Oldfich Kníchal Storočiami slovenskej literatúry

Aj pokiaľ ide o smerovanie tzv. pofebruárovej prózy, prvé a posledné slovo mala komunistická strana. Akokoľvek sa to zdá dnešným mladším čitateľom či poslucháčom absurdné, táto strana rozhodovala o literatúre i osudoch jej tvorcov. Strana, ktorá nastolila systém absolútnej moci, očakávala od spisovateľov, že náležité opíšu a zvečnia jej majestát, ako kedysi dvorní umelci zvečňovali činy panovníkov. Pokiaľ tak neurobili a neprihlásili sa k socialistickému realizmu ako jedinej uznávanej tvorivej metóde, boli prinajmenšom existenčne znemožnení.

„Inžinieri ľudských duší", ako sa o spisovateľoch vyjadril Stalin, mali vychovávať ľudí nového typu, po slovensky povedané vtĺkať im do hláv stranícke dogmy. Mali sa podieľať na budovaní „nového života", získa­vať tvorivé skúsenosti na stavbách socializmu a byť pri združstevňovaní dediny. Literárni súkromníci boli rozkulačení a zelenú dostala veľkovýro­ba ideologického braku.

Všetky tie tzv. budovateľské a podobné romány tej doby sú mysliteľský a umelecky napospol bezduché konštrukcie, keďže vychá­dzajú z falošných predstáv. Skutočne umelecký čin by bol nutne poprením teórie i praxe socialistického realizmu a zásady straníckosti a triednosti. Nedorozumenia a nesprávne aplikácie tejto zásady, ako sa to dodatočne pokúšala vysvetľovať oficiálna kritika, sú jednoducho zastie-racím manévrom. Veď každá zmena literárneho modelu nastávala s nás­tupom alebo odchodom novej politickej doktríny. Iba na pokyn zhora sa smelo tvoriť a písať podľa nového kurzu. Diela, ktoré sa vzďaľovali od straníckeho chápania umenia, zostávali v zásuvkách. Pod mocenským tlakom bolo takto násilne prerušené vývinové smerovanie slovenskej lite­ratúry a teda i prózy. V tomto ovzduší sa nemohli zrodiť umelecky život­né a presvedčivé diela, keďže sa nepísalo o skutočných problémoch ľudí, ale skôr sa beletrizovali marxistické poučky.

Literatúru tohoto obdobia zamestnávali dve hlavné témy: nedávna minu­losť - v prvom rade Slovenské národné povstanie - a živá súčasnosť - a tou bolo budovanie socializmu.

Viac menej s obidvomi témama sa vyrovnával František Hečko (1905-1960). Jeho Drevená dedina (1950) z obdobia združstevňovania vidieka je zároveň prvým románom z novej súčasnosti, ktorý nezod­povedal konkrétnej skutočnosti. Práve na Hečkovom príklade možno demonštrovať falošnosť tvrdenia, podľa ktorého komunistická ideovosť akoby mala mať svoju protiváhu, paralelu, v primeranom umeleckom stvárnení. Kým totiž umelecky zrelší román Červené víno (1948) bol pri­jatý s výhradami, Drevená dedina sa stala doslova vzorom prózy.

Napokon, pri troche fantázie a vzhľadom na jej ľudový humor a situač­nú komiku, by sme ju mohli označiť za paródiu románov tohoto žánru.

A tak z diela autora, ktorý bol tradične označovaný za jedného z tvor­cov socialistickej prózy, prežije román s „predsocialistickým" rodok­meňom, kronika vinohradníckych obcí Zelená Misa a Vlčindol z prvých desaťročí tohoto storočia. Nazrime do nej krátkym úryvkom:

„Veľmi pomáha vlčindolským ľuďom, že letné ovocie nemusia nosiť na chrbtoch v košoch do Slivnice. Slivnickí fráli nielen dobre platia, ale pri-chodia s vozmi až do Vlčindola. Nikdy sa tak neznížili, čo svet svetom stojí. Slivnicaje totižto hladná a okrem toho, ako sa povráva, fráli kupu­jú ovocie pre vojsko do lekvárových fabrík. Niet chleba, nuž dobré sú i lekváré. Vojaci, nadžganí nimi, tak sa povráva, lepšie sa budú kĺzať smerom k víťazstvu. A vlčindolské stromy a kríky tak obrodili, že na ich ovocnej úrode, prevarenej na lekvár, celkom dobre sa môže zošmyknúť víťazstvo o meter vpred. Meter k metru a dielo je v suchu!"

