Okrem praktických potrieb pre život mal človek už od paleolitu potrebu kontaktu s duchovným svetom. Duchovno prestupovalo takmer všetky činnosti pravekého človeka

1.7. Doba rímska (obdobie pobývania Germánov v strednej Európe)

Prvé štyri storočia nášho letopočtu sú označované ako doba rímska. Na našom území v tomto období sa rozprestieralo tzv. barbarikum, teda nerímske územie obývané nerímskymi etnikami, ktoré samotní Rimania označovali barbarmi.

Tým nerímskym etnikom na našom území boli Germáni, ktorých vývoj siaha ďaleko do doby bronzovej, kedy sa predpokladá úplný počiatok ich formovania v nordickej časti strednej Európy. Odtiaľto si začali postupne rozširovať svoje územie, až nakoniec v 2. storočí pred n. l. sa dostávajú niektoré germánske kmene na naše územie, kde sa stretávajú s kmeňmi keltskými (okolo 113 pred n. l.). V tomto období ich už pravdepodobne lákalo bohatstvo južných oblastí, resp. k nášmu územiu priľahlých rímskych provincií a taktiež unavovalo neustále pretĺkanie sa bažinatým terénom severných častí Európy. Preto podnikali čoraz častejšie nájazdy na keltské územia, ktorých moc v strednej Európe zlomili na prelome letopočtov a tým sa im otvoril priestor k osídleniu územia hraničiacom s rímskymi provinciami.

Germáni sa rozvetvovali na viacero kmeňov, pričom viacero z nich zohralo významnú úlohu práve v nasledujúcom období sťahovania národov (375-568 n. l.), kedy prejavovali svoju moc pri ťaženiach, aj keď ku koncu sa z východu postupne do ich priestoru začínajú tlačiť Slovania.

Germáni sa postupne pretlačili teda až k rímskym hraniciam, čo viedlo rímskych spravodajcov k tomu, aby sa o nich začali viac zaujímať, a preto vznikli viaceré známe diela, z ktorých sa okrem iného dozvedáme aj o germánskom náboženstve, kulte, bohoch a pod.

1.7.1. Náboženské predstavy Germánov

Prešla pomerne dlhá doba, kým Germáni dospeli od uctievania prírodných síl k samotným božstvám. Nakoniec si ale vytvorili svoj panteón, na ktorého vrchole spočívali Wotan, Donar a Frey, ako najvyššie božské zoskupenie, pričom samotná hierarchia bohov sa mohla meniť (PODBORSKÝ 2006, 437). Podľa Tacita, z bohov ctili najviac Mercuria a považujú za bohumilé prinášať mu v niektoré sviatky aj ľudské obete (TACITUS 1976, 337).

1.7.2. Výpis nálezov dokumentujúcich existenciu duchovných u Germánov

a) Vďaka prírodnému prostrediu, v akom sa pôvodne Germáni nachádzali, mali svoje „svätyne“ v bažinatom teréne. Samotné bažiny pôsobili na vtedajších ľudí dosť mysticky na to, aby mohli predpokladať, že ide o sídla rôznych duchov, či samotných bohov, ktorým prinášali obete. Bohom často prinášali aj ľudské obete a je možné, že medzi týmito rašelinnými obeťami, sa nachádzajú z rôznych dôvodov aj samotní duchovní, ktorí pre danú „svätyňu“ slúžili.

b) Je pravdepodobné, že kňažská funkcia bola u niektorých germánskych kmeňov spojená s najvyššou svetskou funkciou.

Z dochovaných nálezov teda uvádzam:

U týchto a niektorých ďalších bažinných obetí sa predpokladá, že ide o rituálne zabíjanie a nie o trest vykonaný na previnilcovi. Možno tými obeťami sú práve dotyční z kňažskej vrstvy (TODD 1999, 107). O obetovaní kňazov, resp. nejakých kňažských pomocníkov nepriamo svedčí aj Tacitov popis uctievania bohyne Nerthus, pri ktorom boli vyberaní jedinci – kňazi, ktorí sa oddávali tejto bohyni, a ktorí boli po vykonaní aktu hneď utopení v bažinách (GLOB 1972, 130-132).

Kręg nachádzajúci sa na pohrebisku, kde na miestach jeho obvodových kameňov boli v bode 2 a 26 objavené ľudské obete (obr. 66), interpretované ako pohreby kňazov danej svätyne. Body 2 a 26 fixujú dáta západu a východu „vysokého“ mesiaca, ktoré sa vyskytnú raz za 19 rokov...V tejto súvislosti sa poukazuje na zvyk známy z oblasti etnologických paralel, voliť a usmrcovať kňazov pri určitých významných, pevne stanovených, sviatkoch (PODBORSKÝ 2006, 458).

Zobrazenie valkýri – jednej z Wotanových služobníc (obr. 67), na obrazovom kameni ako podáva nápoj nesmrteľnosti jednému bojovníkovi (SCHLETTE 1977, 206). Ide o mýtické postavy, ktoré ale mohli mať svoje živé predlohy v podobe kňažiek slúžiacich konkrétnemu bohovi.

Dnes už nezachovaná 90 cm vysoká dubová ľudská figúra (obr. 68) s naznačenou tvárou a dlhšími vlasmi, so vztýčenými pažami v podobe vetvičiek osiky (SCHLETTE 1977, 211).

1.7.3. Svätyne Germánov

Ako som už vyššie spomínala, Germáni uctievali dlhú dobu len nepersonifikované prírodné sily, ktoré aj v samotnej prírode uctievali. Podľa Tacita, nezodpovedá ich predstave o veľkosti bohov, že by ich mali zatvárať medzi štyrmi stenami a zobrazovať ich čímkoľvek podobným ľuďom. Zasväcujú im háje a hvozdy a menami bohov označujú onú tajomnú bytosť, ktorú im umožňuje vnímať len ich nábožná úcta (TACITUS 1976, 337).

Aj po prechode k antropomorfizovaným božstvám, pretrvávali ako miesta ich uctievania prírodné bažiny, rašeliniská, pramene potokov, jaskyne a pod. Do týchto miest potom hádzali, či ukladali väčšinou ďakovné obetiny bohom, ktoré sa vďaka špecifickému prostrediu dochovali aspoň v približnej podobe dodnes. To platí aj o ľudských obetiach, ktoré boli niektorým bohom prinášané.

Za germánske svätyne sa považujú v prírode nachádzané tzv. kręgy (napr. vyššie spomínaná Grzybnica, kap. 1.7.2.), ktoré ideovo naväzujú na praveké rondely, lenže v tomto období sú už ohradené skôr jednotlivými kameňmi. Kręgy sa objavujú na pohrebiskách, alebo aj solitérne a mohli plniť aj funkciu kalendárnu (PODBORSKÝ 2006, 457, 458). So skutočnými svätyňami, aké sa nachádzali v rímskom prostredí, sa Germáni stretli až v dobe sťahovania národov, kedy sa ich aj naučili využívať (SCHLETTE 1977, 211).