Oldfich Kníchal Storočiami slovenskej literatúry

Už sme naznačili, že Hollého dielo malo stúpencov pokiaľ ide o myšlienku a obsah a súčasne odporcov, pokiaľ ide o jazyk. Takto ho pri­jal aj Karol Kuzmány (1806-1866). Hovorí o tom: „Ja sám, hoci nie s veľkou chuťou, predsa len čítam spisy J(ána) Hollého, jedine pre výbor-nosť ducha, ktorý z nich plápolá; ale poznám mužov... ktorí radšej španiel­sky písané knihy, než knihy písané bernoláčtinou chcú čítať, a predsa pevne verím, že by sa títo mužovia p. Hollého Svätopluka a jeho Cyrilometodiadu naučili spamäti, keby to bolo písané českoslovansky."

Kuzmány nebol zásadne proti slovenčine. V danej chvíli však zvolil češtinu - tú novodobú, nie biblickú - ako spoľahlivejší nástroj literatúry i pre Slovákov. Lenže aj vo svojej vlastnej literárnej tvorbe sa občas dostá­val do rozporu s vlastnými požiadavkami na literatúru. Bol totiž prvým uvedomelým odporcom klasicizmu. A zároveň „poeta doctus", básnik ktorý podáva svoje náhľady predovšetkým vo veršoch. Ak si spome­nieme na básnicky filologizujúceho Kollára, potom táto podobnosť nieje náhodná. Kuzmányho dielo totiž vznikalo v atmosfére, ktorú vytváral myšlienkový odkaz hlásateľa slovanskej vzájomnosti.

Aj Kuzmány si dopĺňal svoje vedomosti na prednáškach z teológie a filozofie v Jene. V prvých literárnych prácach sa oddane hlási ku Kollárovi. V rokoch 1836-1838 významne zasiahol do vývinu slovenskej literatúry ako vydavateľ časopisu Hronka. V r. 1849 bol členom sloven­ského posolstva u cisára. Pôsobil ako profesor evenjelickej teologickej fakulty vo Viedni. Roku 1863 Valné zhromaždenie Matice slovenskej ho zvolilo za prvého podpredsedu tejto ustanovizne.

Kuzmány r. 1836 uverejnil v Hronke epos Béla, ktorý čerpá zo súčas­ného života. Jeho námetom je ideálna láska ideálnej Bély a ideálneho Milnova. V tejto básni niet konfliktov, niet otrasov, medzi ľuďmi vládne pokoj, súlad a mier. Autor idylickou formou podáva svoje estetické a spoločenské názory. Hoci je odporcom klasicizmu, ostáva poplatný jeho dedičstvu.

Na rozdiel od svojho žiarivého vzoru Kuzmány zaujíma kladný, ba možno povedať až vrelý vzťah k romantickým básnikom. S pochopením

prijal Machov Máj, zatiaľ čo v Čechách básnika zaň doslova vypískali. O rovnakom pochopení svedčia aj jeho preklady Mickiewicza.

Slovenská próza tej doby nemala svojho Hollého a Kollára, zato mala svojho Kuzmányho a jeho román Ladislav z r. 1838, označovaný ako filo­zofický. Autor sa v ňom pokúsil zaujať postoj k zložitým otázkam súvekého diania. Vlastnú časť románu tvorí denník, v ktorom okrem rozprávača Ladislava vystupuje jeho otec, Ladislavov vychovávateľ poľského pôvodu Ľuboš a niektorí ich známi. Ladislav sa zaľúbi do sestry svojho priateľa Ctiboha. Ladislavov otec nie je proti, ale odporúča synovi, aby na nejaký čas odcestoval do cudziny. Keď sa Ladislav vráti domov, milovaná Hanka práve pochováva otca. Zakrátko táto smutná úloha pri­padne aj Ladislavovi. Mladí sa zoberú, narodí sa im dieťa. Ľuboš sa medz­itým stane pustovníkom... Teda príbeh takmer romantický, najmä pokiaľ ide o postavy poľských hrdinov. Títo hrdinovia majú pritom autorove sym­patie. Pochopíme ich, keď si uvedomíme tragický osud poľských intelek­tuálov po krvavom proticárskom povstaní v roku 1830. Preto sa ani nemôžeme čudovať Ľubošovmu pustovníckemu údelu.

Kuzmány uvažuje o neradostnom stave súvekej spoločnosti a príčinu vidí v nedostatočnej mravnej vzdelanosti. Svoje úvahy o poslaní človeka zhrňuje v týchto slovách: „Ži tak, aby život tvoj stvoril v tebe krasocitné povedomie ľudskosti tvojho života a nikdy nič ťa nezastraší, nič neskľúči, nič bláznivo neopojí." Aj vo veciach národných Ladislav vychádza zo zásady ľudskosti. Stavia sa proti násilnému potlačovaniu národného jazy­ka a kritizuje odrodilcov. Ostatne takto sa preukazuje vo svojej tvorbe a verejnom pôsobení i Kuzmány, ktorého dobre poznáme najmä z jeho piesne Kto za pravdu horí.

