Okrem praktických potrieb pre život mal človek už od paleolitu potrebu kontaktu s duchovným svetom. Duchovno prestupovalo takmer všetky činnosti pravekého človeka

2.3. Doba bronzová

2.3.1. Postavenie duchovných v spoločnosti doby bronzovej

Doba bronzová je obdobím, kedy existujú už pomerne presnejšie, aj keď stále ešte nie úplne jasné, pramene k bližšiemu poznaniu jednotlivých zložiek vtedajšieho náboženstva. Tieto pramene vychádzajú z analógií rane literárnych civilizácií (Egypt, Grécko,...), ktoré sú súčasné s dobou bronzovou u nás. Preto môžeme konštatovať, že rovnako ako tam bolo aj u nás rozšírené polyteistické náboženstvo s hlavným upriamením na božstvá slnka, ktorých kult vykonávala už hierarchizovaná vrstva akýchsi kňazov.

Polyteistické náboženstvo si vyžadovalo existenciu viacerých božstiev, z ktorých niektoré sa postupne stávali významnejšími a vytvorili akéhosi hlavného boha (Zeus v gréckom panteóne, Jupiter v rímskom panteóne, Re v egyptskom panteóne,...), ktorý vládol ostatným božstvám. Práve božstvá z egejskej oblasti mohli ovplyvniť náboženský vývoj na našom území od konca staršej doby bronzovej (1550-1500 pred n. l.), kedy sú zaznamenané kontakty Európy s mykénskou kultúrou (PODBORSKÝ 2006, 225). Cudzie kultúrne impulzy inšpirovali nielen k napodobovaniu mykénskych vzorov, ale aj duchovných predstáv formujúcej sa antickej – starogréckej – spoločnosti (VLADÁR 1979, 69).

Mnohobožstvo si taktiež vyžiadalo v rámci konštituovanej vrstvy kňazov, pravdepodobné zvyšovanie počtu ich radov, kedy v stredomorskom prostredí sa o kult každého jedného božstva starali pravdepodobne kňazi, ktorí sa tomu konkrétnemu božstvu venovali celý život. Podobná situácia, aj keď asi nie v tak masívnom prevedení, sa môže predpokladať aj v našom prostredí, kde je rovnako evidentný vzostup počtu uctievaných božstiev.

Postavenie duchovných sa teda výrazne posilnilo oproti predchádzajúcim obdobiam, kedy síce tvorili nepostrádateľnú súčasť spoločnosti, ale nemali v nej pevné postavenie.

Ak berieme do úvahy analógie z minójskej Kréty, kde vladár bol zároveň aj najvyšším kultovým predstaviteľom (BARTONĚK 1969, 243), môžeme predpokladať splynutie týchto funkcií aj v našom prostredí, kde najvyšším kňazom mohol byť vojenský náčelník. Tým by sme mohli konštatovať ešte akési rozvrstvenie v rámci jednej spoločenskej „kasty“, kde na najvyššom poste bol náčelník vo funkcii akéhosi hlavného kňaza a pod ním boli ostatní (rádoví) duchovní. Takéto rozčlenenie tejto vrstvy ovšem nebude asi kompletné, ak zasa nahliadneme do krétskych prameňov. Tam sa totiž okrem samotných kňazov (ktorí mali mimochodom možnosť byť vlastníkmi pôdy), objavujú ešte tzv. boží služobnící (muži i ženy – theoio doelos a theoio doelá), ktorí mali právo, resp. možnosť si pôdu prenajímať, ale nie vlastniť. Z doslovného prekladu ich gréckych názvov by sme predpokladali, že ide o otrokov. Ale ich možnosť prenajímania pôdy je nezlučiteľná so známym bezprávnym postavením otrokov vo všeobecnosti (BARTONĚK 1969, 167), a preto by mohlo ísť o akúsi tretiu – najnižšiu zložku kňažskej vrstvy, teda o nejakých pomocníkov radových kňazov.

