Ana səhifə

Oldfich Kníchal Storočiami slovenskej literatúry


Yüklə 1.2 Mb.
səhifə5/14
tarix25.06.2016
ölçüsü1.2 Mb.
1   2   3   4   5   6   7   8   9   ...   14

Od klasicizmu po romantizmus

Ako sa hovorí - nový čas nové skutky žiada a nové cesty. Alebo hoci takto, konkrétnejšie: keď hrozí nebezpečie, treba zanechať sváry, priložiť ruku k spoločnému dielu.

To si zrejme uvedomili prívrženci bibličtiny i bernoláčtiny, keď sa v roku 1834 rozhodli spoločne založiť Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej. K tomuto kroku ich donútilo obdobie stupňujúcej sa maďarizácie. Činnosť prvej nadkonfesionálnej ustanovizne v slovenskom národnom hnutí trvá až do vystúpenia štúrovcov. Jej sprievodným znakom je vydávanie almanachu Zora.

Kollár a Šafárik ako predstavitelia novej generácie síce odmietali bernoláčtinu, ale zároveň žiadali, aby sa čeština väčšmi prispôsobila slovenčine. Aby sa, povedané Kollárovými slovami, „zľubozvučnila". Šafárik horlil za zásadnú reformu literárneho jazyka. V čase, keď v Čechách prepukli pravopisné boje a zdalo sa, že všetko je neisté, takto píše Kollárovi (Všimnime si jeho slovenčiacej češtiny):

„Nynéjší pospolitý sloh českých spisovatelóv nemôže nikdy národným slohem našich Slovákov býti. Jest to, aspoň dle mého citu jakási potvora, naposledy ani ne česká ani ne slovenská. Pokud si naši Slováci jakýsi svému nárečí pfiméŕený spisovný sloh ...nezarazejí, až potud nebude u nás národní literatúry, nebude u lidu chuti ku ctení."

Šafárik sa tu očitá takpovediac medzi nákovou a kovadlinou. Nechce opustiť češtinu, ale nehodlá obetovať ani hovorovú slovenčinu ako jazyk potenciálnych čitateľov.

To súvisí so stále častejšie nastoľovanou požiadavkou náročnejšej a pravdivejšej literatúry, bližšej k životu. Túto požiadavku riešili svojím spôsobom už vo svojej ranej tvorbe básnickej aj Šafárik a Kollár. Snaha o povznesenie domácej literatúry sa konkretizuje v snahe vytvoriť diela, ktoré by boli porovnateľné s výtvormi iných literatúr. Ťažiskom tejto problematiky sa stal spor o prozódiu. A jeho „dynamitom" je kolektívny sPis Počátkové českého básnictví a prosodie (1818). Aj keď autorstvo sa rnalo udržať v tajnosti, čoskoro vysvitlo, že medzi autormi sú Šafárik a český historik František Palacký. Obidvaja sa v tomto spise pokúsili

vyvrátiť Dobrovského teóriu o prízvuku v češtine na prvej slabike. Tvrdia, že prízvuk je tu menej dôležitý ako dĺžka. Z toho napokon vyvodzujú potrebu časomiery. Odmietajú aj rým ako dedičstvo bar­barských čias. Rozdielny spôsob, ako k tejto otázke pristupovali sloven­skí básnici, vidíme napríklad u Kollára a Hollého. Kollár sa prikláňal viac k prízvučnej prozódii, kým Hollý k časomiere. História dala neskôr za pravdu prízvučnej prozódii, keďže jej pravidlá vychádzajú z vnútorných vlastností češtiny i slovenčiny.

Už spomenuté nové chápanie literatúry dáva tomuto obdobiu označe­nie preromantizmus. Vtedy sa objavujú hodnoty ľudovej tvorby ako súčasť národnej kultúry a ľudová slovesnosť sa dokonca stavia na jednu úroveň s literatúrou, ako to vo svojom epigrame naznačuje Kollár:

Že vzdelanosti nemá náš lid, cizozemci, mluvíte; Jakž? Vy musíte lidu zpívati, nám péje lid.

