Okrem praktických potrieb pre život mal človek už od paleolitu potrebu kontaktu s duchovným svetom. Duchovno prestupovalo takmer všetky činnosti pravekého človeka

1.6. Mladšia doba železná (doba laténska)

Doba laténska (400 pred n. l. - 0) je pre Európu charakterizovaná dominujúcimi kmeňmi Keltov, konkrétne pre územie Čiech, Moravy a Slovenska ide o keltské kmene Bójov a Volkov-Tektoságov (+ ich nástupcov Kotínov). Okrem týchto však existovalo mnoho ďalších, niekedy aj dominantnejších keltských kmeňov, ktoré práve na počiatku doby laténskej obsadzujú Európu od Iberského polostrova až po Balkán, s určitým pôsobením až v Malej Ázii. Na juhu im potom bol susedom antický svet a na severe Germáni, ktorí nakoniec urobili bodku za vládou Keltov v strednej Európe.

Dobou laténskou sa určitým spôsobom začína „svetlejšie“ obdobie archeológie. Je to obdobie ranej doby dejinnej, kedy sú už k dispozícii okrem dovtedajších prameňov hmotnej kultúry aj písomné zmienky antických autorov týkajúce sa nášho územia v spojitosti s kmeňmi tu žijúcimi. Z tohto dôvodu existujú presnejšie poznatky aj o keltskom náboženstve a hlavne o ľuďoch, ktorí mu boli zasvätení.

„Už sám G. I. Caesar nás povšechne informuje o dualizme svetskej a duchovnej moci starých Keltov, o tom, že celý tento národ je veľmi nábožensky založený a pomerne obsiahlo líči život a postavenie druidov. Zvláštnu pozornosť si zaslúži veľký (nedokončený) historický epos Pharsalia ... rímskeho básnika a spisovateľa M. A. Lucana, v ktorom je zhromaždené množstvo konkrétnych údajov o keltskej religiozite, o viere v nesmrteľnosť,... Pútavé rozprávanie o zbieraní imela keltskými druidami zanechal autor rozsiahleho diela „Prírodoveda“ Plínius Starší. ...“ (PODBORSKÝ 2006, 342).

1.6.1. Vývoj náboženských predstáv v dobe laténskej

Dejiny Keltov sú rozsiahle a v ich ranej fáze (v období ich etnogenézy v staršej dobe železnej) sa predpokladá pretrvávanie animizmu, uctievanie Veľkej Matky a tiež významných predkov a uctievanie chtonického božstva (u nás doložené v Libenicích). V mladšej dobe železnej, teda v období vrcholu keltských dejín, sa u nich vytvorilo rozsiahle polyteistické náboženstvo, pričom je známych okolo 400 mien keltských bohov a bohýň. Tou hlavnou a najvyššou, v keltskom panteóne, bola trojica bohov: Taranis, Teutates a Esus (PODBORSKÝ 2006, 344, 346; FILIP 1995, 177), ktorým sa prinášali rôzne druhy ľudských obetí. Takéto obrovské množstvo bohov je spôsobené aj keltským partikularizmom, teda kmeňovou roztrieštenosťou Keltov, ktorá sa týmto spôsobom odrazila v náboženskej sfére, kde určité mená bohov sú späté len s konkrétnymi kmeňmi, zatiaľ čo iné majú „všeobecnú platnosť“.

1.6.2. Výpis nálezov dokumentujúcich existenciu duchovných v dobe laténskej

Na základe známych prameňov môžeme usudzovať, že náboženstvo Keltov nebolo vo viacerých smeroch jednoduché. Rovnako ako samotný keltský panteón bol pomerne rozvetvený a zložitý, tak aj zložka inštitucionálna nezahŕňala iba nám najznámejších a keltami najváženejších druidov. Tí boli na samotnom vrchole náboženskej hierarchie, pričom určité postavenie tu mali aj duchovní nižších hodností (euhagovia), proroci (vates) či speváci (bardi).

Ako doklady duchovných sú interpretované nálezy:

1. Libenice (Česká Republika)

V Libenicích bola objavená svätyňa zo staršej doby železnej, teda z počiatočnej fázy keltských dejín. V rámci svätyne, kde sa konali aj ľudské obete, bol centrálne umiestnený hrob s kostrovým pohrebom asi 50 ročnej ženy (obr. 52 a), s najväčšou pravdepodobnosťou kňažky, ktorá bola s vzácnou rituálnou presnosťou uložená na pozdĺžnej osi stavby. Žena bola uložená v pohrebnom rúchu do rakvy spolu s bohatou výbavou šperkov západokeltskej proveniencie (bronzová a železná spona, dva bronzové náramky, dva bronzové nánožníky, strieborný a bronzový prsteň, jantárové a sklenené gorálky, obr. 52 b). Medzi výbavou zaujmú aj dva kúsky včelieho vosku, ktorý bol považovaný za pomôcku pri veštení a iných magických úkonoch. Podľa antropologického posudku, žena trpela pakostnicou (RYBOVÁ – SOUDSKÝ 1962; FILIP 1995, 167-168; DRDA – RYBOVÁ 1998, 106-108).

