Okrem praktických potrieb pre život mal človek už od paleolitu potrebu kontaktu s duchovným svetom. Duchovno prestupovalo takmer všetky činnosti pravekého človeka

1.4. Doba bronzová

„Staršie metalikum“, ako býva doba bronzová niekedy označovaná, je obdobím prudkého rozvoja duchovného života. Nové odvetvia ľudskej činnosti viedli k rozmnoženiu empirických znalostí, ba až k počiatkom vedeckého poznania v niektorých prírodných náukach (PODBORSKÝ 2006, 223). Kvalitatívne zmeny v ekonomike mali dosah aj na rozvoj výmeny a zintenzívnenie kultúrnych stykov. Tie sa spätne neprejavovali iba v hospodárskej sfére, ale progresívne ovplyvňovali aj niektoré stránky duchovného života spoločnosti (FURMÁNEK – VELIAČIK – VLADÁR 1991, 272).

1.4.1. Vývoj náboženských predstáv v dobe bronzovej

Na počiatku doby bronzovej (2000 pred n.l.) je v archeologickom materiály evidentný z eneolitu pretrvávajúci vplyv troch božstiev: neba (stotožňovaného s mužským elementom), zeme (stotožňovanej so ženským elementom) a podsvetia. K tejto uctievanej triáde sa na konci staršej doby bronzovej a hlavne v strednej a mladšej dobe bronzovej, v stredoeurópskom prostredí pripájajú ďalšie uctievané božstvá, ako doklad styku so stredomorskou mykénskou kultúrou.

Zaujímavým dokladom akéhosi nárastu počtu uctievaných božstiev môže byť osada v Pobedime z mladšej doby bronzovej, kde bol objavený kultový objekt č. 1/62 (obr. 42) v polohe na Hradištiach interpretovaný ako miesto uctievania najmenej 3 bohov. Ide o kruhovú mazanicovú vypálenú plochu (s priemerom 4 m), v ktorej strede sa nachádzala priehlbeň, kde možno horel posvätný oheň. V okolí tejto plochy sa nachádzalo 5 jám (predpokladá sa, že pôvodne ich bolo 6) v dvoch fázach využívania (sliezska a platěnická fáza lužických popolnicových polí). Okrem samotného objektu môže nárast počtu božstiev signalizovať aj viacero dvojitých a trojitých nádobiek nachádzaných v areály (STUDENÍKOVÁ – PAULÍK 1983, 149-170).

1.4.2. Výpis nálezov dokladajúcich existenciu duchovných v dobe bronzovej

Doba bronzová moc nepraje dochovaniu akýchkoľvek nálezov priamo dokladajúcich existenciu duchovných. Hlavným dôvodom prečo to tak je, bude jednak rozširujúci sa žiarový pohrebný rítus, ktorý sa neskôr uplatnil výlučne, čo bolo odrazom jednotných náboženských predstáv. Ďalším dôvodom je tiež pravdepodobnosť spojenia funkcie či poslania veľmoža s duchovným. V prípade takého nálezu býva situácia interpretovaná ako veľmožský hrob, pretože úloha veľmožov v duchovnej sfére bola skôr len oficiálna, teda obradov sa iba účastnili, ale nevykonávali ich, preto ani do hrobov (až na výnimky) im neboli dávané artefakty, ktoré by ich náboženské zameranie signalizovali.

Hrobových nálezov z tohto obdobia je oproti iným obdobiam málo:

1. Dedinka (Slovensko)

V mohyle nájdený okrem iných hrob č. II/74, v ktorom bola pochovaná reprezentantka súvekého kultu Slnka (obr. 34). Dievča malo na sebe pri kremácii slávnostné pohrebné rúcho s plášťom a o jej pravdepodobnom zameraní ako kňažky vypovedá o. i. náhrdelník s trojicou známych kultových záveskov, či polodrahokam východoslovenského pôvodu: do kruhu osekaný mliečny opál, ktorému sa pripisovala nadprirodzená magická moc (PAULÍK 1993, 126).

Na lokalite nájdený hrob č. 12 a č. 85 zo sliezskeho stupňa lužickej kultúry, oba pomerne bohato vybavené, pričom obsahovali aj predmety sakrálneho charakteru: keramické vozové koliečka, šterchátko, závesná nádoba – kadidelnica, zdobený picí roh, tordovaný nákrčník. Hroby by teda mohli patriť osobám zainteresovaným v kulte (NOVOTNÝ a kol. 1986, 200).

