Oldfich Kníchal Storočiami slovenskej literatúry

Dozvukmi spomienkovej a cestopisnej prózy sú dve diela z konca storočia. Prvým je Der ungarische Robinson... (Uhorský Robinson z r. 1797) autor ktorého je neznámy. Vznikol na základe poznámok bratislavského rodáka Karola Jettinga (1730-1790), ktorý bol v službách anglickej vlády, dostal sa do otroctva a žil i na opustenom ostrove. Dielo aj svojím názvom naznačuje, že ide o imitáciu románu Robinson Crusoe, ktorý roku 1719 publikoval anglický spisovateľ Daniel Defoe.

Spoločný rodokmeň má denník grófa Mórica Augusta Beňovského (1741-1780), v ktorom autor vylíčil svoje dobrodružstvá na Kamčatke a na Madagaskare. Beňovský bol okázalým spôsobom zvolený domorod­cami za najvyššieho náčelníka Madagaskaru. Ako sa poznamenáva aj v knihe, o tomto slávnostnom akte sa spísal v domorodej reči latinským písmom dokument na večnú pamiatku potomstvu.

Na zbojnícku nôtu

Ako protiklad vzťahu pán a poddaný sa v 18. storočí rozvinul zbojnícky folklór. O poloľudových skladbách na túto tému sme sa zmienili už v pre­došlej kapitole. Ústrednou postavou tohoto folkóru je zbojník, hôrny chlapec.

V poézii a ešte väčšmi v rozprávkach je touto postavou najčastejšie Juraj Jánošík. Byť zbojníkom však nieje nejaká romantická vášeň. V zboj­níckom poslaní je akási osudová nevyhnutnosť a tragika. Nečudo, veď hrdinov život sa napospol končil na šibenici:

Poďme, chlapci, poďme, či svitá, či potme, či horou, či poľom, za tým naším bôľom. Poďme, chlapci, poďme, v radosti či v žiali, veď sa nám už vŕšky zelenať začali.

Tragikou sú preniknuté aj všetky baladické skladby. Kto by nepoznal ak nie nápev, tak aspoň slová piesne Povedzte mojej materi...? Povedzte jej, nech ma nečaká k večeri, hovorí se ďalej, ale ani k obedu, lebo už viacej neprídem, ale nech mi našije košele. A tu odrazu prichádza vysvetlenie:

Tak či onak, muselo to byť ťažké previnenie, keď sa mládenec chystá takto zomrieť. Ale keď už zomrieť, tak aspoň nie potupne. Takáto je posledná prosba, želanie, či vôľa odsúdeného:

Takýchto piesní zapísaných v 18. storočí je veľa. Podobne ako v uplynulom období obyčajne rozprávajú o zavraždenej milej, alebo o mŕtvom milom. Balada Keď sa milý na vojnu bral je o mŕtvom vojakovi, ktorý navštívil svoju dievčinu.

Vrah odsúdený svetskou spravodlivosťou pyká nielen stratou slobody, alebo života, ale aj tým, že pokiaľ bude žiť, nezbaví sa výčitok svedomia. Toto varovanie platí Jankovi v nitranskej temnici, čo zabil Kačenku v zelenej štepnici. Slová, ktoré hovoria, že ho nezbavia stavu manželského, môžeme chápať aj tak, že do smrti ho bude prenasledovať vedomie, že je takto raz navždy spojený s vlastnou obeťou. Že on je bez viny a že žiada právo? Darmo je, tu nepomôžu vytáčky ani pred ľuďmi ani pred sebou samým.

Lenže podobne ako život sa nemusí vždy končiť tragédiou, ani každá ba­lada nemusí mať ten najhorší koniec. Niekedy je ten koniec skôr tragikomický. Ako napríklad v prípade chorej panej, ktorá poslala svojho starého muža po vodu, aby sa medzitým mohla oddať študentovi. Keď sa muž vráti, študent predstiere nemoc a vzbudí pánovu ľútosť. Je to presne podľa onoho ľudového porekadla - Kto má škodu, má i posmech. Lebo potom

Život má i príjemnejšie stránky, aj keď nič nieje dokonalé. Pravdepo­dobne niet takej ženy, aspoň nie súcej, ktorá by svojho milovaného manžela vodila od šenku do šenku. Ťažko si takú vymodliká na celý život.

