Oldfich Kníchal Storočiami slovenskej literatúry

„Von sa, von z krajín povestí... do skutočného života!" - volá Svetozár Húrban Vajanský v recenzii Spevov Jána Bottu v Národných novinách roku 1880. Požiadavka viac než oprávnená. Predchádzajúce pokolenie sa totiž o svojej dobe vyjadruje napospol cez historické a bájeslovné témy. Literatúra 80-tych rokov sa však prikláňa k súčasnosti priamo, chce pôsobiť na život bez prostredníkov a bez alegórií.

Sám Vajanský tlmočí tento nový program najprv svojou básnickou tvor­bou a vzápätí aj novelami a románmi. Štúrovský spôsob veršovania, ako aj kazateľsky zacielené rozprávanie z dávnej či menej dávnej minulosti už nezodpovedali duchu doby. Poézia a próza sa tak vzďaľovali nielen od zložitosti života, ale aj od vymožeností súdobých vyspelých literatúr.

Realizmus ako nový umelecký smer sa pritom udomácňuje postupne, v prekonávaní dovtedajších postupov a literárnej praxe. Tento proces napomáhalo poznávanie a prekladanie cudzích, najmä ruských autorov, v prvom rade románopisca Turgeneva, ktorý sa vtedy preslávil i na Západe. Tribúnou novej generačnej vlny sa stali Slovenské pohľady, obnovené r. 1881, ktoré vo zvýšenej miere pestovali literárnu kritiku a vedu, ako aj Národné noviny.

Časť mladej generácie, vystupujúca proti martinským národniarom, sa koncom storočia zoskupila okolo časopisu Hlas. Jej programom - aj keď hlasisti nezanechali výrazné literárne osobnosti - bol masarykovský rea­lizmus a dôraz na sociálne poslanie krásnej literatúry.

Vedúcou osobnosťou epochy realizmu v slovenskej literatúre je Svetozár Húrban Vajanský (1847-1916), syn Jozefa Miloslava Hurbana. Už ako mladík dôverne poznal domácu a svetovú literatúru a to mu umožnilo kri­ticky posudzovať súčasnú domácu tvorbu a potreby novej doby.

Dokázal to predovšetkým vo svojej priekopníckej básnickej zbierke Tatry a more (1879), sčasti vznikajúcej v čase jeho vojenskej služby pri okupácii Bosny a Hercegoviny. Autor pri Jaderskom mori poznal slovan­ský národ snáď ešte ubiedenejší než bol vtedy ten jeho. Preto je v zbierke toľko juhoslovanských ohlasov. Autor sa takto spytuje ne zmysel potláča­nia silou:

Ktože potom zanesie k mostarskému múru: vieru, lásku, nádeju, frak, pinč a kultúru?

Preto ľahšie pochopíme básnikovu ars poetiku, ktorá spočíva v tom, že poézia má spĺňať požiadavky umelecké i národnovýchovné. Pri listovaní v tejto zbierke sa nám nevdojak pripomenie anglický básnik Byron a jeho účasť na národnooslobodzovacom boji Grékov. Byron akoby bol prítom­ný aj v Tatrách a mori - menovite v rozsiahlej básni Maják. Akoby v nej autor dával posledné zbohom minulej epoche - tak silne podlieha romantickým zvodom.

Závažnejší než v poézii je Vajanského podiel na vývine umeleckej prózy. Pred Vajanským, ako to tvrdí Jaroslav Vlček, „nik nenakreslil slovenský život... nik nepovedal, čo slovenského človeka viaže k nesvoj-skej rodnej zemi, čo mu mieša horký blen do radosti života..." Hneď však dodajme, že Vajanský zobrazuje slovenský život svojským spôsobom. Táto svojskosť vyplýva z jeho vyhraneného vzťahu k rôznym vrstvám slovenskej spoločnosti. Vajanský je presvedčený o mimoriadnom poslaní zemianstva a inteligencie v národnej pospolitosti a preto spracováva témy predovšetkým z tohoto prostredia. Zároveň je prísnym kritikom a zakaždým zisťuje, že v príslušníkoch týchto stavov je čosi nepevné a chorobné. Vajanský totiž všetky svoje postavy a vo všetkom hodnotí podľa ich postoja k národnej veci. Je pochopiteľné, že odrodilci sú v tomto hodnotovom systéme odsúdení na večné zatratenie. Tieto jeho postavy majú ešte jednu zvláštnosť, že totiž každá je priam šitá vždy na určitú autorovu tézu alebo predstavu a nie naopak.