Slovenské národné povstanie, ako aj zdôrazňovanú úlohu komunistov v ňom mapuje v románe Smrť chodí po horách (1948) a najmä vo svojho času vysoko hodnotenej trilógii Generácia z prelomu 50. a 60. rokov Vladimír Mináč (1922). Autor sám sa zúčastnil bojov povstania a po jeho potlačení bol väzňom fašistického koncentračného tábora. Ako naznačujú názvy jednotlivých častí trilógie, ide o postupné zobrazenie rokov pred povstaním (Dlhý čas čakania), povstania (Živí a mŕtvi) a napokon povoj­novej skutočnosti (Zvony zvonia na deň). Po téme združstevňovania dediny v poviedkach Na rozhraní (1954) sa Mináč opäť vracia do súčas­nosti v Tmavom kúte (1960) s cieľom obnažiť konflikty ľudí a doby a rehabilitovať socialistický ideál. Samozrejme, že tento ideál bol značne naštrbený a otrasený práve po roku 1956. A čo je to vlastne ten Tmavý kút? Johanka z Podlazu chce žiť inak než jej rodičia a neváhala by vstúpiť

do družstva, lebo tu, doma, môže ostať buď starou dievkou, alebo sa vydať za mrzáka:

„Čo som sa im nahúdla: alebo podpíšete, alebo pôjdem. Veď ja dobre viem, že je tam lepší život, veselší. Teraz je už aj tu družstvo... A keď je ticho a vietor veje k nám, počujem spev: ženy spievajú, veselo im je spolu... A mne je vtedy iba ťažšie na duši, hneď by som letela za tým spevom, ale som tu, prikovaná."

Pozornosť širšieho okruhu čitateľov zaujali Mináčove eseje Dúchanie do pahrieb (1970), pokus o vystihnutie podstaty slovenského národného pohybu v rokoch 1848-49 prostredíctvom postáv Štefana Marka Daxnera a Jána Francisciho. Ten druhý sa na čas odtrhol od národného pohybu počas svojho prešovského pobytu medzi Maďarmi alebo pomaďarčenými „Slovjakmi".

V posledných desaťročaiach sa Mináč angažoval nielen ako publicista, ale aj v rôznych straníckych a štátnych funkciách, o.i. ako predseda Matice slovenskej.

Z povstaleckej tematiky svojich prvých kníh prešla do budovateľskej súčasnosti v románe Osie hniezdo (1953) Katarína Lazarová (1914). Stvárnila v ňom premeny ponitrianskej dediny na počiatku 50-tych rokov. Silnejšou stránkou tejto i niektorých ďalších kníh je kritický a polemický tón. Pre spisovateľku bolo istým šťastím, že v 60. rokoch si zvolila dosiaľ málo „obrábané" pole - detektívku. Štyri romány z tohoto tvorivého obdobia sa uvádzajú medzi tým najlepším, čo v tomto druhu u nás vzniklo.

Už pred vojnou publikoval Ján Bodenek (1911-1985). Aj on prešiel - v tradične realistickom duchu - od povstaleckej tematiky k psychologické­mu vylíčeniu kolektivizácie. Námetom jeho románu Pod horami biele pláne (1962) je odhaľovanie vraha z čias Povstania. Súčasnú spoločnosť a vzťahy rodičov a detí si všíma v románe Vina (1968).

Do tohoto prúdu môžeme zaradiť aj Petra Karvaša (1920), ktorým sa však budeme zaoberať neskôr v kapitole o dráme. Jeho romány Toto pokolenie (1949) a Pokolenie v útoku (1952), v čase svojho vzniku hojne diskutované, sú panoramatickým obrazom slovenského mesta a dediny v rokoch predchádzajúcich Slovenskému národnému povstaniu.

Človek do centra pozornosti

Písanie o povstaní a stavbách socializmu síce pokračovalo aj v šesťdesia­tych rokoch, avšak pod trochu iným zorným uhlom a podľa iného hodno­tového meradla. Pritom tu zaznamenávame takých autorov, ktorých sa politicky aktuálna či angažovaná téma dotkla skôr prechodne a okrajovo. Ako od odrazového môstika sa dostávajú ďalej, vyrovnávajúc sa s do­vtedy tabuizovanými problémami súčasnosti. Najmä však venujú pozornosť ľudskému jedincovi, v skutočnosti i v literatúre privalenému bremenom politiky a ideológie.