Podobne ako Kuzmány v próze, je ojedinelým zjavom vo vtedajšej dra­matickej spisbe Ján Chalúpka (1791-1871), starší brat básnika Sama Chalúpku. Dramatik Chalúpka tvoril vo viacerých jazykoch a svoje hry v češtine neskôr prepísal do slovenčiny. Študentský denník si písal v la­tinčine a nemčine. V Kežmarku, kde vyučoval na lýceu, sa začína jeho ľúbostná dráma, ktorá poznamenala celý jeho život. Zoznámil sa tu s dcérou bohatého statkára Babettou von Wielandovou, rodičia však dcére nepovolili manželstvo s nápadníkom a tá zo vzdoru ostala slobodná. Aj potom sa obaja snažia vyriešiť svoj vzťah, ale darmo, spoločenské zásto­je nakoniec víťazia. Z manželského zväzku s Ludovikou Lovichovou sa

narodili dve dcéry. Obidve zomreli v nešťastnom manželstve. Chalúpka písal veselohry, ale vnútro mu rozhlodával smútok.

Malomeštiacke prostredie Brezna, kam sa odsťahoval, mu poskytlo látku už k jeho prvej a najúspešnejšej veselohre Kocourkovo anebo Jen abychom v hanbe nezústali z roku 1830. Kocúrkovo je už vtedy označe­nie mesta, ktorého občania sú prehnane sebavedomí a zároveň obmedzení a smiešni. Osobitne smiešna je ich reč, často zmiešanina domáceho jazy­ka s maďarskými, latinskými a nemeckými slovami, skrátka makarónči-na. Kocúrkovským jazykom hovorí predovšetkým čižmársky majster Tesnošil, ale i pán z Chudobíc. Ten druhý takto rozpráva o svojom pôvode a súčasnej existencii.:

„A ja, Domine Praestantissime, z Turca pochádzam. - Môjpradedo bol pri slávnej stolici solgabiróvom alebo, ako vy to tam nazývate, sluznod-vorským. - Môj nebohý otec sa tu priženil a ja teda som arra nézve od koreňa Kocúrkovan... Mám hálistenek, čo potrebujem... Nie je to, kírem, najplanšia štácia!"

Kocúrkovské pomery Chalúpka opäť podrobil kritike vo fraške Trasorítka (1833). V hre Starouš plesnivec (1837) popri myšlienke znášanlivosti medzi Slovákmi a Maďarmi nastoľuje moliérovský motív -túžbu bohatého starca získať mladú ženu. Pôvodné znenie Starouša je maďarské: A vén szerelmes vagy a Torházi négy vőlegény (Starý zaľúbe­nec alebo štyri svadby na jednom pohrebe, 1835). Hra vyšla a bola uve­dená v niekoľkých maďarských divadlách v Pešti.

Na problém národnej znášanlivosti Chalúpka v tom čase upozorňuje tiež vo svojej po nemecký písanej brožúre pod ironickým názvom Akými prostriedkami možno najistejšie dosiahnuť rozšírenie maďarskej reči medzi uhorskými obyvateľmi, 1834. Je to varovanie pred násilnou maďa­rizáciou, ktorá môže znepriateliť nemaďarské národy. Chalúpka je proti myšlienke jazykovej jednoty v Uhorsku a proti stotožňovaniu pojmov Úhor a Maďar. Na adresu svojich rodákov pritom poznamenáva, že sa o svoj jazyk nestarajú.

Na dlhý čas takmer upadol do zabudnutia jeho satirický román Bendegucz, Gyula Kolompos und Pista Kurtaforint. Eine Donquixottiade nach der neusten Móde... (Donquijotiáda podľa najnovšej módy... z roku 1841 v Lipsku). Autor sa totiž takmer dokonale postaral o anonymitu, knáď preto, že tu paroduje Náčrt najstarších dejín maďarského národa

(1825) od Istvána Horvátha. Podľa tohoto historika Maďari sú najstarším národom na svete. V Chalupkovej próze sa podujmú vyhľadať pravlasť Maďarov odnárodnený zeman Bendegúz a jeho zemiansky spoločník Gyula Kolompos. Tretím členom výpravy je Štefan Drobný, t.j. Pista Kurtaforint, akýsi slovenský či mad'arónsky Sancho Pansa.

Keď uviedli Chalupkovu hru Kocúrkovo, významný slovinský slavista Bartolomej Kopitar gratuloval Slovanom, že sa im narodil Voltaire. Takto lichotivo označil Chalúpku pre jeho umeleckú a občiansku nepod-platiteľnosť. Konieckoncov, prvý veľký slovenský dramatik sa dožil voltairovského veku - zomrel ako osemdesiatročný. Na smrteľnej posteli márne čakal na posledné želanie - portrét svojej prvej lásky Babetty Wielandovej. Nesplnilo sa mu.

