Okrem praktických potrieb pre život mal človek už od paleolitu potrebu kontaktu s duchovným svetom. Duchovno prestupovalo takmer všetky činnosti pravekého človeka

2.2. Neolit a eneolit

2.2.1. Postavenie duchovných v neolitickej spoločnosti

V nasledujúcom období neolitu sa situácia ohľadom kultu a základných uctievaných hodnôt zmenila. Nemalý podiel na tom mala samotná príroda. Už v období mezolitu dochádzalo k postupnému klimatickému otepľovaniu, následkom čoho sa roztápal pevninský ľadovec a stúpali hladiny morí a oceánov. Nie všetky zvieratá boli schopné prežiť prechod do nových podmienok a tak niektoré druhy vymreli a nahradili ich nové. Nastala éra novej, teplejšej klímy, ktorá poskytovala človeku oveľa viac možností, ako sídelných, tak týkajúcich sa celkového spôsobu života.

Základné hodnoty človeka sa menili. Pokiaľ v paleolite žili ľudia v tlupách, v ktorých aj lovili a migrovali, tak v neolite im krajina ponúkla život usadlejší s novými možnosťami obživy, čo viedlo k zvýšeniu počtu členov rodín. V rámci kultu už lovecká mágia teda nemala význam, aspoň určite nie prvoradý a pozornosť sa upriamila skôr na mágiu plodnosti, plodnosti ženy a zeme. S tým súvisí aj prvé božstvo Magna Mater, ktoré nachádzalo svoju antropomorfizovanú podobu ženy-matky v rôznych soškách či skulptúrach v širokých geografických oblastiach Zeme. V niektorých kultúrach mala Veľká Matka aj svoj mužský protiklad v podobe Neba, ktorý ale vždy stál v ústraní ženského božstva. Okrem toho sa počíta aj s možnosťou existencie mágie týkajúcej sa počasia, pretože to bolo rovnako dôležité pre neolitických roľníkov (NEUSTUPNÝ 1940, 53). Taktiež už existujú prvé doklady prinášania obetí, či už krvavých, nekrvavých alebo zástupných.

S načrtnutými zmenami v neolite asi neprekvapí, že sa čiastočne mení situácia aj vo vykonávaní sakrálnych služieb. Ak doposiaľ prevládali muži ako akýsi udržiavatelia kontaktu s božstvami, v tomto období preberá vedúcu úlohu v sakrálnej sfére žena. To ovšem neznamená, že muži ako zaklínači sa v mladšej dobe kamennej prestali objavovať (viz. Čičarovce). Fakt častejšieho výskytu ženských hrobov interpretovaných ako „kňažské“ súvisí veľmi úzko s praktickým každodenným životom neolitikov. Hlavným predmetom ich záujmu sa stáva zem, ktorú uctievajú v podaní Veľkej Matky a od ktorej úrody sú existenčne závislí. Rovnako ako Veľká Matka dokáže mystérium pôrodu už len žena, a preto je tou povolanejšou než muž, ktorá sa mala starať o kult samotnej bohyne. Obe (zem a žena) dokážu priviesť na svet potomkov (či už v podobe úrody alebo detí) a tým zabezpečiť bezproblémové fungovanie spoločnosti.

Toto predisponovalo ženu vo všeobecnosti, aby vykonávala kult Veľkej Matky. Ale všetky ženy samozrejme kult vykonávať nemohli a keďže v tomto období ešte nešlo o žiadnu vyčlenenú kňažskú vrstvu spoločnosti, boli určité z nich „disponované k prevádzaniu kultových obradov sociálnym postavením, dedičnosťou alebo prirodzenými predpokladmi“ (PODBORSKÝ 2006, 169).

2.2.2. Výzor duchovných v neolite

Ako presne vyzerali duchovní – či už kňažky alebo ich mužské protiklady – je o niečo horšie pozorovateľné, ako tomu bolo v paleolite. Z neolitu totiž nemáme s úplnou istotou interpretované maľby z jaskýň zobrazujúce duchovných a rovnako hrobový inventár je o dosť chudobnejší.