Ďalším príznakom je zvýšený záujem o minulosť národa, vyvolaný vtedajšími politickými nápasmi. Inšpirovanie históriou je mocná vzpruha literárnej tvorby.

V tomto období vrcholí slovanská myšlienka. Spolu s ňou preniká do literatúry idea o humanitnom poslaní Slovanstva a osobitostí jeho kultúry. Idealizovanie slovanskosti vyplýva z položenia porobeného slovenského národa. Prívrženci a šíritelia tejto idey sa opierali o dielo Johanna Gottfrieda Herdera Idey k filozofii dejín ľudstva. Podľa Herdera zo všetkých národov predpoklad na uskutočnenie humanity majú iba Slovania, ktorí neboli nikdy „národom vojnových podujatí ako Nemci." Herder oslovuje vtedajších Slovanov touto vzletnou vetou:

...i vy, tak hlboko kleslé, kedysi pilné a šťastné národy, ktoré ste precitli zo svojho dlhého nečinného spánku, konečne sa oslobodíte zo svo­jich otrockých okov, užívať budete svoje krásne krajiny od Ázie až ku Kárpátom, od Donu až k Mulde ako svojho majetku a v nich budete môcť sláviť svoje staré slávnosti pokojného obchodu a pilnosti."

Z básnikov, ktorí sa hlásili k vtedajšej slovanskej orientácii Jána Kollára spomeňme Michala Godru (1801-1874) a jeho brata Samuela Godru (1806-1873). Starší pôsobil na Dolnej zemi, vo fyzickej i duchovnej blízkosti Kollárovej, mladší je autorom českých i slovenských básní.

„Dolnozemským Slovákom" bol aj Ľudovít Žello (1809-1873). Na dejinách polabských Slovanov osnoval svoj hrdinský epos Pád Miliducha.

Na rozdiel od poézie próza je zatiaľ na okraji záujmu. Významnejším pokusom o zachytenie veľkomestskej spoločnosti v Uhorsku je „povídka z nových časírv", ktorú vydal r. 1846 pod názvom Obchodníci Ján Pavel Tomášek (1802-1888). Hlavnou postavou je vyučený obchodník Alichovský, ktorý nastúpi do služieb peštianskeho obchodníka Bára. Upadne do podozrenia, že kradne peniaze zamestnávateľa, avšak očistí sa nasadením vlastného života pri zadržaní skutočného zlodeja. Autor sa usilo­val aj o zachytenie národnostných pomerov. Odsudzuje prehnané maďarské vlastenčenie a je za národnostnú znášanlivosť. Zaujímavou črtou poviedky je stredoslovenské nárečie, ktoré Tomášek vkladá do úst ľudovým postavám. Takto sa predstavuje poslužný Rovný, (maďarsky Rónyi), rodák z Malého Kereša: „...vela somja sveta pochodiu, ... kým som sa tu staviu. Bou som vojakom a maširovau som... Bou som v Ruské s Napoleonom a v Sasképroti nemu. I já som sa biu s Francúzom pri Lipsku a honiu som ho až do Paríža... Bouby som mohou ostať I v druhej dajakej krajne, a lepšie by mi adaj bolo ako tu, ale keď to človeka len domou ťahá."

Ak próza je zatiaľ iba popoluškou, novodobá dráma sa ešte len začína rozvíjať. Zásluhy o vtedajšie divadelníctvo má najmä Gašpar Fejérpataky-Belopotocký (1794-1874). V Mikuláši organizuje premiéru prvej veselohry Jana Chalúpku Kocúrkovo. Prekladajú sa antickí autori, ale aj Schiller a Shakespeare. Z najväčšieho dramatika tlmočil Bohuslav Križák, vlastným menom Michal Bosý (1780-1847), ktorý dlhé roky pôsobil medzi Slo­vákmi v Peštianskej župe a v Čabe.