Hrobov s obdobnými nálezmi kultového rázu (niekedy ale chudobnejšie) sa našlo viacero, je ovšem otázne, do akej miery išlo naozaj o hroby duchovných.

3. Nižná Myšľa (Slovensko)

Na lokalite objavená jama č. 308 (obr. 35 a, b, c), do ktorej boli nepietne vhodené štyri mladé ženy so zviazanými rukami. V jame sa nachádzali aj zvieracie kosti a iné kamenné predmety a celý obrad bol zavŕšený očistným ohňom, v ktorom sa pálili ďalšie obetné dary. Celá situácia je interpretovaná ako obetovanie panenských kňažiek zasväteným náboženskému kultu (OLEXA 2003).

V urne so žiarovým pohrebom bolo nájdených 29 hlinených korálkov vymodelovaných na spôsob pasúcich sa oviec (obr. 77). Každý z nich bol opatrený dvoma dierkami na navlečenie. Figúrky mali sklonenú hlavu a náznakovite modelované nohy. Kvalita materiálu pripúšťa ich občasné užívanie a šetrné zaobchádzanie (ČAPLOVIČ 1957, 342, 345). Rozhodne išlo o zvláštnosť na pohrebisku a nejde vylúčiť jeho možnú magickú hodnotu.

Zobrazenie troch antropomorfných postáv na jednej kamennej doske hrobovej komory (obr. 36), ktorých najpravdepodobnejší výklad podľa K. H. Jacob-Friesena je, že ide o boha ohňa, božstvo neba a božstvo mesiaca, pričom všetky tri postavy hľadeli juhozápadne k západu slnka (PROBST 1996, 196-200). Nie je však vylúčené, že tiež môže ísť o zobrazenie rituálnej scény pri pohrebnom obrade, kde prinajmenšom prvá postava zľava by mohla byť kňazom so zdvihnutými rukami v žehnajúcom geste.

Podľa W. D. Asmus aj človek, ktorý bol v hrobke pochovaný zrejme zohrával dôležitú funkciu v rámci kultu Slnka (PROBST 1996, 200).

2. severské petroglyfy (Škandinávia)

Z oblasti Škandinávie je známe veľké množstvo petroglyfov zobrazujúcich rôzne scény, či samostatné kresby. V južnej časti sa objavujú veľa lode s pasažiermi, ktorí sú často krát okrem iného tiež interpretovaní ako kňazi. Tí sa objavujú aj na iných scénach, napr. v Järrestad v južnom Švédsku sú otlačky ľudských chodidiel interpretované ako stopy pobytu nadprirodzených bytostí (PODBORSKÝ 2006, 257), pričom sa pri nich objavuje aj zvláštna ľudská postava možno práve kňaza, ktorý styk s týmito bytosťami zabezpečuje.

Vyskytujú sa tu aj zaujímavé zobrazenia predstavujúce postavy s fúkacími hudobnými nástrojmi pri ústach (tzv. severské lury), ktoré môžu tiež predstavovať samotných „duchovných“, ktorí pri obradoch lury určite používali (či už na privolávanie duchov, odháňanie zlých duchov, alebo zaháňanie zvery a pod.).

Objavujú sa tu aj slnečné bárky, známe aj z bronzových predmetov. Na nich zobrazené osoby bývajú interpretované jednak ako bohovia, ale tiež aj ako kňazi. Ako bohovia sú vysvetľované osoby, ktoré držia v rukách predmety (sekery,...), ktoré sa stali ich atribútmi. Naopak osoby znázorňované bez predmetov a v rôznych gestách by mohli byť práve duchovní (obr. 37 a, b). Takéto zobrazenia sú známe z viacerých lokalít európskeho severu.

