Okrem praktických potrieb pre život mal človek už od paleolitu potrebu kontaktu s duchovným svetom. Duchovno prestupovalo takmer všetky činnosti pravekého človeka

2.6. Doba rímska

2.6.1. Postavenie duchovných v germánskej spoločnosti

Až na inštitucionálnu zložku boli verské predstavy Keltov a Germánov dosť podobné. U oboch etník zohrávala príroda, a jej rozmanité podoby, dôležitú úlohu a minimálne v počiatočnom období bola jediným miestom vhodným pre uctievanie.

Narodenie a smrť vyvolávali pocit tajomnosti, takže kult plodnosti tu zohrával významnú úlohu. Preto jeho predstaviteľka – žena, mala u Germánov veľkú úctu a ako píše Tacitus: „...nepohŕdajú radami žien a dbajú ich výrokov.“ (TACITUS 1976). Kult mŕtvych predkov bol u Germánov asi rovnako uctievaný, pretože v ich predstavách patrili mŕtvi naďalej k svojmu rodovému spoločenstvu a živí sa na nich obracali o radu (SCHLETTE 1977, 198). Tieto všetky predstavy nakoniec plynule prechádzajú do germánskeho polyteistického náboženstva plne rozvinutého v dobe rímskej. Ovšem na základe niektorých výjavov skalného umenia z germánskeho prostredia, by sme akési počiatky germánskych hlavných božstiev museli predpokladať už v dobe bronzovej, z ktorej existujú vyobrazenia väčších postáv s božskými atribútmi (PODBORSKÝ 2006, 442).

Na rozdiel od vyspelej a mnohými antickými autormi opisovanej vrstvy keltských druidov, o germánskych kňazoch je správ menej. Ak sa niekde germánski duchovní spomínajú, tak je to len okrajovo v súvislosti s obradmi. Čo sa týka ich postavenia v spoločnosti, môžeme z doložených správ vydedukovať, že v niektorých prípadoch zastupovala jedna osoba funkciu duchovného aj politického vodcu. To ale záviselo od jednotlivých kmeňov a zaujímavé je, že niekedy dosiahli kňazi väčšieho významu ako politickí vodcovia, ako napríklad u Burgundov (SCHLETTE 1977, 214). Ako ale bude ďalej možno sledovať, tak postava kňaza a politického vodcu (aj v prípade, že ich nepredstavovala jedna osoba) často krát v prameňoch splývali. Ak tieto dve poslania oddelíme, tak pravdepodobne kňazi mali istú vodcovskú úlohu, pri ktorej navyše vykonávali aj náboženské obrady, ale naopak čisto politickí vodcovia do kultových záležitostí nezasahovali, maximálne boli obradov prítomní.

2.6.2. Výzor germánskych duchovných

„Ako odev im slúži plášť zopnutý sponkou. Iba tí najbohatší majú aj spodný odev, ktorý tesne prilieha, takže sú všetky časti tela vidieť. Nosievajú aj zvieracie kože. Ženy sa obliekajú rovnako ako muži, len sa ešte zahaľujú do ľanových rúch a vrchnú časť majú bez rukávov.“(TACITUS 1976, 343, obr. 96), takto opisuje známy rímsky autor odev susedných barbarov.

O konkrétnom odeve určitej spoločenskej vrstvy – vrstve duchovných nie sú žiadne zmienky a čerpať sa môže jedine z oblasti bažín, ktoré zachovali nielen telá do nich vhodené, ale aj odevy týchto zomrelých. Ak budeme predpokladať, že aspoň v niektorých prípadoch ide o rituálne usmrtených členov kňažskej vrstvy, potom by sme mohli vyčítať aj niečo o ich výzore.

Po podrobnom preskúmaní obetí sa zistilo, že ide o osoby s peknými rukami, nezvyknutými pracovať a jemnými rysmi tváre (GLOB 1972, 125), čo napovedá, že mohlo ísť o služobníkov svätyne a nie o prostý ľud. Ale spôsob výberu konkrétnej osoby nám asi zostane záhadou. Odev týchto obetí asi nezodpovedal „rovnošate“ kňažskej vrstvy, ale išlo skôr o špeciálny odev obliekaný obetiam, ktorý podľa dochovaných nálezov predstavovala v prípade tollundského muža iba kožená čiapka a opasok. Aj keď je možné, že obete boli nahé, je viac pravdepodobné (aj vďaka zachovanému opasku), že títo ľudia mali minimálne nohavice, ktoré v prípade ľanového materiálu sa nemuseli zachovať.

Zaujímavejšia je kľudná tvár tollundského muža (obr. 65), ktorý akoby si bol vedomý a rád, že odchádza na večný život k božstvu, na rozdiel od muža grauballského, ktorého tvár zračila, že asi nie každý, kto bol vybraný na smrť, bol s tým aj plne zmierený.