V rašelinisku Lindowského močiara bol objavený tzv. lindowský muž (obr. 53). Išlo o nahé telo, evidentne sa o seba starajúceho muža, ktorý podstúpil násilnú smrť. Jeho lebka bola rozrazená tromi údermi sekerou a hrdlo zaškrtené 3x zauzlenou šnúrou zo šľachy. Muž mal jedinú ozdobu – náramok z líščej kože na ruke. Celá situácia je interpretovaná ako prípad druidského princa, ktorý sa svojou smrťou ponúkol bohom ako obeť za porážku Rimanov (CAHILL 1998, 136).

V hrobe č. 520 na pohrebisku spomínanej lokality bol pochovaný muž, ktorý mal pri sebe okrem typickej výbavy bojovníka, tiež skalpel s pílkovitou rukoväťou, drtidlo na roztieranie (magických?) substancií a prípadný ďalší lekársky nástroj, čo napovedá, že mohlo ísť o vznešeného a vzdelaného muža, či už bojovníka, lekára, alebo priamo druida (NEUGEBAUER - BLESL 1998, 400, obr. 54).

V rímskych kúpeľoch bola objavená cínová maska kňaza či kňažky (obr. 55) z 1. či 2. storočia n. l., ktorá sa chápe ako obeť bohyni Sulise Minerve. Masky bývali držané pred tvárami pri vykonávaní rituálov (BELLINGHAM 1996, 11), alebo mohli byť pripevnené na dverách svätyne (GREEN 1998, 96).

Za istý doklad existencie druidov, resp. poznania ich činnosti sa dá považovať aj nález z lokality Dartmoor, kde bol nájdený „kameň druidov“ (obr. 56), považovaný za miesto druidských krstov. Obdobný kameň („kameň prísah“) bol objavený v Castledermot Churchyard v Írsku využívaný pravdepodobne k prevádzaniu pohanských liečebných obradov (BELLINGHAM 1996, 69, 123).

Na lokalite bola objavená maska (obr. 57), ktorú pravdepodobne používali kňazi pri obradoch. Obdobná bola nájdená v Pyrenejách, tento krát ale zobrazuje pravdepodobne keltského boha (FILIP 1995, 173). Ale v prípade masky Garancires-en-Beauce však ide skôr o ľudské zobrazenie tváre, možno práve druida vykonávajúceho obrad. Celkovo masky však nie sú vernými podobami bohov či héroov a neboli tiež vždy určené pre ľudskú tvár, takže ide skôr o symbol slúžiaci ku kultovým účelom.

Lokalita je známa štvoruholníkovým valovým areálom, mimo ktorého bola v jame nájdená roku 1943 kamenná plastika zobrazujúca ľudskú hlavu (obr. 58). Pôvodne bola plastika interpretovaná ako hlava héroa, či nejakého boha (FILIP 1959, 139; BORKOVSKÝ 1946), dnes sa do popredia dostáva nová interpretácia, založená na analýze účesu (VENCLOVÁ 2002), ktorá by vysvetľovala plastiku ako hlavu nejakej konkrétnej osoby, resp. osoby konkrétnej spoločenskej skupiny.

Mšeckožehrovická hlava má vlasy zobrazené v úzkom páse od ucha k uchu, sčesané spredu dozadu a v strede rozčesané, čo je spolu s ornamentálne pojatým uchom vidieť iba z profilu, či pri pohľade zhora. Zadná časť hlavy je viditeľne bez vlasov a jej zdrsnený povrch pripomína vyholené vlasy. K interpretácii tohto účesu ako druidskej tonzury prispel neskorší prameň v podobe tonzury rane kresťanských írskych klerikov, ktorá mala vychádzať z tonzury druidskej. Po lingvistickom rozbore názvu tonzury írskych klerikov – airbacc giunnae (názov pochádza z írskych písomných prameňov z 11.?storočia), sa potvrdil opis účesu, aký je zobrazený na niektorých nájdených laténskych plastikách. Ostatne aj slovo giunnach znamená podľa Dictionary of the Irish Language “shaven behind“, teda “vzadu vyholený“ (VENCLOVÁ 2002, 163-164).

Obdobný typ účesu majú aj niektoré ďalšie plastiky, napr. z lokality Freinsheim-Dackenheim v Nemecku alebo Yvignac vo Francúzsku (VENCLOVÁ 2002, 158-160).

Na lokalite bola nájdená bronzová figúrka kňaza (GREEN 1986, obr. 59).

Reliéf druida oháňajúceho sa pred hadmi (GREEN 1986, obr. 60).

Na lokalite boli objavené skulptury, ktoré sa podľa doložených atribútov a celkovej zlej zachovanosti nedajú presne interpretovať. Jedna skulptura predstavuje osobu s torquesom a lýrou, ktorá by mohla predstavovať kňaza, resp. hudobníka – barda (obr. 61). Podľa najnovších interpretácií majú skulptury na hlavách čelenky, ako sú interpretované vyhladené, výrazne plastické kruhy okolo hláv (VENCLOVÁ 2002, 161-162).

