Okrem praktických potrieb pre život mal človek už od paleolitu potrebu kontaktu s duchovným svetom. Duchovno prestupovalo takmer všetky činnosti pravekého človeka

1.5. Staršia doba železná (doba halštatská)

Halštatská civilizácia vyrástla na hospodárskej, kultúrnej a etnickej báze stredoeurópskych komplexov popolnicových polí pod silnými vplyvmi rodiacej sa gréckej a italskej antiky. Významnejšie než vplyvy hmotnej kultúry boli sociálne a duchovné impulzy, ktoré z Grécka (800-500 pred n. l.) prenikali do vnútra Európy, kde sa halštatské kniežatá snažili vyrovnať kráľom gréckych mestských štátov, prijímali životný štýl gréckej aristokracie a tým aj prvky vyspelého polyteistického náboženstva (PODBORSKÝ 2006, 303).

Doba halštatská je obdobím, kedy sa postupne začínajú rysovať počiatky jednotlivých etník, z ktorých sa v nasledujúcej dobe laténskej vykryštalizovali Kelti, Germáni, či Ligúrovia ako jedny z dominantnejších etník pôvodného západohalštatského prostredia. Prostredie východohalštatské bolo zasa podložím pre následné vyčlenenie niekoľkých vetví Illýrov a ďalších etnických skupín, ktoré získali na individualite až v následnej dobe laténskej, či rímskej.

V dobe halštatskej je teda Európa rozdelená na dve základne zóny – už spomínaný západohalštatský a východohalštatský okruh s hranicou medzi Moravou a Slovenskom, Horným a Dolným Rakúskom, pričom každý okruh má ešte svoje spoločné kultúrne rysy bez ohľadu na budúce etnické členenie.

1.5.1. Vývoj náboženských predstáv v dobe halštatskej

Od politickej situácie doby halštatskej záviseli aj náboženské pomery v Európe, kde v tomto období kryštalizovania jednotlivých etník, dochádza k počiatkom akýchsi etnických náboženstiev.

1.5.2. Výpis nálezov dokumentujúcich existenciu duchovných v dobe halštatskej

Čo sa týka hrobových nálezov duchovných doby halštatskej, je situácia obdobná ako v dobe bronzovej, teda ich hroby nachádzame iba sporadicky:

V blízkosti lokality Kleinklein bolo objavených 5 veľmožských mohýl, ktorých inventár bol nanešťastie premiešaný. Z jednej z nich však pochádza posmrtná tvárová maska a rukavice zdobené jemným tepaným ornamentom (DOBIAT 1980, obr. 43).

Na lokalite nájdený žiarový hrob, kde bol hlavný pohreb uložený mimo nádobu na zemi a na kostičky a popol bola položená neobvyklá kolekcia hlinených amuletov (obr. 44) – koliečko, trikvetrum, napodobenina štítu v tvare pavézy a dva predmety podobné listom. V hrobe bol nájdený aj druhý žiarový pohreb, pričom oba sú datované do bylanskej kultúry a celý nález je interpretovaný ako kultové amulety (PLEINER – RYBOVÁ 1978, 481), možno v hrobe duchovných.

Hrob č. 89 na pohrebisku ľudu hornosliezsko – malopoľskej skupiny lužickej kultúry, kde spočíval asi 60 ročný muž vybavený o. i. súborom 9 kostených píšťal, ktoré tvorili hudobný nástroj, tzv. Panovu flautu (obr. 45 a, b), používanú pri rituálnych obradoch (HENSEL 1980, 267).

Figurálna ženská plastika z neskorej lužickej kultúry (obr. 46 a). Žena nesie v rukách pred sebou nádobku, ktorá mala na dne otvor, cez ktorý bola spojená s vnútrom vlastnej figúrky. Samotná plastika je interpretovaná jednak ako ženské božstvo úrody, či plodnosti, ale tiež ako obetujúca kňažka (HENSEL 1980, 269).