Vychádzať je možné z poznatkov o klíme, ktoré ponúkalo teploty dosť vysoké na to, aby ľudia nemuseli nosiť kužušiny, ktoré boli navyše už aj obtiažnejšie zohnať, keďže lov nebol primárnym bodom ich záujmu. Poľnohospodársvo ponúkalo možnosti pestovania a vyšľachtenia technických plodín a domestikácia niektorých druhov zvierat zasa iné prírodné materiály ako je vlna, z ktorých sa následne mohli vyrobiť materiály odevné.

To, ako vo všeobecnosti odev neolitického človeka vyzeral a teda možno aj osôb zainteresovaných v kulte (keďže netvorili žiadnu osobitnú vrstvu spoločnosti, dá sa predpokladať, že ani ich odev sa nijak zvlášť neodlišoval), by sa dalo čiastočne vypozorovať z oblasti švajčiarskych nákolných stavieb, kde vďaka konzervačným vlastnostiam močiarov sa zachovalo viacero prírodných materiálov. U žien sa teda predpokladá, že mohli nosiť košeľovité šaty, z ktorých strednú časť a rukávy zdobil geometrický vzor (FURMÁNEK – PIETA 1985, 20). Tak mohli byť pravdepodobne obliekané aj ženy kňažky, pričom ich odev mohol byť viac zdobený mušličkami a korálikmi (viď. Vedrovice). Ak ale pripustíme, že nachádzané ženské sošky zobrazujú samotné kňažky pri vykonávaní obradov, potom je jasné, že rovnako ako sú sošky, tak aj kňažky boli počas obradov nahé: „...je pravdepodobné, že v počiatočných etapách praveku na územiach a v obdobiach klimaticky vhodných nahradzovalo maľovanie a tetovanie tela kultový odev...“ (FURMÁNEK – PIETA 1985, 22). Kňažky ale nemuseli byť výlučne pri obradoch bez odevu a nahota mohla súvisieť iba s určitým druhom vykonávanej mágie.

Na Slovensku sa našla antropomorfná plastika z Nových Vozokáň (FURMÁNEK – PIETA 1985, 22), pravdepodobne zobrazujúca muža (obr. 27), ktorý podobne ako niektoré ženské plastiky má pred sebou obetnú misu. Mohlo teda ísť o nejakého mužského pomocníka kňažiek, u ktorého je navyše pozorovateľná spodná časť odevu – krátke nohavice.

K celkovému doplneniu výzoru duchovných patrí aj pokrývka hlavy. Tá je nepriamo doložená výzdobnými prvkami v oblasti hlavy v hrobe v Aiterhofen v Nemecku, či na náleze antropomorfných nádob v hrobe vo Včelinciach na Slovensku, kde všetky postavy mali bizarné ploché čapice (obr. 33), asi bežne nepoužívané. Preto sa predpokladá, že boli výsadou nejakej úzkej spoločenskej skupiny, možno duchovných (FURMÁNEK – PIETA 1985, 22).

V rámci možno už nastupujúcich zmien prejavujúcich sa od eneolitu, sú doložené v jednom prípade aj tvárové masky z „hrobu šamanov“ v slovenských Čičarovciach. Ide o generačný hrob, pochádzajúci z konca neolitu, z prostredia potiskej kultúry na východnom Slovensku a pravdepodobne dokladá nastávajúcu zmenu v neskoro neolitickej spoločnosti, kde sa dostáva do popredia muž a nastali predpoklady vzniku patriarchálneho rodového zriadenia (VIZDAL 1980, 112).

2.2.3. Kultová funkcia duchovných v neolite

Neolitickí duchovní, či už kňažky alebo kňazi, mali o niečo viac kompetencií ako ich paleolitickí predchodcovia. Týka sa to jednak získania právomocí v mimokultových sférach, rovnako ako rozvetvenia samotnej ich kultovej funkcie. Ako som už vyššie spomínala, existovalo viacero typov kultových obradov, pričom tým hlavným zostával kult plodnosti, ale tento krát plodnosti zeme a ženy. Rituálne obrady tohto kultu a teda obrady pre jediné vtedy (v niektorých oblastiach) antropomorfizované božstvo Matky Zeme sa pravdepodobne odohrávali periodicky po určitých časových intervaloch, sledovaných na novovybudovaných areáloch kultového či kalendárneho významu, za aké sú rondely neolitu považované (PODBORSKÝ, ed. 1999, 275). Okrem obradov plodnosti boli už pravdepodobne vykonávané aj iné obrady, ktoré mohli byť buď prežitkami z dôb predchádzajúcich alebo išlo o obrady „neoficiálne“ odohrávajúce sa na domácej pôde.