Vráťme sa ešte raz k Herderovmu výroku o Slovanoch. Nemecký filo­zof sa v ňom zmieňuje o národoch, ktoré precitli zo svojho dlhého spánku a konečne sa vyslobodia zo svojich otrockých okov... Tejto méte zasvätili svoj život dvaja významní dejatelia jedného z týchto národov: Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik. Zatiaľ čo Kollár oslávil Slovanstvo predovšetkým ako básnik, Šafárik mu postavil pomník svojím vedeckým dielom.



Pavel Jozef Šafárik (1795-1861) už ako devätnásťročný autor básnickej zbierky Tatranská múza s lýrou slovanskou vnáša do vtedajšej poézie nový tón. Nastoľuje večný a mučivý rozpor života a tvorby, chce sa dopá­trať zmyslu ľudského konania. Nabáda k životu cnostnému a činorodému:

Co jest človek? C o jest život jeho? Stín jest človek, život jeho sen. -Od hvézd spadla jiskra božstvíjen múž mu pújčit bytu skutečného.

Ešte počas štúdií v Jene Šafárik preložil o.i. Schillerovu drámu Mária Stuartovna. Vydanie sa však značne oneskorilo, lebo cenzúra videla v poprave tejto korunovanej hlavy možný zdroj pobúrenia.

Šafárik priekopnícky zasiahol do vývoja českého verša aj ako teoretik, spoluautor knihy Počátkové českého básnictví... (slovo „počátkové" tu neznamená začiatky, ale základné problémy!). Vychádza z názorov o blízkosti gréčtiny a slovanských jazykov a pre tento starobylý charakter češtiny sa pridržiava časomiery.

Aj keby 23-ročný autor do konca svojho života už nebol nič napísal, ostalo by mu dôstojné miesto v literatúre pod Tatrami i Krkonošami. Šafárik sa však mal zapísať do pamäti viacerých národov. Odmietol ponúkané miesta na slovenských ústavoch „pre divoký a protislovanský duch", ktorý tam panoval a odišiel učiť na pravoslávne gymnázium do Nového sadu. V srbských kláštoroch a knižniciach sa pohrúžil do pamia­tok starej cirkevnej a svetskej literatúry Slovanov. Tu, na Dolnej zemi, vzniklo jeho epochálne dielo Geschichte der slawischen Sprache und Literatúr nach allen Mundarten (Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí), ktoré vydal v Budíne r. 1826. Šafárik sám zdôvodnil, prečo ho napísal po nemecky. Nemčinu totiž považoval viacmenej za spoločný jazyk učenej všeslovanskej verejnosti v monarchii. A zároveň chcel takto vzbudiť záujem nemeckých čitateľov, v prvom rade odborníkov.

Vo svojich Dejinách vychádza z poňatia jedného slovanského národ­ného kmeňa a jeho dvoch hlavných vetiev - juhovýchodnej a severozá­padnej. Obidve vetvy majú ratolesti čiže kmene. A takým kmeňom či ratolesťou sú i Slováci.

Slovenčinu Šafárik považuje za osobitné nárečie, najbližšie stojace českému nárečiu. Slovenčina podľa neho tvorí prechod od češtiny k slovinsko-chorvátskemu nárečiu. Vlastnú slovenčinu nazýva stre­doslovenský dialekt. Spisovným jazykom Slovákov podľa Šafárika má byť taký jazyk, ktorého základom by boli gramatické pravidlá češtiny, ale

súčasne by prijímal slová, vety a prvky skloňovania zo slovenčiny. Toto chápanie narazilo na odpor v Čechách. Šafárik takto píše o svojom stanovisku Kollárovi: „Nárek nad oddeľovaním slovenského nárečia od českého... je veru bezzásadový. Od toho nemôžem odstúpiť."

