Oldfich Kníchal Storočiami slovenskej literatúry

Existuje celá skupina básnikov, ktorá tvorila väčšinou v tieni Hviezdoslavovej poézie, alebo jej príslušníci sa sami označovali za nasle-dovateľov tohoto génia. Prostonárodná struna a tiež melanchólia z nenaplnenosti citového života zaznieva z poézie Pavla Kokeša-Kýčerského (1865-1933). Tento básnik-sedliak v potu tváre obrábal pôdu hornatého kraja a po večeroch si sadal za stôl, aby písal verše. Roľnícka práca ho natoľko poznačila, že keď zostavovatelia Slovenského literárne­ho almanachu z r. 1931 ho požiadali o zaslanie ukážok z tvorby, odpovedal im, že má ruky tak presilené ťažkou prácou, že nemôže ani len svoje meno napísať tak, aby sa dalo prečítať.

Nespokojnosť s osudom a s vlastným životom, tak podobná pozdejšie Kraskovi, sa ozýva zo zbierky básní Na svite (1892) od Izidora Žiaka-Somolického (1863-1918). Národné témy pestoval vo svojich veršoch i próze Rehor Uram-Podtatranský (1846-1924).

Básnikom vlasteneckého a náboženského zamerania je Tichomír Milkin, vi. menom Ján Donoval, (1864-1920). Za Rakúska-Uhorska bol prenasledovaný ako pansláv, po prevrate zase preto, že sa prejavoval česko-slovensky. R. 1920 ho napadla skupina sfanatizovaných ľudákov a spôsobila mu zranenie, z ktorého sa už nevyliečil.

Jeho poézia, ako poznamenal Š. Krčméry, je sporom s reverendou a celibátom. Milkin, ktorý bol katolíckum kňazom, titiž písal erotické verše na svoju dobu nevídanej sily. Až r. 1946 mal vyjsť výber z tejto jeho tvor­by, no vtedajšie vedenie Spolku sv. Vojtecha nedovolilo expedovať zbierku do kníhkupectiev.

Kontrastom vidieckej tvorby Kukučínovej, Vajanského a ďalších je autor veľkomesta Gustáv Maršall-Petrovský (1862-1916). Veľkomestský živel sa u neho prejavuje v napínavom deji a erotike, ktorá bola vo vtedaj­šej próze popoluškou. Maršali je rodák z juhoslovanského Petrovca a sta­diaľ je aj jeho pseudonym. Roku 1893 odišiel do Spojených štátov ame­rických a tam pracoval medzi slovenskými vysťahovalcami ako redaktor a napísal pre nich aj informačnú príručku. Realitu emigrantov zachytil vo svojich črtách a novelách Spod závejov amerických (1906). V humoreske

Mi no spík engliš líči históriu dvoch mladých ľudí, ktorí sa pre neznalosť angličtiny dlho neodvážia nadviazať známosť, končiacu napokon svadbou.

K hlasistom sa pričleňuje dielo Jána Čajaka (1863-1944). Životným a literárnym údelom sa mu stala Dolná zem, kam sa odsťahoval ako tridsaťročný. Veľa vysvetľujú jeho nepublikované Rozpomienky, v ktorých o. i. píše, že „v Báčke bolo ovzdušie voľnejšie, širšie a najmä v Petrovci. Ktovie, či by sa bol na Slovensku vo vtedajších okolnostiach vyvinul a uplat­nil tak, ako čo som sa mal príležitosť uplatniť tu." Až svetová vojna naruši­la jeho ľudovýchovnú a literárnu činnosť. Pre jeho národnú angažovanosť si ho uhorská vláda vybrala ako rukojemníka a v roku 1914 bol i väznený.

Z obavy pred prenasledovaním úradov vydal Čajak pod pseudonymon Aliquis svoj román Rodina Rovesných (1909), kde na osudoch bohatej obchodníckej rodiny pristupuje k problémom národného života. Deti Rovesných, vychované v maďarských školách, sa spreneverujú svojmu slovenskému prostrediu a svoje životy spájajú s potomkami pomaďarče­ných zemianskych rodín.

