Okrem praktických potrieb pre život mal človek už od paleolitu potrebu kontaktu s duchovným svetom. Duchovno prestupovalo takmer všetky činnosti pravekého človeka

2.7. Slovania na našom území

2.7.1. Postavenie žrecov v slovanskej pohanskej spoločnosti

Podľa dochovaných písomných správ môžeme predpokladať, že postavenie duchovných v slovanskej spoločnosti bolo pomerne vysoké a vážené. Ale nie všetci kňazi zastávali rovnako uctievaný post. Merítkom v tomto prípade bolo božstvo, ktorému kňazi slúžili v kultových strediskách, pričom niekedy išlo o jedného, inokedy o viacerých slúžiacich kňazov. Tak napríklad z kňazov jednotlivých kultov polabsko-pobaltských Slovanov mal najväčší význam a najväčší rozsah kompetencií Svantovítov veľkňaz na Arkone (PROCHÁZKA 1958a, 162). Jednotlivé slovanské kmene uctievali rôznych bohov ako svojich najvyšších a táto nejednotnosť slovanského „Olympu“ je pripisovaná pôsobeniu kňazov, ktorí obohacovali obrady a ríty o nové originality, čím si zabezpečovali v tvrdej konkurencii úspech svojho božstva a materiálny prospech seba (NIEDERLE 1916, 232). Na rozdiel od predchádzajúcich období, existujú teda už doklady, že kňazi o svoje postavenie v spoločnosti museli “bojovať“, a to nielen za celú spoločenskú vrstvu, ktorá sama o sebe zastávala pravdepodobne pevné miesto (samozrejme do obdobia christianizácie), ale hlavne jednotliví kňazi sami za seba a medzi sebou. Dôvodom tohto boja v rámci jednej vrstvy mohlo byť osobné bohatstvo závislé od popularity toho ktorého božstva.

Taktiež sa predpokladá, že okrem kňazov vykonávajúcich kult celokmeňovo uznávaných božstiev, existovali aj akýsi čarodejníci, resp. neprofesionálni kňazi venujúci sa skôr obradom na vesnickej úrovni pre menšie skupinky ľudí. Okrem nich potom existovali aj ženy zohrávajúce v kulte určitú úlohu. Aj keď nešlo o postavenie vyrovnajúce sa žrecom, tak ich úloha bola nepostrádateľná. Existovali hádačky s pozitívnym a strigy s negatívnym zameraním (PODBORSKÝ 2006, 530). Striga je ostatne doložená aj archeologicky z Prahy (obr. 71).

V rámci samotnej kňažskej vrstvy boli najvyššími tzv. veľkňazi, ktorí sa vyznačovali širšími kompetenciami zasahujúcimi i mimo náboženskej sféry. Napríklad Svantovítov veľkňaz na Rujáne sa tešil väčšej vážnosti ako samotný panovník ostrova (PROCHÁZKA 1958a, 160). V týchto väčších náboženských centrách bola okrem veľkňaza celá hierarchizovaná kňažská vrstva, kde na nižšej pozícii boli rádoví kňazi - žreci, ktorým prináležalo vykonávanie náboženských obradov menej dôležitých, resp. častejšie sa opakujúcich. V období christianizácie vytvárali žreci najväčší odpor. Okrem rádových kňazov sa tu predpokladajú aj osoby, ktoré vykonávali menej významné práce v svätyniach, niekedy ani nesúvisiace s obradmi náboženskými, ale skôr zabezpečujúce bezproblémový chod svätyne.

2.7.2. Výzor žrecov

O výzore slovanských žrecov toho moc nevieme. Isté je, že pri výkone svojej práce sa určite od ostatných odlišovali. Podľa Saxa Grammatica spočívala ich odlišnosť v dlhých vlasoch a brade, ktoré nosili (NIEDERLE 1916, 290). Tomuto výzoru by potom mohla odpovedať plaketa so zobrazením obdobnej tváre (obr. 72), nájdená v hrobe 50-60 ročného muža v blízkosti vchodu do svätyne v Mikulčiciach I. (TURČAN 2001, 110).

2.7.3. Kultová funkcia žrecov

U Slovanov v rámci náboženských obradov zohrávalo veľkú úlohu veštenie. Veštili pomocou žrebca a kopijí (obr. 97), losovaním, z popola, z vodnej hladiny, z moču či koláča. Najistejším spôsobom ako si zabezpečiť vplyv nad rozhodnutím spočíval v tom, že kňaz sa o vôli boha dozvedel z chuti krvi obetovaného zvieraťa (HERRMANN 1973), čím mohlo dochádzať u žrecov k presadeniu si osobných záujmov pred verejným blahom. Preto si mohli voliť spôsob veštenia taký, ktorý im v danej situácii najviac vyhovoval.