V ľúbostnej lyrike prevláda nad tragikou citové opojenie. Alebo aspoň vyrovnanosť, ako je to v prípade švárneho mládenca, ktorý odmietol dve nápadníčky, Aničku i Katušku, s tým, aby si svoje šťastie radšej hľadali bez neho.

Tvorca ľúbostnej ľudovej piesne sa nedostáva do rozpakov v žiadnej, ani v tej najchúlostivejšej situácii. Obyčajne ju vyrieši žartovne a s úsmevom. Takáto úsmevnosť vyžaruje z piesne Lastovička štebotá:

Aj v ľudovej próze sa v spomenutom období dotvárala látka, ktorú sme spomínali skôr. Predovšetkým vo fantastických a realistických rozprávkach.

Ústrednou myšlienkou fantastickej alebo čarovnej rozprávky je víťazst­vo pravdy a spravodlivosti nad zlom a krivdou. Zaznávaný Popolvár sa nakoniec dostáva na kráľovský trón a zlá ježibaba hynie v sude vybitom klincami. Skutočný svet v týchto rozprávkach splýva so zázračným a hrdinovia majú neobmedzené možnosti a dokážu neuveriteľné veci. V realistických rozprávkach zase ľudový hrdina víťazí svojím dôvtipom nad pánom.

Charakteristickou spomedzi fantastických rozprávok je Zakliata hora. Hovorí o dvoch navlas rovnakých bratoch, ktorí sa vybrali na skusy. Starší brat zabije draka a oslobodí princeznú. Tá sa však má vydať za kočiša, ktorý zradne zabil skutočného osloboditeľa. Podvod vyjde najavo. Šuhaj sa medzitým vydá do zakliatej hory, kde ho striga premení na kameň. Zatiaľ sa k princezné dostane mladší brat. Kráľova dcéra sa nazdáva, že v jeho osobe sa jej vrátil stratený manžel. Mladší brat odíde do lesa, kde premôže strigu a jeho brat ožije. Všetci sa vrátia do kráľovského paláca, aby tu nažívali, ako to už v rozprávkach býva, šťastne a pokojne hádam až do smrti.

Na záver už len toľko, že v tomto období sa ešte väčšmi prejavuje vplyv ústnej ľudovej slovesnosti na písanú literatúru. V ďalších desaťročiach sa táto spojitosť prejaví ešte výraznejšie. Ľudová slovesnosť vytryskne ako bohatý prameň vyhľadávaný autormi epochy romantizmu a vydá svoje najlepšie plody.

Na úsvite nového veku

Bratrovci... včil nám svitli osvícené čaši: usilujme sa s rečú, písmámi, z vidaníma knihami náš národ, naše meno, našich potomkov, keď ne k zlatému, aspoň ponajprv k stríbernému veku povíšíť..." Takto horlí hádam najhorlivejší buditeľ svojich súkmeňovcov Juraj Fándly v úvode svojho Piľného domajšieho a poľného hospodára z roku 1792.

Oprávnený optimizmus týchto riadkov vzbudili jozefínske reformy, ktoré mali veľký význam i pre rozvoj kultúry národností v Uhorsku. Zrušenie reholí viedlo k reforme vzdelávania. V nových ustanovizniach pre výchovu kňazov našla svoju živnú pôdu aj Bernolákova literárna škola. Zásada znášanlivosti, predovšetkým náboženskej, spojila vzdelancov a viedla k šíre­niu osvety v národnej reči. Boj proti latinčine v Uhorsku bol po niekoľkých desaťročiach vybojovaný, avšak na úkor ostatných národností. Otázka spisovného jazyka mala teda zásadný význam. A spolu s ňou aj poznávania a štúdium dejín a vyzdvihovanie významých historických udalostí.

Ešte len prebúdzajúci sa slovenský národ sa musel oprieť o svoju najdávnejšiu tradíciu - tradíciu Veľkej Moravy a prvého slovanského písma. Je tiež pochopiteľné, že v 18. storočí vzrastá záujem o dejiny ostat­ných slovanských národov. Zrejme k tomu prispel i vstup Ruska ako veľmoci na svetovú scénu v dobe panovania Petra Veľkého.