Základný rytmus života spoločenstva je jednoznačne daný prírodnými dejmi: striedanie dňa a noci, jednotlivých fáz mesiaca, pravidelnými záplavami, striedaním ročných období, ale predovšetkým však vegetatívnymi cyklami – u poľnohospodárskych národov spojené so sejbou, úrodou a žatvou. Tieto zákonitosti si už uvedomoval aj človek v neolite, a preto nie je divu, že všetky tieto významné prírodné deje boli sprevádzane určitými obradmi, ktoré hrali v živote spoločenstva prvoradú rolu.

Neolitické kultové obrady, ktorými si osadníci zabezpečovali dobrú úrodu na ďalší rok, alebo ktorými si uctili dary zeme v podobe úrody z roku predchádzajúceho, mohli vyzerať nasledovne (samozrejme s trochou dávky fantázie). V období sejby, prv než všetci vyšli na polia, viedol dlhý sprievod ľudí k posvätnému miestu v prírode – kruhovému areálu, otvorenému zo štyroch svetových strán. Vnútri tohto areálu, ohradeného priekopou a palisádou, stál oltárik, v ktorého okolí bola vyhĺbená jama, do ktorej ľudia následne obetovali. Sprievod vedený nahými kňažkami s pomaľovanými telami, po vojdení do areálu, pokračoval až k oltáriku, kde za tichých spevov kňažky zapálili ohne na vopred pripravených ohniskách. Je tiež možné, že sprievodu sa účastnili aj hudobníci, resp. mužskí pomocníci kňažiek, ktorí sprevádzali ich spev hraním na drevené bubny (ich obetné keramické napodobeniny sú doložené napr. v Brodzanoch nad Ohří, NEUSTUPNÝ 1940). Potom už nechali pristupovať k oltáriku ostatných. Tí prinášali jeden po druhom obetné misky s darmi Veľkej Matke v podobe obilia z predchádzajúceho roku, či v podobe rôznych zvieracích figúriek ako tzv. zástupné obetiny. Po vystriedaní všetkých ľudí u oltáriku, zostali kňažky v sakrálnom priestore samy a pre ostatných sa tento sakrálny priestor uzavrel až do ďalšieho celoosadového obradu vykonávaného pri príležitosti nejakého významného dátumu. Ďalšie pôsobenie kňažiek si podobne ako predchádzajúci dej, môžeme iba domyslieť. Tento krát sa ale môžeme oprieť o dobovo analogické obradné rituály, ktoré boli vykonávané v oblasti Balkánu a odkiaľ sú zachytené takéto výjavy v podobe nájdených modelov svätýň, či priamo ich pôdorysy v teréne. Tak napr. ako sa dá vyčítať z ukrajinskej Sabatinovky II (obr. 81), vo svätyni dochádzalo k rituálnemu mletiu obilia ženskými kňažkami za prítomnosti zosobnenej „hlavnej matky“, ktorej kreslo bolo za akýmsi oltárikom objavené. Podľa nálezovej situácie, sa na celom obrade podieľalo 7 žien, z ktorých 5 mlelo zrno, šiesta rozdúchavala oheň v peci a siedma – hlavná celý obrad riadila (GIMBUTAS 1989). U nás sa môžu takéto konkrétne rituálne činnosti iba viac či menej predpokladať, pretože ich doklady vo vnútri rondelov sú skôr vzácnosťou. Pravidelnejšie sa v rondeloch objavujú iba jamy, interpretované ako obetné, preto je jasnejšia predstava o tejto časti obradu, aj keď to bol určite len krátky úsek rozsiahlejších rituálov. Po opustení sakrálneho priestoru obetujúcimi ľuďmi, mohli teda kňažky ukladať nazhromaždené obetiny do jám, kde si ich už samotné božstvo prevezme. Pritom ale na povrchu zeme pri oltáriku mohli nechávať ženskú (-é) sošku (-y) predstavujúcu kňažku, ktorá by až do vykonania ďalšieho obradu, sakrálne miesto strážila. Pred nasledujúcim obradom by ju kňažky zničili a po vykonaní obradu na mieste postavili sošku novú.

