Okrem praktických potrieb pre život mal človek už od paleolitu potrebu kontaktu s duchovným svetom. Duchovno prestupovalo takmer všetky činnosti pravekého človeka

1.3. Eneolit

Spoločenské a ekonomické zmeny na konci eneolitu (eneolit: 4000-2000 pred n. l.) sa nutne museli odraziť aj v oblasti duchovného života. V spoločenskej sfére sa vytvorila na najvyššom mieste vrstva rodovo-kmeňových vojenských veliteľov. Jej základ potom tvorili početní poľnohospodári. V ekonomickej oblasti dochádza k hromadeniu materiálnych statkov, čo viedlo k nebezpečenstvu lúpežných útokov a to následne k zvýšenej tendencii budovania opevnených sídlisk, väčšinou už výšinných hradísk. A nakoniec v rámci duchovnej sféry je eneolit považovaný za epochu nastupujúcich vyšších náboženských systémov, epochu krištalizujúceho polyteizmu, tj. vzniku skutočných, hlavne mužských božstiev, nových typov svätyní a definitívnych predstáv o „onom svete“. Mladoneolitický prototeizmus tu prerastá do počiatočného štádia polyteizmu, ktorý sa bude ďalej rozvíjať v dobe bronzovej a vrcholiť v dobe popolnicových polí a v následné dobe etnických religií doby železnej (PODBORSKÝ 2006, 179).

1.3.1. Vývoj náboženských predstáv v eneolite

Zmena náboženského myslenia v tomto období plnom príchodzích nových kultúrnych skupín bola očakávaniahodná. Aj keď prejavy duchovného sveta v materiálnej kultúre novopríchodzích skupín sú sporadické. Oveľa výraznejšie je viditeľný posun v tejto sfére u domáceho obyvateľstva a nie je vylúčené, že to bolo aj vplyvom prisťahovalcov v období mladšieho a neskorého eneolitu. Ide hlavne o nálezy hmotnej kultúry, kde sa oveľa menej objavujú predtým časté ženské sošky (ako prejav mágie plodnosti, či viery v ženské božstvo) alebo vôbec menší výskyt zobrazovania ženy v praktickej či umeleckej oblasti. Namiesto toho sa začínajú objavovať zobrazenia slnečného kotúča, či závesky v podobe maličkých sekeromlatov, ktoré dokladajú spojitosť s nebeským božstvom mužským. A nakoniec čoraz viac stabilnejšie a častejšie pohrebiská eneolitických domácich kultúr môžu dokladať novonadobudnutú vieru v božstvo podsvetia.

1.3.2. Výpis nálezov dokumentujúcich existenciu duchovných v eneolite

Pohreb ženy kultúry so šnúrovou keramikou z eneolitu (obr. 29), kde sa okrem keramiky, dvoch silexových čepieľ a skeletu líšky našlo ďalších 5 zvieracích kostí pri chrbáte zomrelej, zoradených podľa veľkosti a majúcich zarovnané konce. Kosti mali nielen rozdielne dĺžky ale aj rôzny priemer a sú ako celok interpretované ako hudobný nástroj – píšťali vytvárajúce Panovu flautu (ŠMÍD 1999, 197-205).

Eneolitický hrob „kňaza“ z oblasti ľudu kultúry s lievikovitými pohármi. Dotyčný mal vo výbave opracované kostené predmety (obr. 30), ktoré sú však ťažko interpretovateľné. Môže ísť o veštecké, či magické pomôcky (PROBST 1991, 336-337).

Ako doklad rituálnej činnosti uvádzam eneolitický kultový areál ľudu lievikovitých pohárov. Areál bol štvorcový, ohraničený priekopou s dvoma vchodmi (obr. 31). Zaujímavosťou je doložená rituálna orba „krížom-krážom“, čím bol areál zasvätený sociokultovým účelom (PLESLOVÁ-ŠTIKOVÁ 1985). Na druhej strane, je jeho kalendárna funkcia z dôvodu nevhodnej polohy spochybňovaná (MINISTR 2007, 152-157).

Bohato vybavený eneolitický hrob starej ženy z obdobia kultúry so šnúrovou keramikou (obr. 32), ktorý okrem bohatej keramickej výbavy obsahoval aj kovové ozdoby v podobe nákrčníka z trubičiek zo špirálovito stočeného drôtu alebo trojitý náramok zložený z plechových článkov obdĺžnikového tvaru, medzi ktoré boli vložené vo vodorovnej polohe tri plechové trubičky (ŠEBELA 1993, 218). Evidentne išlo o osobu neobvyklého postavenia.