Osobitne ho zaujíma problém upadajúceho slovenského zemianstva, jeho účasť či neúčasť na slovenských snahách. Na úpadok zemianskych rodín poukazuje jeho prvý román Letiace tiene z roku 1883. V románe Suchá ratolesť (1884) črtá osudy bohatého a vzdelaného zemana Rudopoľského, ktorý nepodľahol odnárodňovaniu a pridal sa na stranu slovenských rodákov. Suchá ratolesť, to je teda vrstva, v poslanie ktorej Vajanský tak zanovito, lež márne verí. Želanie je tu skôr otcom myšlienky, keďže toto poslanie bolo vlastné iba obdobnej vrstve v maďarskej spoločnosti.

Z ľudového života čerpá román Koreň a výhonky (1895-1896). Koreň, to je ľud, inteligencia výhonok. Dej je umiestnený do západoslovenskej dediny, prostredia autorovi dôverne známeho. Východisko pre národný život má symbolizovať spojenie ženskej predstaviteľky šľachty Anny Drevanskej a inžiniera Kladného.

Vajanský je tvorca novodobého slovenského románu a zároveň prvý vynikajúci štylista. Povedali by sme, že je to štýl moderný, takmer súčas­ný. Ako napríklad v tomto úryvku zo Suchej ratolesti::

- Váš strom musí vyhnať z koreňa, hovorím! Čo mi prichodí robiť? Ani
len biť sa nemôžem s vaším najväčším vrahom. A ako mám privádzať
šťavu ja -ja, suchý prútik? Tam, vidíte, vaši Malovíci, Krahulcovia, vaši
Natuľovci - tam sú korene. Nie, pane, z nás nebudete mať žiadnej
potechy. Naša krv už páchne nákazou. Niet na nás farby... Nás vyhubí
vaša idea. Áno, vyhubí, lebo zdravý organizmus požiera anorganické, bez-
foremné predmety.

Tichý chcel uviesť dôvody na regeneráciu slovenského zemianstva, ale Stano dnes nezniesol protirečenie.

- Tešte sa, že nás čert berie, - povedal trpko -, že takéto hniezda pust­

Autorove krajinomaľby a kresby charakterov v mnohom pripomínajú jeho veľký vzor, Turgeneva.. Vajanského ctižiadosťou bolo dosiahnuť, aby aj diela slovenskej literatúry prekročili hranicu svojej vlasti a stali sa súčasťou svetovej literatúry. Je prirodzené, že pritom myslel aj na svoje vlastné diela. Tento zámer mu pomáhala uskutočňovať jeho manželka Ida Dobrovičová, ktorá bola nemeckého pôvodu a ktorá viaceré manželove novely preložila pre pražské nemecké časopisy.

Aj ako publicista Vajanský podnetne zasiahol do rôznych oblastí kultúry. Svojou literárnou školenosťou pol storočia ovplyvňoval sloven­skú literatúru a zároveň prehodnocoval i literárne dedičstvo.

Viackrát sa osvedčil ako neúprosný obhajca národných práv. Za svoje kritické verejné vystúpenia strávil takmer dva roky vo väzení. Najznámejší je prípad z roku 1892, keď Vajanského zatkli za jeho článok Hyenizmus v Uhrách. Zaujal v ňom stanovisko k brutálnemu zákroku úradov pri odhaľovaní náhrobku Jozefa Miloslava Hurbana v Hlbokom.

Menej známa je skutočnosť, že Vajanský vtedy i v ďalších dvoch prí­padoch dokázal využiť nútený pobyt vo väzení na štúdium literatúry a na literárnu prácu. Napríklad vo vacovskej väznici sa zrodila osnova jeho posledného významného románu Kotlín z r. 1901, ktorý je v podstate polemikou s mladými, teda s hlasistami. No nielen s nimi; v ovzduší konca storočia sa Vajanský prostredníctvom jednej zo svojich postáv púšťa aj do sporu so sebou samým. Prehodnocuje svoje názory a dokonca uznáva, že mnohé z toho, čo hlásali hrdinovia jeho dávnejších románov, je už nereálne a nečasové.

