskupom sa stal Arno.

Začiatkom 9. storočia sa slovanské kmene pri strednom Dunaji politicky zjednocujú na základe príbuzných kmeňových skupín. Ich etnický názov bol Sloveni {Slávi alebo Sclavi) a bližšie topografické označenie Sloveni moravskí {Slávi Margenses alebo Slávi Marahenses).

Prvá písomná správa o nich je z roku 822, keď sa aj zástupcovia Moravanov zú­častnili na ríšskom sneme vo Frankfurte nad Mohanom. Skoro na to sa vytvorili dva nadkmeňové útvary: moravské a nitrianske kniežatstvá. Delili ich Malé a Biele Karpaty. Z tohto obdobia poznáme aj prvých vladárov: Mojmír vládol v moravskom a Pribina v nitrianskom kniežatstve. Avšak proces sa ani tu nezastavil. V roku 836 došlo k politickému zápasu, z ktorého vyšiel víťazne Mojmír (836-846) a nitrianske kniežat­stvo pripojil k svojmu panstvu. Vyhnaný Pribina po dlhšom blúdení po Franskej ríši, u Bulharov a u Chorvátov, dostal v roku 840 od kráľa Ľudovíta Nemca lénne územie v dolnej Panónii okolo Blatenského jazera. Na južnom konci jazera si vybudoval svoje sídlo zvané Blatnohrad (Mosaburg, dnes Zalavár). V roku 847 mu kráľ toto územie da­roval do dedičného vlastníctva.

Počas Pribinovho vladárenia okolo roku 830 bol v Nitre posvätený prvý kostol na našom území soľnohradským arcibiskupom Adalrámom, čo je dôkaz, že kresťanstvo, ktoré na území našej vlasti hlásali nemeckí kňazi i iní misionári, zapustilo korene. Knieža Pribina v tom čase ešte sám pravdepodobne neprijal kresťanstvo. Pokrstený bol v rakúskom Treismaueri, v kostole sv. Martina soľnohradským arcibiskupom, pravdepodobne v roku 833. So svojim synom Koceľom (narodil sa v Nitre okolo roku 825) v blatnohradskom kniežatstve vybudoval 32 kostolov. O pohnutých osudoch kniežaťa Pribinu a jeho syna nám hovorí spis Conversio Bagoariorum et Carantarorum (Obrátenie Bavorov a Korutáncov; spis vznikol ako reakcia na Metodovo účinkovanie z pápežovho poverenia v r. 871).

Pribina zahynul v boji s Moravanmi pravdepodobne v roku 861. Nemožno si tu nevšimnúť postavu jeho syna Koceľa, ktorý pochopil ďalekosiahly význam byzantskej misie a napomohol jej rozšírenie nielen vo svojom kniežatstve, ale aj na území Moravskej ríše.

Tak už v 8. storočí vstupujú Slováci do veľkej kresťanskej a tým aj kultúrnej rodiny Európy a dosahujú v nej čestné miesto.

Spojením moravského a nitrianskeho kniežatstva vznikol väčší a silnejší útvar pod menom Veľká Morava (Moravská ríša, alebo Staré Slovensko).

Knieža Rastislav (846-870) ako múdry a prezieravý štátnik orientoval svoju politiku na upevnenie nezávislosti krajiny. Preto sa obracia na pápeža Mikuláša I. (858-867) so žiadosťou o osamostatnenie ríše po stránke cirkevnej a o zriadenie vlastného biskupstva. Pápež však pre záležitosť s Bulharmi žiadosť síce nezamietol, ale oddialil. Keďže vec pomerne súrila, v polovici roku 862 sa Rastislav rozhodol vyslať misiu na byzantský dvor k cisárovi Michalovi III. (842-867) so žiadosťou formulovanou v Živote Konštantína takto: "Keďže náš ľudpohansivo odvrhol a drží sa kresťanského zákona, a nemáme učiteľa, ktorý by nám v našom jazyku vysvetlil kresťanskú vieru, aby aj iné krajiny, vidiac to, nás napodobnili, pošli nám teda, vladár, (akého biskupa a učiteľa. Lebo od vás na všetky strany vždy dobrý zákon vychádza" (XIV).