Najväčší buditeľský účinok v tomto ohľade mala kniha Juraja Papánka (1738-1802) História gentis Slavae... (Dejiny slovenského náro­da... z roku 1780.) Vyšla v Päťkostolí, kde bol autor vysvätený za kňaza a kde pôsobil i biskup slovenského pôvodu Juraj Klimo.

Papánek v nej píše o rozšírení kresťanstva medzi Slovanmi, o rozdelení ich kmeňov, o Svätoplukovi. O veľkomoravskom panovníkovi hovorí, že 'ol porazený len spojenými silami vojsk českých, nemeckých a maďarských. Mala to byť odpoveď na tvrdenia uhorských kronikárov,

orí vyvrátenie slovenského kráľovstva pripisovali len Maďarom. Pritom ^aPánek nevidí v zániku Veľkej Moravy žiadnu tragédiu pre slovenský

'norský štát pod jedným panovníkom... Aj keď toto dielo obsahuje viace-

istoncké omyly, ide o prvý pokus napísať dejiny slovenského národa.

V tom čase sa národní buditelia v prvom rade snažili šíriť medzi ľudom osvetu a naučiť ho využívať vymoženosti vedeckého bádania.

V prvej línii tohoto hnutia vidíme Samuela Tešedíka (1742-1820).

V Sarvaši, kde pôsobil ako kaplán od roku 1767, začal zavádzať nové, pro­

Osvetové snahy by boli málo účinné nebyť publikácií tlačených v národnom jazyku. V roku 1783 začali vychádzať Prešpurské noviny, mali však krátky život. Ešte pred svojím zánikom priniesli prvú verejnú debatu o slovenčine.

Prvým časopisom, ktorý si kládol za cieľ popularizovať výsledky vedec­kého bádania a šíriť myšlienky osvietenstva, bol mesačník Staré noviny literního umení. V roku 1785 ich začal vydávať ev. farár Ondrej Plachý (1755-1810). V týchto novinách vyšla na svoju dobu neobvyklá báseň, prvá svojho druhu v slovenskej literatúre. Má titul Véčnost a je v podstate holdom Stvoriteľovi. Dnes by smejú mohli označiť ako vesmírnu poéziu:

Ba kdy se tento svet v plameni rozplyne a všecko časem svým v prudkosti pomine,

avšak ty o Véčnost! nebudeš zadné promény míti!

Ojedinelosť tohoto pokusu spočíva i vo forme. Nepodpísaný autor sa preto musel ospravedlniť za to, že nepoužíva tradičný časomerný verš, zároveň však vyhlasuje, že dobrá poézia nezávisí od rýmov a počítania slabík. Pozoruhodný to názor na sklonku 18. storočia!

Horlivým prispievateľom časopisu bol i vychovávateľ Ján Hrdlička (1741-1810). Pôsobil najprv na Slovensku a na Morave a posledných 26 rokov svojho života strávil v Maglódé neďaleko Pešti. Jeho rozprava Vznesenost reči české neb vübec slovenské patrí k významným obranám českého jazyka, resp. bibličtiny, v rokoch silnej germanizácie.

Kultúrne snaženia osvietenskej doby vyvrcholili založením Slovens­kého učeného tovarišstva v Trnave r. 1792 s pobočkami v ďalších mestách. V prvých troch rokoch svojho trvania Tovarišstvo združovalo na 450 Členov. O túto ustanovizeň sa zaslúžili najmä Bernolák a Fándly.

Medzitým vypuknutie Veľkej francúzskej revolúcie a obavy uhorskej šľachty spôsobili, že oduševnenie členov Tovarišstva ochladlo. Prevažná väčšina členstva boli kňazi a tí boli závislí od vrchnosti. Navyše vysoká šľachta začala uprednostňovať maďarčinu. To pochopiteľne odvádzalo od podporovania slovenskej literatúry. Cirkevná vrchnosť podporovala pre­dovšetkým vydávanie náboženských kníh. Pre slovenskú literatúru bolo Šťastím, že i v týchto kruhoch mala svojich priaznivcov: arcibiskupa a kardinála Alexandra Rudnaya, alebo kanonika Juraja Palkoviča.

Hneď po založení Tovarišstva sa aktivizovali aj evanjelickí vzdelanci. Tak superintendent Martin Hamaliar (1750-1812) v obežníku oznámil založenie Ústavu reči a literatúry československej v Bratislave. Jeho hlav­nou úlohou malo byť udržiavanie katedry češtiny na bratislavskom lýceu. Za profesora „československej reči a literatúry" bol na toto lýceum povolaný r. 1803 Juraj Palkovič.