Hviezdoslav

V objatí čarokrásnej oravskej prírody pod Babou horou sa rozozvučala lýra slovenského básnického génia. Tu dal zaznieť svojej prvej veľbásni Hájnikovej žene v roku 1886:

„Jak hniezdo v tesnú parutí v úkryte košatého krovia: v hôr neprehľadnom zákutí chalupa čuší hájnikova. Tak bezpečne si stáva tu, bez prepychu, bez závratu, uprostred okrúhleho lázku rozvitom jakby na obrázku: istejšie, pyšný nežli hrad..."

V tomto zékxxú Oravy vzniká celé Hviezdoslavovo dielo. Jeho život, od narodenia v r. 1849 až do smrti v r. 1921, plynie bez veľkých vonkajších vzruchov, v samote a v službe poézie. Píše lyriku, epiku, drámu a sús­tavne prekladá klasikov svetového básnictva.

Vo veršoch sa spovedá svojmu národu. V Letorostoch sa vyznáva z bolesti nad stratou matky a vyjavuje poznanie neúprosnosti vzniku a zániku. Vo chvíľach skleslosti nad osudom vlastného rodu vyspieva svoje pochybnosti a nádeje, a žalmicky velebnými tónmi sa v zápale ducha povznáša až k hviezdam:

A búra zrachotí - zhon ďasov rozveje -

V žeň zlatú vyklasia sa zlaté nádeje -~

a vo svet večne sa zaskvejú trofeje.

Ó, Ducha povíchre, ó, zostúp z neba; tvor-li

je človek vyšší, dokáž, zapáľ ho, v ňom zhorli: -

z hviezd - tam - až kviezdam sami povznesú sa orli!

Keď sa ako päťdesiatročný sťahuje z Námestova do Dolného Kubína, kam je iba čoby kameňom dohodil - ťažká si na zmenu a cudzotu, ktorá zavládla v jeho živote. V Dozvukoch, ktoré vznikli v rozpätí rokov 1909-1911 sa zase stretávame so smútkom zo staroby, z rozčarovania z hmotárskej spoločností, pre ktorú básnik neznamená nič:

V týchto básňach vzdáva aj hold Björnsonovi za jeho obranu Slovákov, pripája sa k Adyho výzve k spoločnému zápasu za oslobodenie národov Uhorska. Upozorňuje na to, že nie heslá, ale skutky národných vodcov sú rozhodujúce. Pritom Hviezdoslav - akokoľvek sa cíti spoluzodpovedný za osud vlastného národa - neuzaviera sa do slonovinovej veže národo-vectva, ale hlása ideály pravdy, dobra, krásy. Pod týmto zorným uhlom posudzuje aj národný život, a práve to ho činí aj najväčším básnikom národným.

Nevdojak si tu spomieneme na otázku Hviezdoslavovej slovenskosti. Vráťme sa na chvíľu do čias básnikovej mladosti a jeho tvorivých rozle­tov. Veľakrát sa písalo - aj v spojitosti s Petőfim - že Hviezdoslav ako básnik začínal - v maďarčine. Známy znalec slovenskej literatúry László Sziklay ako prvý mal možnosť čítať tieto jeho verše, ktoré svojím počtom vydajú na celú knihu. Sziklay konštatoval, že z Pavla Országha by nikdy nebol maďarský básnik, ani keby sa dostal do maďarského prostredia. Jeho básnická výrazivosť mohla byť a bola iba slovenská. Z jeho maďarských veršov necítiť to, čo vanie z jeho slovenskej lýry... Zato Hviezdoslav, aj navzdory nepriazni doby, ostal spriaznený so svojimi duchovnými druhmi medzi Dunajom a Tisou. Jeho preklady z Aranya, Petőfiho a Madácha sú toho tiež presvedčivým dôkazom.

Po rokoch, ktoré uplynuli od vzniku Hájnikovej ženy, náš básnik opäť obracia svoju pozornosť k životu oravského roľníckeho ľudu a púšťa sa do jeho zobrazenia najprv v kratších epických skladbách. A tak, ako z viacerých prítokov povstáva rieka a napokon veľtok, tak z Hviezdoslavových

menších básní sa ako zo základu rodia jeho veľké eposy - r. 1890 Ežo Vlkolinský a r. 1901 Gábor Vlkolinský, tvoriace v istom zmysle jeden celok. Vlkolín, to je iba krycie pomenovanie básnikovho rodiska Vyšného Kubína. Pozornosť sa tu sústreďuje na zemianstvo, v tom čase už hospodársky splývajúce so sedliackou vrstvou. Ale minulosť ešte prežíva v spoločenských napätiach, raz vážnych, inokedy komických.

