Okrem praktických potrieb pre život mal človek už od paleolitu potrebu kontaktu s duchovným svetom. Duchovno prestupovalo takmer všetky činnosti pravekého človeka
|
|  Yüklə 0.59 Mb.
|
3. Pomenovanie osôb zainteresovaných v kulte od paleolitu po raný stredovekOsoby, ktoré sa venovali kultovým záležitostiam, vykonávaním obradov, prinášaním obetí pre božstvá, liečením ľudí alebo vytváraním kalendárií mali určite svoje presné pomenovanie v tej ktorej spoločnosti. Tieto ich názvy sa v jednotlivých spoločnostiach určite líšili a nie vždy zostali zachované až do dnešných dní, resp. aspoň do obdobia, kedy by sa mohli už písomne zaznamenať. Snáď najpresvedčivejším obdobím, z ktorého akékoľvek pomenovanie kohokoľvek je prakticky nemožné zachytiť je obdobie paleolitu. Vtedy nielenže neexistoval žiadny prameň, z ktorého by sme dnes vedeli niečo presne vyčítať, ale aj samotný jazyk bol ešte v plienkach a ak nejaké slová existovali, tak skôr iba v podobe pokrikov. Preto je nepravdepodobné, že v tejto prvotnej spoločnosti mohli mať určití ľudia akýkoľvek svoj názov, ktorý by ich od ostatných odlišoval. Aj keď možno nejaké špecifické pokriky či zvuky pomenúvajúce tieto osoby sa úplne vylúčiť nedajú. Pomenovanie paleolitických ľudí zainteresovaných v kulte je teda novoveké a väčšinou ho vyjadruje slovo šaman. Ale definícia slova šaman je „kňaz – čarodejník primitívnych severovýchodoázijských kmeňov“ (IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ - MANÍKOVÁ 1979, 844), ktorých kompetencie a hlavne postavenie v spoločnosti je predsa len trochu odlišné. Podľa inej interpretácie je šaman človek, ktorý vstupuje do zmenených stavov vedomia, obvykle navodených bubnovaním, a podniká cesty do alternatívnych skutočností, kde získava ich moc a poznanie, ktoré potom používa k dosiahnutiu a udržaniu zdravia – ako svojho tak celej svojej komunity. Šaman je prostredník medzi komunitou a prírodou a jeho pokorné spoločenstvo s prírodnými elementmi a silami pomáha k zachovaniu rádu a harmónii vesmíru, pričom bubon je jeho ladiacim nástrojom (DRAKE 1996, 13, 14). K rôznym rituálnym praktikám sa bubon využíval aj v oveľa mladších obdobiach prehistórie a u sibírskych šamanov sa používa dodnes. Rovnako spojenie prírody a človeka, resp. prírodného božstva a človeka bolo cieľom týchto ľudí už v paleolite. Rozdielom ale zostáva podstata tejto práce, kde u novodobých šamanov ide predovšetkým o nachádzanie a udržanie harmónie sveta a jeho prírodných elementov, z čoho nakoniec vyplýva aj samotné uzdravovanie človeka a prírody, tak u paleolitických ľudí môžeme predpokladať niečo podobné, s tým rozdielom, že vtedy v rámci dynamizmu a počínajúcemu démonizmu vo vzývané sily verili ako v akési božské sily. A tieto božské sily sa snažili si nakloniť vo svoj prospech, pričom sa nepredpokladá, že by im prioritne išlo o zachovanie rovnováhy v prírode. Dnešná definícia šamana teda vyjadruje skôr človeka venujúcemu sa tomuto remeslu v novodobých podmienkach, zatiaľ čo v paleolite by dotyční mohli byť nazývaní skôr zaklínačmi, keďže hlavnou formou ich rozpravy s nadprirodzenými silami a bytosťami je extatické zariekavanie a zaklínanie. V paleolite sa zaklínač kontaktoval s nadprirodzenými bytosťami ako osoba im rovnocenná, zatiaľ čo v nasledujúcich obdobiach, hlavne v dobách rozvinutého polyteizmu je osoba angažovaná v náboženskej sfére považovaná len za sprostredkovateľa medzi ľuďmi a božstvami (PODBORSKÝ 2006, 55). Tento rozdiel ako jeden z mnohých je badateľný už v neolite, ale prehlbuje sa až neskôr v období rozvinutého polyteizmu teda od doby bronzovej. Ďalší rozdiel je v umelom vytváraní svätýň a vo vyvýjajúcich sa náboženských predstavách, čo všetko vedie k presvedčeniu, že názov zaklínač nie je pre neolitických duchovných adekvátny. Ale ich súveké pomenovanie je nám neznáme, a preto môžeme vychádzať iba z novodobých odhadov ich názvu. Predpokladá sa, že v tomto období zohrávali významnú úlohu v kulte ženy a tie bývajú nazývané kňažkami, zatiaľ čo výstižný názov pre ich nižšie postavených kňažských pomocníkov je kaplan, čo aj v dnešnom ponímaní znamená pomocný kňaz (IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ – MANÍKOVÁ 1979, 