Ani vtedy, keď už v jeho tvorbe prevládla dolnozemská tematika, sa Čajakov vzťah k Slovensku nijako nezmenil. Autor ho výstižne vyjadril v úvodnej časti poviedky Vtáčie hniezdo z roku 1907:

„Pomaly začali sa pred mojím duševným zrakom pohybovať obrazy mojich výletov. Tu sa mi vynoril Kriváň... Potom vynorili sa mi Rysy, za nimi Kráľova hoľa, Ďumbier, Salatín, Choč... i ten drahý, no zakliaty Gemer, po ktorého dolinách som mnoho ráz chodieval, mnoho radostí zažil najmä v Sirku... Ďalej zase belie sa Tisovec s krásnym chrámom pod divokrásnou Hradovou...

To všetko mihlo sa mi pred duševným vidom. - A ja na okamih pozabudol som na prózu života, na prach, na žeravé lúče augustové a na nechutnú, ťažkú, kalnú vodu dolnozemskú. Vzal som Hviezdoslava a pre­beral som sa v ňom. Chodil som s ním po prtiach, po poliach a kvetnatých lúčinách i po tmavých lesoch - i vzdychol som si s ním:

Pozdravujem vás, lesy hory, pri odobierke nastokrát!

A tým sa pomaly končí aj naša odobierka od prózy epochy realizmu. Nemôžene však prehliadnuť dielo, ktoré aj keď svojou „poetikou" z nej vybočuje, patrí do nej a je s ňou spojené. Napriek tomu, že ostávalo dlho

na okraji záujmu literárnej histórie, keďže do krásnej literatúry akosi nezapadá. A tiež napriek tomu, že toto dielo označil najväčší český kritik F. X. Salda za vrchol modernej slovenskej prózy a jeho autora Alberta Skarvana (1869-1926), tolstojovca a prekladateľa z diele tohoto velikána, za prvého Slováka, ktorý dospel k úrovni súčasnej európskej myšlienky.

Škarvanovo literárne dielo je predovšetkým pozoruhodnou morálnou výpoveďou o človeku a svete. Skarvanovi bola literatúra vždy zobrazovaním a kritikou. Nezaprel to ani v liste L. N. Tolstému, ktorého román Vzkriesenie vydal po slovensky ešte pred jeho ruským vydaním: „Vzkriesenie sa mi páči, avšak okrem miest, kde úmyselne a zámerne demaskujete."

Škarvan sa stal známym aj v zahraničí svojimi Zápiskami vojenského lekára. Podstatu diela však lepšie vyjadruje titul ruského prekladu (Odmietnutie vojenskej služby), ktorý vyšiel r. 1898, zatiaľ čo pôvodina musela počkať na vydanie ešte šesť rokov. Autor sa takto vyznáva so svojho nesúhlasu so spoločenským systémom: „Ja nechcel som nikoho napá­dať... nechcel som protestovať ani proti militarizmu, ani proti štátu... chcel som jednoducho zachrániť seba samého... a preto žiadna obeť nemohla byť pre mňa priveľká, žiaden strach pred nikým a ničím nemo­hol ma zastaviť, bo veď život je nadovšetko, život je všetko."

Obraz tohoto obdobia by nebol úplný, keby sme sa nezmienili o vedú­cich predstaviteľoch literárneho myslenia. Okrem Vajanského, o ktorom už bola reč, poprednými literárnymi kritikmi boli Jozef Škultéty (1853-1948) a Jaroslav Vlček (1860-1930).