Ale nechaj mi národ bez hany, národ patrí k veciam svätým", spieva slovenský bard Sládkovič. Má pravdu, jeho vek si dáva posvätnosť náro­da a ľudu do svojho štítu. Búrlivý národný kvas vrcholí v rokoch meru-ôsmych, ale natrvalo už neutícha ani po porážke uhorskej revolúcie. Zasiate semeno vyklíčilo...

Zlom v politickom a kultúrnom vývoji slovenského národa pripravovala generácia štúrovcov. Táto romantická generácia v literatúre završuje epochu národného obrodenia a kladie základy obdobia realizmu. A naopak, ako hovorí Húrban, literatúra tejto generácie je prirodzeným výsledkom vyše tristoročného predchádzajúceho vývinu. Snúbia sa v nej domáce i cudzie kultúrne hodnoty a predovšetkým sa napája z bohatej studnice folklóru.

Vznik a formovanie štúrovskej školy je ako pupočnou šnúrou spojené s jestvovaním bratislavského lýcea, vtedy jedného z najvýznamnejších učilíšť v Uhorsku. Študujú tu príslušníci slovenskej, nemeckej, maďarskej, ale aj českej, srbskej a chorvátskej národnosti. Pri tomto lýceu, ktoré vychováva budúcich kňazov, vznikla roku 1803 Katedra reči a literatúry československej. V dvadsiatych rokoch sa na pôde lýcea rozvíja spolkové hnutie, ktorého cieľom je vzdelávanie v národnej reči a literatúre. Tak sa rodí Společnost česko-slovanská. Pečať novej doby jej vtisli v školskom roku 1834/1835 Alexander Boleslavín Vrchovský (1812-1865) a Ľudovít Štúr (1815-1856).

Horlivo sa študuje najmä história, konajú sa slávnosti na pamiatku výz­namných historických udalostí. Pamätnou ostala najmä utajená vychádz­ka na Devín, dňa 24. apríla 1836. Účastníci tohoto výletu potvrdili svoje vlastenecké oduševnenie tým, že si pridali k svojmu pôvodnému menu ešte meno slovanské. Tak Štúr je odvtedy Velislav, Húrban zase Miloslav a Škultéty Horislav.

Roku 1836 sa Spoločnosť predstavuje i širšej verejnosti súborom vlast­ných a preložených literárnych prác svojich členov pod názvom Plody zboru učencu reči českoslovanské prešpurského. No ešte v tom roku Prichádza studená sprcha - vláda v snahe zamedziť vzrastajúce hnutie mládeže zakázala všetky študentské spoločnosti.

Ďalšiu činnosť štúrovcov, najmä po vyjdení almanachu levočských štu­dentov Jitrenka (Zornička, r. 1840), maďarská tlač označila za protištátnu a ich zmýšľanie za panslavizmus. (V rámci evanjelickej cirkvi uplatňuje maďarskú prevahu jej generálny inšpektor gróf Karol Zay.) Na základe vykonštruovaných obvinení prebieha vyšetrovanie proti niektorým odchovancom Spoločnosti a Štúr je 31.12.1843 zosadený z funkcie námestníka vedúceho katedry. Na protest proti tomuto rozhodnutiu r. 1844 odchádza z lýcea 22 jeho najhorlivejších prívržencov, z toho trinásti do Levoče. Tento odchod bol zvečnený v nejednej básni, a pravdepodobne najpôso­bivejší protest zaznel z pera Janka Kráľa v Dume bratislavskej:

Nenivočia, netnú, nerúbu, nekolú: ale srdce berú slovenskému kolu; všetko tak nechali, ale srdce vzali, prešporskí šuhaji na ľade ostali. Prešporskí šuhaji plačú na rok nový, vytínajú kríček, pekný kalinový, vytínajú kríček s koreňom zo zeme: „Akože my potom siroty budeme!" Vyzváňali zvony v štyri sveta strany, keď bránami išli prešporskí kompani. „Ej, páni na zámku, to vy dobre vedzte, keď ste jadro vzali, škrupinu si zedzte! Bodaj ste, aby ste pokoja nemali, keď ste nám jediné potešenie vzali!

Štúrovi horlivci sa však nenechali zlomiť. V lete 1844 si založili spolok Tatrín, ktorého poslaním bolo „duchovný život Slovákov zbudiť, udržovať a rozširovať podľa najväčšej svojej možnosti." Z tohoto hľadiska Tatrín považujeme do značnej miery za predchodcu Matice slovenskej.