Kritika prišla aj od patriarchu slavistiky Josefa Dobrovského. Ten vyčí­tal autorovi Dejín prílišné idealizovanie povahy Slovanov, aj to, že v ich starej kultúre vidí príliš veľké hodnoty.

Medzitým Šafárika a jeho rodinu začínajú stíhať choroby i potupa úradných miest. Viedenská vláda zakázala pravoslávnym školám zamest­návať protestantských riaditeľov a profesorov. Šafárika ponechali na jeho mieste iba vzhľadom na jeho výnimočné kvality. Plán na jeho profesúru na pruskej univerzite nevyšiel a rovnako nemalo úspech ani pozvanie petrohradskej akadémie.

S hmotnou pomocou svojich českých priateľov odchádza do Prahy, kde dokončil Slovanské starožitnosti. Vyšli r. 1837 a boli preložené do niekoľkých jazykov, vrátane nemčiny a francúzštiny. Táto práca mala pre­dovšetkým potvrditť, že Slovania sú starobylý národ, ktorý žil v Európe pred naším letopočtom. Autor v nej zároveň čelí vtedajším snahám o bájeslovné líčenie slovanskej minulosti. Slovanské starožitnosti nezapierajú vplyv Herderovho hodnotenia národa ako súčasti ľudstva. Tým nepriamo vyslovujú požiadavku rovnosti národov.

Posledným fundamentálnym Šafárikovým dielom je Slovanský národopis, kniha o súdobej situácii slovanských národov. Zatiaľ čo v Dejinách je mu čeština a slovenčina nárečím, tu označuje slovenčinu nárečím češtiny. To ovplyvnilo aj autorove ďalšie postoje v otázke spisovnej slovenčiny. Postavil sa proti štúrovskej slovenčine, keďže v nej videl príliš radikálny krok.

Veľké pracovné zaťaženie a pokračujúca choroba r. 1860 spôsobila, že Šafárik sa v návale bolesti pokúsil o samovraždu skokom do Vltavy. Po záchrane sa síce zotavil, ale čoskoro zákernej chorobe podľahol.



Pevec slovanskej vzájomnosti

Tam, kde sa rieka Sála nenáhlivo uberá smerom k Labe, leží jedno zo stredísk protestantskej vzdelanosti, mestečko Jena so svojou slávnou uni­verzitou. Už desaťročia sem prúdi zástup vedychtivých slovenských mlá­dencov z Uhorska, aby sa tu osviežil pri žriedle veľkej nemeckej filozo­fie. Putuje sem aj mošovský rodák Ján Kollár (1793-1852). Prichádza do krajiny pôvodne osídlenej slovanským obyvateľstvom, nachádza tu jeho stopy aj v najživšej prítomnosti:



Aj zde leží zem ta, pred okem mým smutné slzícím, nékdy kolébka, nyní národu mého rakev.

ó krajino, všeliké slávy i hanby plná! Od Labe zradného k rovinám až Visly neverné, od Dunaje k hltavým Baltu celého penám, krásnohlasý zmužilých Slovana kde se nékdy ozýval, aj onemel již, byv k ourazu zášti, jazyk.

A potom je tu Wartburg, niekdajšie Lutherovo útočisko. Kollár sa na tomto mieste zúčastňuje nezabudnuteľnej slávnosti na pamiatku 300. výročia reformácie.

A potom je tu celkom blízko Weimar a Goethe, s ktorým sa Kollár poz­nal a na ktorého žiadosť preložil do nemčiny tri slovenské ľudové piesne.

A napokon a už navždy je tu Friderika... „Lásko, lásko, ó ty sladký klame, ó ty číše slasti nejvyšší", zaspieva Kollár neskôr v Slávy dcére. To, co je Dantovi Beatrice a Petrarcovi Laura, to je Kollárovi Friderika Schmidtová z kraja pri Sále. Jeho prvá a posledná láska, najväčšia inšpirá­torka jeho poézie. Naveky ju ospieval ako Mínu vo svojej veľkej básni. Friderika na nátlak matky ho odmietla sprevádzať do vlasti, ale osud napokon chcel inak. Po rokoch, keď sa Kollár, kazateľ v Pešti, takmer zmieril s touto stratou, Friderika-Mína sa opäť objavuje v jeho živote. Dvaja ľudia, ktorí sa považovali za navzájom stratených, si konečne môžu si ubiť vernosť až do smrti. Život a báseň splynuli vedno, kruh sa uzavrel.