Epos Ežo Vlkolinský spočíva na roztržke medzi Ežom a jeho matkou Esterou, ktorá si neželá, aby si jej zemiansky synak vzal za ženu sedliacku dievčinu. Ežo sa jednako nezriekne svojej Žofky, ani vtedy keď ho matka vykáže z domu. Zmierenie s nevestou nastáva, až keď sa mladému páru narodí potomok.

Námetom Gábora Vlkolinského je postupný morálny úpadok zemianskej rodiny. Deti odchádzajú do sveta, doma zostane iba syn Gábor. Matka prepadne alkoholu a po nej aj otec. Týn sa Gáborovi uzavrie cesta k neveste zo zemianskej rodiny. Na radu brata Eža sa teda ožení so sedliackou.

Takmer na sklonku tvorivej dráhy sa Hviezdoslavori podarilo usku­točniť dávnejší zámer - napísať reprezentatívnu drámu, ktorá by bola udalosťou v celej slovenskej spisbe tohoto druhu. Hoci ešte za mladi pôsobil ako herec dolnokubínskeho ochotníckeho divadla, skutočné pro­fesionálne divadlo - vzhľadom na svoj samotársky spôsob života - videl iba niekoľkokrát. Tento nedostatok, ako aj neskúsenosť v otázkach javiskovej praxe, si sám dobre uvedomoval aj pri písaní Herodes a Herodias (1909).

Námet je známy z histórie. Herodas Antipas bol za čias rímskeho cisára vladárom nad časťou Palestíny, vtedy rímskej provincie, Herodias bola jeho druhá žena. Jochanan, čiže Ján Krstiteľ zaplatí hlavou za to, že sa opovážil odsúdiť spupnosť despotu a jeho nemravný život. Ide o dielo, ktoré steľesňuje myšlienku dejimnej a spoločenskej spravodlivosti, myšlienku, s ktorou se Hviezdoslav vyrovnával v celej svojej tvorbe.

Príležitosť k tomu sa mu naskytla aj po vypuknutí 1. svetovej vojny, na ktoré odpovedal Krvavými sonetmi (1914), Sú naplnené hnevom, rozhorčením a zúfalstvom nad útrapami a strádaním ľudstva, ale i úžasom nad ľudstvom a človekom samým. Preto je na mieste otázka:

Po všetkých sklamaniach básnik má odvahu veriť, že na troskách povstane lepší svet:

- Ó, vráť sa skoro, mieru milený, zavítaj s ratolesťou olivovou a buď nám zdravím, veselím i chovou, v snažení ostňom, kovom v rameni!

to bude triumf, za zdob radosť, ó,

za zdatnosť v borbe -práce na postatí...

Ó, príď, ty bratstva, lásky kráľovstvo!

Po hroznej vojne a po vznitku štátu Cechov a Slovákov Hviezdoslav v celom rade básní privítal oslobodenie národa. Obracia sa k mládeži ako nositeľke rána a kladie jej na srdce, aby sa nespustila ideálu. Pravda, aj do radostnejších tónov občas kvapne blen sklamania nad poznaním, že ešte stále trvá nesúlad medzi skutočnosťou a ideálmi pravdy a dobra. Básnik zhrňuje zmysel svojho konania a z labyrintu sveta sa utieka do raja vlast­ného srdca. Tak rád by ešte niečo vykonal, ako to kedysi napísal v Steskoch:

Zahasol iba na skok od svojho rodného Dolného Kubína. Dôstojná socha oráča stráži jeho večný odpočinok. Akoby symbolizovala básnika, ktorý vyoral blbokú brázdu na roli národa dedičnej. Odtiaľ bude ešte dlho vyžarovať jas jeho básnického slova.

Epik slovenskej dediny

Čo je pre Hviezdoslava Vyšný Kubín, to je pre Martina Kukučina, vlastným menom Mateja Bencúra, Jaseňová, kde sa narodil r. 1860. Obidve obce sú na Orave a podobne ako Hviezdoslav, aj Kukučín, hoci len kratší čas, pobudol vo svojom rodisku ako učiteľ, organista a príležitostný kazateľ. Jaseňová je prvým zdrojom jeho spisovateľskej skúsenosti.