437). Až v následnom eneolite a dobe bronzovej sa začína naplno prejavovať polyteizmus s vrcholným obdobím v dobe popolnicových polí, kedy existuje už profesionálna a tiež štrukturovaná vrstva kňazov. Okrem toho ide o obdobie, z ktorého máme prvé písomné zmienky z egejskej oblasti, ktoré sa síce netýkajú nášho územia, ale na základe analógií sa dajú na naše prostredie aplikovať. Z egejskej oblasti teda vieme, že tam existovali tzv. basilei, čo boli králi, ktorí v sebe zlučovali aj najvyššiu náboženskú moc. Okrem nich tu ale existovali aj rádoví kňazi, ktorí boli skutočnými vykonávateľmi náboženských obradov a ktorých názov iatromanti pochádza z gréckej mytológie. Ak by sme vytvárali pre týchto kňazov novodobý názov všeobecne platný, pravdepodobne by sa opieral o ich činnosť, resp. o niečo nové, čím sa odlišovali od predchádzajúcich ľudí ich zamerania. Významné je práve chápanie ich postavenia, kde nepredstavujú tú božskú moc, či niečo nadprirodzené, s čím by sa stotožňovali, ale naopak sú chápaní už ako sprostredkovatelia kontaktu medzi človekom a božstvami, vďaka ktorým sú božstvá ľuďom naklonené. Preto by sa dalo o nich hovoriť ako o „božích sprostredkovateľoch“, či „božích médiách“, z lat. „interpres deorum“. Či by ale obstál tento názov pred odbornou verejnosťou je otázne. V literatúre som osobne obdobný termín nenašla, ale vzhľadom k ich „pracovnému“ postoju sa mi zdá vhodný. V staršej dobe železnej bola Európa rozdelená na dva svety, pričom v oboch sa nachádzali bohaté kniežacie hroby, aj keď s odlišnou výbavou. Tieto hroby dokazujú kontakty s južným prostredím egejskej oblasti, ktorej bohatstvom a celkovou grandióznosťou sa chcela naša halštatská elita podobať. Bohužiaľ tak ako sa na základe analógií čiastočne otvárajú celkom pestré pohľady na halštatskú spoločnosť, tak neúmerne málo získavame poznatky o halštatských duchovných. Dá sa iba predpokladať, že vývoj nadväzoval na predchádzajúce obdobie. Z dôvodu absencie hodnotných informácií o duchovných tohto obdobia, je vcelku rozpačité akokoľvek ich pomenovávať, aj keď na základe tých málo konkrétnych nálezov o nich je nepopierateľné, že svoju úlohu v spoločnosti určite zohrávali. Následná doba laténska je na poznatky o inštitucionálnej zložke náboženstva neporovnateľne bohatšia a z dobových prameňov vieme, že ju tvorili druidi. Názov je súveký a pôvod tohto slova je hľadaný v „dru“ = plno, veľmi; a „vid“ = poznať, učený; a spolu by vytvárali charakteristiku druidov ako „veľmi učených“ ľudí (PODBORSKÝ 2006, 378). Existujú aj ďalšie výklady tohto slova, viac alebo menej pravdepodobné, dôležité ale je, že pre zachovanie pôvodného názvu nie je potrebné a ani vhodné hľadanie iného výrazu. Okrem druidov pôsobili v náboženskej sfére aj kňazi nižších hodností – euhagovia a proroci – vates. Keltov vystriedali na našom území Germáni, ktorých duchovnú vrstvu opäť poznáme vďaka rímskym súdobým prameňom. Tie ale hovoria hlavne o činnosti duchovných, zatiaľ čo o vykonávateľoch týchto činností sa zasa veľa nedozvedáme. Informácie pochádzajú hlavne od Tacita, ktorý ich nazýva „sacerdotes civitatis“. Ide ale pravdepodobne len o všeobecné pomenovanie, ktoré nijak nešpecifikovalo germánskych duchovných. Germáni boli Rimanmi braní ako obyvateľstvo nerímske a preto barbarské, čím im už primárne boli odopierané akékoľvek plusy a na odlišnosti ich spoločnosti bolo nazerané minimálne s podivom. Rímsky pohľad na Germánov ale nemusel byť úplne skreslený a vďaka tomu môžeme dnes konštatovať, že germánski sacerdotes boli často veľmi krutí a to hlavne v prinášaní ľudských obetí. Po Germánoch sa na našom území postupne usadzujú slovanské kmene, ktorých vrstva kňazov je z písomných prameňov už pomerne dosť známa, aj keď medzery v určitých oblastiach poznania týchto osôb sú určite aj tu. Týka sa to hlavne výzoru kňazov, o ktorom pramene vo väčšine mlčia. Pre ich pomenovanie sa v latinských prameňoch našiel termín sacerdos, flamen, minister, antistes či pontifex (PROCHÁZKA 1958, 159). Dnes sa ale používa termín slovanský žrec pre kňazov pohanského slovanského náboženstva. Keďže názvy kňazov sa v jednotlivých obdobiach ich vývoja, alebo v jednotlivých spoločnostiach