Na lokalite bol objavený bohatý žiarový hrob z eneolitu, ktorý obsahoval niekoľko antropomorfných nádob (obr. 33). Všetky postavy mali bizarné ploché čapice, ktoré sa určite nepoužívali bežne, ale boli výsadou nejakej úzkej spoločenskej skupiny, možno kňazov (FURMÁNEK – PIETA 1985, 22).

1.3.3. Eneolitické svätyne

S vývojom náboženského myslenia dochádza aj k istému vývoju miest, kde sa odohrával kult. Ide o svätyne, ktoré sa stávali čoraz viac konštrukčne zložitejšie, pričom tie jednoduchšie (ale nie úplne konštrukčne jednoduché) naďalej pretrvávali. Uvediem aspoň stručný prehľad typov týchto svätýň v Európe, pretože ich detailnejšie spracovanie nie je cieľom tejto práce.

Jedny z výraznejších svätýň, objavujúcich sa v Stredomorí (konkrétne na Malte) sú tzv. chrámy trojlístkového pôdorysu. Jednotlivé svätyne týchto chrámových komplexov sú vnútorne poprepájané chodbami a v každej z nich sú známe oltáre, ohniská, hlinené nádoby, alebo ženské sošky. Na rozdiel od iných svätýň (napr. neolitický Çatal Hüyük) v nich neboli ukladaní mŕtvi. K najznámejším lokalitám s trojlístkovými svätyňami patrí Tarxien, Mnajdra, Ggantija či Skorba (BOUZEK 1979, 78-90).

Iný typ svätýň sa objavuje rovnako v Stredomorí, ale tentokrát na Sardínii. Tieto sú známe ako tzv. nuragy objavujúce sa od eneolitu, ale samotná nuragická kultúra je známa od roku 1400 po rok 238 pred n.l., kedy bol ostrov obsadený Rimanmi. Nuragy pôsobia skôr obranne ako kultovo, každý tvorí vysoká vež so šikmými hrubými stenami a na vrchole s prevažne dreveným cimburím. V niektorých sa našli obetné dary, takže sa predpokladá aj ich kultový význam. Známe sú lokality Orrubiu, Sa Coa Filigosa, či Barumini (BOUZEK 1979, 91-108).

Obdobné svätyne, aké sú na Sardínii, sa objavujú aj na Korzike, kde sú známe ako tzv. torry. Na Baleárach, konkrétne na Mallorke a Menorke sa objavujú tzv. talayoty – kopulovité kamenné stavby a tzv. tauly, ktoré niekedy sprevádzajú už spomínané talayoty. Tauly sú niekoľko metrov vysoké kamenné monumenty v tvare písmena T a bývajú interpretované ako obetné oltáre. A nakoniec sa na Menorke objavujú aj navety, čo sú kamenné komorové hrobky s nepravou klenbou, ktoré pripomínajú prevrátenú loď (PODBORSKÝ 2006, 189-190).

Samostatnou kapitolou v rámci posvätných miest na konci eneolitu a počiatku doby bronzovej sú megality (KRZAK 1994) nachádzajúce sa najviac v severnej a západnej Európe, ale aj inde vo svete. Konštrukčne najjednoduchšími megalitmi sú menhiry – samostatne stojace kamenné bloky. V prípade ich opracovania do ľudskej podoby, ide o menhirové sochy a v prípade ich usporiadania do radov, ide o menhirové rady.

Možno ešte známejšie ako menhiry sú objekty typu henge, a to vďaka Stonehenge, ktorý je všeobecne známy medzi verejnosťou. Vo všeobecnosti sú to kruhové kamenné monumenty, medzi ktoré okrem Stonehenge patrí aj napr. Avebury, či Durrington Walls.

Západoeurópske objekty typu henge a neolitické rondely vyskytujúce sa v našom prostredí strednej Európy majú niektoré spoločné rysy. Oba druhy objektov bývajú obohnané priekopami, pričom objekty typu henge okrem priekopy aj vonkajším valom. Oba majú 1 až 4 vchody a v ich vnútornom prostredí je možné v niektorých prípadoch vysledovať pôdorysy stavieb. Stavby na vnútornom priestranstve sa ale líšia. Zatiaľ čo v objektoch typu henge sa objavujú stopy po rotundovitých drevených stavbách, v rondeloch sú to stopy po stavbách štvoruholníkových a aj tie sú skôr sporadické.