Jozef Škultéty vykladal najmä tvorbu svojich generačných druhov -Vajanského, Hviezdoslava, Kukučina, Šoltésovej, Tajovského, Timravy, Cajaka - a literárne dielo chápal predovšetkým podľa toho, ako zod­povedá potrebám národa a doby. Významné je Š kul tety ho redakčné pôsobenie v Slovenských pohľadoch, kde sústredil veľa významných spisovateľov a vedcov. Informatívne poslanie malo jeho pojednanie v maďarčine A tót irodalom története (Dejiny slovenskej literatúry, 1911).

Jaroslav Vlček, pôvodom Čech, vynikol predovšetkým ako autor Dejín literatúry slovenskej (1890), v ktorých od zachytenia vývinu umeleckých foriem prešiel k zachyteniu vývinu ideí. Dejiny sú písané za základe tak­mer výlučne vlastného poznania literárnej tvorby jednotlivých autorov a dodnes patria k základným dielam tohoto druhu.

... nijako sa neviem zmieriť s horlivým tým dobíjaním na písanie a pred­stavovanie divadelných kusov" píše Andrej Sládkovič Pavlovi Dobšinskému r. 1867. A pokračuje: „Moje presvedčemie je, že divadlo, dráma nenie pre národ mladučký, ako je slovenský."

Sládkovičov pesimizmus súvisel aj s tým, že úsilia vynaložené na divadel­né predstavenia neboli úmerné výsledkom. Nebolo totiž ani dostatok rozvážneho, kritického obecenstva. Rozvoj slovenskej realistickej drámy súvisel s oživením ochotníckeho divadla a len postupne sa vytvorilo niekoľko stredísk, kde sa uvádzali nové slovenské hry. Rovnako iba postupne sa pre­sadzovali také hry, ktoré vybočovali z prostredia malomiest a dedín.

Uvedomelým pokusom o slovenskú realistickú drámu sú folklorizo-vané hry Ferka Urbánka (1859-1934), ktoré dlhé roky patrili do základ­ného repertoáru ochotníckych divadelných krúžkov. Urbánek mal na mysli predovšetkým kultúrne potreby dedinských divákov, keď napísal tieto slová: „...takmer všetci slovenskí spisovatelia píšu pre vzdelanú inteligentnú vrstvu nášho obecenstva: a o ten náš úbohý, znevoľnený, ubitý slovenský ľud sa nik nestará..." V tomto sa jeho úsilie stretáva s Tajovským, ale na rozdiel od Tajovského kritického pohľadu Urbánek má vždy blízko k sentimentalite a romantizmu. Zato Tajovský sám ocenil, že Urbánkove hry „hrávali i v neprebudených dedinách i mad'aróni - farári a učitelia, keď chceli národ pobaviť, umravňovať". K jeho najznámejším a najvďačnejším hrám patria Strídža spod hája, Rozmarín a Bludár, všetky z rokov 1898-1900.

Na ľudovú hru nadväzuje Jozef Hollý (1879-1912). Ešte pred Tajovským ho zaujal problém Amerikánov a ich žien, ktoré ostali doma v činohre Amerikán (1907). Janko Repičkár sa vracia spoze mora bohatý a s túžbou pomstiť sa tým, ktorí ho dohnali k odchodu. V „ slovenskej tragédii" Černová Hollý reagoval na černovskú masakru z 27. októbra 1907. Z cenzúrnych dôvodov hra vyšla pod pseudonymom v Prahe a pre­miéru mala medzi krajanmi v USA.

Najpopulárnejšie sú Hollého veselohry Kubo (1904) a Geľo Sebechlebský (1912). V Kubovi víťazí skutočná láska proti pachteniu sa za majetkom, v

Geľovi Sebechlebskom máme do činenia so slovenskými meštiakmi bažiacimi po akademických tituloch.