Pamätné je najmä pôsobenie Učenej spoločnosti malohontskej, o ktorú sa zaslúžil literárny historik Matej Holko ml. (1757-1832). Spoločnosť vydávala ročenky a na slávnostných zasadaniach sa zúčastňovali kňazi, zemani a mešťania. Okrem Holku sa tu vyznamenali aj Matej Šulek, skla­dateľ duchovných piesní a veršov, ako aj oficiálny básnik Spoločnosti Michal Steigel.

Priekopnícky význam pre slovenskú literatúru má dielo Jozefa Ignáca Bajzu (1755-1836). Bajza chcel položiť základy modernej umeleckej lite­ratúry a vystúpil s návrhom na jednotný spisovný jazyk, hoci na túto úlohu nebol dostatočne pripravený. Aj spôsobom svojho písania je Bajza dosť svojrázny, keďže nie vždy rešpektuje zákonitosti jazyka. Prejavilo sa to v jeho románovom pokuse René mládenca príhodi a skúsenosti. (1783). Ide o dobrodružný príbeh v osvietenskom duchu a s cudzokrajnou kulisou. René sa vyberie do Benátok a do Tripolisu, aby našiel svoju nezvestnú sestru. Objaví ju na dvore tripolského pašu, ale čoskoro ju unesie zaľúbený lúpežník. Pri ďalšom hľadaní René je predaný do otroctva, po vykúpení z neho zažije ľúbostnú epizódu. A tak to ide ďalej, až sa René napokon dostane aj na Slovensko, kde si všíma neslýchané mravy. Autor

totiž v úvode sľúbil, že bude písať veci skutečné, „kterej aj ve včilejší vek panujú."

Prvý slovenský román hneď vzbudil pohoršenie cirkevnej vrchnosti v Ostrihome, kde Bajza nejaký čas slúžil. Aj cirkevná cenzúra vypracovala zamietavý posudok a vytlačený náklad knihy bol zničený.

Táto epizóda s cenzúrou je naozaj pozoruhodná. O niekoľko rokov totiž sám Bajza upozorní cirkevnú vrchnosť na Fandlyho knihu Dúverná zmlu­va mezi mníchem a d'áblem. Pričiní sa o to, že táto kniha, schvaľujúca rušenie reholí, vzbudí odpor vrchnosti. Posmieva sa autorovi Dúvernej zmluvy pre jeho chudobný pôvod a svojím počínaním sa takto pričiní vlastne o prvý škandál v slovenskej literatúre. Bajzu sa dotklo, že bernolákovci neuznali jeho návrh na spisovnú slovenčinu a zato spôsobil hnutiu značné škody. Svoj postoj k bernolákovcom a ich Tovarišstvu zvečnil v týchto vyčítavých veršoch:

Milé Tovarišství! víš tu čest semjá mal, by ch prvý ke knihám slovenským led lámal. Prečo si tehdi mňa v seba téz nevzalo? Snáď by s predce ze mňa téz osóžtek bralo. Dohlídača kasy (nevím jakej ?)juž máš, Znáš-li že čo tehdi? Kontrolleurství mne dáš.

Medzitým navzdory všetkým nástrahám, posmeškom i výčitkám dozre­lo dielo dvoch vedúcich predstaviteľov nového kultúrneho a literárneho hnutia - Antona Bernoláka a Juraja Fandlyho. Toto dielo prispelo ku vzniku národného vedomia a samostatnej slovenskej literatúry.

Ako sme už spomenuli, jozefínske reformy vytvorili živnú pôdu pre výchovu a vzdelávanie v národnej reči. Snaha vybudovať centralizovanú monarchiu však zvýhodňovala postavenie nemčiny ako úradného jazyka. V Uhorsku sa zase presadzovala v prvom rade maďarčina, a to na úkor iných jazykov, teda aj slovenčiny.