Slnečné klobúky sú zaujímavou súčasťou náboženských obradov, ktoré sa našli v hmotnej podobe, rovnako ako v podobe ikonografickej, kde pomáhajú interpretovať osobu, ktorá ho má na sebe. Dodnes sú známe len 4 nálezy zo stredozápadnej Európy (obr. 38 a), pričom ich interpretácia je stále sporná. Najviac ale prevládajú názory, že ide o pokrývky hlavy hlavných kňazov pri vykonávaní obradov spojených so slnečným kultom, alebo že ide o klobúky nasadzované na slnečné stĺpy pri obradoch. Slnečné klobúky sú kužeľovité predmety vytepané z jemného zlatého plechu, vysoké 70-80 cm a ich povrch je pokrytý jemnou ornamentikou. Datované sú do obdobia počiatku doby popolnicových polí (PODBORSKÝ 2006, 231; PROBST 1996, 183). K ich dnešnej interpretácii značne napomohli zobrazenia podobných klobúkov na figurálnom alebo reliéfnom umení:

Figúrky kňazov, či kňažiek sú vyrobené z bronzu a datované do obdobia nuragov na Sardínii (11.-9. storočie pred n. l.), (BOUZEK 1979, 91-108). Zaujímavý je nález figúrky kňaza s pokrývkou hlavy, ktorá nápadne pripomína spomínané slnečné klobúky (obr. 38 b).

Otlačok pečate z obdobia 2. tisícročia pred n. l. zobrazujúci rovnako slnečný klobúk, tento krát na hlave pravdepodobne boha počasia (súdiac podľa sekery v jeho ruke, obr. 38 c), (GERLOFF 2003 podľa PODBORSKÝ 2006, 235).

Bronzové figúrky zobrazujúce muža (kňaza?, boha počasia?) v obdobnom klobúku (SPERBER 2003 podľa PODBORSKÝ 2006, 238).

Na lokalite Kivik bola objavená kamenná hrobka, ktorú vymedzovalo viac ako 15 kamenných dosiek. Na niektorých z nich sa objavujú tri najdôležitejšie atribúty moci a kultu tej doby, medzi ktorými sa nachádza okrem rituálnej sekery a dopravného prostriedku (loď, kôň) aj spomínaný slnečný klobúk (FILIP 1966, 604, obr. 38 d).

Odtlačok pečatidla zobrazujúci hornú časť postavy, konkrétne hlavu s rohami a ruky vo vzývajúcom geste. Jeho analogické zobrazenie, tento krát v štylizovanej forme závesku, bolo nájdené vo Včelínciach na Slovensku (FURMÁNEK – VELIAČIK – VLADÁR 1991, 263).

Ako doklad rituálnych praktík a tým prítomnosti „kňaza“ v tejto jaskyni slúži nález masky zhotovenej z tvárovej časti mužskej hlavy a polotovar podobnej masky s vyrezanými očnicovými otvormi (obr. 39 a, b). Okrem toho tu boli objavené tiež časti masiek z jelenej lebky a kozích rohov. Jaskyňa evidentne slúžila na kultové praktiky, pri ktorých bol využitý svojský šachtovitý charakter jaskyne s blízkym okolím. Podobne bolo využívaných aj veľké množstvo ďalších jaskýň (Sásová, Spišské Tomášovce a tiež mimo územia Slovenska), kde boli objavené aj ľudské skelety, niekedy so stopami úderov (BÁRTA 1958, 353).

V objekte č. 257 kruhového pôdorysu a ku dnu sa kónicky rozširujúcemu, boli objavené zlomky keramiky, kamenné artefakty, bronzová trubička, parohová palica/kladivo a zvieracie kosti. Mimoriadnym nálezom tu boli zlomky keramickej ľudskej masky (celkom 14 zlomkov, obr. 40). Po zrekonštruovaní masky do predpokladanej pôvodnej podoby boli zistené na jej okrajoch otvory, ktoré podľa autorov článku slúžili k prevlečeniu povrázkov a následnému upevneniu na tvár (HRALA – ŠPAČEK 2002). Maska teda zrejme slúžila „duchovnému“ pri rôznych kultových praktikách.

1.4.3. Svätyne doby bronzovej

V dobe bronzovej a to hlavne v mladších fázach bolo stredoeurópske územie značne ovplyvňované tým stredomorským. Nejde len o predmety profánne, či sakrálne, na ktorých sa objavujú analogické zobrazenia rôznych motívov, ale aj o samotné božstvá, ktoré sú postupne uctievané aj v našom prostredí a taktiež ide o javy v širšom pojatí, ako je napr. výber vhodného miesta pre kultové účely.