A vznikajú ďalšie osvetové ustanovizne - už r. 1841 Húrban zakladá Slovenské národné divadlo nitrianske, o päť rokov neskôr vzniká ochot­nícke Meštianske slovenské divadlo v Banskej Bystrici. V tradícii čita­teľských krúžkov sa organizujú nedeľné školy a v spolupráci s katolíckymi duchovnými sa budujú spolky miernosti.

Učenícke roky štúrovcov - ako to vidíme v spomenutom zborníku Plody - sú ešte v znamení jazyka „českoslovanského," t.j. češtiny. V plodoch sa prvýkrát predstavili Samo Chalúpka, Karol Štúr, Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža, Ctiboh Zoch, Daniel Lichard a ďalší. Prvú vlnu štúrovcov tu máme ako na dlani. Ďalší debutovali v Kuzmányho Hronke, napr. Karol Braxatoris Sládkovič. A prvú samostatnú knižku básní vydáva August Horislav Škultéty.

Významným podujatím bolo vydanie levočského almanachu Jitŕenka. Z autorov našu pozornosť upúta Samo Bohdan Hroboň (1820-1894) a Bohuslav Nosák-Nezabudov (1818-1877).

Hroboň je svojím básnickým založením romantik a mesianista - verí vo vykúpenie národa a v spravodlivú všeslovanskú ríšu. V tomto duchu napísal Slavopieseň (vyšla r. 1861 v časopise Sokol), ako aj Slovenské iskrice, ktoré boli uverejnené až r. 1936. V Orie tatranskom Hroboň pu­blikoval svoj pokus ideálnej povesti slovenskej, nazvaný Dcéra povesti. Hroboň je tragická postava - žil vo svete svojich vlastných predstáv a zomrel takmer na pokraji šialenstva.

Na veršované spracovávanie ľudových povestí sa podujal Bohuslav Nosák. Pozoruhodný je jeho cestopis z Podkarpatskej Ukrajiny pod názvom Listy z neznámej zeme k L... ktoré vyšli v Orie tatranskom r. 1845.

• 
  roku 1842 začala opäť vychádzať Palkovičova ročenka Tatranka a
  Jozef Miloslav Húrban vydáva prvý ročník almanachu Nitra.
  
• 
  Tatranke sa predstavil básnickou poviedkou z čias kráľa Mateja
  Králuv stňl Janko Kalinčiak a ako prvý štúrovec v nej nastoľuje tematiku
  uhorsko-slovenskú. Ďalším debutantom je Janko Matúška (1821-1877)
  jeden z prvých poetov novej slovenčiny. Na nútený odchod Štúra z
  bratislavskej katedry reagoval bojovou piesňou Nad Tatrou sa blýska,
  ktorá čoskoro znárodnela. Jeho povesť Svätý zákon je o hrdinovi, ktorý
  zrádza vlasť pre milenku a svoj čin zaplatí životom. Nápadne pripomína
  Štúrovu požiadavku, aby mládež podriadila svoje osobné city národným
  cieľom.
  

Ešte pred vyjdením Nitry zaspieval v Štúrovej slovenčine Ján

Francisciho vidíme už roku 1844 na čele študentov protestujúcich proti odvolaniu Štúra. Úrady čoskoro aj jeho zbavili miesta na katedre českoslovenčiny v Levoči, kam sa utiahol. Za revolúcie ho maďarské úrady odsúdili a väznili v Pešti. Po revolúcii pôsobí o.i. ako liptovský župan a je jedným z osnovateľov Memoranda národa slovenského z roku 1861.

Francisci sa osvedčil ako plodný publicista, básnik, prozaik i zberateľ ľudových rozprávok. O predmete tohoto svojho záujmu napísal, že rozprávky „...všetko písanô starobylosťou svojou prevyšujú; ony sú ešte aj teraz vo vážnosti u ľudu nášho takej, ako pozostatky, na ktorých odtisk tisíc a tisícročnej úcty a svätosti spočíva."

V omnoho väčšej miere ako Francisci pestujú historickú povesť Ján Kalinčiak (ku ktorému sa ešte vrátime) a Samo Tomášik (1813-1877). V tomto žánri sa predstavil na stránkach Orla tatranského, literárnej prílo­hy Slovenských národných novín, ktoré vydával Štúr v rokoch 1845-1848. Historická povesť, povedané Štúrovými slovami, „spájala veci zábavné s náukovými" a to bolo i hlavným poslaním Orla tatranského.

Tomášik si urobil meno už hymnickou piesňou Hej Slováci, na nápev poľskej piesne Jeszcze Polska nezgynela... Inšpirovali ho k nej dojmy v Prahe, kde sa zastavil cestou na štúdiá do Berlína. Tomášikov záujem o históriu sa sústreďuje na rodný gemerský kraj. Píše o ňom i historické práce v nemčine a slovenčine. Jeho Bašovci na muránskom zámku alebo Vešelínovo dobytie Muráňa sú vlastne beletrizovanými kronikami. Opierajú sa totiž o jeho po nemecky písanú históriu muránskeho zámku. Na vyššej umeleckej úrovni stoja Malkotenti (1873) a Kuruci (1876).