Na Slovensku sa čoskoro stala súperom tradičnej bibličtiny zápa­doslovenská kultúrna slovenčina. Jej gramatické základy položil Anton Bernolák (1762-1813). Už ako 25-ročný teológ vydal návod k slovenské­mu pravopisu - Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (Jazykovednokritická rozprava o slovenských písmenách z roku 1787). Bernolák zaviedol fonetický pravopis, každá hláska mala mať svoj znak. Za základ spisovnej reči prijal v podstate nárečie západoslovenské a zdôvodnil to i v diele Grammatica slavica (Slovenská gramatika, 1790). Bernolák síce naznačil, že základom spisovnej slovenčiny by malo byť nárečie stredoslovenské, ale z praktických dôvodov sa rozhodol pre západoslovenské. Nechcel totiž, aby sa nový spisovný jazyk oddelil od jazyka zaužívaného v trnavskej tlačiarni. Navyše Trnava bola vtedy kultúrnym a hospodárskym centrom a západoslovenské nárečie nebolo natoľko vzdialené od češtiny ako stredoslovenské.

V prílohe k Slovenskej gramatike nájdeme aj prvé slovenské gramatické názvoslovie a slovníček. Názvoslovie sa však neujalo - Bernolák naprí­klad písal slabiku ako slovku, predložku ako predstavku, hlásku ako zvučku, zámeno ako mestoméno apod.

Pevný a trvalý základ slovenskej literatúre chcel poskytnúť zostavením podrobného slovníka. Sledoval tým súčasne aj ďalší cieľ - zrovnoprávniť slovenčinu s maďarčinou a nemčinou v rámci Uhorska. Až dvanásť rokov po Bernolákovej smrti vyšlo zásluhou Jura Palkoviča najväčšie jeho dielo, Slovár Slovenskí Česko-Laťinsko-Némecko-Uherskí. Mal šesť dielov a 5302 strán. (Ak máme porovnávať, rozsahom prekonáva aj posledný vysveťľovací slovník slovenčiny z roku 1958). Toto dielo, ktoré má zá­kladný význam pre ďalší rozvoj slovenskej literatúry, vyšlo v Budíne v rokoch 1825-1827.

Bernolákovo jazykovedné dielo pomáhal presadzovať do života pre­dovšetkým jeho najbližší spolupracovník Juraj Fándly (1750-1811). Ako prakticky založený mysliteľ a humanista Fándly chcel pozdvihnúť ľud z hmotnej i duchovnej biedy. Už spomenutou Dúvernou zmluvou... z roku 1789 u nás najvýraznejšie propagoval myšlienky osvietenstva. Zároveň je to prvé väčšie dielo písané bernolákovským pravopisom. Fándly ho napísal preto -, ako to zdôrazňuje v úvode - „abi sa ušjednúc v temto učeném, osví-ceném osemnástem stoletu, jako inších jazikov, tak aj tejto našej, zprvňích materinskích rečí znamenitej vímluvnosti dobropisebnost aj dobromluvnost z hlbokích tmí na svetlo vivinula. Kdo chce veďet,... jaká je podlá dobropíseb-nosti čistotná slovenčina, nech číta tuto kníšku,... Lebo ináč hovoríme okolo Trnavy, ináč ríkajú aj mlúva za bílíma horami (Karpatmi -pozn. O.K.) ináč vrava v Orave, ináč hútora v Šarišu i ve Spise,..."

V rámci rozhovoru medzi prepusteným mníchom a diablom autor vážne i žartovne vysvetľuje príčiny rušenia kláštorov, totiž obohacovania reholí v čase, keď biedni ľudia nemali aj po dva dni chleba v ústach. A boli dni, ako píše, „prez které v dome matka z ditkami len za samu kapustnú polevku, tenko zasmaženú žila."

Fándly vydáva poučné spisy pre ľud v nádeji, že takto mu pomôže osvojiť si vyšší stupeň poľnohospodárskej výroby. Fándly pri svojej farnosti obrábal kus poľa, aby si tak sám vyskúšal a preveril spôsoby hospodárenia, o ktorých sa dočítal v odborných spisoch.

Postupne vydáva štyri zväzky diela s týmto dlhým názvom: „Piľní domajší a poľní hospodár, vinaučujúci nevedomého, pochibujícího hospodára. Téz napomínající ľeňivú gazdinú k potrebním prácam celého roku." Prvý diel vyšiel roku 1792. Autor osobitne horlil proti nemiernos­ti a ďalším zlozvykom. V Piľnom hospodárovi takto odsudzuje náklon­nosť k alkoholizmu:

„Haňím, tupím tu potupnú, ošklivú, ľidskému zdravú I svedomú škodľivú običaj, podlá ktorej naši slovenskí hospodári, roďičove a gaz-dove, na ročité svátki pri stoľe, pri obede sedící, hneď od prvňého jídla, za každim nasľedujícím jídlom, všetkím príseďícím aj ďetom, čeládce aj hosťom páľené do kola pripíjajú a skoro na silu ponúkajú."