Po štúdiách v Prahe totiž v polovici 90-tych rokov odchádza za lekára na dalmátsky ostrov Brač, kde sa šťastne oženil. Iba neznášanlivosť prostredia ho roku 1907 vyhnala do juhoamerickej Chile, kde spolu s manželkou pôsobil medzi juhoslovanskými vysťahovalcami. Až po prvej svetovej vojne sa vracia na niekoľko mesiacov na Slovensko, ale osud ho neodvratne tiahne späť do Juhoslávie, kde napokon zomiera r. 1928.

Kukučín sa v prvých tvorivých desaťročiach prejavil ako mimoriadne plodný poviedkár. Od drobnokresby postavičiek a postáv prechádza k zobrazeniu charakterov a zložitej reality. Od komiky a humoru k rozboru sociálnych pomerov a ľudských osudov. To pravdaže nevylučuje ani humornú stránku, ktorá má v jeho poviedkach trvalý domov. Kto by nepoz­nal napríklad jednu z najznámejších - Rysavú jalovicu? Obuvník Adam Krt ide na jarmok a podľa svojho zvyku aj tam si niečo musí vypiť, no a hneď je tu galiba: namiesto jalovice kúpi starú kravu.

Jednou z vynikajúcich psychologických štúdií je poviedka Neprebudený z r. 1886 o mrzákovi Ondrášovi Machuľovi a krásavici Zuzke Bežanovie, ktorá v chudákovi vzbudí ilúziu, že je milovaný. Tak sa z nevinnej hry stáva tragédia, ktorá vrcholí na Zuzkinej svadbe, pravda nie s Ondrášom. Ten hynie pri požiari, ktorý zapríčinil opitý svadobčan.

Psychológiu postáv i ovzdušie z čias gymnaziálnych štúdií autor pospá­jal do príbehu o mladej študentskej láske pod názvom Mladé letá (1889). Rozprávač vstupuje do deja i so svojimi vlastnými problémami, čo je v slovenskej próze novinkou. Hrdina Miško takto uvažuje o svojom vzťahu k Elene:

„Akási tajomná sila ma láka k nej, udržuje ma v rozčúlení, trápi, mučí fna. Čo to môže byť iného ako láska? Keď rozmýšľam nad ďalekou budúcnosťou - tu vynoruje sa vždy jej jasná postava... Nech ju vynechám

z výpočtov, celý obraz je nejasný, pomätený. Áno - ja ju ľúbim!" Opakoval si to v radostnom rozochvení, prechádzajúc po izbe a mnúc si ruky. „Načo by to tajil pred sebou - ani pred ňou to nebudem tajiť. Ona musí dozvedieť sa, čo sa vo mne deje. Ona musí mňa milovať - musí! A prečo by ma nemohla?"

V predstave slovenských čitateľov sa meno Kukučínovo často auto­maticky spája s menom Hviezdoslavovým. No ani zďaleka nie preto, že obidvaja pochádzajú z Oravy. (Napokon osud zavial Kukučina až k proti-nožcom...) Podobnosť je v ich diele. Hviezdoslav v jednej svojej básni volá, že sa chce zveriť svojmu ľudu celý. Podobne Kukučín už od samého počiatku sa snaží stotožniť svoju umeleckú cestu s cítením a myslením hrdinov svojich poviedok. Na rozdiel od Vajanského za prvoradú nepo­važuje národu myšlienku. Nie preto, že by bol národne chladný či dokon­ca ľahostajný, ibaže národná idea je preňho v prvom rade otázkou demokratickou. A takto sa angažuje aj ako spisovateľ.

A takto chápe - opäť na rozdiel od Vajanského - aj úlohu zemianstva. V lepšom prípade zhovievavo ironicky. Ako to vypovedal aj vo svojej poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie... (1890). Na jednej strane tu máme Aduša Domanického z Domaníc ako stelesnenie krachu svojej vrstvy, na druhej strane Ondreja Trávu, bezpríkladné dravého pod­nikateľa. Ani ten druhý, hoci vzišiel z ľudu, nemá autorove sympatie.

Náznak románu má „povesť" Dies irae... (Dni hnevu). Východiskom je táto veta o úžerníkovi Sýkorovi, ktorý pre peniaze je schopný rozbiť i vlastnú rodinu: „Ešte za mladi si vzal do hlavy, že zbohatne. Vedel, ako dobre boháčovi. Boháč má všetko. Bohatstvo, vládu, múdrosť, česť i pravdu a právo. Všetko za peniaze!" Z tohoto tanca okolo zlatého teľaťa ho odrazu vytrhne strata preňho najväčšia - a to strata peňazí!