Z očarovania Mínou vytryskli Kollárove Básne z roku 1821. Jeho ideál sa mu neustále vkráda do myšlienok:

Není stezky, sluje, háje, škály, není trávy v celém okolí jenžby rosy méjiž nepoznal;

každý járek, ptáče, vétev stinná naučené mýmjiž hlaholí náfkem slova: láska, osud, Mína,

V záverečnej časti zbierky sú časomierou napísané epigramy, ktoré
možno pokladať za akési kritické poznámky a hodnotenia na okraj doby.
V jednom z nich Kollár takto formuluje svoj slovanský humanitný
program:

Národ tak považuj jedinéj ako nádobu lidství, a vždy voláš-li: Slovan! necht' se ti ozve: človek.

V čase peštianskeho pôsobenia dozreli jeho myšlienky o Slovanstve.


Najprv v básnickej forme. Rozhodujúce sú zážitky z Jeny - stopy zániku
polabských Slovanov, ich násilné ponemčenie. Kollár upiera svoj bás­
nický zrak do dávnej minulosti, aby vzápätí nato, pri pohľade do prítom­
nosti zistil, že „darmo v Slávii slávu hľadá". Toto porovnanie pociťuje
bolestne. Preto sa skôr pokúša hľadieť ďalej, do budúcnosti, kde je nádej.
Nastoľuje otázku vzťahov medzi národmi. V dobe nacionálnych
obmedzení je mu národ súčasťou ľudstva. Nemeckému národnostnému
hnutiu adresuje toto svoje slávne dvojveršie:

Sám svobody kdo hoden, svobodu zná zvážiti každou, ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok.

Takto spieva v elegickom Predspeve k svojej Slávy dcére, tak hodnotí minulosť, prítomnosť, budúcnosť. Slávy dcéra vychádza roku 1824, teda dva roky pred Šafárikovými Dejinami, a je svojím spôsobom tiež pro­gramovým dielom.

Aj tematicky skladba naznačuje autorovu púť slovanským územím. Vymedzujú ho tri spevy: Sála-Labe-Dunaj. Až v ďalšom vydaní z roku 1832 pribudnú dva nové spevy: Lethe a Acheron. Nad celým dielom tróni nadpozemská Mína, zjavenie odchádzajúce do hviezdnej ríše. Ešte doznieva bolestný rozchod s milovanou bytosťou a zároveň sa ozýva poz­nanie bied vlastného národa. V obraze Míny nachádzame všetky vlast­nosti slovanských žien. Básnik ide ešte ďalej a k tomuto súčtu pridáva i svet antiky a kresťanstva. V tejto jednote protikladov je jeho mysliteľský, racionalistický postoj. Kollárovo lipnutie na tradičných filozofických a umeleckých hodnotách je zároveň jeho opozíciou proti romantizmu, ktorý pokladal za chorobný jav.

Nečudujeme sa preto českému básnikovi Čelakovskému, ktorý na okraj druhého vydania Slávy dcéry poznamenal, že Kollár začína filologicky básniť a básnicky filologizuje. Súvisí to s Kollárovou zámenou vedy za poéziu a naopak. Úplné vydanie Slávy dcéry z roku 1832 autor považoval za korunu svojej básnickej i vedeckej činnosti. Nejde len o učenosť tejto poézie, ale aj o rozľahlosť celej skladby, veď toto posledné vydanie má už 622 zneliek (čiže sonetov). Navyše Kollár k nemu pripojil obsiahly komen­tár, kde sa rozpisuje o jednotlivých reáliách a odvoláva sa na vedeckú literatúru. Napriek tomu, že básnik sám hlásal súlad rozumu a citu, konečná podoba Slávy dcéry vychádza viac z knižných podnetov. Posledné dva spevy sú obrazom slovanského neba a pekla. Neba, v ktorom sú slovanskí nebešťania a pekla, v ktorom trpia nepriatelia Slovanstva.