Ako divadelný herec, režisér a výtvarník pôsobil Pavel Socháň (1862-1941). Jeho ľudové hry sú určené najmä malomestskému obecen­stvu. Značný divácky úspech mala Sedliacka nevesta z r. 1910. Bohatý sedliak Adam Kalina a jeho žena vydajú dcéru Elenu za zemana Imricha Zelinaya, aby sa dostali do panskej rodiny. Na tento spôsob je aj Renegát, kde sa rozpor medzi dobrými a zlými dostáva na rovinu nacionálnu. Národne uvedomelí sedliaci sa volajú Húžva, Koreň, Rovný, kým neuve-domelí sú Čkor, Chrapo, Kálnický...

Pokus o prekonanie realistickej drámy je spojený predovšetkým s menom Vladimíra Hurbana Vladimírovho (VHV, 1884-1950), potomka Jozefa Miloslava Hurbana. Hoci VHV žil takmer celý život vo svojom rodisku na Dolnej zemi, svojou tvorbou predstihol vývojovú etapu dra­matickej literatúry v slovenskej pravlasti. Už v aktovke Cvičia sa z roku 1905 sa stretávame s divadlom v divadle. Homo sapiens (1924) je hra o vzťahoch medzi pudovými a spoločenskými potrebami človeka. Je to cesta človeka, ktorý sa zduchovňuje a ktorého víťazstvom je nová doba ako výsledok dôb starších.

Z „realistického" obdobia poznáme najmä jeho Záveje (1922), kde sa rieši rozpor majetku a lásky a kde vládne vlastnícky pud spojený s rodovou vášňou. A tiež kde sa neustále prestupujú príroda a ľudské osudy. Záveje sú totiž nielen na dvore, ale i medzi ľuďmi.

Od folklórnej hry k realistickej dráme smeruje dielo Jozefa Gregora Tajovského (1874-1940). Zameriava sa na spoločenské problémy dediny a verné zachytenie prostredia. Tým sa odlišuje nielen od hier Urbánkových, Hollého a Socháňových, ale aj od vlastných autorových ľudových hier, v ktorých takpovediac Aničky si našli svojho Janka, Ferka či Miška.

Tajovský však zanechal aj veľké množstvo poviedok, čŕt. Školil sa u rozprávača, ktorým bol jeho starý otec. Jemu dal neskôr vyrozprávať niektoré vlastné povesti tajovské, v ktorých starý otec je i hrdinom. Medzi jeho klasické poviedky zo sveta „ponížených a urazených" patria Maco Mlieč, Apolena, Ondrej a ďalšie. A zároveň črty, fejtóny a staroot-covské obrázky. To je obdobie, keď sa Tajovský snažil pôsobiť ľudový­chovné a organizovať kultúrnu činnosť. Po krátkom úradníckom pôsobení v Martine odchádza r. 1904 za účtovníka do ľudovej banky v

dolnozemskom Nadlaku. Tu sa ožení s Hanou Lilgovou, ktorú poznal ešte doma. Z pracoviska na pracovisko prechádza až do prvej svetovej vojny, keď musel narukovať na ruský front. Trvalejšie sa usadil v lite­ratúre - už svojimi poviedkami spred vojny. V Ťažkom boji z r. 1912 zachytáva ľudovýchovnú činnosť hrdinu a jeho manželky, ktorá však naráža na všelijaké predsudky. Vojnovú katastrofu badať v poviedkach Za službou alebo Na vojnu, ako aj v legionárskych „rozprávkach", či skôr reportážach z Ruska.

Po prevrate sa Tajovský stáva prednostom umiesťovacej legionárskej kancelárie v Bratislave, kde pôsobil až do svojho penzionovania. Politicky sa významnejšie angažoval dvakrát. V roku 1931, keď protestoval proti streľbe do štrajkujúcich poľnohospodárskych robotníkov v Košútoch a r. 1939, keď varoval pred vyhlásením slovenského štátu pod tlakom naci­stického Nemecka.