Osobitosťou tvorivého a mysliteľského vývoja v najširšom slova zmysle sa vyznačuje Dominik Tatárka (1913-1989), odpísaný a umlčaný po roku 1968. Osobitý bol už svojským postojom mimo tradičnej i mimo lyrizovanej prózy. Realistický je vo svojej Farskej republike (1948) z prostredia slovenského vojnového malomesta, ako aj v budovateľskom Prvom a druhom údere (1950). Po schematickej epizóde sa pokúša o filo­zofickú prózu o.i. v Prútených kreslách (1962), kde z pohľadu príslušní­ka vtedajšej mladej generácie oživuje ovzdušie rokov tesne pred druhou svetovou vojnou.

Novú významnú etapu v jeho tvorbe, a môžeme povedať, že i v celej slovenskej literatúre, otvára Démon súhlasu (1963), ktorý vyšiel časopisecký už r. 1956. Démon súhlasu je rukavica hodená moci, obrana človeka odcudzeného pravde, lebo, ako hovorí sám autor, najhoršie je, keď spisovateľ píše tak, aby sa nepravda nedala rozoznať od pravdy.

Tatárka odmietol skrášľovať ideológiu a politiku a v tejto línii sa ubera­jú jeho diela napísané v čase, keď sa ich autor ocitol na čiernej listine: Písačky, Sám proti noci, Listy do večnosti a V nečase. Všetky vyšli najprv v samizdate a neskôr v exilových vydavateľstvách.

Krátko pred Tatarkovou smrťou magnetofónová páska zachytila jeho neobyčajne poetické Navrávačky, plné intímnych vyznaní a erotiky. Spomína si v nich na svoje detstvo a mladosť, na svoje lásky:

„A potom, už ako študent, vysokoškolák pražský, chodil som na vohľady. Vohľady, to je taká praveká, praslovanská inštitúcia, že mlá­denci a dievky sa môžu milovať, kým sa nevydajú. Dievča malo vtedy tej

slobody veľmi málo... Moja mať sa vydala v šestnástich za otca, ktorému bolo dvadsaťjeden. Dovtedy mala slobodu. No a tá sloboda spočívala práve v podobe takýchto vohľadov. V sobotu, najmä v sobotu sa mláden­ci vyumývali, oholili, no a zišli sa na moste pri potoku. Potom sa pochy­tali za plecia a dali sa do takého osemradového zástupu, zaspievali, napríklad: Chodzíme, chodzíme, hore po dzedzine, nejednej mamienke... Takže každá panenka sa poumývala zhora aj zdola a čakala vo svojej izbičke alebo vo vôkole na sene, až ten mládenec príde. Vieš, takto som všetky spolužiačky, vrstovníčky poznal, ako človek môže poznať človeka."

Tatárka už v päťdesiatych rokoch mal odvahu napísať toto: „Človek, ľudstvo... vždy sa búrilo proti necitnému neľudskému osudu. Nič to, že tento osud antickej tragédie raz nazývame osudom, raz nemilosrdným Jehovom, alebo ekonomickým zákonom socializmu... Básnik... musí brániť občanov proti zneužívaniu moci. Proti božstvu moci musí stavať nezadateľné právo ľudskej osobnosti."

Podobne bol za svoje postoje v 60-ty ch rokoch vykázaný z učebníc i z knižníc novinár a beletrista Ladislav Mňačko (1919-1994). K najúspešnej­ším dielam svojej doby patril jeho román Smrť sa volá Engelchen (1959), v krátkom čase preložený do 14 jazykov. Dej sa odohráva na moravsko-slovenskom pomedzí v čase povstania r. 1944. Lež okrem bojovej vravy je tu prítomná všedná každodennosť, prosté hrdinstvo prostých ľudí.

Mimoriadnu popularitu si získali Oneskorené reportáže (1963), ktoré vyšli vo viacero vydaniach a dovtedy v nevídaných nákladoch. Ich témou sú prechmaty a zločiny moci spáchané v období tzv. kultu osobnosti, čiže stalinskej diktatúry. Mnohí ich hrdinovia sú ľudia duševne i telesne zlomení.