Ak Orol tatranský, ako sme už povedali, spájal veci zábavné s náučný­mi, potom toto poslanie azda najlepšie prislúcha kalendárovej spisbe. Na tomto poli nesmierne veľa vykonal Daniel Lichard (1812-1882),

rozhľadený v jazykovede i v prírodných vedách. V Štiavnici, kde vyučo­val, boli jeho žiakmi Sládkovič i Petőfi. Navzdory tuberkulóze, ktorá ho sužovala celý život, Lichard vynikal neuveriteľnou pracovitosťou. Najrozšírenejším kalendárom bola jeho Domová pokladnica, pod týmto názvom populárna dodnes. A najúspešnejší jeho hospodársky dvojtýždenník Obzor, ktorý redigoval dve desaťročia a zapĺňal tisíckami článkov.

„Dobruo slovo Slovákom..."

Zastavme sa na chvíľu pri udalosti, ktorá má v toku rokov a letopočtov kľúčový význam pre slovenskú literatúru a pre celý slovenský národ. Roku 1846 vyšli dva spisy Ľudovíta Štúra, ktoré nový literárny jazyk postavili na pevný základ. Je to Nárečja slovenskuo alebo potreba písan­ia v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej.

„Žiadne malichernosti, jak je Boh nado mnou, nepohli ma k slovenčine, ale rozmyslenie sa nad Slovanstvom a vnuknutie jakési sväté. Až by nestála slovenčina, nestojí ani moje pojmutie Slovanstva..." píše Štúr Hodžovi ešte v roku 1844. Na rozdiel od Kollára Štúrovi je totiž jednot­ná literatúra Slovanov predpokladom rozvíjania jednotlivých častí. Aj s Čechmi chce ostať naďalej v duchovnom spojení, ale uvedomuje si, že kultúrny rozvoj Slovákov nie je možný bez vlastného jazyka. Tým „najčistejším a najvernejším" nárečím je podľa neho stredná slovenčina. Náuka reči slovenskej kladie tejto slovenčine gramatický základ, na ktorom by sa mohla rozvíjať.

Ako sa dalo čakať, proti Štúrovej slovenčine sa vzápätí ozvali hlasy proti a o „potrebe jednoty spisovného jazyka medzi Čechmi, Moravanmi a Slovákmi" Z tohoto zboru najhlasnejšie zaznieval hlas Jána Kollára a Štúrova, vraj „hrubá liptovčina", sa nepáčila ani Palkovičovi. Sládkovič sa zmierlivo snažil veršom vysvetliť starším svoj postoj takto:

Otcovia drahí! Nehnevajte sa na deje vlastného ducha, vy vodu Hali na tie kolesá, vám hnutie toto prislúcha

Útoky protivníkov neviedli k ničomu a nová slovenčina takmer pokoj­ne dozrela vo svojej vlastnej dielni. Svoj podiel na tom mal jeden z najbližších Štúrových spolupracovníkov Michal Miloslav Hodža 'oll-1870). Proti dôsledne fonetickému pravopisu presadil určité zmeny. Neskôr ich ustálil Martin Hattala vo svojej Krátkej mluvnici slovenskej r. *o52 a v tejto podobe platia dobnes. Hodža sa zaslúžil o propagáciu

nového spisovného jazyka spisom Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847). Na Kollárove útoky proti slovenčine v ňom odpovedá takto: „Alebo bude Slovák pri slovenčine pre všetky literatúry slovanské niečo; alebo pri češtine nebude ani pre Čechov ani pre seba nič."

Hodža má svoje miesto i v poézii. Jeho lýra však prekypuje mystický­mi záhadami a zväčša sa nedočkala ani publikovania. Taká je jeho filo­zofická báseň Vieroslavín o vykupiteľskom poslaní Slovanov. Taká je i rozsiahla epická báseň Matora, ktorú poznáme iba od 12. kapitoly. Veľa naznačuje už dátum vzniku, rok 1853:

Dvaja kupci - to je dvojitý útlak vlastného národa zo strany Viedne i zo strany uhorskej feudálnej moci, a tým patrí Hodžov protest.