2.3.2. Výzor duchovných doby bronzovej

O výzore ľudí doby bronzovej vo všeobecnosti sa môžeme iba domnievať, rovnako ako o výzore ich duchovných. Síce ide o obdobie, kedy sa množia antropomorfné zobrazenia na keramických alebo kovových artefaktoch, ale ich interpretácia na základe atribútov smeruje vo väčšine prípadov k tomu, že ide o zobrazenie božstiev*. Na druhú stranu sa ale objavujú aj antropomorfné zobrazenia v prosebnom alebo žehnajúcom geste, ktoré by mohli znázorňovať duchovných.

Opierajúc sa o paralely zo stredomorského prostredia, môžeme čiastočne priblížiť odev úzkej zámožnej skupiny ľudí, ktorého torzovité súčasti sa sporadicky môžu vyskytnúť aj v našom prostredí. Zo stredomorského prostredia (z minójskej a mykénskej kultúry) pochádzajú maliarske a sochárske výjavy zobrazujúce aj odev a podľa toho mali muži len jednoduchý šat v podobe bedrovej zásterky s opaskom. Opasok samotný, resp. jeho súčasti sú doložené aj v našom prostredí na maďarskej lokalite Ercsi, či v slovenskom Chotíne (FURMÁNEK – PIETA 1985, 35). Ženský odev potom vyzeral zložitejšie a tvorila ho dlhá zvonovitá sukňa so živôtikom obnažujúcim prsia, alebo zvonovité šaty opásané opäť opaskom. V ženskom odeve je dôležitá zásterka, ktorá sa objavuje v stredomorskom prostredí a jej obdoba je doložená aj u nás v prostredí otomanskej kultúry zo Slovenska, kde sa našli zvyšky zástierok z anorganických materiálov v dvoch hroboch v Nižnej Myšli (FURMÁNEK – PIETA 1985, 32). Okrem samotného odevu, ktorý dopĺňala obuv a pokrývka hlavy, mohol byť odev kňažský naviac obohatený o rôzne závesky na opasku, tvarov lunicovitých a slnečných (Včelínce, FURMÁNEK – VELIAČIK – VLADÁR 1991), alebo tvarov iných nájdených a interpretovaných ako sakrálne artefakty. Rovnako býval odev asi ozdobený rôznymi sponami, ktoré vykazujú v niektorých prípadoch také nepraktické tvary, že určite neboli predurčené k bežnému noseniu (obr. 85, obr. 86).

V stredozápadoeurópskom prostredí sa objavujú tzv. slnečné klobúky (obr. 38), ktoré mohli pri obradoch dopĺňať šat kňazov v podobe prikrývky ich hlavy. V ikonografickom zobrazení sú známe aj z iných oblastí, než v akých boli nájdené konkrétne artefakty (bližšie v kap. 1.4.2.).

Rovnako zaujímavé sú tiež tvárové masky (Ostrov u Prahy), ktoré taktiež môžu byť dôkazom o výzore kňazov počas obradov (obr. 40).

2.3.3. Kultová funkcia duchovných doby bronzovej

Keďže doba bronzová a hlavne jej neskoršie úseky sú obdobím rozvinutého polyteizmu, môžeme predpokladať, že aj jednotlivé kultové úkony, ktoré kňažky či kňazi vykonávali mali rozdielny charakter. Z obdobia mykénskej kultúry v egejskej oblasti existujú viaceré zobrazenia týchto obradov. A keďže ide o obdobie, ktorého vplyvy sú doložené aj u nás (aj keď prostredie vykonávaných obradov sa u stredomorského prostredia čiastočne líši od prostredia nášho, pretože tam sa od 2. tisícročia pred n. l. kult odohrával priamo v palácoch), môžeme tu obdobné obrady taktiež predpokladať. V egejskej oblasti sa zachovali kultové scény buď v podobe reliéfnych zobrazení alebo ako motívy na keramike, či na rôznych ozdobných predmetoch (zlaté prstene a pod.).

