Okrem praktických potrieb pre život mal človek už od paleolitu potrebu kontaktu s duchovným svetom. Duchovno prestupovalo takmer všetky činnosti pravekého človeka

1.2. Neolit

Obdobie neolitu (6000 – 4000 pred n. l.)je obdobím veľkých zmien a tie sa prejavujú hlavne v rozdielnom životnom štýle ľudí. Tí už neboli výlučne odkázaní na lov divej zveri. Vďaka postupujúcemu poľnohospodárstvu a domestikovaní pôvodne divokých zvierat začali byť viazaní na konkrétne územie, kde si stavali trvalejšie príbytky. Následne vznikali sídliská a na rozdiel od predchádzajúceho obdobia tiež prvé pohrebiská.

Vznik pohrebísk úzko súvisel s rozvíjajúcim sa duchovným svetom a ukladanie svojich predkov do zeme znamenalo pre pozostalých nárokovanie si na konkrétne územie. Okrem kostrového pochovávania sa o niečo neskôr (v strednom neolite) začína uplatňovať aj kremácia, kde na tzv. dušníkoch na urnách je evidentná priama súvislosť s ich vtedajšou vierou v animizmus.

1.2.1. Vývoj náboženských predstáv v neolite

V nasledujúcom období neolitu sa náboženské myslenie ďalej rozvíja a v plnej miere sa začína prejavovať animizmus, animatizmus a démonizmus.

A nakoniec rozvinutejšou formou animizmu a animatizmu je démonizmus, čo je viera v duchov a démonov, teda v nadprirodzené bytosti. Majú ľudskú podobu a ľudské vlastnosti, a preto môžu byť dobrí aj zlí. Až oveľa neskôr im kresťanstvo prisúdilo čisto negatívnu úlohu (PODBORSKÝ 1999, 38).

1.2.2. Výpis nálezov dokumentujúcich existenciu duchovných v neolite

Rovnako ako v paleolite, tak aj v neolite sa nálezy dokladajúce duchovných dajú rozdeliť do niekoľkých skupín. Prvú skupinu tvoria hrobové nálezy:

Pohreb ženy s mušľovitými ozdobami na hlave a hrudi (PROBST 1991, 256-257).

Dievča v hrobe č. 205, pochovaná s unikátnou maľovanou ornitomorfnou nádobou na ľudskej nôžke (PODBORSKÝ 2006, 170).

V jame 3,8 x 3 m v troch vrstvách nad sebou uložené tri mužské skelety, ktoré sú v súlade s nezvyčajnými spôsobmi postupného pochovávania interpretované ako príslušníci šamanskej vrstvy potiskej kultúry, ktorí sami kult uskutočňovali (obr. 23 a). Okrem pohrebnej výbavy tvorenej z hlinenej plastiky v podobe zvieraťa, či ľudskej nohy, sa v hroboch objavujú pozostatky tvárových masiek (obr. 23 b) zhotovených zo zvieracích parohov, rohov a kostí (VIZDAL 1980).

Žena v skrčenej polohe v hrobe č. 9/88 v trati „Za Dvorem“, mala hlavu posypanú červenou hlinkou a aj keď tu chýbala štandardná posmrtná keramická výbava, hrob obsahoval luxusné spondylové šperky (z ktorých hlavne medailón mal asi sakrálny význam). Šaty ženy boli pošité stovkami drobných kotúčovitých mramorových korálikov a mušličkami plžov (ONDRUŠ 2002, 110-115).

Dve sošky sediacich mužov, tzv. „tróniaci bohovia“. Prvá soška so zakriveným mečom (obr. 25 a) je interpretovaná ako „kňaz“ – kat. Hlava popravenej osoby spočíva v lone figúrky.

Druhá soška s kamenným sekeromlatom (obr. 25 b) interpretovaná obdobne, ako muž výsostného sociokultového postavenia s odznakom jeho moci (CSALOG 1959, 7-38).

2. Stredodunajský „idolregión“

Ide o región charakterizovaný výskytom ženských sošiek s podobnými rysmi zobrazovania. Okrem stredodunajského „idolregiónu“ existujú ďalšie regióny (grécky, bulharský, východomaďarský,...), ktoré boli rovnako vytvorené na základe rovnakých čŕt ženských figúriek, v tých oblastiach sa vyskytujúcich. V našej oblasti teda ide o stredodunajský resp. lengyelský región a zaraďujem ho do tohto výpisu na základe niektorých „...mladších ženských sošiek “mašůveckého typu“, ktoré predstavujú ženu-kňažku s prosebným (adoračným) gestom paží, teda ženu vykonávajúcu či riadiacu náboženský obrad.“ (PODBORSKÝ 2006, 149, obr. 26).

Zaujímavé sú aj nálezy z iných regiónov, kde sú zobrazené ženy priamo s obetnými nádobami, ako napr. Gaukönigshofen v Nemecku (PROBST 1991), či Bordjoš v Srbsku (GIMBUTAS 1989). Medzi takéto patrí aj nález zo Slovenska z Nových Vozokán (obr. 27), kde bola objavená rovnako antropomorfná soška s obetnou misou, tento krát ale pravdepodobne zobrazujúca muža a navyše v krátkych nohaviciach (FURMÁNEK – PIETA 1985, 22).

3. Brozany nad Ohří (Česká Republika)

Na lokalite bol v jednom hrobe nájdený zvláštny keramický tvar, lievikovitý a bez dna. Obdobné dva ďalšie boli nájdené na dvoch sídliskách kultúry s lineárnou keramikou a interpretujú sa ako obradné bubny (NEUSTUPNÝ 1940, 45).