Románom Ako chutí moc a svojím občianskym postojom v roku 1968 autor definitívne popudil proti sebe „rodnú stranu", ktorá ho vyobcovala nielen zo svojich radov, ale aj z dejín slovenskej literatúry. Darmo, Mňačko už len týmto svojím krokom sa do nej zapísal trvalejšie než celé vtedajšie tzv. zdravé jadro.

Zo zvieracej kazajky schematizmu ako prvý začína uvoľňovať sloven­ský román Alfonz Bednár (1914-1989) svojím Skleným vrchom (1954). Príbeh vyviera z osudov účastníkov povstania a ústi do prítomnosti 50-tych rokov. Podobný proces sa odohráva aj v novelách Hodiny a minúty (1956), kde autor obnažuje ľudské charaktery v kritických okamihoch a

hodnotí ich takpovediac ľudskú kvalifikáciu. V novele Cudzí (1960), rov­nako čerpajúcej z povstaleckého prostredia, Bednár naznačuje, že vo chvíli smrteľného nebezpečenstva sa z človeka môže stať bytosť uvažujúca na úrovni živočícha:

„Ella sa striasla, zišli jej na um slová z jeho listu: „Udal som ťa dva razy. Prvý raz, keď si išla do holického kostola, a druhý raz, keď si ležala poviazaná u mojej matky..." Žila s ním a nevedela, s kým žije... Šumí, syčí svet, akoby mu praskali tepny... Ella kráčala vedľa Alžbety Michelovej a za poskakujúcou dcérkou Ivanou, čiernymi očami a bielou tvárou hľadela do jasniacej sa oblohy."

Záujem o zaznamenávanie ľudských vzťahov pretrváva aj v Bednárových prácach zo súčasnosti. Toto zaznamenávanie berie na seba obyčajne formu krutej satiry a irónie, až tragikomédie. Ostré lekcie ľahostajnosti a konzumnému spôsobu života autor dáva napríklad v románe Za hrsť drobných... (1970, 1974). Rozprávačom je tu zväčša pes Flip, čo umožňuje istý nadhľad a objektívnejšie hodnotenie.

Vymoženosti predvojnového sociálneho románu a lyrizovanej prózy zužitkoval už vo svojej baladický ladenej prvotine Na brehu priezračnej rieky (1956) Rudolf Jašík (1919-1960). Je zakotvená na Kysuciach, kde autor pôsobil krátky čas ako ilegálny stranícky pracovník.

V ďalších románoch ožíva atmosféra vojnových rokov. V námestí svätej Alžbety (1958) je vylíčený príbeh židovského dievčaťa Evy a jej milého Igora. V prvej časti zamýšľanej trilógie Mŕtvi nespievajú (1961) sledujeme život mestečka Pravno so zmiešaným slovenským a nemec­kým obyvateľstvom. A súbežne osudy slovenských vojakov z tohoto mesta na východnom fronte, kde bojoval aj sám Jašík.

Jašíkov umelecký nástup prerušila náhla smrť po operácii žalúdka.

Autobiografické zázemie majú aj vojnové romány Ladislava Ťažkého (1924), pôvodne straníckeho pracovníka. Príbehom o dospievaní čatára Matúša Zraza vo frontovej línii je Amenmária (s podtitulom Samí dobrí vojaci, 1964). Matúš Zraz sa opäť objavuje v Evanjeliu čatára Matúša (1979). Skupina vojakov, internovaných v zajateckých táboroch sa tu pokúsi o útek, a po strastiplnom putovaní cez Rumunsko, Maďarsko a Rakúsko sa dostáva do vlasti.

Tragédiu slovenského roľníka, ktorý po zážitkoch z vojny podstúpi ďalšiu kalváriu v podobe združstevňovania, líči Pivnica plná vlkov

(1969). V sedemdesiatych rokoch sa jej autor stal obeťou perzekúcií nor-malizátorského režimu.

Odlišné východiská a pohnútky má tvorba príslušníčky tejto generácie Hany Zelinovej (1914). Jej ťažiskom je stvárňovanie historických dejov. V centre rozprávania bývajú obyčajne rafinované príbehy meštianskych alebo patricijských rodov, ako je to napríklad v turčianskej trilógii Alžbetin dvor (1972), Volanie vetra (1974) a Kvet hrôzy (1977), v posled­nej časti ktorej sa striedajú obrazy vojnových rokov i súčasnosti.

