Okrem praktických potrieb pre život mal človek už od paleolitu potrebu kontaktu s duchovným svetom. Duchovno prestupovalo takmer všetky činnosti pravekého človeka

1.8. Slovania

Za pôvodné územie Slovanov, kde prebiehala aj ich etnogenéza, je považované územie medzi riekou Pripiať na severe, Vislou na západe, Dneprom na východe a chrbátom Karpát na juhu. Na naše územie sa dostávajú ku konci doby sťahovania národov, teda v prvej polovici 6. storočia zo severovýchodu, ďalšia vlna prišla o niečo neskôr z juhovýchodu. Podobným spôsobom dochádzalo k osídľovaniu aj iných častí Európy, takže po stabilizácii pomerov sa rozlišujú 3 základné skupiny slovanských kmeňov, pričom naše územie obývali kmene západoslovanské (DOSTÁL 1975, MĚŘÍNSKÝ 2002, PODBORSKÝ 2006).

O pohanstve Slovanov sa dá hovoriť iba do obdobia počiatku ich christianizácie, pričom je pravdepodobné, že niektoré kulty sa mohli udržať dlhšie. O tom svedčí o. i. Homiliář opatovický z prelomu 11. a 12. storočia, ktorý dokladá pohanské prežitky na dedine v podobe magických praktík, či viery v démonov, alebo snahy pochovávať na neposvätených miestach (MĚŘÍNSKÝ 2002, 534). Fakt, že christiánizácia prevádzaná misionármi z oblasti rímskych provincií nebola na našom území hneď úspešná, dokladajú tiež písomné, či archeologické doklady rôznych pohanských templov zo strednej či južnej Európy.

1.8.1. Náboženské predstavy Slovanov

U Slovanov sa na počiatku predpokladá animistický vzťah k prírode, rozvinutý bol asi aj kult predkov a takisto uctievanie Matky Zeme a jej protipólu Neba. Zbožstenie a antropomorfizácia nebeských telies spadá zrejme niekam do obdobia slovanskej etnogenézy a mohli by byť chápané ako preteistická a rane teistická fáza ich náboženstva (PODBORSKÝ 2006, 491). Keďže slovanská etnogenéza prebiehala ešte na pôvodnom území Slovanov, teda v ich predpokladanej pravlasti, musíme predpokladať, že tu vznikol zároveň aj samotný polyteistický panteón, na ktorého vrchole stál spočiatku pravdepodobne Svarog, neskôr v dobe expanzie Perun a tiež tu patril aj Veles. Tento panteón sa neskôr čiastočne obohatil o ďalšie božstvá po odchode Slovanov z pravlasti a následnom formovaní sa jednotlivých slovanských kmeňov. Obohatenie je možné chápať v zmysle takom, že každý kmeň si vytvoril podľa potreby svojich uctievaných bohov, pričom ostatní bohovia „starého“ slovanského panteónu naďalej pretrvávali.

Ako by pokračoval vývoj staroslovanského náboženstva, nebyť toho, že väčšina slovanských kmeňov podľahla stále silnejúcej christianizácii v 9. a 10. storočí? Táto vývojová etapa mohla byť zachytená v oblasti polabsko-pobaltských kmeňov, kde sa podľa Z. MĚŘÍNSKEHO (2002, 534) v období 11. a 12. storočia stali náboženské názory ideologickým výrazom nezmieriteľného politického boja charakterizovaného vznikom silnej skupiny kňazov (ktorá viedla až k akejsi teokracii) a stavbou chrámov, ktoré nahradili starý prírodný kult.

1.8.2. Výpis nálezov dokumentujúcich existenciu duchovných u Slovanov

Iba veľmi obtiažne je možné identifikovať hroby kňazov, či čarodejov, pretože títo ľudia nemávajú v hroboch insígnie svojej profesie, či hodnosti. Za čarodejov bývajú niekedy považovaní mŕtvi, pochovaní v skrčenej polohe na staroslovanských kostrových pohrebiskách, na ktorých je bežná inhumácia v polohe natiahnutej na chrbáte. Tieto pohrebné anomálie vyhasínajú počiatkom 11. storočia (PODBORSKÝ 2006, 533).

Práve z tohto dôvodu je výpis dokladov staroslovanských kňazov skromnejší. Navyše niektoré z tých málo lokalít sú ešte diskutabilné.