Svoje miesto v slovenskej literatúre si Tajovský zaistil najskôr ako dra­matik. Z tradície ľudovej hry vychádza jedna z jeho najúčinnejších drám Žensky zákon (1900), v ktorej osvedčil svoju schopnosť vyjadrovať postavy dialógom a primeraným jazykom. Poľnohospodárske prostredie na Dolnej zemi ho inšpirovalo k hre Statky - zmätky (1909). Hrdinka Zuzka je ideálom človeka z ľudu, ktorého ani utrpené krivdy nedonútia do úlohy sudcu. Lebo veď - kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom.

■v

Ďalšie hry sú spojené so situáciou po prevrate a s národným oslobo­dením. Náplňou týchto hier sa stávajú problémy presahujúce rámce slovenskej dediny. Väčšiu úlohu než charaktery v nich zohrávajú idey a teda aj úmysel autora vedome usmerňovať a poučovať. Napríklad v Hrdinovi, hre o legionároch, takto reční starý roľník Jano Mihálik: „V slobode našej budeme pracovať, obetovať a dávať núdznym,... aby sme všetci v novej vlasti našej mohli spoločne a radostne sviatkovať." Postavám, ktoré vysvetľujú podobné myšlienky, obyčajne prízvukuje (či odporuje) zbor na javisku.

Paulíny-Tóth. Autor sa stotožňuje so svojím rusofilsky a protimaďarsky naladeným hrdinom, ktorý takto vedie spor s Poliakmi a Čechmi:

„S Maďarmi dorozumenie, to bude, keď sa suchá haluz zazelenie. Či v ich úprimnosť a sľuby možno dôverovať? Sľubujú, keď už nič dať nemôžu. Prídu Rusi, zhodneme sa razom, ako by Slovania na základe pravdy, slobody a spravodlivosti medzi sebou žiť mali. ..To sú veľkodušní ľudia, len buďte Slovanmi, panslávmi!"

Tajovský ako dramatický spisovateľ bol činný takmer až do konca svojho života, avšak v dvadsiatych rokoch prichádza na divadelnú scénu ďalšia generácia a s ňou aj nové výrazové možnosti.

Z Lukovíšť, kde sa Ján Botto narodil, je iba na skok do Kraskova, odkiaľ pod týmto menom vyšiel na cestu do sveta básnik Ivan Krasko (1876-1958). Svetozár Húrban Vajanský ho na ňu vyprevadil týmito vnímavými a žičlivými slovani:

„I vidím tu prichádzať hlboké, zvučné tóny... a teším sa velikou radosťou... Hlboké, zvučné sú, ale... i smutné, čiastočne zúfalé... až ma staré srdce bolí!"

S Ivanom Kraskom prvýkrát a zároveň najvýraznejšie preniká do slovenskej poézie vlna symbolizmu, ktorá zaplavuje európske básnictvo už od konca devätnásteho storočia a ktorá v strednej Európe vyniesla na vrchol také básnické javy, akými sú Otokar Brezina alebo Endre Ady. Podľa predchodcu tohoto smeru, francúzskeho básnika Mallarméa, poeta má skutočnosť vyvolávať a nie pomenovávať. Azda najväčšmi nám túto náznakovosť pripomína Kraskova melodická Pieseň:

Toto nové chápanie sa uplatnilo ako označenie novej skutočnosti hlav­ná v poézii, ktorá bývala vždy akýmsi predvojom nových literárnych prú­dení a snáh. V slovenskej literatúre sa pre tento smer ujal názov moderna. Novou a modernou tu chápeme predovšetkým poéziu, kým próza a dráma sa ešte primyká k neskorému realizmu.

Cesta Ivana Kraska viedla z rodného kraja na nemecké gynnázium v Sibiu a na rumunské gymnázium v Brašove. A neskôr na štúdium chemic­kého inšinierstva do Prahy a odtiaľ do cukrovaru v severočeských Klobúkoch. Medzitým mu vyšli verše v Slovenských pohľadoch a Dennici - ešte pod pseudonymom Janko Cigáň. V tomto autorskom úkryte ho začiatkom storočia vypátral literárny kritik František Votruba.

