Okrem praktických potrieb pre život mal človek už od paleolitu potrebu kontaktu s duchovným svetom. Duchovno prestupovalo takmer všetky činnosti pravekého človeka

2.5. Doba laténska

2.5.1. Postavenie druidov v spoločnosti

Z posledných štyroch storočí pred n. l. existuje už viacero písomných správ od antických spravodajcov, ktorí svoju pozornosť upriamujú aj na naše územie a na spoločnosť, ktorá tu v tom období pobývala. Okrem všeobecných informácií o Keltoch, sa tak dozvedáme aj konkrétnejšie črty ich spoločenskej rozvrstvenosti. Dôležitá informácia, v rámci mnou skúmanej témy, pochádza od Caesara, ktorý sleduje v Galii len dve skupiny ľudí, ktorí niečo znamenali: druidi a equites teda rytieri (FILIP 1995, 100). Z toho vyplýva, že postavenie keltských kňazov bolo výnimočne vysoké a náležite uznávané. Ako však budem ďalej spomínať, okrem druidov sa v náboženskej sfére pohybovali aj iné skupinky ľudí, ktorých postavenie už nebolo pravdepodobne tak vážené.

Keltské náboženstvo malo dve rozdielne stránky. Jedna bola určená ľudu a zahŕňala aj rôzne povery a magické obrady. Druhá stránka sa obracala k elite, teda k tým, ktorí sa venovali ľudskému osudu a ktorých predstavovali samí druidi. K získaniu hodnosti druida bol potrebný noviciát, ktorý niekedy trval až dvadsať rokov (MAUDUIT 1979, 157).

Spočiatku tvorili kňažské zbory druidov uzavretú aristokratickú spoločnosť, ktorá mala nielen náboženský význam, ale tiež politický vplyv. Učenie druidov sa opieralo o vieru v nesmrteľnosť duše a smrť teda neznamenala koniec, ale iba stred dlhého života. V neskorších dobách však už netvorili tak uzavretú kastu. Sú známi aj druidi, ktorí boli synmi laikov. Nakoniec po rímskej okupácii keltského územia nastal po istom čase úpadok druidizmu a rímska moc mala zvláštny záujem na potlačení tejto inštitúcie, ktorá neustále proti Rimanom povstávala (FILIP 1995, 101).

2.5.2. Výzor druidov

O výzore a oblečení druidov nemáme veľa informácií, aj keď stále viac ako z období predchádzajúcich. Vďaka rôznym prameňom sa prakticky dokonalo pozná všeobecný odev a výzor Keltov. Mužský odev pozostával z nohavíc odlišujúcich sa priliehavosťou a dĺžkou podľa kmeňových zvyklostí a v hornej časti z košele, s krátkymi rukávmi alebo bez nich, siahajúcej pod pás alebo až po kolená. Ako vrchný odev sa používal plášť, ktorého podoba sa v priebehu storočí menila a ako spínacie či dekoratívne prvky využívali rôzne typy spôn. Ženský odev bol obdobný, len namiesto nohavíc tvorili spodnú časť odevu dlhé šaty, ktorých jednoduchosť (podobne ako u mužského odevu) nahrádzali bohato zdobené látky, z ktorých boli šaty zhotovované (FURMÁNEK – PIETA 1985, 49-68).

Na rozdiel od bohato zdobených šiat bežných členov keltskej spoločnosti, niektoré vrstvy boli predurčené k noseniu akýchsi rovnošiat, minimálne počas vykonávania svojej práce. Medzi nich patrili jednak bojovníci a určite aj kňazi – druidi. Ich odev sa výrazne neodlišoval od bežných šiat prevedením, ale skôr farebne. Odev druidov bol pravdepodobne celý biely (obr. 91) a tým výrazne kontrastoval s pestrými odevmi bežných Keltov.

Rovnako sa predpokladá, že druidi nosili aj rôzne ozdoby na šatách. V svätyni v anglickom Wanborough sa našli dve retiazkové čelenky zdobené navrchu symbolmi kôl, ktoré mohli nosiť práve kňazi slnečného kultu. Pri obrade mohla slúžiť aj bronzová palica z Willingham Fen s vyobrazením boha s kolesom (GREEN 1998, 69). Za odznak keltskej aristokracie bol považovaný nákrčník – torques, ktorý nosili keltské vedúce osobnosti, takže nárok na ich nosenie sa predpokladá aj u druidov. Ale od 2. storočia prestáva byť torques výrazom spoločenského postavenia jedincov v dennom živote a vstúpil do predstáv nábožensko-mytologických, kde sa spojil s predstavou bohov a héroov (FILIP 1995, 93-94). Preto aj zobrazenie ľudskej hlavy s torquesom napr. na kotlíku z Rynkeby v Nemecku (obr. 92), ktorý bol využívaný k obetovaniu zvierat (BELINGHAM 1996, 21), môže byť kľudne spojené s hlavou héroa, rovnako ako aj hlavou nábožensky orientovaného človeka doby laténskej.