Taktiež z eneolitu sú známe takéto keramické tvary, tento krát z kultúry guľovitých amfor (PLEINER – RYBOVÁ ed. 1978, obr. 28).

4. Gneiding (Nemecko)

Zobrazenie postavy na hlinenej nádobe (obr. 78). Postava je umiestnená pod okrajom, 8 cm vysoká, s rukami akoby vo vzývajúcom geste k modlitbe a ústami otvorenými akoby pri výkriku (PROBST 1991, 256-257).

1.2.3. Neolitické svätyne

Ďalšia zmena sa prejavuje podobou svätýň. Stále sa objavuje využívanie jaskýň pre tieto účely (jaskyňa Jungfernhöhle pri Bamberku v Nemecku, KUNKEL 1955). Tie pravdepodobne pre neolitikov nestratili svoju magickosť. Ako nový prvok sa objavujú svätyne vystavané vo voľnej prírode, ktorých niektoré pozostatky sa dodnes zachovali, alebo sú známe ich keramické modely.

Samotné neolitické svätyne sú známe z oblasti Úrodného polmesiaca už z obdobia, kedy u nás ešte prežívali lovecké civilizácie. Asi najznámejšie sú z Çatal Hüyük v dnešnom Turecku objavené Mellaartom, ktorý považuje aspoň 40 zo 139 odkrytých domov za svätyne. V nich boli objavené bukraniony, figúrky zvierat alebo ľudské lebky ležiace na laviciach (BOUZEK 1979, 15-29). Z európskych nálezov je to napr. „Chrám Démétry“ na lokalite Sabatinovka II, kde pobýval ľud cucutensko-tripolskej kultúry (GIMBUTAS 1989).

Rovnako zaujímavé sú nálezy iného typu neolitických svätýň, ktoré sa objavujú skôr v stredoeurópskom prostredí. Ide o terénne kruhové areály obohnané jedným, alebo niekoľkými masívnymi hrotitými priekopami v kombinácii s vnútornými drevenými palisádami, prípadne aj vonkajším dreveným plotom, so štyrmi (anomálne s iným počtom) vchodmi smerujúcimi k hlavným svetovým stranám (PODBORSKÝ 2006, 139), pre ktoré sa ujalo pomenovanie rondely. Medzi známe moravské rondely patria Běhařovice (okr. Znojmo), Bulhary (okr. Břeclav), Křepice (okr. Znojmo), Těšetice-Kyjovice (okr. Znojmo) a i (PODBORSKÝ, ed. 1999).

Rondely samotné sa delia na viaceré typy, či už na základe svojej veľkosti, konštrukcie alebo funkcie. Práve posledné kritérium bolo dlho diskutované a ich dominantnú kultovú, resp. sociokultovú funkciu akceptuje dnes väčšina zainteresovaných bádateľov. Hovoria za ňu tiež historicky mladšie obdoby rondelov. Táto funkcia je pripisovaná kruhovým architektúram všetkých úsekov praveku bez ohľadu na ich vonkajší vzhľad a konštrukčné odchýlky (PODBORSKÝ, ed. 1999, 275).

Okrem spomínanej sociokultovej funkcie, mali rondely aj funkciu kalendárnu, teda slúžili k evidencii času, ako je to dokázané na viacerých konkrétnych príkladoch rondelov aj z nášho územia vďaka Z. MINISTROVI (1999, 237-255; 2007). Autor presvedčivými výpočtami dokazuje vzťah týchto neolitických stavieb k Slnku, z čoho ďalej dedukuje, že na daných miestach bolo samotné Slnko uctievané. Klasickým príkladom je rondel pri obci Byseň v Čechách, ktorý bol založený na takom mieste, aby sa prvý lúč Slnka v dobe letného slnovratu, objavil na úpätí hory Říp, dobre viditeľnej z rondela. Táto hora potom teda tvorila akýsi vizír, aj keď vzdialený takmer 60 km od rondela. Obdobný vzťah má rondel vo Vedrovicích k hore Děvín (MINISTR 2007, 94).

Neolit je obdobím, kedy dozaista bola potrebná orientácia v čase. Na konkrétne dni sa viazali konkrétne poľnohospodárske činnosti, ktoré zasa súviseli s konkrétnymi obradmi, či slávnosťami. Ako je už teda doložené, veľa rondelov bolo vystavaných tak, aby pri pozorovaní Slnka z ich stredu, bol konkrétny dátum ľahko zistiteľný. Tým významným dátumom v neolite bol určite slnovrat, či rovnodennosť, na ktoré sa viazali viaceré úkony. Slnovrat sa v starých dobách určoval rozpolením intervalu, za ktorý sa Slnko vracalo k rovnakému bodu (Z. Šíma podľa MINISTR 2007, 126), ktorým bývala nejaká dominantná hora na obzore. Okrem sociokultovej a kalendárnej funkcie je možné, že rondely plnili aj iné úlohy, podľa toho, ako si to daná situácia vyžadovala.

V porovnaní s obdobím paleolitu je v neolite viditeľný určitý posun v náboženskej sfére. V tomto období ešte pravdepodobne neexistovala žiadna profesionálna vrstva „duchovných“, ale kult sa už evidentne neodohrával len na domácej pôde. Vystavaním rozľahlých svätýň sa dá predpokladať, že určité obrady sa už odohrávali v rámci celej sídelnej jednotky.