Nezazlievajme však básnikovi až natoľko jeho učenosť. Veď on sám pri inej príležitosti „pred parnaskými vulkánmi" dával prednosť ľudovým piesňam. Jeho Národnie zpievanky, ktoré vyšli v dvoch zväzkoch r. 1834 a 1835 sú toho osobitným a pádnym dôkazom. O ľudových piesňach Kollár hovorí, že sú ony obrazom národa, históriou jeho vnútorného sveta a života, kľúčmi od svätyne národnosti. Prevažná väčšina piesní v Národných zpievankach má stredoslovenskú jazykovú podobu. To je iste pozoruhodné a stojí za zaznamenanie z hľadiska pozdejšieho vzťahu Kollára a štúrovcov.

Kým Slávy dcéra je básnickým a filozofickým výrazom Kollárovej slo­vanskej koncepcie, praktickejšiu a každodennejšiu náplň tomuto postoju mala dodať Kollárova rozprava O literárnej vzájomnosti medzi rozličnými kmeňmi a nárečiami slovanského národa z roku 1837.

Kollár vychádza a poňatia jednotného slovanského národa a na tomto základe za dôležitú považuje výmenu kultúrnych hodnôt. Odsudzuje šovinizmus a vyvyšovanie národa nad národom. Výzva k vzájomnosti zároveň nijak nepopiera požiadavku národného života. Slovanská lite­ratúra má byť pokračovaním klasických literárnych epoch. Na tomto mieste si Kollár opätovne vyrovnal svoje účty s romantizmom. Odmietol najmä titanizmus, ktorého stelesnením je Byron. Nieje však spokojný ani s Puskinom a Mickiewiczom, ktorí podľa neho nie sú predchnutí myšlienkou slovanskej vzájomnosti. Žiaľ, skúsenosti oboch básnikov s ruským cárizmom nedávali ani najmenšiu nádej na ich slovansky oriento­vané horlenie.

Tieto a podobné nedorozumenia charakterizujú aj Kollárov vzťah k novej generácii českých a slovenských buditeľov. Kollárovej činnosti vtláča pečať aj prostredie, v ktorom desaťročia pôsobil. Ako kazateľ sa usiloval so striedavým úspechom viesť svojich cirkevníkov k národnost­nej znášanlivosti. Roku 1849, tri roky pred svojou smrťou, sa stal profe­sorom slovanskej archeológie na viedenskej univerzite. Táto jeho činnosť je plná rozporov. Vyznačuje sa o. i. nekritickým hodnotením slovanského dávnoveku, nepriniesla mu teda uznanie vedeckých kruhov a ani sa nesta­la trvalou súčasťou jeho diela.

Trvalý, no nežiadúci ohlas v neslovanskom prostredí mali Kollárove všeslovanské myšlienky. Ešte keď vyšla Slávy dcéra bohatí Nemci a maďarskí zemani vraj skupovali výtlačky, aby ich mohli zničiť. Aj Kollárova idea literárnej vzájomnosti Slovanov bola vykladaná ako poli­tický panslavizmus a podľa toho hodnotená. Strašiakom panslavizmu sa v Uhorsku veľakrát biľagovali vlastencké a kultúrne úsilia nemaďarských národov - ku škode Slovanov i neslovanov.