Záverečná časť našej prozaickej žatvy zahrnuje tých autorov, ktorí vstupovali na literárne kolbište v šesťdesiatych rokoch napospol ako trid­siatnici. Vtedajšiu paletu literatúry spestrovali a rozširovali tematicky i výrazovými prostriedkami. Časť príslušníkov tejto novej vlny možno označiť za stúpencov tradičného či domáceho razenia, napríklad autorov ako sú Chudoba, Beňo, Kužel, Sloboda, Šikula a ďalší. Vedľa nich zaujali miesto experimentátori, ako Johanides, Jaroš, Lenčo, alebo Kot. Spoločným znakom mnohých je odmietanie dogmatických postojov, zvýšená pozornosť vnútornému svetu človeka.

Predmetom autorského záujmu Antona Hykischa (1932) sú postoje jeho generácie, vyrovnávajúcej sa s rozporom medzi ideálom a skutočnosťou. K tomuto okruhu sa viaže napríklad eroticky ladená novela Naďa (1964). Duchovný obzor neskorogotického maliara sa Hykisch pokúsil zobraziť v historickom románe zo 16. storočia Čas majstrov (1977), ktorého dej je zväčša umiestnený do Banskej Štiavnice.

Portrét súčasníka zmietaného dobou kreslí Jozef Kot (1936) napríklad vo Vítaní jari (1968). Nejde tu pritom o známu politickú jar, ani o jej vítanie. Naopak, Kot sa k tomuto obdobiu českých a slovenských dejín postavil v duchu tzv. Poučenia z krízového vývoja, ktoré aj beletrizoval v novele Horúčka (1973).

K charakterovým vlastnostiam mladého človeka svojej doby preniká aj Dušan Kužel (1940). So značnou dávkou skepsy a pesimizmu pristupuje k niektorým javom súčasného sveta, napríklad v poviedkovom výbere Útek z neba (1969).

Z dedinského prostredia vychádza Andrej Chudoba (1927). Jeho pero s obľubou zaznamenáva živelné a tajomné sily, ovplyvňujúce konanie človeka. Často sa uchyľuje k lyrickému príbehu, zasadenému do prírod­ného prostredia, ako napr. v Lete s pehavou pannou (1970). Vzrušujúce udalosti posledného roku vojny v tekovskom regióne vylíčil v novele Obkľúčenie (1975).

Prirodzený rozprávačský talent osvedčil najmä Vincent Šikula (1936). Svoju metódu, ktorá sa vyznačuje svojráznym dialógom a básnickým

podaním, rozvinul v novele S Rozarkou (1966), príbehu „o večnom zak­liatí do detstva". Jeho posolstvo' je jasné, a je to posolstvo vzťahujúce sa i na ďalšie Šikulove knižky: povinnosť zachovať prirodzený kontakt človeka s človekom:

• 
  Minulú noc sme nespali -, povedal somja.
  

• 
  Ja som spala cez deň -, povedala ona. Pritiahla si moju ruku, ako
  keby sa ňou chcela pohladkať, a ďalej mi rozprávala do dlane.
  

• 
  Spávať treba v noci -, povedal somja.
  
• 
  Mne sa v noci nechce -, povedala ona.
  
• 
  Keď sa ani neusiluješ -, povedal somja.
  
• 
  Nechce sa mi usilovať -, povedala ona. -
  

Táto trilógia nás vťahuje do prúdu tzv. historizujúcej prózy, ktorá sa rozvíja v 70-tych rokoch a fletorá vychádza zo súčasnosti, aby ju vysvetľovala blízkou či vzdialenejšou minulosťou. Vysvetľovaním minu­losti, často aj bolestnej, možno totiž lepšie pochopiť súčasnosť. Takéto vytváranie historického vedomia hľadaním dejinných súvislostí je zmys­lom Tisícročnej všely (1979), generačného sociálneho románu Petra Jaroša (1940). Autor na osudoch troch generácií Pichandovcov, hyb-ských roľníkov i remeselníkov,, zobrazuje život slovenského vidieka v rokoch 1890-1918, teda v osudovom období slovenského národa. Rozprávačský pútavý príbeh je zaľudnený svojráznymi postavami a popretkávaný prvkami grotesky a fantastickosti.