Kňazi organizovali aj slávnosti celého kmeňa týkajúce sa oslavy príchodu leta a pod.

Vtedy kňaz vzal bohovi z rúk roh hojnosti a z tekutiny, ktorá v ňom ešte zostala, predpovedal dobrú alebo zlú úrodu. Potom roh naplnil medovinou na budúci rok. Slávnosti sa popri obetiach zvierat nezaobišli bez obetí ľudských (HERRMANN 1973). Napríklad Svantovítov kult si každoročne vyžadoval obetovanie jedného kresťana určeného losom (PROCHÁZKA 1958a, 158).

Veštenie, vykonávanie obetí, či slávnosti boli však len súčasti rozvetvenejších náboženských obradov, ktorých konkrétne postupy pri vykonávaní sú bohužiaľ neznáme.

Dôležitá už v období pohanských náboženských predstáv u Slovanov bola prísaha resp. kletva, ktorá sa neskôr uplatnila aj v kresťanstve. V predkresťanskom období bolo základom kletvy dotykové kúzlo a prisahalo sa na niekoľko typických predmetov s magickým účinkom, ako mali stromy, pramene či kamene. Prísahou sa potvrdzovali rôzne zmluvy, ktorých boli účastní aj kňazi a sama prísaha bola u polabsko-pobaltských Slovanov pokladaná za posvätnú (PROCHÁZKA 1958b, 171-176).

Určité obrady sa vykonávali v okrúhlych svätyniach nachádzaných skôr v prostredí východnej Európy, ale vyskytujúce sa aj u nás. Dominantnou tu bol do stredu zarazený kôl zobrazujúci uctievané božstvo. Okolo tohto stredového kolu bolo rozložených niekoľko ohnísk, v ktorých horel nepretržite oheň. Ako sa dozvedáme zo správy Adama Oleariusa, oheň bol neuhasiteľný ani vo dne ani v noci a na jeho udržanie prikladali drevo z dubového hája. Ak oheň z nedbalosti zhasol, slúžiaceho potrestali „na hrdle“ (KLANICA 2007, 333). Pravdepodobne teda toto bola jedna z úloh tzv. nižšieho kňažstva, ktorí zabezpečovali vôbec plynulý chod svätýň a obradov v nich vykonávaných a za nesplnenie svojej práce boli náležite potrestaní. Táto písomná správa týkajúca sa kruhových svätýň, kde ako horiaci materiál bolo použité drevo z posvätných stromov, je doložená aj archeologicky. Na hradisku Chotěbuz-Podobora bola na dne obdobného objektu nájdená vrstva spáleného dreva z jedle a dubu, ktorý bol považovaný a u Slovanov uctievaný ako posvätný (KOUŘIL 1994, 90).

2.7.4. Ostatné kompetencie žrecov

O slovanských žrecoch sa už vie presnejšie z písomných prameňov, čo asi zahŕňali ich mimonáboženské kompetencie. Mali významnú moc ako ochrancovia pokladu, či vyberači darov a dávok, z čoho vyplýva, že s veľkou časťou celkového bohatstva zeme sa mohlo disponovať len so súhlasom kňazov. Ostatne v samotných chrámoch sa tieto bohatstvá zhromažďovali a strážili.

Veľkú úlohu hrali kňazi v súdnictve. V Provenheime pri Oldenburgu sa k súdu schádzal ľud krajiny s kniežaťom každý utorok. Kňazi mali právo zvolávať tiež ľudové zhromaždenia, kde potom vystupovali ako sprostredkovatelia božskej vôle, do ktorej ako predstierali vnikali pomocou losovania a tzv. žrebeckou veštbou: „Keď sa po dva razy ukázalo to isté znamenie, vtedy ho (predsavzatie) premenili v skutok. V inom prípade skleslý ľud od neho upustil.“ (HERRMANN 1973).

Možno taktiež s určitosťou predpokladať, že bez iniciatívy alebo schválenia kňazov sa nepodnikla nijaká vojna kmeňového zväzu a jej začatie bolo podmienené ich priaznivou veštbou. Vojenská organizácia totiž úzko súvisela s kultom, a to hlavne v období počínajúcej christianizácie, kedy žreci boli hnacou silou odporu a to nielen teoreticky ale aj prakticky. Dokladajú to vojenské prapory nosené vo vojne, ktoré boli zároveň výsostným znakom kultu. V dobách mieru boli uložené v chrámoch jednotlivých božstiev a počas vojny boli nosené v čele vojsk ako symbol expanzie príslušného božstva (PROCHÁZKA 1958a, 158).

Okrem toho tiež žreci zostavovali kalendár, či vedeli liečiť choroby (NIEDERLE 1916, 290).