Obdobná, ale mužská plastika a oveľa viac poškodená pochádza taktiež z Poľska z lokality Gliniany (obr. 46 b), ktorá mala podľa Hensela (HENSEL 1980, 271) na tvári nasadenú vtáčiu masku, resp. tvár zobrazenú v podobe tej vtáčej. Z tohto dôvodu by sa dalo lepšie uvažovať o spodobnení božstva. Ale stav, v akom sa dodnes zachovala, prezrádza, že nešlo o kvalitne vyrobenú figúrku, čo teda vyslovenú domnienku popiera.

2. Dolné Janíky (Slovensko)

Nádoba z mohyly č. II, kde je zobrazená ženská postava s náušnicami a zdvihnutými rukami na vrcholku stromu (obr. 47 b). Scéna je interpretovaná ako kňažka či bohyňa v posvätnom háji a je pravdepodobné, že vyjadruje vzájomné prepojenie zeme s nebom práve cez spomínanú kňažku.

Obdobné scény sú známe z viacerých nádob kalenderberského okruhu, či už zo skupiny Nové Košariská na Slovensku, alebo zo šoproňskej skupiny v Maďarsku.

Na lokalite Nové Košariská boli objavené charakteristické nádoby s figurálnymi vzormi, medzi ktorými sa objavujú postavy s adoračným držaním rúk alebo postavy majúce medzi hlavou a rukami koncentrické krúžky, interpretované ako „šamani“. Obdobné motívy sa nachádzajú aj na hlinenom podstavci zo Smoleníc (obr. 47 a). Okrem toho sa na Nových Košariskách našla aj antropomorfná nádoba s plastickými modelovanými vztýčenými rukami s obdobnou interpretáciou (PICHLEROVÁ 1969, 189).

Amforovitá zásobnica nájdená v mohyle č. I (obr. 48). Pod hrdlom amfory boli dochované figurálne aplikácie, medzi ktorými sú aj postavy v adoračnom geste alebo obetované zviera – jeleň. Amfora pravdepodobne nemala praktického využitia, a preto sa pokladá za nádobu kultovú (PREINFALK 2003) s možným výkladom zobrazenia duchovných.

Štvorkolový bronzový vozík (obr. 49), na ktorého základovej doske je v strede situovaná vysoká postava bohyne držiaca nad hlavou obetnú misu. Okolo tejto bohyne stoja ďalšie postavy, tento krát už zobrazujúce ľudí, konkrétne bojovníkov na koňoch a potom tiež samotných duchovných nesúcich obetné zviera – jeleňa (EGG – PARE 1995, 162-163). Vozík tvoril súčasť hrobovej výbavy kniežacej hrobky, kde bolo tiež objavených minimálne 13 bronzových a väčší počet keramických nádob a ďalšie vzácnosti svedčiace o významnosti pochovanej osoby.

1.5.3. Svätyne doby halštatskej

V staršej dobe železnej sa opäť objavujú popri umelo vytvorených svätyniach aj prírodné kultové miesta, medzi ktorými vyniká juhočeský Burkovák u Nemějic (DRDA – RYBOVÁ 1998, 23), kde bolo na ploche 35 x 10 m objavených viac ako 1000 nepravidelne roztrúsených keramických predmetov. Okrem rôznych typov záveskov tu vynikali aj figurálne fragmenty, napr. jazdci na koni (obr. 50).

Známe keltské štvoruholníkové svätyne z doby laténskej mali svojich predchodcov v dobe halštatskej v západohalštatskom okruhu. Ide o panské dvorce (WALDHAUSER 2001, 48), kde sa sústreďovali sídla spoločenskej elity (aristokracie či teokracie, spočiatku v jednej osobe) v 6.-5. storočí pred n. l. Je teda možné, že plnili okrem hospodárskej funkcie aj funkciu sakrálnu.

K ďalším miestam kultového významu nepochybne stále patrili jaskyne, ako to dokladá jedna z najvýznamnejších – Býčí Skála (obr. 51). Tu, podľa Wanklovej interpretácie z obdobia nálezu (1872), sa nachádzal pohreb veľmoža (možno osoby duchovného stavu), pri ktorého pohrebnom obrade bola obetovaná „dievčia družina“ (WANKEL 1988, 239). Podľa dnešných nových expertíz však tomu tak presne nebolo a všetky zistenia smerujú k faktu, že išlo o jedno z najvýznamnejších európskych podzemných obetísk tej doby (PODBORSKÝ 2006, 317).