Okrem praktických potrieb pre život mal človek už od paleolitu potrebu kontaktu s duchovným svetom. Duchovno prestupovalo takmer všetky činnosti pravekého človeka

2. Funkcie, postavenie a výzor duchovných v jednotlivých obdobiach praveku a ranej doby dejinnej

Z celkových dokladov, ktoré máme k dispozícii o duchovných (či už z počiatočných fáz vývoja ľudskej spoločnosti, alebo z období mladších, kedy už duchovní vytvárali samostatnú vrstvu v spoločnosti) je evidentné, že náplň ich „profesie“ nezahŕňala iba tú primárnu funkciu, ktorá sa každému po vyslovení slova – kňaz, duchovný - v mysli objaví.

Od paleolitu po rane historické etniká je funkcia duchovného značne zložitá. To, čo v tejto funkcii považujeme dnes za primárne, teda staranie sa o kult určitého boha, bolo v minulosti len jedným (aj keď veľmi dôležitým) zlomkom vytvárajúcim spolu s ďalšími ucelený obraz funkcie duchovného.

Ak neberieme teda do úvahy ich pôsobenie v oblasti kultu (a všetky činnosti s tým zviazané – veštenie, spievanie, odriekavanie...), tak ďalšími zlomkami ich „profesie“ bola nepochybne zainteresovanosť vo sfére medicíny, evidencie času, či akéhosi prvotného súdnictva (vykonávanie božích súdov) atd. Vďaka týmto rôznym zameraniam duchovných, je nutnosťou predpokladať, že išlo o veľmi múdrych a tým pádom aj vážených členov spoločnosti.

Okrem inteligenčnej predispozícii museli však mať duchovní hlavne vrodený talent, ktorý možno používali častejšie. V nasledujúcich kapitolách sa budem snažiť oddeliť neoddeliteľné, teda postupne a samostatne rozobrať jednotlivé kompetencie duchovného, ktoré stojac samostatne bývajú ťažšie pochopiteľné ako v rámci celku. Poďme sa teda pozrieť bližšie na jednotlivé odvetvia, či už „primárneho“ alebo „podružného“ zamerania ich profesie.

2.1. Paleolit

Už v najstarších obdobiach ľudských dejín, odkiaľ máme doložené aj predmety neutilitárneho (umeleckého) charakteru, môžeme predpokladať počiatočné vnímanie duchovna. V tomto období (paleolitu) umelecký a duchovný svet splýval, takže všetko čo v paleolite považujeme za prejav umenia, nám zároveň istým spôsobom približuje pohľad na svet duchovný. Týka sa to hlavne jaskynného umenia, ktoré vo veľa prípadoch zobrazuje samotného zaklínača, a ktoré je samo vo svojej podstate považované za pozostatok kultových praktík v jaskyniach vykonávaných.

2.1.1. Postavenie zaklínača v paleolitickej spoločnosti

Už v paleolite, s prvými hmotnými dokladmi ľudí vôbec, máme doloženú aj existenciu ľudí istým spôsobom sa od ostatných odlišujúcich. Tá odlišnosť spočíva už primárne v ich pochovaní, čo v tomto období nebolo vôbec zaužívanou zvyklosťou. A ak sa pri dotyčnom našli aj zvláštne milodary (ktorých analógie sa vyskytujú v oblasti dnešných prežívajúcich šamanov na Sibíri), môžeme s určitosťou pokladať nález za hrob zaklínača. Unikátny je hrob zaklínača z Brna, Francúzskej ulice (JELÍNEK 1977, PODBORSKÝ 2006, OLIVA 2005), či chata iného z Dolných Věstonic (JELÍNEK 1972, KLÍMA 1963). Pritom ale v paleolite neexistovala žiadna hierarchizovaná spoločnosť. Predpokladaný je maximálne rodový náčelník, ktorý mohol vykonávať aj kultové obrady týkajúce sa celého rodu. Je ale celkom možné, že na pozíciu akéhosi všeobecného vodcu sa dotyčný dostal práve vďaka tým výnimočným vlastnostiam, ktoré ho predisponovali aj na duchovného vodcu. Medzi takéto predispozície patrili trvalé zdravotné problémy, ktoré boli mimochodom doložené ako na kostre z Francúzskej ulice, tak aj v hrobe predpokladanej zaklínačky v Dolných Věstonicích (KLÍMA 1963). Len potom bol tento človek schopný dostávať sa do tranzu a tým sa spájať s duchmi, či predkami a nakloniť ich tak vo svoj prospech. O postavení zaklínača aj ako akéhosi rodového náčelníka zúčastňujúceho sa aj samotného lovu, by mohli svedčiť zbrane v hroboch. Tie sa ale našli paradoxne iba v hroboch detí z ruského Sungiru.