Výber z Kraskových básní vyšiel po starostlivom uvážení autora až r.

1909 pod názvom Nox et solitudo (Noc a samota) a zaraz ho postavil na čelo novej básnickej generácie. Zbierka je hľadaním východiska z krízy moderného človeka. Úsilím dostať sa cez vlastné bôle k novému životné­mu pocitu.

Hoci iným spôsobom než jeho predchodca Hviezdoslav, Krasko sa hlási i k svojmu domovu a národu. Aj on prežíva sociálnu a národnú tragédiu svojej doby a dáva jej výraz odboja vo viacerých veršoch. Napríklad v Otcovej roli:

Z cudziny tulák pod hruškou stál som zotletou spola.

Poddaných krvou napitá pôda domov ma volá...

Básne tohoto zamerania prevažujú v zbierke Verše z r. 1912. Aj báseň Baníci s biblicky pojatým zápasom s démonom pokušiteľom a víťazstvom nad ním:

O striebre zmienil sa, o bielom jagote, chválil si triumfy na vrchu Golgote...

Po tejto druhej knižke se Krasko ako básnik prakticky odmlčal. Iba akoby na okraj vznikali medzitým i jeho prozaické práce. No ani jeho naskoršie zlomky nepridali nič podstatné k tomu, čo sa zavŕšilo v dvoch útlych knižkách.

Najplodnejším básnikom svojej generácie bol Vladimír Roy (1885-1936), úprimný obdivovateľ Kraskovej poézie. Rodinné prostredie (jeho matka bola dcérou Jozefa Miloslava Hurbana) iste pôsobilo na to, že si zvolil kňazskú dráhu, no osudom sa mu stala poézia. Roy je lyrikom prchavých nálad a romantickej duše, nepíše smutné básne, ale básne o smútku. Dvojitú tragiku osobnosti i národa precítil v básni Kríž môjho rodu (1918):

V hlbinách duše nosím všetky bolesti môjho národa, som z tých, čo sladké slovo matky za cudzie slovo nepredá.

Čo rod môj znáša, i ja znášam, kríž jeho mojím krížom je, chcem jemu zostať verný vždycky, kým iskra ducha vo mne tlie.

K vedúcim predstaviteľom moderny patril Ivan Gali, vlastným menom dr. Ján Halla (1885-1955) pôvodom z českého prostredia. V medzivoj­novom období pôsobil ako vysoký štátny úradník v Bratislave, r. 1939 bol muítený odísť do Čiech. Zanechal iba tri desiatky básní a sotva desať próz a r. 1912 sa podobne ako Ivan Krasko odmlčal. Iba na sklonku života napísal spomienkové črty o svojich umeleckých druhoch a do češtiny preložil Kalinčiakovu Reštavráciu. Gali je predovšetkým básnikom skep­sy a neuspokojenej túžby po kráse, v jeho veršoch spolunažívajú smútok i irónia:

S obdobím moderny čiastočne súvisí, ale zároveň jej protirečí tvorba troch básnikov, ktorí vydali svoje svedectvo v rokoch prvej svetovej vojny. Prvým z nich je v hviezdoslavovskom duchu píšuci Bohuslav Klimo-Hájomil (1882-1952), ktorý narukoval na východný front a z toho­to obdobie je jeho básnický cyklus Z ruských hôr (1916). Zážitky z toho istého bojiska poznačili aj zbierku Ignáca Grebáča-Orlova V povíchrici z roku 1919. Autor pôsobil vo frontových zákopoch ako poľný kurát. V tom istom roku vyšla prvá básnická zbierka Martina Rázusa (1888-1937)

Ako básnik začínal teoretik a kritik moderny František Votruba (1880-1953), ktorý redigoval časopis Dennica. Posudzoval tvorbu Kraskovu, Jesenského, ale i Kukučina, Hviezdoslava i Vajanského, o ktorom napísal rozsiahlu štúdiu.