Na menovanom hradisku v svätyni bola nájdená postava v Budhovom sede (BIRKHAN 1999, obr. 62), bohužiaľ bez hlavy a tak sa dá iba domnievať, či išlo o kňaza, alebo spodobnenie boha.

1.6.3. Svätyne doby laténskej

Medzi keltské svätyne patria vo vývojovom rade od najstarších po mladšie a zložitejšie: posvätné háje – nemetony, umelé svätyne podobné gréckym temenos a nakoniec tzv. Viereckschanze obohnané štvoruholníkovým valom. K takýmto patrí svätyňa v Mšeckých Žehrovicích v Čechách, či Ludéřov na Morave (ČIŽMÁŘ 1973, 77-81).

O posvätných hájoch píše Lucanus (1976): „...Ľudia tu nechodievajú svoje vlastné obrady konať, ale háj prenechali bohom. Nech Foibos je uprostred neba, alebo vládne noc čierna, kňaz sám sa chveje hrôzou, keď tu má vstúpiť, má strach tu stretnúť vladára hája.“

Príkladom antického temena v našom prostredí by mohol byť sakrálny okrsok

(obr. 64 b) na Závisti, v rámci ktorého sa objavuje zvláštny stavebný prvok – trojboká stavba s vysokými stenami (obr. 64 a), pravdepodobne nezastrešená, ktorej kultové zameranie je nepopierateľné. Táto stavba je interpretovaná ako prejav keltských náboženských predstáv, teda keltskej božskej triády, pričom autori nevylučujú eventuálne figurálne stvárnenie drevených nárožných kolov stavby (DRDA – RYBOVÁ 1994, 541-547).

Ďalším typom keltskej svätyne sú „Viereckschanzen“. Ide o štvoruholníkové ohradenia vytvárajúce pravidelný štvorec, či obdĺžnik o dĺžke strán približne medzi 50 až 200 metrami. Ohradenie spočívalo v hlinených valoch s na dne zašpicatenými priekopami, ktoré obiehali neprerušene, teda aj v miestach prerušených valov - predpokladaných vchodov, kde logicky priekopy museli byť premostené (WALDHAUSER 2001a, 96).

Na činnosti, ktoré sa vykonávali na „Viereckschanzen“ existujú viaceré názory a je pravdepodobné, že slúžili aj iným účelom ako kultovým (VENCLOVÁ 2002, 154-155). Napriek tomu sa ale ich kultový význam nepopiera, čomu nasvedčujú minimálne nachádzané náboženské symboly a votívne obete. Medzi takéto náboženské symboly nepopierateľne patrí opuková hlava zo Mšeckých Žehrovic, pôvodne prisudzovaná nejakému bohovi, či héroovi, dnes skôr druidovi (VENCLOVÁ 2002). Viereckschanzen mohli taktiež slúžiť ako paleoastronomické pozorovateľne. Podobne ako u neolitických rondelov vypozoroval Z. MINISTR (2007) určité súvislosti, na základe ktorých mohol byť stanovený dátum rovnodennosti, či slnovratu. S tým súvisí aj fakt, že vchody do „Viereckschanzen“ s ďalekým výhľadom nebývajú nikdy orientované na sever.

Zaujímavým nálezom svätyne v našom prostredí, dokladajúci uctievanie chtonického božstva je svätyňa v Libenicích (RYBOVÁ – SOUDSKÝ 1962) z doby preddruidovskej (aj keď datovanie celého nájdeného komplexu je zložitejšie, viď. DRDA – CHYTRÁČEK 1999, WALDHAUSER 2001b), ktorej chtonické zameranie dokladá jej zahĺbenie, čím mali uctievajúci bližšie k zemi, resp. do zeme (obr. 52 c). Celá stavba je navyše kalendárne zameraná tak, aby os spojujúca kamenný vizír so stélou v apside a s javorovými stĺpmi uprostred, smerovala k bodu, kde vychádzalo Slnko na začiatku novembra – teda v dobe oslavy sviatku samain. Aj Z. MINISTR (2007) nepopiera kalendárnu funkciu svätyne, ovšem za určujúce tu považuje Železné hory, viditeľné z vnútra svätyne, nad ktorých vrcholom vychádzalo Slnko práve 40. deň po jesennej rovnodennosti, teda práve v období osláv keltského samainu.

Z gréckych analógií je zrejmé, že chtonické kulty zabezpečovali ženy - kňažky. Konkrétne v Démetriných svätyniach pôsobili štyri staré ženy, ktoré obetovali tým, že priviedli do chrámu 4 kravy, ktoré následne samy zabili kosákmi. Takže pochovaná žena v Libenicích (kap. 1.6.2.) môže pokojne takúto kňažku predstavovať. Okrem iných dokladov by tomu svedčilo aj 14 periel v hrobe nájdených, ktoré mohli mať význam lunárneho kalendára, kde mesiac delili na dve polovice od 1 do 15 a od 1 do 14. Kelti totiž nemerali čas podľa dní, ale podľa nocí a posvätné obete sa často konali práve v noci za mesačného svitu. Preto boli u Keltov obľúbené mesačné symboly (FILIP 1995, 101).