Po kodifikovaní spisovnej slovenčiny sa ešte výraznejšie začína ryso­vať nové pokolenie básnikov a prozaikov. Tribúnou je III. ročník almanachu Nitra z r. 1846. Popri Sládkovičovi, Kráľovi, Kalinčiakovi a Hurbanovi prichádzajú na scénu ďalší. Daniel Maróthy (1825-1878) podľa vzoru Sládkovičovej Maríny píše Dvojakú ľúbosť, ktorej predme­tom je jeho žena Karolína. Autorovi sa zdala príliš intímna a tak ju odložil do priečinka - vyšla až roku 1942. Peter Kellner-Hostinský (1823-1873) sa predstavil básňou Silvestrovská noc, ktorá je alegóriou udalostí okolo Štúrovho vypovedania z katedry práve na Silvestra 1843. V inej básni takto velebí novú slovenčinu:

Slovenčina naša, ty vták zlatoperý, čo visíš nad Tatrou na zlatej reťazi, perá tvoje svietia sťa zore bez miery, jak Jánove mušky krásnejšie sto razy.

Zore, ktoré zažiarili v polovici štyridsiatych rokov, čoskoro pohasli. Roku 1848 sa literárny vývoj zauzlil. Zahlaholil zvon slobody, Uhorsko zachvátila revolúcia. V duchu doby sa vyhlasujú predovšetkým sociálne a politické slobody. Zo slovenskej strany sa ozýva i tón vlastenecký. Slovenskí básnici na čas zamieňajú pero za rovnošatu brancov a dobro­voľníkov. Ako napríklad Viliam Paulíny-Tóth (1826-1877), ktorý svojou tvorbou patrí viac rokom neskorším. Z tohoto obdobia sú jeho básnické prvosienky a pokus o drámu Ľudská komédia z r. 1846. Paulíny na pozadí Dóžovho povstania tu rieši faustovský problém ľudského života.

Obraz revolučných rokov 1848-1849 nachádzame v Histórii povstania slovenského od Mikuláša Dohnányho (1824-1852). Autor sa zúčastnil na všetkých politických akciách, bol súdne stíhaný a vyšetrovaný. S Dohnaným prichádza do slovenskej literatúry ďalšia tragická postava. Zúfalo hľadá svoje miesto v živote, harmóniu a celistvosť v činoch, blú-diac „uväznený v tele". Píše činohru o lúpežných rytieroch Podmanínovci z r. 1848 a pozoruhodné literárne štúdie. Dohnaný ovládal takmer všetky slovanské ako aj klasické a západné jazyky. Prepracovaný a vyčerpaný umiera ako 28-ročný na nervovú chorobu. J. M. Húrban, ktorému pomáhal redigovať obnovené Slovenské pohľady, napísal do nekrológu: „Ustal, keď vysoptená bola celá sila a celý život činov jeho." Stav Dohnányho pohnutej mysle v posledných rokoch odzrkadľujú jeho lyrické Dumy. Takto, do veľkých diaľok, upiera svoj duchovný pohľad:

Rád ja mám bôle, horkosladké túžby, čo bez prestania v duši plápolajú, bo oddanému do ich sladkej služby, tajomstvá svetov, duchov odkrývajú; príbehy ľudstva pred oči stavajú, minulých vekov veľké skutky, zjavy, Z ktorých pred nimi záclony padajú; blesky budúcej zjavujú mu slávy, a nového boja, pokoja zástavy.

Z Dohnányho veršov cítiť sklamanie nad výsledkami revolučných rokov. Nová trpká skutočnosť poznamenala i ďalšie osudy slovenčiny. Na návrh Jána Kollára, ako vládneho poradcu v slovanských národnostných

otázkach, zaviedla sa ako úradný jazyk tzv. staroslovenčina, čeština prispôsobená slovenským pomerom. V tomto jazyku začali roku 1850 vychádzať Lichardove a Radlinského Slovenské noviny. K staroslovenčine, ktorou sa odôvodňovala potreba zjednotenia národa, sa prihlásil i Štefan Moyses.

Nadekretovaná spisovná jednota živila ilúziu zrovnoprávnenia Slovákov v Uhorsku, ktorú vzbudila ríšska ústava z r. 1849. Tak ako sa táto ilúzia zanedlho rozplynula, prevážilo aj poznanie, že staroslovenčina nemôže byť spisovným jazykom. Výsledkom spoločnej dohody literárne­ho tábora oboch vyznaní bola už spomenutá Hattalova mluvnica z roku 1852. V tejto „opravenej slovenčine" začali roku 1851 vychádzať i Hurbanove obnovené Slovenské pohľady, no nedostatok finančných záruk spôsobil už v nasledujúcom roku ich zastavenie. Pohľady definitívne obnovil až Hurbanov syn Svetozár Húrban Vajanský v roku 1881.

• 
  roku 1853 naposledy vyšla aj Hurbanova Nitra - so Sládkovičovým
  Detvanom. To však je už labutia pieseň štúrovcov. Nová ríšska ústava
  nastolila bachovský absolutizmus a pred jeho bodákmi prestáva slobod­
  ný kultúrny rozvoj. Nad časopiseckým a vydavateľským ruchom ako keď
  sa zavrela voda.
  