Byzantský cisár Michal III. ochotne vyšiel v ústrety Rastislavovmu posolstvu, lebo v ňom iste videl aj vhodnú politickú príležitosť: mať spojenca v srdci Európy a tak rozšíriť svoj politický vplyv smerom na Západ.

Na splnenie Rastislavovej žiadosti cisár vybral dvoch solúnskych bratov Konštantína a Metoda. Obracia sa na Konštantína: "Viem, Filozof, že si ustatý, ale treba ti ta ísť, lebo tieto veci nemôže nikto iný vykonať iba ty." Filozof odpovedal: "I ustatý som, i chorý telom, ale s radosťou ta pôjdem, ak majú písmená pre svoj jazyk" (ŽKXIV). '

71

Cisár volil správne, boli to vzdelaní muži hlbokej viery, dobrých mravov, skúsení diplomati ovládajúci miestne macedónske nárečie, blízke reči ľudu na novom misijnom území.

Obaja bratia absolvovali asi roku 860 dôležitú misiu ku Chazarom, kočovnému národu žijúcemu severne od Kaukazu medzi Čiernym a Kaspickým morom. Počas tohto pobytu našli solúnski bratia pozostatky sv. Klimenta (+ okolo r. 100), ktorý bol tretím pápežom po sv. Petrovi.

Po návrate od Chazarov sa Konštantín opäť venoval vedeckej a pedagogickej práci na vysokej škole.

Týchto dvoch učených bratov určil Cisár Michal III. za vedúcich byzantskej misie na Moravu. Pretože Sloveni nemali svoje písmo, Konštantín Filozof v spolupráci s Metodom zostavil písmo - hlaholiku a začal prekladať výber z evanjelií, súdny civilný zákonník a pravdepodobne aj niektoré bohoslužobné texty podľa byzantského rítu.

Treba zdôrazniť, že Konštantín a Metod prišli k obyvateľstvu, ktoré malo pomerne vysokú materiálnu kultúru a s kresťanstvom prichádzalo do kontaktu už celé desaťročia.

O ich úspešnom účinkovaní svedčí Život Konštantína: "Keďprišiel na Moravu, Rastislav ho prijal s veľkou úctou, zhromaždil učeníkov a oddal mu ich na učenie. Čoskoro preložil celý cirkevný poriadok, naučil ich rannému ofíciu, hodinkám, večierni (t.j. večernému ofíciu), povečermci (t.j. kompletóriu) a tajnej službe (t.j. omši). / otvorili sa, podľa prorokových slov, uši hluchých a počuli slová Písma a jazyk jachtavých sa stal zreteľný (Iz 35, 5; 32, 4). Boh sa tomu zaradoval a diabol zostal zahanbený" (ŽK XV).

Po Štyridsiatich mesiacoch namáhavej práce roku 867 solúnski bratia putujú do Ríma, kde mali podať správu o misijnej činnosti. Zároveň chceli dať vysvätiť niektorých zo svojich žiakov.

V Blatnohrade ich prijal knieža Koceľ, ktorý sa úprimne tešil z ovocia ich práce na území, ktoré mu bolo domovom. Podobne ako Rastislav aj on im zveril päťdesiat mladíkov na výchovu.

Cestou do Ríma sa Konštantín dostáva v Benátkach do sporu s "trojjazyčníkmi", ktorí neuznávali uctievanie Boha v inom jazyku, ako je hebrejčina, gréčtina a latinčina.

Filozof im však odpovedal: "Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? A či slnko nesvieti takisto na všetkých? Či rovnako nedýchame na vzduchu