Ešte skôr než Ivan Krasko zaujal svoje miesto v slovenskej moderne bás­nik a prozaik Janko Jesenský (1874-1945). Jeho tvorba je však naladená na iný, odlišný tón; autor, aj keď píše o tých najvážnejších a najsvätejších veciach, skrýva svoje city pod masku výsmechu a irónie.

Svojím neraz zľahčujúcim prístupom od počiatku provokoval tzv. vysoký štýl intímnej lyriky. Jesenský je básnik, ktorý, ľudovo povedané, píše a hovorí tak, ako mu narástol zobák. Túto jeho literárnu povahu nám hádam najlepšie podávajú slová Terézie Vansovej. Naša vážená autorka roku 1907 prísne zakázala redaktorovi Dennice Františkovi Votrubovi uverejňovať Jesenského básne v tomto časopise, ktorého bola majiteľkou. Tento básnik totiž, pohoršuje sa Vansová, „pre svoje cynické zmýšľanie oproti... ženským vôbec rozhorčil si velikú časť našej ženskej mládeže..." Nieje vylúčené, že spisovateľka mala na mysli aj tieto riad­ky, ktoré vyšli v prvej Jesenského zbierke pod názvom Verše v roku 1905:

Vravela si, že čo poviem, oči moje vysmievajú, Čo zas oči moje vravia, to mi ústa podvracajú... Ty si prvá, čo si moju dušu správne pochopila.

Teda pretvárka a klam, lenže nie v básnikovi. On iba nastavuje zrkad­lo a na zrkadlo darmo sa hnevať... Nuž presne tak, ako je to v tom Gogoľovi. Kritik Votruba, hoci rešpektoval majiteľkin zákaz, vzápätí dokázal, že tvrdenie o Jesenského cynizme nie je na mieste.

Podobne je to i s lyricko-epickou skladbou Náš hrdina, ktorá nám pripomína Eugena Onegina: mladý muž a mladá žena si sľúbia večnú lásku, no on zbadá u nej sklon ku koketérii a z vypočítavosti odíde. Toto „zmúdrenie" neznamená iba toľko, že prijíma pravidlá hry, ktoré mu vnu­cuje svet mravnej a citovej pretvárky. Aj keď trpí, predstiera niečo celkom iné. Teda zase maska, za ktorou sa skrýva náš autor.

Ešte skôr než v poézii sa Jesenský uplatnil v próze. Od zábavných a moralizujúcich príbehov prechádza k spoločenskej satire. Jej ostrím mieri na malomeštiacku hlúposť, zlomyseľnosť a sobectvo, ako je to napríklad v Pani Rafikovej.

Svojrázne pojatý citový vzťah muža a ženy, ktorý tak pobúril Teréziu Vansovú, je aj námetom Jesenského prózy Slovo lásky z roku 1906. Advokátsky koncipient Čurín takto formuluje svoj názor na opravdovú lásku: „Láska pravá je nikdy nie z potreby... Nesmie mať príčiny... Láska má byť vlastnosťou, ľpieť má na človeku. Jeho prírodou má byť... ako alkoholikovi pitie. Proti všetkému rozumu. Ty si ma pohanil, nenávidíš ma, ale ja ťa milujem... Neviem, prečo ťa milujem, ale ťa milu­jem." Akoby sme pritom počuli apoštola Pavla z jeho epištoly ku Korinťanom, v ktorej lásku velebí ako všeobjímajúci cit a silu schopnú hory prenášať. Lenže Čurín hneď dodáva, vysvetľujúc svoj mužský názor: „vy ženské, neviete milovať tak, ako som vravel, lebo vždy viete, prečo milujete, lebo vy preto milujete, že vás milujú." A v Konci lásky sa toto pozorovanie rozvíja pohľadom na lásku ako na proces, ktorý sa niekde začína a tiež končí a po vzbíknutí môže nasledovať ochladnutie.