Podobným prieskumom historickej cesty národa sú romány Ivana Habaja (1943) zo slovenského juhu, najmä Kolonisti (1980, 1981). Je v nich zachytený časový úsek od príchodu do tejto oblasti cez Viedenskú arbitráž k utrpeniu za vojny až po návrat späť po roku 1945. Na pozadí historických zmien skúma proces združstevňovanie dediny Ján Jonáš (1919) v románe Jedenáste prikázanie (1975). (Oným prikázaním sloven­ského roľníka bolo: „Zemi slúžiť budeš!").

Z malomestského prostredia slovenského juhu vychádzajú aj najvýz-

namnejšie romány Ladislava Balleka (1941). Toto zakotvenie naznačila už Južná pošta (1974), v ktorej sledujeme citový a duchovný vývoj chlapčenského hrdinu a jeho vzťah k rodičom.

Ako znamenitý rozprávač sa autor preukázal vo svojich ďalších dvoch románoch: Pomocník (1977) a Agáty (1980), obrazoch povojnového života v Palánku (Šahy) na slovensko-maďarskom pomedzí. Ako sa tento život začínal?: „Nie všetci noví obyvatelia Palánku... zrástli odrazu s novým prostredím. Veľa z nich, najmä ľudia z Horniakov, Liptova, Oravy, Kysúc, Pohronia, nevedelo si dlho, ba aj nikdy poradiť s mučivou túžbou za rodiskom. Nejedni sa hneď alebo aj neskôr vďačne vracali do svojich lesov, medzi kopce a úchvatné horniacke doliny. V povojnových rokoch sa tu premlelo veľa ľudí. Prišli, odišli, no ani takých nebolo málo, čo sa tu usadili na dlhé roky alebo natrvalo."

Veľa autobiografických prvkov majú romány a poviedky Rudolfa Slobodu (1938-1995), ktoré charakterizuje snaha o odhaľovanie základ­ných problémov ľudskej existencie. To platí pre jeho Britvu (1967) ale aj pre Románe to Don Juan (1971), z ktorých zaznieva dôvera v základné hodnoty. Z prostredia protialkoholickej liečebne je román Stratený raj (1983). Jeho hrdina sa volá Jano biely a podľa autorovho komentára je jedným z masy vedúcich pracovníkov republiky:

„Je neohrabaný, ...niečo pred päťdesiatkou, pamäti mu ubúda. Sedí si teraz v nemocničnom župane na studenej stoličke v studenej fajčiarni, je tu sám. Práve ho prijali na protialkoholické oddelenie psychiatrickej liečebne. Je proste v blázinci, sám sa sem prihlásil, aby mohol prestať piť. Zahorel láskou k jednej žene a chce prestať piť.

Zatiaľ ani nevie, či urobil dobre alebo zle... Oženiť sa v jeho veku, to je exkluzívne. Rovnako exkluzívne - aspoň na Slovensku - je aj jeho druhé rozhodnutie v jeho veku: stať sa abstinentom."

Komentátorom súčasného spoločenského vedomia je JánLenčo (1933). Ako ironický kritik ľudských slabostí a totalitnej moci sa prejavil v Didaktickej kronike rodu Hohenzollernovcov (1969). Vo výpravách do ešte staršej histórie pokračoval v zbierke príbehov Hviezdne okamihy (1974), kde sa očami drobných svedkov pozerá na udalosti z rímskych a gréckych dejín. Do súčasnosti prešiel v satirickom románe Rozpamätávanie (1978), v ktorom využil skúsenosti zo svojho profe­sorského pôsobenia na gymnáziu.

Rovnako pre deti ako pre dospelých písal Jozef Horák (1907-1976), ktorý publikoval už pred r. 1945, a to najmä historické povesti. Významné miesto v nich zaujíma jeho rodisko Banská Štiavnica. Odtiaľ sú i jeho romány a rozprávkové knihy Zlaté mesto (1942), Na baňu klopajú (1954) a ďalšie. O tamojšom vynálezcovi Matejovi Kornelovi Hellovi rozpráva­jú Strieborné hlbiny (1962).