U Germánov mali vlasy magickú silu a často krát boli práve oni obetované božstvu odstrihnutím. Aj bažinné obete mali vo väčšine prípadov krátke vlasy a oholenú tvár, na rozdiel od germánskych bojovníkov zobrazovaných na rímskych reliéfoch s vlasmi dlhšími a bradami na tvárach. To tiež môže dotvárať podobu germánskych kňazov, ktorí si mohli britvami zastrihávať ako vlasy, tak aj bradu.

Výzor germánskych duchovných sledovaný na základe bažinných obetí môže byť úprimne dosť skreslený, pretože zachytáva podobu hypotetických kňazov, ktorý sa nachádzajú na druhej strane náboženských obradov, teda na strane obetí. Bohužiaľ podoba vykonávateľov týchto obetí sa nám nijak bližšie nezachovala.

2.6.3. Kultová funkcia germánskych duchovných

O kultovej zložke germánskeho náboženstva sa dozvedáme opäť najviac od antických spravodajcov, vďaka ktorým sa nám zachoval presný obraz ich rituálnych úkonov, medzi ktorými významnú úlohu zohrávalo veštenie: „Veštecké znamenia a výklad božej vôle z losov berú tak vážne ako žiadny iný národ. Useknú vetvu plodného stromu, narežú z nej krátke tyčinky, na ktoré vyryjú nejaké značky a rozhodia ich nazdarboh na bielu látku. Potom kňaz, ak ide o dotaz celej obce, alebo otec rodiny, ak ide o dotaz súkromný, prenesie modlitbu k bohom a s pohľadom obráteným k nebi zdvihne tri tyčinky a podľa značiek na nich podáva výklad. Ak značky jednanie zakazujú, nie je možné pýtať sa v rovnaký deň na rovnakú vec, ak je ale veštba priaznivá, potom ešte hľadajú potvrdenie ďalšími veštbami.“ (TACITUS 1976, 338). Tacitus celkovo v diele Germánia podáva viaceré formy ich veštenia. Budúcnosť teda podľa neho zisťujú aj podľa letu či hlasov vtákov a ako významný pomocníci pri veštení sú im kone: „V hájoch a hvozdoch sú chované na verejné útraty biele kone, nepoškvrnené žiadnou prácou v službách človeka. Tie zapriahnu do posvätného vozu, kňaz a kráľ idú vedľa nich a pozorujú ako odfrkujú. Takej predpovedi veria viac ako čomukoľvek inému, pretože kone považujú za božích dôverníkov.“ (TACITUS 1976, 338). Rovnako musíme predpokladať, že aj veštby žien im slúžili pri vykladaní budúcnosti, pretože (ako som už spomínala), ženy si nebývalo vážili. Strabón informuje, že kňažky roztínali zajatcom brucho a z vnútorností potom veštili. Plutarchos zasa uvádza, že germánske ženy predpovedali budúcnosť z vírov v riekach a z bublania potokov (SCHLETTE 1977, 204).

Okrem vešteckých obradov vykonávaných za účelom zistenia priaznivej či nepriaznivej budúcnosti, sa vykonávali u Germánov aj početné obrady venované jednotlivým božstvám, pri ktorých kňaz neraz zohrával významnú úlohu. Tak napríklad kult bohyne Nerthus (ktorú mimochodom uctievali aj iné etniká) si vyžadoval spojenie samotnej bohyne s mužským partnerom v rámci posvätnej svadby, kde mužského partnera predstavoval kňaz, ktorý súložil s, k tomu účelu vybraným, dievčaťom.

Germánske náboženské obrady boli rozmanité a jeden taký nám dokladá aj Tacitus (obrad niektorými autormi pripisovaný Keltom): „Na jednom ostrove v Oceáne je posvätný háj a v tom háji je voz venovaný bohyni, prikrytý prehozom. Dotknúť sa ho je povolené len kňazovi. Kňaz pozná, kedy je vnútri bohyňa, zapriahne do vozu kravy a s veľkou úctivosťou sprevádza bohyňu na ceste. Vtedy sú doby plné radosti, slávia sa sviatky na miestach, ktoré bohyňa poctí svojim príchodom a svojim pobytom. Nezačínajú sa vojny, neberú sa do rúk zbrane, všetko železo je zatvorené. Iba tak dlho ale pretrváva mier a pokoj, pokiaľ ten istý kňaz neodvezie bohyňu späť do chrámu, keď už má styku s ľuďmi dosť. Potom je povoz, prehoz aj božstvo samé (ak chceš, ver tomu) omývané v jazere. Túto službu konajú otroci a rovnaké jazero ich následne pohltí. Odtiaľ tajomná hrôza a svätá nevedomosť o podstate tajomstva, ktoré vidia iba ľudia odchádzajúci na smrť.“ (TACITUS 1976, 358). Aj keď tento úryvok od Tacita bol už viac krát v publikáciách uvedený (MAUDUIT 1979, PODBORSKÝ 2006,...), neodpustila som si jeho prepis ani ja, pretože priamo či nepriamo dokladá viacero poznatkov o germánskom či možno aj keltskom náboženstve (kap. 2.5.3.). Okrem rozvrstvenosti kňažskej vrstvy, je tu doložené aj drastické usmrcovanie ľudí, ktoré sa v podobe bažinných obetí vyskytovalo aj u Germánov.