S kultovou funkciou žien-kňažiek je spájaná aj práca na poli, resp. ich prítomnosť pri prvej sejbe. „Verilo sa, že úroda bude dobrá, ak je siatia prítomná, alebo dokonca priamo seje gravidná žena, obilie zasiate ženou rastie lepšie než obilie zasiate mužom, palmy sadené ženami majú viac ovocia a šťavy ako tie, ktoré pestuje muž. Preto často aspoň prvé brázdy – a to ešte vo veľmi vyspelých spoločnostiach – orali nahé dievčatá.“ (PODBORSKÝ 2006, 132). V tejto súvislosti spomeniem keramickú nádobu z Novej Vsi u Kolína v Čechách (BÖHM 1941), ktorá patrila bezpochyby k sakrálnej keramike. Na nádobe je zobrazená postava so zvláštnym prevedením končatín (obr. 82). Zatiaľ čo nohy pripomínajú zobrazenie mýtického „Stromu života“ (viac sa objavujúceho od eneolitu), ruky zasa pripomínajú skôr brázdy v zemi po oradle. A nakoniec brucho je naznačené kruhom ako večný kolobeh stále sa opakujúcich udalostí súvisiacich s pre život dôležitým poľnohospodárstvom.

2.2.4. Ostatné kompetencie neolitických duchovných

Na rozdiel od paleolitu, duchovní v neolite už určitým spôsobom museli zaznamenávať aj čas. Dokladá to jednak nutnosť vykonávania obradov viažucich sa na presné časové obdobie v roku a jednak existencia kruhových svätýň v prírode, ktoré bývajú vykladané práve ako samotný prostriedok na určovanie týchto významných období. Tie určovali na základe postavenia nebeských telies voči tomuto prírodnému kalendáriu. Najskôr ale muselo dôjsť k samotnému postaveniu takéhoto kalendária a aby bolo správne naprojektované, museli podľa niečoho určiť svetové strany, aby potom v ich smere mohli vystavať brány rondela. Po určite dlhom pozorovaní k určeniu svetových strán nakoniec podľa výskumu těšetického rondela využili hviezdu Eldsich v súhvezdí Draka, ktorá v polovici 5. tisícročia pred n. l. mala rovníkové súradnice = 91,5 stupňa a  = 83,4 stupňa (WEBER 1985, 37). Potom už mohli podľa jednotlivých hviezd, či správania sa nebeských telies voči rondelu, určovať najdôležitejšie termíny pre vykonávanie obradov (napr. jarná a jesenná rovnodennosť sa dala spozorovať vychádzajúcim slnkom, ktorého lúče sa v tomto období objavovali v jednom z vchodov rondelovitých svätýň). Ak teda chceli duchovní zaznamenávať čas, museli byť aj zdatní v projektovaní svätýň k tomu určených. Z mladšieho obdobia je takto vierohodne kalendárne interpretovaná svätyňa Dákov pri pevnosti Sarmizegethusa Regia (BOUZEK 1990, 177), či aj u nás známe niektoré rondely. Po ich vystavaní potom duchovní pristúpili k základovej obeti. Tie sú doložené na viacerých rondeloch buď v kolových jamách palisád alebo v samotných priekopách rondelov v podobe celých zvieracích tiel alebo len ich častí, prípadne v niektorých prípadoch ide aj o ľudské obete (PODBORSKÝ 2006, 147).

Určitým spôsobom sa mohli samotní duchovní, alebo ich pomocníci podieľať aj na činnostiach zručne - umeleckých. Vo vnútorných priestoroch prírodných svätýň – rondelov sa objavujú stopy po hlinených peciach, je teda možné, že v nich bola vyrábaná čisto sakrálna keramika (zvláštne typy nádob, ženské a zvieracie figúrky,...; VLADÁR 1979), ktorej sa začína v tomto období objavovať obrovské množstvo v porovnaní s predchádzajúcim obdobím. No a keďže “normálny“ človek pravdepodobne nemal za bežných okolností prístup do sakrálneho areálu, tak je celkom možné, že túto činnosť vykonávali priamo osoby späté s vykonávaním kultu.