Historicko-životopisnú prózu pestoval najmä Ľudo Zúbek (1907-1969), s cieľom vzdelávať a vychovávať, ako napr. v historickom románe o chýrnom lekárovi Doktor Jesenius (1956). O tovarišovi majstra Pavla z Levoče, o posledných dňoch Ľudovíta Štúra a ďalších osobnostiach našej minulosti sa dočítame v Skrytom prameni (1956). K literatúre faktu sa blíži Zúbkova Ríša Svätoplukova (1969), v ktorej načrtol obraz vzniku, rozmachu i zániku Veľkej Moravy.

Na začiatku ďalšieho obdobia tvorby pre deti a mládež je Ľubomír Feldek, ktorý v r. 1958 odmietol dovtedajšiu prax podceňujúcu mladého čitateľa a konkretizoval to v knihe Hra pre tvoje modré oči (1959). Nový prístup spočíval v tom, zrušiť tradičný odstup autora od dieťaťa. Nie je bez zaujímavosti, že táto významná inovácia pochádza a je rozvíjaná autormi, ktorí sa venovali tvorbe tohoto druhu skôr okrajovo. To platí aj pre Miroslava Válka a jeho zbierku hravých poetických nápadov vo Veľkej cestovnej horúčke pre malých cestovateľov (1964) a ešte väčšmi pre humorne ladenú knižku Do Tramtárie (1970). V tomto duchu sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch rozvíjala i tvorba Tomáša Janovica, tematicky z rodinného prostredia dieťaťa, napríklad vo veršo­vaných rozprávkach Dín a Dán (1977). Na hravosti a slovnej komike stavajú okrem iných Štefan Moravčík (1943) a Daniel Hevier (1955).

V próze sa úspešne uviedla napríklad Klára Jarunková (1922), ktorej meno je dobre známe aj v zahraničí. Výstižným obrazom psychického dozrievania mladého hrdinu je Brat mlčanlivého vlka (1967). Je to dobro­družstvo sebapoznávania i poznávania ľudí a prírody. Blízky postavám z tohoto románu je hrdina Paľo z novely Tulák (1973), ktorý po nedorozu­meniach so starou mamou utečie od starých rodičov domov, na dedinu.

Autorkou žánrovo pestrého diela je Mária Ďuríčková (1919), ktorá uplatňuje metódu realistického a rozprávkového súčasne, napríklad v Májke Tárajke (1965). Moderným spôsobom sa pokúsila podať poklady ľudovej slovesnosti, najmä v Zlatej bráne (1975).

Tzv. dievčenský román pestuje o.i. Elena Čepčeková (1922) a Eleonóra Gašparová (1925). Vojnovej a povstaleckej tematike z hľadiska detského čitateľa sa v šesťdesiatych rokoch venovali Milan Ferko (1919), napr. vo svojom románe Keby som mal pušku (1969), Helena Križanová-Brindzová (1922) v romániku Poštárik (1961), Ján Bodenek v Lete na Rovniach (1975), Viera Handzová (1931) v próze Dávno sa tmy nebojím (1977), ale aj Vincent Šikula vo svojich obrázkoch Pán horár má za klobúkom mydleničku (1965). Stretnutie detského sveta s krutou vojnovou realitou zaznamenáva aj Lampáš malého plavčíka, ktorého autorom je Ján Navrátil (1935).

Súčasný detský hrdina, odmietajúci svet dospelých, kde vidí iba pretvárku a pokrytectvo, je príznačný pre knižku Vlada Bednára Nebrnkaj mi na city (1967).

Jedným z najčastejších žánrov detskej prózy sa stala povesťová tvorba. Na jej rozvinutí a spestrení má zásluhu Kliment Ondrejka (1929) naprík­lad zbierkou Poviestky spod piecky (1977). K tomuto prúdu sa pripája svojou Knihou rozprávok (1975) aj Milan Rúfus, ktorý vychádza z Dobšinského Prostonárodných slovenských povestí.

Ako sme už spomenuli vyššie, priekopníkom literatúry faktu bol Čudo Zúbek. V jeho stopách pokračovali ďalší. Najvýznamnejším a najúspešnejším tvorcom na tomto poli je Vojtech Zamarovský (1919), Slovák žijúci v Prahe a píšuci po slovensky i po česky. Ťažiskom jeho záujmu je svet antiky, ako to dokazujú jeho Dejiny písané Rímom (1971), Grécky zázrak (1974) alebo Ich veličenstva pyramídy (1979).