Možno predpokladať, že tieto názory úzko súvisia s Jesenského vzťahom k neznámej žene, ktorý ho inšpiroval vo vtedajšej tvorbe. Do tohoto pomerne pokojného života advokáta Jesenského vtrhla roku 1914 povíchrica prvej svetovej vojny. Spisovateľ narukoval ako prostý vojak a čoskoro ho ako známeho rusofila obžalovali z velezrady. Pomerne vysokopostavenému príbuzenstvu sa podarilo dostať ho z väzenia, ale frontu neunikol. A tak sa dostáva do ruského zajatia. Domov sa vracia s česko-slovenskými légiami. Medzitým, aj v zajateckých táboroch, píše verše, akýsi básnický denník, ktorý pod názvom Zo zajatia vychádza r. (1918) v USA. Zaznieva z neho tón, ktorý sme dosiaľ u autora nepoznali:

Po návrate z vojny Jesenský vstupuje do služieb nového čs. štátu ako župan v Gemeri a Nitre, neskôr ako jeden z viceprezidentov Krajinského úradu. Verejná činnosť v ňom nepotlačila umelca, ako to čoskoro dôkazu-

je ďalšia básnická zbierka Po búrkach (1932). Kto by v nej hľadal niek­dajšiu iróniu, bude sklamaný. Rovnako ako autor, ktorý dáva plne najavo svoje rozčarovanie zo situácie na Slovensku, kde každý deň je ako zastáv­ka na krížovej ceste:

To krajná Slovákova! Kraj celý hrb je len. Čo deň, to jama nová a nový hrb, čo deň.

a symbol z dávnej doby, hľadiaci v hluchú výš: tri kopce ako hroby a dvojramenný kríž...

Svojmu vytriezveniu zo spoločnosti dal výraz aj v rozsiahlom románe Demokrati (z rokov 1934 a 1938). Takmer celá prvá časť románu sa odohráva v malom okresnom meste, kde sa ani po prevrate veľa nezme­nilo, naopak. V druhej časti sa dej presúva do hlavného mesta a malo­mestskú honoráciu vystriedajú predstavitelia spoločenskej smotánky. Autor, ktorý poznal zblízka zákulisie politiky, v nich stelesnil nejednu skutočnú osobu.

V tejto časti sa stretávame s predsedom veľkej vládnej strany, roku­júceho so „svojím" poslancom, ktorého poveruje úlohou podplatiť „opozíciu". Táto by za peniaze mala ešte väčšmi útočiť na vládnu stranu, od čoho si predseda sľubuje ešte väčšiu popularitu, potrebnú práve pred voľbami:

• 
  V mocenskej politike, - hovoril predseda, nahľadiac na Radláka, ale
  na svoju nohu, ktorou neprestával vrtieť, - je každá sentimentalita
  vylúčená a každá kresťanská morálka dávno odparentovaná. Kam by si
  zašiel napríklad s desatoro božím prikázaním? Nebudeš mať iných bohov
  predo mnou? ... Naším bohom je predovšetkým moc. Len kto má moc, má
  právo byť chvíľkami slabým, ústupčivým, odpúšťajúcim, milujúcim, pokor­
  ným. Ipán boh to len preto káže, lebo je už mocný a aby zostal mocným...
  
• 
  Ako ty to dobre vieš, pán predseda.
  

Nehľadiac na ideologicky motivované interpretácie jeho románu, azda najlepšie vystihol zámer diela sám jeho autor v liste literárnemu his­torikovi A. Mrázoví z r. 1937, keď napísal, že „chcel románom dokázať, že to, čo vidíme okolo seba, nenasvedčuje na demokraciu, že panuje aspoň v stranách diktátorstvo... Je to teda práca za slobodu a za demokratické práva." Slová, ktoré by mohli byť hoci mottom celej Jesenského tvorby.