Odchodom do Dalmácie Kukučín sa dostáva do nového sveta nielen zemepisne. Tu sa začína i nové, teraz už románové obdobie v jeho tvorbe. Prípravou sú mu cestopisné črty z Dalmácie, Čiernej Hory, z Rjeky i zo Záhrebu. Stadiaľ už vedie priama cesta k jeho vrcholnému dielu Dom v stráni - časopisecký vyšlo v r. 1903-1904 - ktoré štyrikrát prepracoval. O čom vlastne je tento Kukučínov román? Prezrádza nám to pôvodné motto, citát z talianskeho básnika Leopardiho: „Dve veci má svet - lásku a smrť". Teda láska sedliackej dcéry Katice Beracovej k statkárskemu synovi Nikovi Dubčičovi a súbežne smrť hrdého sedliaka Mateho Beraca.

Dom v stráni je realistickým obrazom dalmátskeho mestečka, obrazom oslavy a zároveň zániku starodávneho sedliactva. Mateho syn už nepôjde v otcových stopách, stane sa robotníkom a dcéra sa vydá do mesta - za robotníka. A na protiklade rozumu a citu sa rozpadne i láska Katice a Nika...

V ďalších rokoch v Kukučínovej literárnej biografii nastáva dlhá od­mlka. Je to však mlčanie iba zdanlivé. Ako vieme, zdržiava sa v Latinskej Amerike a až v roku 1920 na Slovensku vychádzajú úryvky z jeho ces­topisu Prechádzka po Patagónii (1923). A keďže táto prechádzka viedla pustou nezaľudnenou stepou, v rozprávaní prevládajú úvahy nad infor­máciami.

Medzitým Kukučín pracoval na rozsiahlom románe Mať volá, s podti­tulom Ohlasy z obce roztratených, ktorého prvý zväzok vyšiel tiež v r. 1923. Autor, ako sme už spomenuli, pôsobil ako lekár medzi juhoslovan­skými vysťahovalcami, mal teda dosť možností na poznanie tamojších pomerov. Opätovne sa vracia k téme už raz nastolenej v Dies irae... K problému a zmyslu peňazí (alebo kapitálu), k problému bohatstva, rovnosti a šťastia. „Byť všetci majetní", hovorí, „nemohli by utiskovať jedni druhých... V slobode práce je koreň slobody a pokoja medzi ľuďmi. Slobodní jednotlivci môžu tvoriť slobodnú obec..."

Po prevrate sa Kukučín obrátil do minulosti. Román Lukáš Blahosej Krasoň (1929) je o láske štúrovského básnika Sama Bohdana Hroboňa k českej vlastenke Bohuslave Rajskej. Na tomto pozadí sa takto osvetľuje česko-slovenský vzťah:

„Česi musia vychovávať Slovákov, Slováci Čechov. Obaja bratia sa musia podložiť tej kázni. Koľko si požičia z duchovného pokladu bratovho, toľko mu musí hľadieť vrátiť zo svojho, ale nie z pliev a kúkoľa: z čistého, ťažkého zrna. Tak vychovaní bratia budú ozaj bratia,... Potom sa zmení i ich vnútorné gazdovstvo. Vyhádžu sa z neho smeti a daromné harabur­dy. .. Budú seberovní i rodní: ak i nemajú tú istú reč, ale budú mať tú istú myseľ, záľubu, lásku a tú istú hviezdu."

Keby sme mali čo najstručnejšie zhrnúť Kukučínov prínos, mohli by sme povedať, že Kukučín otvoril slovenskej próze nové obzory najmä tým, že do nej vniesol prostého dedinského človeka. Poznal ľud, jeho zmýšľanie, mravy i protirečenia a mnoho z toho našlo trvalý výraz v jeho diele.

„Veľké dámy" literárneho realizmu

Až spoločenská situácia v období 2. polovice 19. storočia umožnila, že do slovenskej literatúry odrazu vstúpila celá skupina autorov nežného pohlavia. Pritom ich tvorba nie je tendenčné zameraná na tzv. ženské otázky. Podobne ako o viac než jednu generáciu skôr George Sandová vo francúzskej literatúre, aj naše spisovateľky zaujíma najmä otázka sociálna. A vzhľadom na slovenské pomery nemôžu obísť ani otázku národnú.