Príčina nutnosti existencie duchovného už v paleolite je jasná. Ľudia si len ťažko vedeli vysvetliť rôzne prírodné úkazy a preto hľadali niekoho, kto by im vedel nevysvetliteľné situácie objasniť, prípadne ich nakloniť v ich prospech. Rovnako potrebovali mať istotu úspechu pri jedinom možnom získavaní obživy (ak neberieme do úvahy zber), pri love. Potrebovali vedieť, či je ten ktorý deň vhodný na lov alebo či neprídu k nejakým smrteľným zraneniam. Čím vierohodnejšie a presnejšie zaklínač predpovedal, tým bol u ľudí váženejší.

2.1.2. Výzor a výbava paleolitického zaklínača

Podľa doterajších nálezov sa dá urobiť predstava výzoru paleolitického zaklínača. Oblečenie samotné sa asi nijak zvlášť neodlišovalo od oblečenia ostatných ľudí v tlupe, tzn. že bol oblečený do koží lovených zvierat. Je ovšem možné, že jeho pokrývka hlavy bola na rozdiel od ostatných zdobená (obr. 79), ako býva niekedy interpretované veľké množstvo schránok mäkkýšov nájdených v hrobe v Brne na Francúzskej ulici (OLIVA 2005, 21), či v obdobných hroboch z Ruska alebo Talianska. Samotný tvar týchto schránok by to iba potvrdzoval. V niektorých hroboch interpretovaných ako zaklínačské boli objavené aj ženské kostry, ktorých odev sa mohol líšiť aspoň čiastočne. Dokladá to napr. hrob z St. Germain-la-Riviere, kde žena nosila pravdepodobne nejaký bedrový záves z mušličiek. Celkovo by sa teda dalo povedať, že rovnakú ozdobnú funkciu mali skoro vo všetkých takto interpretovaných hroboch nájdené mamutovinové korálky, či mušličky.

Z ďalších hrobových nálezov skladajúcich predstavu výzoru zaklínača sú jeho „pracovné“ pomôcky. Z nich na prvý pohľad najvýraznejšie boli medzikružia, nájdené okrem brnenského hrobu tiež v blízkosti hrobov v Předmostí u Přerova a inde. Podľa etnologických analógií z dnešného Sibíru, sa pravdepodobne aj v paleolite nosili medzikružia na krku alebo chrbáte a mali reprezentovať zem so stredovým otvorom do podsvetia (OLIVA 2005, 24). K ďalším pomôckam zaklínača patril nepochybne bubon. Bohužiaľ ten máme dochovaný iba z mladších období, kedy bývali vyrobené z trvácnejších materiálov (obr. 28). V paleolite ešte kovy nepoznali a na dochovanie organických materiálov bolo nutné špecifické prostredie, ktoré bohužiaľ v doteraz objavených potencionálnych prípadoch chýba. Ale nepriamym dokladom existencie organického bubna v brnenskom hrobe je opracovaný sobí paroh, ktorý slúžil ako palička na bubon. V hrobe zaklínača z Francúzskej ulice sú známe ešte jemne zdobené terčíky, interpretované M. Olivom (2005, 21) ako „kúzelné kamene“ slúžiace k liečeniu, vešteniu, či k šamanskej iniciácii. Je potrebné pripomenúť, že tieto terčíky boli vyrobené asi zo všetkých vtedy dostupných materiálov, čo samo o sebe vedie k ich interpretácii ako vešteckých kameňov, pričom každý materiál mohol zastupovať jednu substanciu vtedy ponímateľného sveta. Občas sa v týchto hroboch objavia aj figúrky, ktoré sú tu však oveľa vzácnejšie. Známa je závesná figúrka koňa (Sungir II), ktorá asi dopĺňala vo väčšom množstve sa objavujúce mušličky, či korálky. Unikátnejšia je ale figúrka muža (obr. 11, obr. 79) z hrobu v Brne, ktorá závesná nebola a slúžila zaklínačovi ako pomôcka pri rituáloch, možno bola akýmsi zobrazením jeho samého alebo naopak slúžila k neutralizovaniu vyvolaných negatívnych síl.

Zvláštnosťou, objavujúcou sa jednak v niektorých hroboch (Pavilland, St. Germain-la-Riviere), ale tiež na niektorých jaskynných maľbách (Les Combarelles, Chauvet,...), sú zvieracie lebky, niekedy priamo nahradzujúce lebku ľudskú, inokedy interpretované ako masky. Zvieracie lebky ako masky sú známe z mladších období, ale svoj význam mali už v paleolite, kde ich nosenie zaklínačmi napomáhalo v loveckej mágii.

2.1.3. Kultová funkcia zaklínača

Tým som sa dostala ku kultovej funkcii paleolitických zaklínačov. Ich obrady sa týkali hlavne toho, čo vtedajší ľud považoval za najdôležitejšie. „Hlavný zdroj potravy – lov a reprodukcia zvierat a ľudí boli dva najkritickejšie body súdobého zápasu o zachovanie života. Vedľa loveckých a reprodukčných kultov sa samozrejme uplatňovali aj iné typy mágie, kulty významných prírodných síl či javov (slnka, ohňa, vody) a úcta k mŕtvym.“ (PODBORSKÝ 1994, 25).