V Stredomorí sa postupne profilovali v dobe bronzovej jednotlivé božstvá, ktorých sídlom sa neskôr stala posvätná hora Olymp. Obdobnú potrebu mali aj kultúrne skupiny na našom území, ktoré si za miesta kultu vyberali tiež prírodne dominantné územia. Ovšem na rozdiel od stredomorského prostredia, kde sa stavali na prírodne dominantných miestach svätyne v rámci veľkých palácov doby minójskej, alebo už samostatné svätyne doby mykénskej, u nás v podstate ide len o to územie samotné, s výraznými dokladmi existencie kultových obradov v podobe ohradenia priekopou a palisádou a výskytu obetných jám. Len pre príklad uvádzam Cezavy u Blučiny, Skalku u Velimi, či Kotouč u Štramberka a ďalšie. Z Poľska je ako tzv. posvätná hora známa Ślęża-Sobótka (PODBORSKÝ 2006, 247).

Cezavy u Blučiny (TIHELKA 1957, ČIŽMÁŘ 2004) – o využívaní tohto miesta pre kult svedčí priekopa věteřovskej kultúry, kde z obdobia velatickej kultúry bolo objavených väčšie množstvo násilne usmrtených ľudí, čo je dnes interpretované ako opakované krvavé rituály.

Skalka u Velimi (HRALA 2000, 289-299, DOČKALOVÁ 2000, 301-316) – rituálne praktiky na tejto lokalite dokladá množstvo depotov, interpretovaných ako votívne dary, a tiež ľudské pozostatky, hlavne v priekopách, vrátane ľudských hekatomb. Ďalším znakom sú priekopy, z ktorých väčšina nemala obranný charakter.

Kotouč u Štramberka (ČIŽMÁŘ 2004, 245) – ťažisko osídlenia pochádza zo sliezskej fázy kultúry lužických popolnicových polí, do ktorej spadá aj vybudovanie valu. Možný kultový význam tohto miesta je doložený niekoľkými jaskyňami, kde sa mohli odohrávať obrady.

Okrem týchto prírodne výrazných miest využívaných na kultové praktiky, sú z doby bronzovej doložené tiež samotné obetné jamy na sídliskách, ktoré sa od ostatných líšia svojim obsahom a tvarom, či obyčajné sídliskové jamy s neobyčajným obsahom.

Z oblasti výskytu otomanskej kultúry na Slovensku je doložených tiež niekoľko opevnených profánnych osád s vyčleneným kultovým okrskom (Spišský Štvrtok – VLADÁR 1975, Nižná Myšľa – OLEXA 2003).

Na iných lokalitách sa zasa našli stopy po akýchsi „oltárnych obetiskách“. Tieto sú doložené v Černčíne a Uherskom Brode na Morave, v Dvoroch nad Žitavou na Slovensku a i.

Uherský Brod (obr. 41 b) – v polohe na „Panském lánu“ bola zistená 70 cm silná popolovitá vrstva obsahujúca nádobky, keramické zlomky, zvieracie kosti a drobné predmety z bronzu. Smerom na sever sa vrstva menila v čistý popol, kde ležala kostra domáceho tura (J-S), pod ktorého hlavou boli dve vaničky. Okrem toho tu boli ešte ďalšie dve turie lebky a kôpka turých čeľustí. Na základe týchto a ďalších okolností sa dá predpokladať, že išlo o rituálne pochovanie domáceho tura. Nájdené tu boli aj tri plastiky býčích hlavičiek a tri fragmenty antropomorfných nádobiek, z ktorých sa našli iba spodné časti v podobe ľudských chodidiel. Analógie sú zasa v egejskej oblasti, napr. vo Faiste (HRUBÝ 1958, 42-46).

V rámci svätýň doby bronzovej sa uplatňujú z neolitu a eneolitu známe rondely, ktoré postupom času čoraz viac nahrádzajú prosté kruhové žľaby na sídliskách a tiež nestrácajú svoju magickú moc jaskyne, ktoré bývajú v tomto období používané rovnako k rituálnym obradom ako v obdobiach predchádzajúcich. Príkladom môže byť vyššie spomínaná Majda-Hraškova jaskyňa, či jaskyňa Chvalová na Slovensku (FURMÁNEK – VELIAČIK – VLADÁR 1991, 291).

Ako som spomínala v kapitole o neolitických svätyniach (kap. 1.2.3.) mali neolitické rondely pravdepodobne aj akúsi informačnú, resp. kalendárnu funkciu. Obdobný predpoklad môže byť použitý aj v prípade rondeloidov z doby bronzovej, ako sú Šumice, Vlasatice a Troskotovice (MINISTR 2007, 134-137).