Pri výčte znakov dokresľujúcich výzor druidov, nesmie chýbať vyššie spomínaný (kap.1.6.2.) typ účesu, tzv. druidská tonzura. Aj napriek tomu, že nálezy skulptúr s obdobným znakom sú sporadické (u nás Mšecké Žehrovice, VENCLOVÁ 2002), tak je možné, že pás vlasov “od ucha k uchu“ naozaj reprezentoval príslušnosť ku konkrétnej spoločenskej skupine, ktorá by mohla byť, vďaka ďalším znakom, definovaná ako skupina druidov, či bardov.

2.5.3. Kultová funkcia druidov

Keltskí kňazi – druidi vykonávali viacero druhov obradov týkajúcich sa rôznych uctievaných kultov. Len pre zaujímavosť, z keltského prostredia je známy kult lebiek, kult plodnosti, či prírodných síl a v neposlednej rade sú to neskôr kulty vykonávané pre jednotlivých bohov v rámci rozvinutého keltského panteónu. Každý z nich si vyžadoval iný prístup, iné obete, iné vhodné posvätné miesto a podobne. O potrebách jednotlivých bohov sme vcelku slušne informovaní od súvekých spravodajcov.

Pre dotvorenie obrazu o keltskom obrade, ktorý ako jeden z mnohých vykonávali, uvádza MAUDUIT (1979) Tacitov príspevok (uvedený ďalej v kapitole 2.6.3.) o uctievaní bohyne Nerthus, ktorý ovšem viacerí iní autori (PODBORSKÝ 2006, GLOB 1972) pripisujú skôr Germánom. Je ale pravdepodobné, že túto bohyňu uctievali viaceré etniká, a preto nemôžme úplne vylúčiť, že neprebiehal podobným spôsobom aj u Keltov. Práve u nich by potom dokladal akúsi rozvrstvenosť jednej spoločenskej skupiny – skupiny kňažskej, ktorá je doložená aj v iných prameňoch. Na najvyššom poste tu bol kňaz – druid, ktorému prislúchalo sprevádzať bohyňu a spolu s ňou a ostatnými sa radovať a hodovať. Okrem hlavných kňazov sú v Tacitovom príspevku spomínaní aj pomocníci (postavením pravdepodobne nižšie), ktorí už nevykonávali tak “zábavnú“ prácu – v tomto prípade boli poverení omývaním bohyne, za čo boli nakoniec utopení. Tu vychádza na povrch ďalšia zaujímavá informácia, z ktorej vyplýva, že už v období druidismu (posledné storočia pred naším letopočtom), podobne ako je tomu často krát aj dnes, sa kňazi evidentne snažili týmto desivým spôsobom zakryť hmotnú neexistenciu niečoho, v čo veľké množstvo ľudí verilo. Z toho jasne vyplýva (ako v podstate aj z iných dôkazov), že druidi boli dostatočne inteligentní, aby vedeli, že potreba v niečo veriť bola pre prostý ľud takmer nevyhnutná a strata tejto viery by mala vo viacerých aspektoch života negatívne následky (nehovoriac o samotných druidoch, ktorí by mohli stratiť svoje uznávané postavenie).

Svoju úlohu v rámci zaužívaných obradov zohrávali aj ženy. Z rozprávania Strabóna môžeme dedukovať, že ženy - kňažky mali pravdepodobne postavenie rovnajúce sa mužským pomocníkom druidov: „...kňažky s mečom v ruke odviedli zajatcov k veľkej medenej mise..., o ktorú bol opretý rebrík. Jedna z nich po ňom vystúpila, pritiahla každého zajatca k mise a podrezala mu hrdlo.“ (Strabón podľa MAUDUIT 1979, 148, obr. 93). Iný bol stav v období predruidskom, kedy sa uctievali prírodné sily a chtonické božstvá a kedy práve kňažky zohrávali hlavnú úlohu vo vykonávaných obradoch (viď. Libenice kap. 1.6.2.).