Stojí za povšimnutie, že Fándly, ktorý sa snažil povzniesť slovenského sedliaka hmotne, sám dožil svoj život takmer v nedostatku a v biednom zdravotnom stave.

Odlišnými cestami, ale s podobným zámerom sa snažili pôsobiť svojou tvorbou aj iní autori. Takéto poslanie mala Pamétná celému svetu tra-„_oedie, ktorú zlozil Augustín Doležal (1737-1802), synovec známeho gra-rnatikára Pavla Doležala. Svoje rozprávanie o páde prvých rodičov, Adama a Evy, napísal s cieľom dať ľudu poučné a zábavné čítanie namiesto modlitieb. Je však otázka, nakoľko táto hlbokomyseľná skladba mohla rozveseliť čitateľov tej doby. Doležal v nej chcel predovšetkým vysvetliť existenciu zla ako súčasť božieho plánu. Ako strom v raji sústredil v sebe jed, aby ho druhé stromy nemali, tak aj ľudské telo a teda človek, nesie v sebe jedy. Na otázku, prečo Boh dopustil hriech na svet, syn prvých rodičov Sét odpovedá takto:

Inými slovami - hriech vlastne donútil človeka k mysleniu a činnosti. Aj k takej činnosti, ktorá smeruje proti hriechu.

Reformy osvietenskej vlády privítal r. 1781 v skladbe Beh života slavné paméti Márie Terézie Pavel Šramko (1743-1830). Panovníčku oslávil za to, že zakázala mučenie a upaľovanie, že usadila Cigánov a povzniesla kupectvo. V ďalšej veršovanej skladbe zvečnil pamiatku svojej nebohej ženy. Na vtedajší literárny a spoločenský vkus sa vyjadril neobyčajne otvorene a úprimne. Za takúto otvorenosť ho hneď napadol rehoľný a umelecký kolega Ján Čerňanský a jeho skladbu postavil na pranier ako nemravnú.

V tom čase ako prvý systematicky prekladal z maďarských spiso­vateľov, v prvom rade z Kisfaludyho, Sámuel Rožnay (1787-1815). Pripisuje sa mu taktiež pokus o napísanie eposu o Žižkovi. Rožnay totiž predstieral Ralkovičovi, že objavil starý rukopis, aby dokázal existenciu Žižkovho kultu na Slovensku. S týmto trikom sa priznal až neskoršie.

Za podradnejší literárny druh sa vtedy považovala próza. V móde bol nanajvýš časový sentimentálny román. Tejto potrebe vyšiel v ústrety Michal Semian (1741-1812) prekladom obľúbeného diela Ignáca Mészárosa s týmto neskrátiteľným názvom: „Pri dobytí Budínskeho zámku do zajatia kresťanského padlej Krtigam rečenej (potom Kristína nazvanej) tureckej slečny, kišasonky, riedke a pamätné prípadnosti."

Autor v úvode poznamenáva, že v slovenčine (rozumej v češtine) je nedostatok takýchto kníh a pri prekladaní sa snažil slovenským čitateľom uľačiť tým, že kvôli zrozumiteľnosti používa slovakizmy.

Vtedajšia podvojnosť spisovného jazyka jednako len trieštila sily a zužovala možnosti literárnej produkcie. Kým bernolákovci normovali živú hovorovú reč, evanjelickí spisovatelia sa pridržiavali normy spisovnej češtiny. Pritom v Čechách sa vznik bernolákovskej slovenčiny hodnotil ako oslabenie českej literatúry.

Čeština premiešaná slovakizmami si však vyžadovala bezprostredný styk s českým prostredím, aby mohla plniť nové úlohy. Tieto kontakty ako prvý pestoval Juraj Ribay, pôvodne Ryba (1754-1812). Spolu s patriar­chom slavistiky Josefom Dobrovským sa podujal na výskum slovenských nárečí. Zhromažďoval príslovia a zostavil bibliografiu českých a sloven­ských kníh od najstarších čias.