1. Břeclav – Pohansko (Česká Republika)

Na lokalite bola objavená pohanská svätyňa s dvoma kruhovými sakrálnymi objektmi, pričom v jednom prípade ide o objekt peryňského typu (obr. 69). Súčasťou tohto kultového okrsku boli aj kostrové pohreby bez milodarov v natiahnutej polohe, pohreb dieťaťa v skrčenej polohe, kenotafy a tiež dva pohreby koní (obr. 70). Skupinka kostrových hrobov hľadela smerom ku vracajúcemu sa slnku (DOSTÁL 1968, MACHÁČEK – PLETERSKI 2000, 9-22). Práve rituálne uloženie koní môže viesť k myšlienke, že medzi ľudskými hrobmi by teoreticky mohol (-li) byť pochovaný (-í) aj kňaz (-i), dovtedy zaobstarajúci kult slnečnému božstvu, ovšem uložení bez akýchkoľvek atribútov.

Objekty obdobne interpretované boli objavené v Chotěbuzi-Podobore, v Sadoch u Uherského Hradiště v trati „Kotvice“, či vo Velkých Bílovicích (KLANICA 2007).

2. Praha (Česká Republika)

Na predpolí Pražského hradu sa našiel hrob z 10. storočia, interpretovaný ako hrob „strigy“ (obr. 71). Ide o starú ženu s kapsičkou ľudských zubov pri ruke (PROFANTOVÁ – PROFANT 2000, 9).

Pozlatená plaketa s obrazom vlasatého muža (obr. 72) z hrobu č. 974 situovaného pri vchode do drevenej ohrady na mikulčickom Kláštorisku, ktorá je považovaná za zobrazenie žreca (TURČAN 2001, 110).

Z obdobia 10. až 12. storočia pochádza drevená tyč s vyrezávanou hlavicou (obr. 73), evidentne kultového významu (VÁŇA 1990), ovšem o totožnosti zobrazenej tváre sa dá iba diskutovať. Jedná z variant je, že môže ísť aj o zobrazenie dotyčného duchovného, ktorý tyč používal.

Na lokalite boli pri výskume objavené dochované dve drevené tvárové masky (obr. 74), ktoré sú interpretované ako masky nasadzované na tvár pri rôznych slávnostiach. Pôvodne asi boli na nich úzke brady, vlasy a obočia a ich tvár bola pravdepodobne aj farebne tónovaná (HERRMANN 1973, 237). Masky ovšem, ako je známe z predchádzajúcich období (paleolit, doba bronzová, doba halštatská) mohli určitým spôsobom slúžiť duchovnému, resp. v určitých chvíľach zastupovať jeho tvár.

Rytina na keramickej nádobe zobrazujúca ľudskú postavu (obr. 75) naťahujúcu ruky k adorantovi na loďke (PROFANTOVÁ – PROFANT 2000).

Ženská postava zobrazená na pošve noža v modlitebnom geste (VÁŇA 1990, obr. 76).

1.8.3. Slovanské pohanské temply a ostatné miesta vykonávania kultu

Je evidentné, že podobne ako predchádzajúce kmene, či etniká, tak aj Slovania mali miesta, kde „vzdávali hold“ svojmu božstvu. Situácia je tu o to zložitejšia, že v tomto období dochádzalo k postupne silnejúcemu tlaku kresťanstva, ktoré nedalo veľkú šancu na prežitie pôvodnému slovanskému pohanstvu. A to sa týka práve aj pôvodných pohanských svätýň, na ktorých mieste sa často krát nemilosrdne stavali kresťanské kostolíky.

Ako ale dokladajú písomné, alebo archeologické pramene, Slovania svoje „svätyne“ mali a to od tých jednoduchších vo voľnej prírode po konštrukčne zložitejšie nachádzajúce sa na hradiskách.

Medzi tie jednoduchšie patria posvätné háje – stromy obklopujúca drevená ohrada, kde mal povolený vstup len samotný žrec a ktorých priestor bol považovaný za liečivý. Taký sa nachádza napr. v Stargarde – Oldenburgu na pobreží Baltu (PROFANTOVÁ – PROFANT 2000, 151). Následne sú to kruhové obetiská, z ktorých špecifické sú práve tzv. peryňské svätyne, u nás známa a rekonštruovaná na Pohansku u Břeclavy (DOSTÁL 1968, obr. 70), či ďalšie podobne interpretované ako je objekt č. 56 z hradiska Chotěbuz-Podobora,... (KLANICA 2007, 344).

Zo zložitejších sú potom doložené drevené temply, ovšem hlavne na území polabsko-pobaltských Slovanov. Ide o obdĺžne stavby, v ktorých býva nachádzaný podstavec pre modly – zobrazenia bohov, ktorým bola svätyňa zasvätená. Predpokladané sú napr. dva takéto temply na území dnešného mesta Wolin, kde mali byť zasvätené bohu Triglavovi a Jarovitovi. Alebo štyri ďalšie temply na území dnešného Štetína zasvätené rovnakým bohom (PROFANTOVÁ – PROFANT 2000, 238-241, 218-220).

Do týchto svätýň mali prístup primárne iba kňazi, ale taktiež tu chodili obetovať aj prostí ľudia.