Vergilius z Maduníc

Milovníci „literného umeňá", ako by sme sa vyjadrili v bernoláčtine, privítali roku 1824 „Rozličné básne hrdinské, elegiacké a lirické z Virgilia, Teokrita, Homéra, Ovidia, Tirtea a Horáca." A zanedlho ešte väčšmi Vergiliovu Eneidu, ktorej preklad nemali ani Česi, kým Poliaci a Rusi ju vydali v 18. storočí, lež nie v časomiere.

Vavríny za tento priekopnícky čin patrili na hlavu madunického farára Jána Hollého (1785-1849), ktorý kliesnil cestu bernolákovskej slovenčine najprv prekladmi antických autorov. Sám tvrdí, že preklad Eneidy upravoval jedenásťkrát a že až je tak „vipolerovaná, že aňi palír, čo ten velkí ostrihomskí kostel palírovať bude, lepšej ho ňevipalíruje." Ale aj to mu bolo zrejme málo, máme totiž doklad dokonca o pätnástej oprave.

Práve Vergiliovo dielo Hollého inšpirovalo k napísaniu hrdinského eposu z dávnych dejín Slovákov. Hneď jeho prvé verše v kocke naznaču­jú obsah:



Spívám, jak hroznú Svätopluk na Karolmana vedel vojnu; i jak víťaz, seba i svoj od jeho vládi osloboďiv národ, ňepodlehlí stal sa panovník: a zmužilích velké založil královstvo Slovákov.

Je to teda Svätopluk, ktorý vyšiel roku 1833 v Trnave nákladom mecé­na literárnych snáh Jura Palkoviča. (Iba pre veľkú podobnosť mien je na mieste upozornenie, že nejde o Juraja Palkoviča.)

Na počiatku tohoto zámeru stálo želanie dať slovenskej pospolitosti také literárne diela, aké majú iné a počtom väčšie národy. Ako vidno, Hollý aj vo svojej pôvodnej tvorbe nastúpil nevyšliapanú cestu. Dal si za cieľ umelecky zobraziť epochu veľkomoravského kniežaťa a týmto his­torickým obrazom posilniť národné povedomie. Celý dej eposu zobrazu­je predovšetkým zrážku nemeckých a slovenských vojsk, prípravy na tuto zrážku a Svätoplukovo prijatie kráľovskej koruny z rúk Slovákov. Dej má historický podklad. Sprievodným javom sú výjavy z kresťanskej i Pohanskej mytológie. Božstvá pomáhajú Svätoplukovi zvíťaziť v rozho­dujúcej chvíli, aj keď panovník v podstate koná podľa vlastného uváženia.

Podobne ako u Kollára, aj u Hollého sa stretávame s aktualizovaním slovanskej (a slovenskej) situácie. Aj tu je základným tónom ospievame bohatej minulosti Slovákov ako historického národa. Veľká Morava však nieje iba Slovensko - Slavomírovo slovenské vojsko prichádzajú posilniť bojovníci z českých, moravských, sliezskych a poľských krajov.

Pýtame sa, čím chcel náš slovenský Vergilius či Homér posilniť národné povedomie svojich krajanov? V Svätoplukovi sa prvý raz v slovenskej literatúre objavuje básnická myšlienka slobodného života povýšeného nad život v otroctve. Ono chalupkovské „voľ radšej nebyť ako byť otrokom" má svoju predlohu v slovách, ktoré Hollý vkladá do Slavomírových úst:

Radšej smrť slovnú a hrdinskí zvoľme si úmor, dajme sa rozťať a krv do poslednej kapki viľejme, kľeslú než slobodu v otrockom jarme naríkať!

Hollý obrátil svoj záujem k ďalšej veľkej téme obrodeneckej epochy: pôsobenie slovanských apoštolov Cyrila a Metoda na Veľkej Morave. Aj epos Cyrilometodiada (1835) chce priniesť poučenie z minulosti pre súčasnosť. V epose totiž slovanskí „blahozvestovia" víťazia nad falošný­mi obvineniami nemeckých biskupov.