Jazykovedným otázkam sa venoval aj osvietenský básnik a prekladateľ Štefan Leška (1757-1818). Leška je vlastne prvým slovenským žurnalis­tom - od r. 1783 redaktorom Prešpurských novín. Pôsobil v Čechách, odkiaľ prešiel do Peštianskej župy a napokon zomrel v Malom Kereši. Až posmrtne vyšiel jeho cenný Výber slov európskych najmä slovanských v maďarčine.

Najvýznamnejšie vedecké dielo vytvoril Ladislav Bartholomeides (1754-1825). Jeho súhrnná práca o gemerskej stolici ho v istom zmysle kvalifikuje ako pokračovateľa v diele Mateja Bela. Ako uhorských Angličanov predstavil Slovákov vo svojej práci Slováci v Uhorsku Ján Caplovič (1780-1844). Angličanov preto, že sú vraj schopní remeselníci a obchodníci. Caplovič sa ako jeden z prvých zemanov publicisticky postavil proti maďarizácii.

Až začiatkom 19. storočia sa začínajú napĺňať snahy o dosiahnutie vyššej umeleckej úrovne literatúry. Takej, ktorá by lepšie vyhovovala čiteteľom z meštianskch i ľudových vrstiev. Tieto snahy badáme najprv v diele Juraja Palkoviča a Bohuslava Tablica.

Juraj Palkovič (1769-1850) celé desaťročia pôsobil ako profesor na katedre čs. reči a literatúry pri bratislavskom lýceu. Ako básnik písal nie cirkevnú či príležitostnú poéziu, ale poéziu ako samostatný umelecký druh. Jeho Muža ze slovenských hor (1801) má v tomto zmysle osobitné

miesto v novodobej slovenskej poézii. Autor nenapodobňuje klasicistické vzory, ale snaží sa o sebavyjadrenie. Pravda, ani Palkovič nezaprie všeli­jaké tie rokokové ozdôbky vo svojom verši, napríklad v tomto:

Hoci sám horlivý prívrženec a zástanca literárnej češtiny, Palkovič napísal silne slovenčiacu frašku Dva buchy a tri šuchy, ktorú hrali r. 1842 v Prahe. Je o tom, ako vyšiel na posmech zlomyseľný dedinský pisár.

Populárny a čítaný bol Palkovičom vydávaný Týdeník (vychádzal v r. 1812-1818), ktorý odzrkadľoval snahy nastupujúcej generácie. Noviny písal sám redaktor. Referoval v nich o nových knihách, vrátane českých, pričom české knihy nazýva slovenskými, aby ich takto priblížil Slovákom.

Vyvrcholením osvietenskej poézie je básnické dielo Bohuslava Tablica (1769-1832). Farár Tablic, podobne ako jeho otec učiteľ, pôsobil v Hornom i Dolnom Uhorsku. Výsledky svojich literárnohistorických výskumov a vlastnú básnickú tvorbu uverejnil v rokoch 1806-1812 vo šty­roch zväzkoch pod spoločným názvom Poezye. Chrarakterizuje v nich seba ako osvieteného šíriteľa pravdy, vzdelanosti a humanity. Pritom rozlišuje medzi neurčitou láskou k ľudstvu a láskou k vlastnému národu. Slovákov chápe ako osobitný národ, ktorý s českým národom má spoločný spisovný jazyk. Bernolákovcov zase žiada, aby sa k tomuto dedičstvu vrátili, aby nekráčali po nevychodenej ceste.

Zároveň vystupuje proti vyučovaniu v latinčine a pokladá za mravnú povinnosť starať sa o jazyk vlastného národa. Píše:

Proč se za ten jazyk stydet, který co svet bude stati, bez zákona zbrane nezahyne, jehož sláva nikdy nepomine?

Vysokú mienku má o poslaní spisovateľa, ako to dokazuje jeho rovnomenná báseň. Spisovateľ je človek, ktorý smelo kráča do chrámu pravdy a vedie k nej celé národy. Odmenou je mu mzda čistého svedo­mia, vzácnejšia nad všetky poklady sveta. Ako všetci osvietenci, aj Tablic videl v básnickej tvorbe prostriedok šírenia osvety a mravnej obrody.