Špeciálne vybavený sa teda zaklínač pred lovom odobral do jaskyne, alebo na iné prírodné, mysticky pôsobiace miesto, kde naňho už čakali jeho súkmeňovci a za pomoci bubna a paličky sa pomaly dostával do extáze. K tomu mu napomáhal tanec pri ohni a rôzne výkriky či srdcervúci spev, ktorý navyše v jaskynnom prostredí vydával ozvenu. Do toho sa určite pridali aj ostatní prítomní, ktorí rôznymi buchotmi mohli vytvárať nejaké rytmické zvuky. Ak sa práve jednalo o naklonenie síl pre dobrý lov, je možné, že súčasťou celého obradu bolo aj maľovanie zvierat, ktoré by si tlupa priala uloviť*. Z nášho prostredia ovšem akékoľvek maľby chýbajú, objavujú sa skôr v západoeurópskom prostredí. Tam ich množstvo núti k zamysleniu, že na maľbe sa podieľalo určite viac osôb, možno práve tí, ktorých sa ten ktorý lovecký obrad priamo týkal a v niektorých prípadoch (ako som uviedla vyššie) zvečňovali scénu so zaklínačom, ktorá sa priamo pred nimi odohrávala. Je tiež možné, že zvieratá a scény boli pred obradom už nakreslené, vtedy by ich význam mohol spočívať

v tom, že predstavovali živé zvieratá, do ktorých sa prítomní lovci počas rituálnych obradov triafali šípmi a tým sa „nacvičovali“ na skutočný lov. Tak či onak, po dlhom

extatickom tanci zaklínača nastalo ticho, kedy sa zaklínač dostával z vyčerpania a po vyrieknutí výsledku zaklínačovej rozpravy s podsvetím, sa mohla začať hostina.

Takto asi mohol vyzerať rituálny obrad loveckej mágie. Ovšem popri loveckej bola nemenej dôležitá mágia plodnosti, ktorej obrad asi vyzeral odlišne a mohol prebiehať dvomi spôsobmi. Jednak samotná jaskyňa bola chápaná ako ženský princíp (otvorená maternica, otvor do vnútra zeme), do ktorého vchádzal princíp mužský, teda samotný zaklínač. Druhý spôsob vykonania obradu plodnosti spočíval v pohlavnom akte medzi zaklínačom v zvieracej maske a náhodne vybranou dievčinou, ktorá taktiež mohla byť oblečená do kože nejakej zverskej samice. Na zvýšenie istoty, že obrad bude dobre vykonaný a plodnosť zvierat bude zabezpečená, je možné, že popri „hlavnom páre“ súložilo aj viacero iných párov. Jaskynné umenie dokladá existenciu takýchto obradov, napr. na jednej rytine z Les Trois Fréres či z Isturitz (SVOBODA 1986, obr. 80) „...mužskí šamani navštevovali ženské jaskyne, aby tu, povedzme opatrne: kopulácii blízkymi úkonmi zabezpečili znovuzrodenie zvery.“ (DUERR 1997, 46).

2.1.4. Ostatné kompetencie paleolitického zaklínača

Je evidentné, že paleolitický zaklínač neplnil iba funkciu kultovú, ale že s tým súviselo už v tomto ranom období dejín viacero ďalších úloh, do ktorých bol vďaka zdravotnému stavu alebo vďaka zhode náhod zasvätený.

Stačilo zopár vyliečení, resp. záchran zvieraťom napadnutého človeka a už platil zaklínač za medicinmana. V tomto prípade okrem extatického spojenia sa s podsvetím a naklonenia si jeho síl na daný cieľ vyliečenia, určite využíval aj prírodu, ktorá ponúkala množstvo rastlín s rôznymi liečivými účinkami. Zaujímavé je, že vo viacerých prípadoch samotní zaklínači museli trpieť strašnými bolesťami spôsobenými chronickými ochoreniami (Brno, Dolní Věstonice, Grotta dell Caviglione) a aj napriek tomu (alebo práve vďaka tomu) pomáhali liečiť ostatných.

Určite sa istou mierou podieľal zaklínač aj na poslednej rozlúčke so zomrelými predkami, čím dochádzalo aj k ich predpokladanému uctievaniu.

No a nemenej dôležitá bola aj jeho umelecká zručnosť, ktorá sa v jednoduchšej forme prejavovala rôznymi rytinami na dochovaných predmetoch (na jeleních zuboch z St. Germain-la-Riviere,...), a v zložitejšej forme aj prevŕtanými zubmi zvierat (Sungir II, Grotta dell Caviglione,...), či výrobou rôznych náhrdelníkov a nánožníkov (Malta, Grotta dell Caviglione,...) alebo podieľaním sa na vytváraní ženských alebo zvieracích plastík.