Ako nástroj ušľachtilých ideálov chápala literatúru dcéra štúrovského básnika Daniela Maróthyho Elena Maróthy-Šoltésová (1855-1939). Jej hrdinky obyčajne pomáhajú svojim mužom vo vznešenej činnosti pre národ. Tak to autorka vyjadrila aj v postave ideálnej Slovenky Oľgy Leskárovej v románe Proti prúdu (1893), v ktorom sa inšpirovala Vajanského Suchou ratolesťou. A pochopiteľne i Vajanského myšlienkami.

Mimoriadny úspech mali jej dokumentárne vyznania pod názvom Moje deti (1923-1924), preložené do viacerých jazykov. V tejto knihe materinských radostí i žiaľov opísala život svojich detí Elenky a Ivana, ktoré predčasne skosila smrť. V nasledujúcej scéne sa autorka zamýšľa nad budúcnosťou svojich spiacich detí:

„K pokoju sme prišli až večer, keďpozaspávali, Elenka v mojej a Ivan v otcovej posteli... Idem k Elenke: i jej veľké oči už zastreté vlečkami, hrubý vrkôčik vlasov so zlatistým leskom prehodený na bielej hlavnici a Malenka (drobná porcelánová bábika, ktorú si podľa Malenky v Andersenovej povesti tak pomenovala) dolu tvárou leží na jej pliecku, pri samej jej briadke. Neviem, prečo mije už nevyhnutné, že keď hľadím na svoje spiace deti, vždy sa zamyslím nad nimi, nad ich budúcnosťou. Čo vychovám z nich? Čo rastie za tými oblými čielkami - ako vyvinú sa ich duše? Veľká váha je v úlohe vychovať z dieťaťa človeka. Ja často ju cítim ako ťarchu, pre tú nedohľadnú zodpovednosť. Vo všeobecnosti sme ľudia, i ktorí sa medzi vzdelaných počitujeme, nepripravení vychovávať deti, ako by bolo treba. Len habkáme, ako kto vie a uhádne... Ťažká to povinnosť, spod ktorej hľadí ukíznuť nejedna matka - ale na šťastie prinášajúca so sebou jasnúpomocnicu: silnú, svätú lásku... Jedine tá pomáha matkám vo večitom sebazapieraní."

Šoltésová bola i verejne činná - celé desaťročia pôsobila ako predsed­níčka spolku Živena a redaktorka rovnomenného časopisu, ktorý sa pod jej vedením stal významnou literárnou tribúnou. A počas prvej svetovej vojny jedinou tohoto druhu.

Prvým slovenským ženským časopisom od r. 1898 bola Dennica, ktorá mala viac predplatiteľov ako Slovenské pohľady alebo Národné noviny. Vydávala a redigvala ju Terézia Vansová (1856-1941), autorka realistic­kých próz. Vansovej novely a romány sú podfarbené citovo, tak, aby upú­tavali pozornosť. Sama autorka sa vyznala, že píše tak, aby si získala čo najviac čitateľov. Za týmito snahami o čitateľský úspech je aj úmysel odvrátiť najmä ženské čitateľky od nemeckej a maďarskej spoločenskej beletrie. Príťažlivými témami oplýva jej román Sirota Podhradských (1889). Na skutočných príbehoch zvolenského vraha žien je založený his­torický román Kliatba z r. 1926 s prvkami hororu. Vansová svoje skúsenosti a poznatky často podáva ako cestopisy alebo rozprávanie o minulosti. Jej najrozsiahlejším dielom tohoto druhu sú kultúrnohistorické životopisné črty o zosnulom manželovi pod názvom Môj muž (1938).

Prvú slovenskú spisovateľku, ktorá vydala svoje básne knižne, spá­jame s menom Ľudmily Podjavorinskej, občianskym menom Riznerovej (1872-1951). Sprievodcom v jej literárnych začiatkoch bol strýko Ľudovít Rizner, známy bibliograf a ľudový spisovateľ. Väčšmi než prvou knižkou Z vesny života (1895) sa zapísala do pamäti čitateľov prozaickými práca­mi a najmä tvorbou pre deti a mládež.

Vo svojich poviedkach, v ktorých nachádzame veľa z jej vlastného životopisu, sa neraz vedome hlási ku Kukučínovi i Vajanskému. V troch veršovaných novelách z prelomu storočia badať vplyv Puškinovho Eugena Onegina. Témou týchto noviel je hra na lásku - hra preto, lebo honba za hmotným a spoločenským uplatnením „hercov" tejto drámy potláča ozajstný cit.