líšil, používam pre nich vo svojej práci na viacerých miestach pre zjednodušenie neutrálny názov – duchovní. Záver Kňažská inštitúcia prešla dlhým vývojom, ktorý je pozorovateľný jednak v počte duchovných; v činnostiach, ktoré vykonávali; kompetenciách, do ktorých zasahovali; miestach, kde sa pohybovali; predmetoch, ktoré používali a istý posun je badateľný aj v ich samotnom výzore. Vývoj ľudí angažovaných v duchovnej sfére závisel hlavne na vývoji náboženských predstáv, od ktorých sa odvíjali božstvá, ktoré uctievali či obrady, ktoré pre nich vykonávali. V mojej práci som sa snažila podať prehľad nálezov, ktoré priamo či nepriamo dokladajú existenciu kňažskej vrstvy v spoločnosti, v jej rôznych obdobách od paleolitu po raný stredovek. Výpis jednotlivých lokalít so stručnou charakteristikou nálezov je obsahom prvej hlavnej kapitoly. Lokality sú vypisované abecedne v chronologických kapitolách podľa jednotlivých časových úsekov, pričom v niektorých obdobiach je absencia ich dokladov viac viditeľná ako inde. Môže to byť jednak zapríčinené spôsobom pochovávania, kde žiarový rítus nedovoľuje rozpoznať príslušnosť pochovaného k určitej skupine ľudí, alebo jednoducho nezvyk vtedajšej spoločnosti dávať prídavné predmety k zomrelým do hrobu. V tejto súvislosti je zaujímavé obdobie paleolitu, kedy ešte nebolo zvykom zomrelých pochovávať do zeme a aj napriek tomu sa sporadicky hroby z tohto obdobia nachádzajú. Preto sa predpokladá, že môže ísť o nejakým spôsobom významných členov prvotnej spoločnosti, čo nakoniec dokladajú aj samotné nálezy v hroboch, svedčiace o ich kultovom zameraní. Následne ich dokladov ubúda a v dobe bronzovej, či staršej dobe železnej sú hrobové nálezy skôr výnimočné a preto existenciu tejto vrstvy dokladám nálezmi možných zobrazení duchovných, či miestami ich pôsobenia. Akási renesancia dochovaných prameňov o kňažskej vrstve pochádza z doby laténskej a táto renesancia sa udržiava do obdobia slovanského pohanstva, kedy hmotné nálezy existencie duchovných síce nie sú dominujúce, ale nahrádzajú ich aspoň písomné pramene o nich pojednávajúce. V druhej časti svojej práce rozoberám úlohu kňažskej vrstvy v spoločnosti. Ich postavenie bolo v akomkoľvek období, či akejkoľvek spoločnosti uznávané, dokonca v niektorých prípadoch znamenalo viac ako postavenie politického vodcu (funkcia veľkňaza v niektorých slovanských kmeňoch). Úloha duchovných nezahŕňala v sebe len náboženské kompetencie, ale zasahovala aj do iných sfér spoločnosti a to už od paleolitu. Neskôr sa tieto mimonáboženské kompetencie prehlbovali a v období slovanského pohanstva dokonca kňazi zasahovali aj do politických záležitostí. Výzor duchovných v akomkoľvek časovom období je azda najväčšou záhadou. Z dôvodu minimálneho zachovania textílii sa o ich šatstve môže iba špekulovať. Ich účes, či prípadné maľovanie tela, ktorými sa odlišovali minimálne pri výkone obradov, zostávajú väčšinou presne nedefinované a ich obrazy sa skladajú len veľmi ťažko vďaka sporadickým nálezom, či zobrazeniam v analogických súvislostiach z iných oblastí. V poslednej časti práce som sa zamerala na pomenovania osôb zainteresovaných v náboženskej oblasti. Snažila som sa zhrnúť súveké názvy duchovných v jednotlivých obdobiach (pokiaľ sa v písomných prameňoch dochovali), alebo novodobé názvy im prisúdené, poprípade ich výklad. Medzi viacerými pomenovaniami, som sa snažila nájsť z môjho pohľadu najvhodnejšiu alternatívu. Na záver tejto práce je vhodný citát od Bruce Marshalla: „Kňaz je podľa mňa vertikálnou čiarou, ktorá siaha až do neba a horizontálnou čiarou, ktorá obopína celý svet“. Použitá literatúra
Internetový prameň: www.loewenmensch.de Zoznam bibliografických skratiek AAASH - Acta Archaeologica Academiae Scientiatum Hungaricae, Budapest AR - Archeologické rozhledy, Praha FAP - Fontes Archaeologici Pragenses, NM Praha OP - Obzor prehistorický, Praha PA - Památky archeologické, Praha PA NŘ - Památky archeologické Nová řada, Praha Pravěk NŘ - Pravěk Nová řada, Praha SA - Slovenská archeológia, Bratislava SPFFBU E - Sborník Prací Filozofické Fakulty Brněnské Univerzity, řada E (archeologicko-klasická), FF MU Brno VVM - Vlastivědný věstník moravský, Brno |