Pokiaľ nešlo o vykonanie trestu, sú teda ľudia nachádzaní v bažinách interpretovaní ako rituálne obete vykonávané ako súčasť náboženských obradov. K najznámejším nálezom patrili kompletné telá z Tollundu, Grauballe a Windeby v Dánsku. Že v niektorých prípadoch nejde o previnilcov, ale rituálne zabitých ľudí svedčí rozbor zachovaných tiel, u ktorých je evidentné, že ich ruky neboli zvyknuté manuálne pracovať, a teda že pochádzali z vyšších spoločenských vrstiev. Taktiež okolo krku majú niektorí povraz, takže asi boli pred utopením obesení, ako si to vyžadovalo konkrétne germánske božstvo. A nakoniec sa im v žalúdku dochovala kašovitá zmes, ktorá predstavovala asi posledný rituálny pokrm (TODD 1999, 105, 107, 108).

2.6.4. Ostatné kompetencie germánskych duchovných

„Nikto nemá právo odsúdiť k smrti alebo uväzniť, ba ani telesne potrestať, okrem kňazov, a to nie ako trest alebo rozkaz veliteľa, ale akoby to nariaďoval boh.“ (TACITUS 1976, 336). Táto zmienka Tacita jasne dokazuje významné postavenie germánskych duchovných a zároveň aj ich moc v dohliadaní na dodržovanie práva a následnom udeľovaní trestov. Žalovať mohol každý slobodný muž a o rozsudku sa rokovalo na zhromaždeniach ľudu konaných na posvätných miestach v tzv. kręgoch (napr. vo Wesiorách v Poľsku nájdené pohrebisko s plochými aj mohylovými hrobmi a 5. kruhmi, ktoré môžu byť dokladom kultových okrskov; HENSEL 1980, 486), ktoré mohli byť súčasťou pohrebiska, aby na zasadaní boli prítomní aj mŕtvi členovia spoločnosti, ktorí mohli poskytnúť radu. Ďalej sa od Tacita dozvedáme, že okrem ozbrojených slobodných mužov, sa účastnil zhromaždení aj kráľ alebo náčelník a taktiež kňaz, ktorý nakazuje ticho, keď hovorí kráľ. Nakoniec vynesenie rozsudku (ak bola podaná žaloba) prislúcha kňazovi, alebo politickému vodcovi. Kňazi samotný rozsudok následne aj vykonávali, pretože trest smrti bol zároveň aj obetou, ktorá mala uzmieriť zločinom urazené božstvo (SCHLETTE 1977, 240). Takže funkcia kňazov a politických vodcov často krát nielen v prameňoch ale aj v skutočnosti asi splývala.

Okrem trestania previnilcov je možné, že kňazi ovládali runy ako germánske písmo. Ako už samotný názov dokladá („tajomstvo“; z nemeckého „šepkať“), ide o písmo, s ktorým sa aspoň spočiatku zapisovali magické formulky, ostatne doložené na predmetoch, ktorým samotným sa pripisuje magický význam. O ich používaní kňazmi pre kultové účely by mohol nasvedčovať aj fakt, že viaceré písmená najstaršej runovej abecedy – futharku, sa nazývajú podľa rôznych bohov, zvierat, či rastlín hrajúcich nejakú úlohu v mágii či kulte. A ako sa domnieva SCHLETTE (1977, 222), už samotné ich rytie bolo náboženským aktom znamenajúcim zaklínanie či zasvätenie.

Určitej skupine kňazov (u Germánov ich ženským protikladom – veštkyniam), sa pripisovala aj sila liečiť pomocou liečivých bylín. Vo všeobecnosti sa liečitelia nazývali tzv. Lachneri, pričom Lach znamená z germánštiny jedlo, ktoré chorému podával liečiteľ prstom namočeným v obetnej krvi (SCHLETTE 1977, 246). Nedá sa teda úplne vylúčiť, že by nešlo o osobu pôsobiacu v náboženskej sfére, o čom svedčia aj ďalšie postupy liečenia ako je rytie uzdravujúcich rún nad chorým, prednášanie čarovných slov, atd. Títo Lachneri mohli pri liečebných obradoch nosiť masku a na, pre nich typickom, odeve mať opasok s vreckom pre potrebné pomôcky pri liečení. Služieb profesionálnych lekárov z antického sveta využívali Germáni až v dobe sťahovania národov a to iba tí najvyššie postavení jedinci.