Po prvej svetovej vojne sa Podjavorinská utieka do sveta detstva a pod týmto dojmom vytryskne ďalší prameň jej literárnej činnosti. Pod menom Teta Ľudmila sa stáva vedúcou poetkou detského časopisu Slniečko. Jej prozaická tvorba pre deti vrcholí v príbehu dedinského chlapca-siroty Baránok boží z roku 1932.

Naj osobitej šie zasiahla do literárneho vývinu Božena Slančíková-Timrava (1867-1951). Svoje spisovateľské meno Timrava si zvolila podľa studničky v okolí svojej rodnej obce Polichno v Novohrade. Popri umeleckej osobitosti jej životné osudy ukazujú, ako táto spisovateľka nedokázala zakotviť v občianskom živote. Od miesta opatrovateľky zbierok Slovenského národného múzea, cez pokus o poštárske zamest­nanie až po opatrovateľku v materskej škole, aby sme uviedli len tie hlavné zastávky.

Zdrojom jej autorskej skúsenosti je dedinské prostredie, v ktorom prežila väčšinu života. Začínala poviedkami o ženských hrdinkách, ich citových dobrodružstvách a rozčarovaniach. Postupne sa čoraz viac dostávala k problematike spoločenskej. Na rozdiel od väčšiny svojich súčasníkov k svojim ľudovým hrdinom pristupuje triezvo a bez predsud­kov. Nepridržiava sa bežných literárnych zvyklostí a svoju osobitosť dáva najavo aj používaním hovorového jazyka. Jednoducho Timrava píše tak, ako jej to diktuje surová skutočnosť, takpovediac z prvej ruky. Vystihla to už jej súčasníčka Šoltésová, keď sa takto zastala Timravy proti niek­torým podceňujúcim hlasom: „Ona je rodenou umelkyňou v svojom vlastnom spôsobe, od ktorého memôže odstúpiť, i keď by chcela, preto nieje vytríbená a vyhladená podľa vzoru iných."

Bezprostrednosť tohoto podania je nápadná v novele Skúsenosť (1902). No nielen to. V Skúsenosti máme dočinenia s novým pohľadom na národ­nú ideu, v ktorom badať nechuť k akejkoľvek ideológii a sklamanie z prázdneho vlastenčenia. Poznáme to aj z rozhovoru mladej hrdinky Maríny Majtáňovej s istým mladým mužom z Michala, t.j. z Martina:

„Vy ste veľký národovec?" spýtala sa.

„Divý!"

„Divý! Haha!" Marína tento výraz nepočuté použiť na takô. Pozrela na pokojnú bledú tvár a kus, ako sa zdalo, lenivú postavu jeho a zasmiala sa na ňom.

„A vy, slečna?"

„Ja rada ľudí jednoducho, pre mňa môžu byť, čo chcú."

Tu zišlo jej na um, aká je pani k nej, i dokončí s tajeným vzdorom: „Zvlášť ako som sa sklamala, nechcem rozdiel!"

Nečudo, že tento svojrázny a netradičný prístup spôsobil, že toto miesto bolo svojho času cenzurované. Aj cenzúrny zásah bol prirodzene

netradičný a spôsobil autorke rozčarovanie. Svojho postoja sa však nevzdáva ani neskoršie. Líči dedinskú oblomovčinu a nedvižnosť v no­vele Tapákovci a tvárou v tváir sa stavia k slovenskej dedine i v čase vojny v novele s mnohoznačným niázvom Hrdinovia. Kto je tu vlastne hrdina? Hádam dedinčania? Zdá sa, žže odpoveď je v týchto vetách: „Lebo nejdú zabíjať, ani do umu im nepríde, že to budú robiť, ale idú umrieť - stratiť životy. Akživo naučení sú lein dávať, nie brať..."

Svojou najrozsiahlejšou pnácou Všetko za národ (1926) sa Timrava vra­cia do čias svojej mladosti.. Vyslovuje sa k dobovým problémom a odpovedá aj na otázku o posllaní súdobej inteligencie. Kým Vajanský bol za spojenie inteligencie a výsadných vrstiev spoločnosti, Timrava ako intelektuál vidí svoje miesto imedzi predstaviteľmi ľudových vrstiev. Aj v tom je jej osobitosť, keďže ostatní spisovatelia tejto epochy stáli medzi týmito pólmi - voliac obyčaj ne jednu z dvoch možností.