Pri skúmaní keltského náboženstva prekvapí nevšedná krutosť a zároveň jeho vyhrotená spiritualita (MAUDUIT 1979, 145). Myslím, že obdobná téza by sa mohla použiť aj v rámci ich rituálov, kde krvavé ľudské obete boli bežnou záležitosťou, čo je ostatne vidieť aj na predchádzajúcich opisoch antických textov. Ako ďalej píše Caesar: „Galský národ je nadmieru oddaný náboženstvu a kultu bohov. A preto tí, ktorí sú postihnutí zvlášť ťažkými chorobami, ktorí chodievajú do boja a vôbec tí, ktorí sa ocitajú často v nebezpečí života, obetujú buď namiesto zvierat ľudí, alebo sa zasľúbia, že ich budú obetovať a druidov si k týmto obetiam berú za pomocníkov. Usudzujú totiž, že vôľu nesmrteľných bohov nejde uzmieriť ináč...Iní majú zasa nesmierne veľké modly, ktorých údy spletené z prútia, vyplnia živými ľuďmi. Potom ich zapália a ľudia uprostred plameňov sú zbavení života (obr. 94). Popravy tých, ktorý boli chytení pri krádeži, či lúpeži, alebo pri nejakom previnení vôbec, sú ževraj bohom ešte milšie. Pokiaľ takých ale nie je dostatok, siahajú i k popravám nevinných.“ (CAESAR 1972, 181). Z predchádzajúceho je evidentné, že druidi ako súčasť svojej práce vykonávali aj krvavé obety. Ďalšia antická správa, tento krát od Strabóna zasa svedčí o tom, že krvavé obetovanie ľudí bolo zároveň využívané aj k ďalším účelom: „Bývalo napríklad zvykom vyhliadnutú obeť seknúť mečom do boku a podľa jej kŕčov veštiť budúcnosť, a to v prítomnosti druidov, pretože bez nich Galovia nikdy neobetovali.“ (Strabón podľa MAUDUIT 1979, 148). Zo Strabónovej správy vyplýva, že súčasťou vykonávania obradov bolo aj veštenie, ale tomu sa pravdepodobne venovali akýsi profesionálni veštci – vates a druidi boli iba prítomní.

V neposlednom rade patrilo k obradom aj trhanie imela zo zimných dubov. Tieto považovali za stromy božie a ak na nich aj rástlo imelo, potom bolo celé miesto považované za posvätné a teda vhodné k vykonávaniu obradov. Samotné imelo bolo využívané na liečenie neplodnosti (Plinius podľa GREEN 1998, 94).

Z predchádzajúceho je evidentné, že keltské obrady boli rozmanité a ich pestrosť je doložená hlavne na základe antických správ, pretože pri archeologických dokladoch sa môžeme o priebehoch obradov len domýšľať. Krvavé a hlavne ľudské obete im neboli cudzie a pravdepodobne uzatvárali každý významnejší obrad.

2.5.4. Ostatné kompetencie druidov

Druidi sa okrem vykonávania pestrých rituálnych obradov, zaoberali aj ďalšími činnosťami, medzi ktoré nepochybne patrí zostavenie a kontrola keltského kalendára. Ten sa vyznačoval dvomi významnými medzníkmi, ktoré signalizovali prechod do nového obdobia a s ktorými boli späté slávnosti vykonávané pod záštitou samotných druidov.

Prvým sviatkom bol beltine a oslavoval sa ním prechod do teplého obdobia začínajúceho 1. mája. Druhým významným predelom bol sviatok samain, ktorým sa zasa prechádzalo do obdobia zimy od 1. novembra. Okrem týchto sa samozrejme oslavovali aj ďalšie sviatky, ktoré už boli v réžii jednotlivých kmeňov a ktorých presný čas stanovovali druidi na základe keltského kalendára. Z 1. storočia pred n. l. pochádza z Coligny jeden z najstarších dochovaných dokladov písaného keltského jazyka (v latinke) na kalendári (GREEN 1998, 94). Ide o veľkú bronzovú dosku s vyrytým kalendárom lunárnych a vložených mesiacov (obr. 95) a je možné, že ho vytvorili druidi práve k vypočítaniu vhodnej doby k dôležitým aktivitám.

Okrem keltského kalendára je druidom pripisovaná aj úloha vzdelávacia. Učili mládež formou spievania rytmických básní, ktoré sprevádzali pohybmi a ktoré samotní žiaci opakovali, čím im posvätné slovo preniklo do najhlbšieho ľudského vnútra. Zároveň odmietali zanedbávanie pestovania pamäti, tým že žiaci budú spoliehať na svoje zápisky (MAUDUIT 1979, 159).

Podľa Strabóna majú druidi medzi ľuďmi povesť najspravodlivejších a preto sa im zveruje úloha rozhodcov v sporoch súkromných aj verejných. Okrem toho im boli predkladané aj dôvody vojen, na základe ktorých mohli druidi rozhodnúť zastaviť bojujúce strany. Najvlastnejšie však druidom bolo súdenie zločinov a je nutné uviesť, že vynesenie početných odsudzujúcich rozsudkov pokladali za predzvesť hojnosti a plodnosti zeme (Strabón podľa MAUDUIT 1979, 159). V írskej oblasti je s druidami spájané uvaľovanie gessi, čo sú záväzky uložené na výnimočné osoby, ktoré sa im museli podrobiť alebo zahynú (GREEN 1998, 96).

Už z predchádzajúceho obdobia (doby halštatskej) sa predpokladá vyčlenenie hudobníkov zo skupiny kňazov. V dobe laténskej je to už viac ako pravdepodobné, pretože tu sú už známi bardi, teda speváci. Je možné, že druidi si so svojou hlasovou predispozíciou pri obradoch vystačili, ale pri následných hostinách už využívali služieb bardov.