Hlavným vykonávaným kultom doby bronzovej bol kult slnečnému božstvu, ktorého rôzne podoby sú zobrazované na rozmanitých artefaktoch v širokom geografickom priestore, aj u nás. Na Slovensku je doložený unikátny nález hrobu kňažky v Dedinke (obr. 34) vykonávajúcej tento kult (PAULÍK 1993). Okrem toho sa uctieval aj mesiac a vznikol samotný kult mesiaca, čo dokladá napr. zobrazenie na jednej minójskej geme (THOMSON 1952, 191).

Ako zaujímavé zobrazenia konkrétnych kultových scén z neskoro minójskej alebo mykénskej kultúry v egejskej oblasti uvádzam nasledujúce:

- zaujímavé je napríklad zobrazenie na sarkofágu z paláca Haghia Triada z Kréty (BOUZEK 1982, 83; ALEXIOU – PLATON – GUANELLA 1968, 128), kde hlavné scény znázorňujú obete zomrelému (obr. 87). Okrem obetujúcej kňažky sa obradu účastní aj hudobník prezlečený do ženských šiat – muži sa pri preberaní náboženských funkcií žien v neskorej dobe minójskej prezliekali do ich šiat, aby rozdiel nebol božstvu nápadný.

- rovnako zaujímavá je kultová scéna zo zlatého prsteňa z Mykén (THOMSON 1952, 231), kde sú zobrazené tri postavy, z toho dve ženy – kňažky. Jedna sa skláňa nad oltárom akoby v plači, a druhá tancuje s rukami vbok oblečená do dlhej sukne a živôtiku odhalujúci prsia. Tretia postava je mužská – pravdepodobne pomocník kňažiek, ktorý ohýba strom, aby si kňažka mohla natrhať jeho plody.

- ďalšia scéna pochádza rovnako zo zlatého prsteňa, tento krát nájdeného v hrobke na lokalite Isopata pri Knosse (obr. 88). Scéna znázorňuje rituálny tanec troch žien okolo štvrtej na rozkvitnutej lúke, pričom všetky majú ruky v prosebných alebo vzývajúcich gestách. Piata postava sa v pozadí nad nimi vznáša vo vzduchu (ALEXIOU – PLATON – GUANELLA 1968, 62).

Je možné, že kňažky sa počas obradov dostávali do tranzu, o čom by svedčili kultové ženské sošky so strnulým výrazom v tvári zo svätýň z egejskej oblasti z obdobia strednej a neskorej doby mykénskej (1500-1100 pred n. l.; BOUZEK 1982, 105).

2.3.4. Ostatné kompetencie duchovných doby bronzovej

Ako som už vyššie spomínala, v západnej Európe sa, po konštrukčnej stránke, svätyne doby bronzovej nijak zvlášť nemenili v porovnaní so svätyňami eneolitu, ale určite došlo k ich zdokonaleniu a akejsi monumentálnosti. Preto nie je pochýb, že stavitelia a konštruktéri (pravdepodobne kňazi) týchto svätýň museli mať nevídané schopnosti, možno zahrňujúce už aj poznatky o určitých mierach. Na našom území sa ovšem objavujú hlavne magicky pôsobiace posvätné hory ako istý vplyv z južných oblastí Európy, ktorých kultové využívanie je doložené archeologickými výskumami a zistené konštrukčné prvky nesúvisia s obrannou funkciu týchto hôr. Ďalšie konštrukčné znalosti uplatnili kultúrne skupiny na našom území v rámci opevnených osád (napr. ľudu otomanskej kultúry,...), kde vznikali samostatné kultové okrsky (VLADÁR 1975, OLEXA 2003), podobne ako je to známe zo stredomorskej oblasti.