V treťom Hollého epose Sláv z roku 1839 sa mierumilovní Tatranci zrazia s lúpeživými Čudmi na čele s Bondorom. Obidve strany vyznáva­jú svoje pohanské božstvá. Slováci ich majú viac a tak boh Svantovít zvíťazí nad čudským Árom. Potom už aj Sláv premôže Bondora.

Popri veľkých plátnach z národnej minulosti Hollý kreslil i drobné obrázky z pastierskeho života. Príkladom pre jeho selanky mu bol opäť Vergilius. Selanky však majú svoju slovenskú podobu a Hollého pero im dodalo aj primerané určenie. Z veľkej časti sa inšpirujú slovanským dávnovekom, niektoré sú blízke ľudovým hrám a zvykom. A nemálo je takých, ktoré básnik venoval osobám jemu nadovšetko milým. Až po smrti vydavateľa Jura Palkoviča, ktorý to zo skromnosti za svojho života nedovolil, mohol vzdať hold tomuto obetavému „pastierovi duší":



Skôr na dríňi žaluď, na duboch skôr drínki porostú, skôr vrana jak slávik, slávik buňejak vrana spívať: Než jeho povďačná moja prestane fajfara sláviť.

Hollý podobne oslávil činy Slovanov, Tatrancov, ale aj inozemcov vo svojich ódach. Napríklad trvalosť pamiatky vynálezcu kníhtlače je mu spojená s obrazom Slovenska a bude trvať dokiaľ Tatry nezaniknú a dokiaľ sa hviezdy nezrútia a celý svet nezahynie v ohni...

A nakoľko je nám madunický básnik blízky dnes? Nakoľko sú jeho verše čitateľné a zrozumiteľné? Už niektorým jeho súčasníkom sa nepozdávala klasická forma jeho básne. A pritom Hollý bol človek z ľudu, pri Váhu vysedával celé dni s pltníkmi, vedel, ako sa v ktorej obci volí richtár. Až neskôr nahlas vyjadril svoj postoj prísny Vajanský, keď povedal: „Forma vznešená a napodobnenie zovnútorných podmienok zostane vždy balastom Hollého básnického tvorenia, ony, žiaľ, sú veľkou haťou ku všeobecnému rozšíreniu, znárodneniu... jeho veľkolepých diel."

Je tu ešte jedna hať. Hollý písal dnes už v nepríliš zrozumiteľnej spisovnej podobe slovenčiny. Tým sa, podľa vyjadrenia odborníka, stal zapečateným pokladom našej minulosti. Túto prekážku sa v uplynulých rokoch podarilo odstrániť kvalitnými prekladmi Hollého diela do súčas­nej slovenčiny. Prekladatelia nahradili časomieru Jána Hollého moderný­mi slovenskými veršovými formami, vyplývajúcimi z prízvučnej prozódie.

Posledné roky života, ktoré mu čím viac strpčovala podagra a iné nemoci, Hollý strávil na Dobrej Vode. Presťahoval sa tam potom, keď mu vyhorela celá farnosť v Maduniciach a on prišiel takmer o život a čias­točne oslepol. S ľútosťou opúšťal svoj Mlieč, kde vysedával pod stáročným dubom a v jeho šumení sa započúval do dávnych dejov. Vtedy už vedel, že sebe i národu postavil pomník, ktorý nerozhlodá čas. Možnože pritom myslel na Puškina a jeho báseň Exegi monumentum. Akoby smejú počuli celkom blízko v týchto Hollého veršoch:

Roznášať sa budem po krajanskích pestovan ustách

kde Váh, kde ostrí bubte Hron,

i kde preohromné do nebeskej víški hrd'ími

ťemenmi Tatri vvbíhajú;

téz kade nad Moravu a hučícú prúdami Labu

ľudné sa mestá píšňajú.

aj Visia, aj široká v toku Volga, i Dráva i Sáva mňa z mími znať budú speví.

1   2   3   4   5   6   7   8   9   ...   14


Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©atelim.com 2016
rəhbərliyinə müraciət