• 
  nasledujúcich kapitolách si podrobnejšie pripomenieme život a dielo
  najvýznamnejších predstaviteľov štúrovskej spisovateľskej školy: Ľudoví­
  ta Štúra, Sama Chalúpku, Andreja Sládkoviča, Janka Kráľa, Jána Bottu,
  Jána Kalinčiaka a Jozefa Miloslava Hurbana.
  

„On nebol vôbec pre tento svet. On doniesol ovocie v ideáloch, a nie v synoch a dcérach!", napísal o Ľudovítovi Štúrovi jeho životopisec Jozef Miloslav Húrban. A Štúr, takmer na konci svojej životnej púti to opäť potvrdil týmito veršami:

Tŕnistá i krátka bola tá cesta a snáď aj preto sa začala skôr. Hádam už v rodnom Uhrovci, v rodine vlastenecky zmýšľajúceho Štúrovho otca, a zanedlho potom v Rábe, pod dozorom prísnych a znamenitých učiteľov. Prísne a náročné sú roky lyceálnych štúdií v Bratislave. Spoločnosť českoslovanská, dovtedy skôr učilište jazyka, sa za Štúrovho vedenia stáva dielňou vlastenectva. Študujú sa tu súčasné slovanské i zápa-doeruópske literatúry, nadväzujú sa styky s predstaviteľmi slovenských národov, najmä s Čechmi.

V nemeckej Halle Štúr nadobúda moderné jazykovedné školenie, ktoré zanedlho uplatní ako kodifikátor novej spisovnej slovenčiny. Tu sa začí­najú črtať jeho velké plány na pozdvihnutie slovenského národného života. Pri návrate domov sa Štúr zastavuje v Hradci Králové, u rodiny svojho priateľa Jaroslava Pospíšila, redaktora Kvetov. Tu zažije ľúbostné vzplanutie k jeho očarujúcej sestre Márii. Bolesť lásky vytryskne - a doznie už iba v básni:

Zapomeň, Drahá, zapomeň na hocha, jenž Ti posila bolné rozžehnání: On na vše sveta zapomene slasti, jenom nikdy, jen nikdy o své vlasti!

Skutočne nezabuidol. V Bratislave sa opäť vrhá do ďalšieho štúdia, organizačnej i teoretickej činnosti. Pripravuje svoje dva najzávažnejšie spisy o novej slovenčine. Štúr vychádza z toho, že Slováci sú samostat­ným národom so svojbytnou jazykovou, duchovnou i materiálnou kultúrou. Preto je potrebné stmeliť tento národ na základe spoločného jazyka, kultúry a hoispodarskeho života. Preto je treba vytvoriť novodobú politickú jednotu. K tomu treba zaviesť nový spisovný jazyk a prihovárať sa v ňom ľudu „niellen v obecnom, ale aj v pospolitom a vyššom živote."

Pritom tento nový jazyk nieje odtrhnutím od češtiny. Česko-slovenská vzájomnosť predsa nemôže byť iba prejavom jazykovej jednoty. Slovanskosť sa vlastne prejavuje v slovenskosti a naopak. Akoby Štúr chcel toto svoje stanovisko naznačiť aj zemepisne. Rozhodnutie o novej slovenčine padlo práve na najzápadnejšom pomedzí Slovenska. V Hlbokom, a nie v Liptove vystavili Štúr, Húrban a Hodža rodný list kodi­fikovanému stredoslovenskému nárečiu.

O národné stmeľovanie Slovákov sa Štúr pričinil aj svojimi Slovenskými národnými novinami, ktoré vychádzali v rokoch 1845-1848. Aby ľahšie čelil cenzúre, postupoval vo svojich politických, hospodárskych a kultúr­nych požiadavkách opatrne a takticky. Roku 1848 sa zúčastňuje na for­mulovaní programúi slovenského národného hnutia. Ako aj dovtedy, v priebehu revolúcie sa spolieha na podporu viedenského dvora a postupne sa dostáva do opozície voči maďarskej revolúcii. To je neskôr zdroj jeho sklamania a príčina toho, že sa politicky odmlčí.

V nasledujúcich rokoch sa zaoberá iba vedeckou a umeleckou čin­nosťou, ako to povaľovali oficiálne miesta. V roku 1853 vydáva Spevy a piesne, básnickú žatvu z porevolučných rokov. Prevažná časť zbierky vyjadruje autorov žiaľ nad smrťou najbližších a lásku k rodnej prírode.

Štúr sa vynikajúcim spôsobom zapísal do literárnej teórie a estetiky. Jeho dielo O národných piesňach a povestiach plemien slovanských z roku 1853 je pozoruhodným prínosom do slovanskej folkloristiky. Poézia je podľa Štúra typickým slovanským umením, lebo „všetko čo sa koľvek duše Slovana hlbšie dotklo, vyrazilo sa v slove alebo piesni." Preto aj slovenská báseň „nemôže inakšie, len v slovenskom nárečí sa vyspievať a rozviť" - ako to zdôvodňuje už v Nárečí slovenskom...