Kňazi doby bronzovej nepochybne pôsobili aj ako medicinmani. V tomto období máme z Egypta doložené písomnosti, ktoré hovoria o vyspelom egyptskom lekárstve. Konkrétne Ebersov papyrus napísaný okolo roku 1600 pred n. l. (u nás stredná doba bronzová) obsahuje „Tajnú knihu o srdci“, kde sa rozlišujú tri kategórie lekárov: „Keď lekár alebo kňaz bohyne Sachmety alebo kúzelník položí svoju ruku alebo prsty na hlavu, týl alebo nejaký úd, vyšetruje srdce.“ Podľa POLLAKa (1968, 22) používa každý z nich iné postupy, ktorými dôjde k vyliečeniu: lekári využívali prírodné liečebné prostriedky, kňazi vzývali bohov a kúzelníci zariekavali. A samotná kategória lekárov sa ešte triedila na rôznych takpovediac odborníkov. Ako napísal Herodotos, tak každý je lekárom iba na jednu chorobu, niektorí sú lekári oční, iní liečia hlavu, iní zasa zuby a iné neviditeľné choroby (HERODOTOS 1972). Je jasné, že v našom prostredí nie sú doklady až takéhoto konkrétneho špecializovania sa a navyše je veľmi pravdepodobné, že spomínané tri kategórie lekárov (lekári samotní, kňazi a kúzelníci) tu splývali a tými hlavnými boli u nás duchovní, ktorí zároveň vykonávali aj funkciu lekárov a zaklínačov. Z toho jasne vyplýva, že lekárstvo nemohlo byť a ani nebolo na takej profesionálnej úrovni ako vo vyspelejších i keď časovo paralelných civilizáciách. Aj napriek tomu sú ale v našom prostredí doložené trepanácie lebiek ako určité chirurgické zákroky a taktiež môžeme pripustiť používanie prírodných liečiv.

V dobe bronzovej je už evidentná hierarchizácia spoločnosti, kde na vrchole stál vojenský náčelník so svojou družinou, pod ním mali stále vysoké postavenie kňazi, a po nich nasledovala vrstva obchodníkov, remeselníkov a poľnohospodárov. Remeselníci mali bohaté dielne na výrobu rôznych kovových predmetov (od kovových nádob po šperky), s tými potom obchodníci putovali po krajine a je celkom možné, že často dochádzalo vďaka naskytujúcim sa príležitostiam k lúpežiam či ešte horším prehreškom. To súvisí s ďalšou funkciou duchovných, u ktorých sa predpokladá, že boli už v tomto období strážcami prvotných zákonov a určovateľmi trestov pre previnilcov. To znamená, že existovali určité morálne pravidlá, ktorých dodržovanie duchovní pravdepodobne strážili.

Ak sa vrátim ku kultovej funkcii kňazov, tak samotné obrady mali svoje pravidlá, podľa ktorých sa vykonávali, takže v dobe bronzovej už asi existoval ceremonializmus. A súčasťou týchto pravidiel alebo postupov pri vykonávaní obradu bola aj zložka hudobná. Takže duchovní alebo ich pomocníci museli mať aspoň dostačujúce hudobné vlohy, ktoré potom počas obradov využívali. Okrem samotného spevu sa predpokladá aj hra na nejaký hudobný nástroj. Zo severského prostredia sú známe lury, teda fúkací hudobný nástroj doložený aj archeologicky. Z južanského prostredia zasa flauty alebo harfy, ktoré sú známe z niektorých figurálnych sošiek. Na Kréte sú tiež doložené akrobatické cvičenia vybratých osôb s rozdráždenými býkmi, ktoré nasledovali po obradoch v rámci obradných slávností (BARTONĚK 1969, 243). Táto zložka len dokladá bohatý obsah jednotlivých obradov vykonávaných na Kréte.

V stredomorskom svete je v tomto období doložené prvé písmo, lineárne písmo A používané na Kréte a dodnes nerozlúštené. A neskôr lineárne písmo B používané k zápisu starovekej gréčtiny, rozlúštené M. Ventrisom. Toto písmo používali hlavne kňazi, ktorí ním zapisovali rôzne záznamy. Je istý predpoklad, že stopy lineárneho písma B sa dostali až k nám, o čom svedčí nápis na nádobke z Brna-Obřan (PODBORSKÝ 2006, 281).