2.2.5. Duchovní v eneolite

Z obdobia eneolitu existuje len veľmi málo dokladov o činnostiach duchovných, a to hlavne z konca eneolitu, kedy sa na naše územie dostávali kultúrne skupiny ľudu so šnúrovou keramikou a ľudu so zvoncovitými pohármi. Tieto skupiny dozaista ovplyvnili plynulý vývoj náboženských predstáv skupín žijúcich na našom území, ovšem v akej miere ho ovplyvnili je otázne. Príchodzie skupiny mali totižto celkom pevne zakotvené pravidlá pohrebného rítu, a je teda pravdepodobné, že mali aj osoby starajúce sa o duchovné záležitosti. Tieto osoby však evidentne neodlišovali po smrti od ostatných pridávaním špeciálnych milodarov do hrobov, preto sa len ťažko identifikujú. Isté ale je, že jednak na základe týchto kultúrnych pohybov a taktiež na základe zmien spoločenských a ekonomických, bolo obdobie eneolitu dôležitým vývojovým článkom k vytvoreniu špecializovanej vrstvy kňazov v dobe bronzovej.

Ako spomínam v kapitole 1.3.3., práve eneolit bol obdobím, kedy vznikali známe svätyne či už v stredomorskom prostredí, alebo tiež predchodci svätýň typu „henge“ zo západnej Európy, ktorých monumentálnosť sa prejavila až v dobe bronzovej.

V našom prostredí vo všeobecnosti teda doznievali staré predstavy o božstve Veľkej Matky, pričom do popredia sa dostával aj jej mužský protiklad v podobe nebeského božstva (jeho doklady sú evidentné na ženských soškách, ktoré majú namiesto hlavy tzv. mužský protipól v podobe mesiaca, napr. Vysočany na Morave, obr. 83, PODBORSKÝ 1985, 184). Z toho by sme mohli predpokladať, že v rámci inštitucionálne-organizačnej zložky náboženstva zohrávali už svoju úlohu aj muži a nielen ženy ako zastupiteľky Veľkej Matky. Obrady súvisiace s kultom pravdepodobne naďalej zostávajú v akýchsi dozvukoch z neolitu, rovnako ako svätyne, ktorých stredomorské alebo západoeurópske formy k nám neprenikli.

Z prostredia egejskej a stredomorskej oblasti (Kréta, Cyprus) existujú z obdobia eneolitu prvé doklady konkrétnej činnosti kňažiek v podobe nájdených keramických modelov kultových scén (MÜLLER-KARPE 1974 podľa PODBORSKÝ 2006, 181). Z týchto je evidentné, že na obradoch sa účastnilo vždy viacero kňažiek, pričom ich dôležitosť môže byť odzrkadlená v ich zobrazenej veľkosti (niektoré figúrky sú výrazne väčšie ako ostatné). Zvlášť vydarený je model z Cypru (obr. 84), kde niektoré figúrky sedia, iné stoja a zaujímavá je figúrka z vonkajšej strany „svätyne“, stojaca vedľa dverí a možno dokladajúca existenciu nejakého strážcu, ktorý dohliadal, aby počas obradov do svätyne nikto nevchádzal.

2.2.6. Ostatné kompetencie eneolitických duchovných

Činnosti duchovných v eneolite sa aspoň v našom prostredí výrazne nelíšili od činností ich neolitických predchodcov. Istú snahu o zdokonalenie však máme doloženú v oblasti medicíny. Eneolitickí duchovní sa podľa dokladov snažili viac spoznávať ľudské telo a liečiť. Nevieme nakoľko išlo o snahu poznávať a koľko z toho bolo vykonávané z čisto rituálnych dôvodov. Jednoznačne však ako lekársky nástroj používaný k rituálnym účelom je interpretovaný nález z talianskeho Alpera (GIMBUTAS 2006 podľa PODBORSKÝ 2006, 211). Ide o kamenný falusovitý artefakt používaný k rituálnej deflorácii mladých žien. Možno to malo súvislosť s ešte dožívajúcou mágiou ženskej plodnosti, kedy ženy boli „plnohodnotné“, ak rodili a je celkom možné, že v tomto duchu dochádzalo pred prvým pohlavným stykom s mužom k ich deflorácii spomínaným artefaktom mužským duchovným zastupujúcim samotné mužské božstvo.