Až omnoho neskôr vyšlo - vrátane dvoch vydaní v ruštine - jeho nemecky písané dielo Das Slawentum und die Welt der Zukunft
(Slovanstvo a svet budúcnosti). Bolo diktované presvedčením, že národný a politický život Slovákov sa môže zabezpečiť iba politickým a náboženským splynutím s Ruskom. S tým by súviselo aj prijatie ruštiny ako spločného jazyka. Tento utopický zámer vychádza z trpkej skúsenos­ti porevolučného vývinu, zo sklamania nad sľubmi viedenskej vlády. Štúr sa za svoju lojálnosť dočkal iba policajného sledovania. Žije v Modre kde sa stará o siroty svojho nebohého brata. Tu spriada svoje sny veľký Slovák a Slovan - až nešťastná náhoda pri poľovačke r. 1856 presekáva čiaru života. Štúr básnik takto vystihol svoje vtedajšie duchovné rozpo­loženie:

Tie ma túžby, tie ma moria, tie mi pokoj duše boria, pre ne búrky sa strhujú a fujaky doletujú, lež teraz sú tam zhrnuté, nad Dunajom zavisnuté.

Prvým poetom novej slovenčiny bol Samo Chalúpka (1812-1883). Skoro celé jeho nerozsiahle dielo je oslavou najmä hrdinských momentov slovenskej minulosti. Zároveň dráma tvorby je akoby v protiklade s navonok pokojným jednotvárnym životom svojho pôvodcu.

Po štúdiách a krátkej pedagogickej praxi sa Chalúpka venuje pas­toračnej činnosti - od roku 1840 natrvalo v Hornej Lehote, kde sa naro­dil. Tu sa oženil so zemiankou Eufrozinou Thuránskou a tu dozreli tak­mer všetky plody jeho múzy. To len prísny Štúr sa nazdával, že jeho národnému zápalu je koniec, keď napísal, že vraj „Chalúpka v lone jed­nej ženy usnul."

Neusnul, iba pokojne a húževnato - započúvaný do reči prostých ľudí - dakedy aj celé roky pracuje na väčšej básni. Nevzbíkol vo verši ako Janko Kráľ a každú báseň dopracoval a dokončil do poslednej bodky. Starostlivo si zhromažďoval historickú látku a potom ju pretavoval vo svojej obraznosti a dával jej formu ľudovej piesne. Za štyridsať rokov napísal 25 slovenských a 10 českých básní. No koľko úsilia je za týmto pomerne malým počtom! Čo o tom hovorí sám Chalúpka? Jeho slová vyznievajú ako autorské krédo:

„Čím krušnejšra je práca pri kíčení dávnych dejín... pokrytých tŕním a bodľačím nenávisti odvekých protivníkov našich: tým príjemnejšie bude rozhlasovať objavené zbytky slávy otcov medzi vnukmi, aby sa snažili byť tým, čím v poradí národov majú byť."

A hneď udierai na jánošíkovskú strunu, ako v Likavskom väzňovi. Už tu je ten príznačný chalupkovský postoj: slobodu si treba vybojovať -hoci aj zbraňou:

Z najplodnejšieho obdobia, šesťdesiatych rokov, pochádza jánošíkovský ladená Kráľohoľská so symbolikou boja za národnú slobo­du. Nad kult jedného hrdinu básnik stavia kult celého národného kolek­tívu:

A tento národ potom dostáva svoju rolu v Chalupkových hrdinských spevoch. Tak Boj pri Jelšave zobrazuje víťazstvo Slovákov nad Turkami. V Turčínovi Poničanovi slovenská žena poznáva vo svojom zotročiteľovi

vlastného syna, odvlečeného Turkami. Odmieta žiť pri ňom v prepychu a žiada si návrat na krásne brehy Hrona. S tureckými vpádmi súvisí aj povesť o zvolenskom zbojníkovi Brankovi. Branko si dal vytesať na svoj hrob tento nápis:

Pravde žil som, krivdu bil som -verne národ môj ľúbil som.

Chalupkova munumentálna epika vrcholí v jeho najznámejšej básni Mor ho! z roku 1864. Chalúpka v nej rozvíja myšlienku boja za slobodu v presvedčení, že tento boj musí byť vybojovaný aj za cenu najvyššiu. Historickou kulisou je mu príbeh z čias rímskeho panstva. Slovenskí juná­ci prichádzajú k svetovládnemu rímskemu cisárovi s posolstvom mieru. Sú odhodlaní brániť tento mier aj zbraňou. Lež Rím si neželá mier, ani slobodu iných, ale ich zotročenie. Odpoveďou cisárovi je teda boj a hrdinská smrť tatranských junákov:

A cisárovi, ktorý sa hanbí radovať z víťazstva, patria tieto slová: