Náboženstvo vo vzťahoch Rímskej ríše a Perzskej ríše v období christologických konfliktov
|
|  Yüklə 499.5 Kb.
|
Do akej miery hralo zoroastriánske náboženstvo rolu vo vzťahoch Perzskej ríše voči Rímskej ríši?Zoroastriánske náboženstvo nebolo v ríši Sasánovcov nikdy spojené so štátom a štátnou politikou do takej miery ako v prípade Rímskej ríše, čo znamenalo, že náboženské otázky nehrali tak dôležitú úlohu v politike, ktorú sasánovskí vládcovia uplatňovali voči svojim susedom. Naopak, atmosféra náboženskej plurality panujúca v Perzii a pragmatický prístup Sasánovcov k menšinám dokazujú, že politika perzského dvora mohla byť vo veľkej miere nezávislá na zoroastriánskom kulte vládnúcej dynastie a mágov. Skupina, ktorá svoje záujmy stotožňovala s náboženstvom – mágovia a s mágmi spolupracujúci veľmoži –, nemala priamy dosah na zahraničnú politiku Perzskej ríše alebo nám o tom aspoň chýbajú doklady, okrem špecifického prípadu kaukazských zemí. Magupat Kartír sa síce zmieňuje o šírení zoroastrizmu za hranicami Perzie počas výbojov Šáhpuhra I.176, ale neuvádza ho ako dôvod pre Šáhpuhrove ťaženia a tvrdí, že iniciatíva vychádzala od neho, nie od panovníka. Iný záznam o šírení perzského náboženstva za hranicami Perzie alebo o tom, že takýto zámer slúžil ako dôvod či aspoň zámienka pre vojnu s Rímskou ríšou, nemáme. Aj v prípade Perzie možno spojiť útlm v protirímskej agresii počas 5. storočia spolu s inými príčinami s náboženskými nepokojmi v ríši. Moc šľachty a kňazov rastúca po smrti Šáhpuhra II. (379) neoslabovala len dominantné postavenie Sasánovcov v Perzii, ale vyvolávala opozíciu proti svojvôli oboch skupín zdola. V druhej polovici 5. storočia tak ohrozovalo vnútornú jednotu ríše ľudové hnutie mazdakitov, ktoré odčerpávalo vojenský i ekonomický potenciál Sasánovcov. Podobne ako v prípade Byzantskej ríše, aj Sasánovci v 6. storočí dávali prednosť diplomatickému riešeniu vzájomných sporov, čo umožňovalo aj opadnutie ideologického antagonizmu typického vo vzťahoch dvoch obrov pre 4. storočie. Ako súvisel vývoj kresťanstva na perzskom území s politikou Sasánovcov voči rímskemu impériu?Vývoj kresťanstva v ríši Sasánovcov smeroval pod vplyvom vieroučných sporov v Rímskej a neskôr Byzantskej ríši k nestoriánstvu a k spolupráci s perzskými panovníkmi. Neznamenalo to, že by v kresťanstve v Perzii neexistovali iné tendencie, ale tieto boli marginalizované a prenasledované, zatiaľ čo pro-perzské nestoriánstvo bolo v konečnom dôsledku Sasánovcami podporované a malo najväčší vplyv z kresťanských skupín na ich politiku voči susedovi. Súčasne s nadväzovaním vzťahov medzi Sasánovcami a nestoriánskymi kruhmi v perzskej cirkvi možno sledovať i rast záujmu perzských vládcov o iné ako vojenské riešenie problémov medzi dvoma veľmocami. Svoj podiel na tom mohla mať prítomnosť perzských biskupov na sasánovskom dvore, kde, podobne ako mágovia, plnili rolu poradcov panovníkov177 a ich prítomnosť v diplomatických misiách na západ178. Zblíženie kresťanov a perzských panovníkov ovplyvnilo aj vzťahy zoroastriánskeho kňazstva k sasánovskej dynastii a jeho záujem o zahraničnú politiku ríše. Nestoriánska cirkev sa stala konkurentom mágov v prístupe k politickej moci v štáte179. Mágovia sa na oplátku začali výraznejšie zaujímať o zahraničnú politiku a predovšetkým o politiku voči kresťanskej Arménii180. Preto Bahrám V., inak podporujúci zoroastrizmus, zvolá Východosýrsku synodu (424), ktorá posilní postavenie kresťanov v Perzii zvolením perzského metropolitu so sídlom v Ktesifóne181, ale o štyri roky na to, po zosadení katholika v Arménii, dosadí Arménom za najvyššieho sudcu zoroastriánskeho kňaza182. V ďalších udalostiach v Arménii hrajú mágovia významnú úlohu, zatiaľ čo biskupi prenikajú na dvor v Ktesifóne. Môže ísť snáď o akúsi kompenzáciu zo strany perzských panovníkov, ktorí poskytli viac priestoru zoroastriánskym kňazom v inej ako vnútornej politike ríše, keď časť z povinností mágov prevzali kresťania. To môže vysvetľovať, prečo Sasánovci neuvoľňovali tlak vyvíjaný na Arméniu, aj keď v iných častiach svojich dŕžav postupovali voči náboženským menšinám tolerantne. Aké bolo miesto náboženstva v konfliktoch Rímskej a Perzskej ríše o pohraničné územia?Arménia a kaukazské kráľovstváPred rozdelením Arménie (377) využívali obe veľmoci usilujúce sa o získanie vplyvu v nezávislej Arménii náboženstvo ako svoje médium. Nachararovia prijímali náboženstvo tej strany, s ktorou spolupracovali, a podobne aj Arsakovci inklinovali k vierovyznaniu tej ríše, s ktorou práve udržiavali spojenectvo. Významný rozdiel medzi kresťanstvom a zoroastrizmom v Arménii, ktorý vo výsledku viedol k prevládnutiu kresťanskej orientácie v arménskom priestore, spočíval v tom, že zatiaľ čo zoroastrizmu podporujúce zložky arménskej spoločnosti boli viazané na mágov, teda perzských kňazov, ktorí nemohli pochádzať pre rodovú zviazanosť perzského náboženstva s touto skupinou z rád Arménov, kresťanská cirkev vytvorila v Arménii vlastnú štruktúra, o ktorú sa vyznávači viery v Ježiša Krista mohli oprieť a ktorú mohli spájať s vlastnou štátnou identitou. To na jednej strane znamenalo, že väzba, ktorá vznikala medzi konvertitami na náboženstvo mágov a Sasánovcami, jeho rodovými patrónmi, bola veľmi silná, ale jej dosah na vzdialenú Arméniu bol pomerne obmedzený. Naopak, cirkev v Arménii dokázala fungovať do veľkej miery nezávisle na dvore v Konštantinopole, súčasne ale mohla jestvovať v kráľovstve Arsakovcov ako nezávislá veličina, ktorej integritu neohrozovalo prerušenie kontaktov s Rímskou ríšou. Práve ukotvenie kresťanskej cirkvi priamo v Arménii jej získavalo podporu aj širokých más obyvateľstva, ktoré pôvodne neboli v zábere ani jednej z mocností a čo v konečnom dôsledku znamenalo víťazstvo kresťanstva v Arménii. Po roku 377 obe mocnosti angažované v Arménii dávali prednosť plneniu politických dohôd, ku ktorým sa zaviazali. V prípade oboch sa náboženská politika voči Arménii líšila od inak sledovanej náboženskej politiky v oboch ríšach. Perzskí králi vystupovali ako zástancovia zoroastrianizácie, a to aj tí panovníci, ktorí v tej istej dobe postupovali voči kresťanom v svojej ríši mierne183. Tento tlak súvisel so snahou integrovať Perzarméniu do sasánovského priestoru a náboženstvo tu malo zohrávať, podobne ako pred rokom 377, úlohu pojítka. Otvorenie Perzarménie vplyvu mágov, ktoré Sasánovci podporovali, zároveň malo kompenzovať stratu výlučnosti, ktorú zoroastriánski kňazi mali na perzskom kráľovskom dvore, na úkor vzmáhajúceho sa kresťanstva aj posilnenia autority samotných panovníkov. Podľa Eghišeho Vardapeta po roku 428 zastával úrad najvyššieho sudcu v Arménii zoroastriánsky magupat184, čo dokladá, že mágom bol umožnený prienik nielen do náboženskej ale i politickej správy Arménie. Cisári, ktorí na území impéria aktívne zasahovali do náboženských otázok a hájili to stanovisko cirkvi, ktoré pre nich bolo politicky výhodné, odopierali rovnakú podporu arménskej cirkvi. Po roku 377 nezasahovali do náboženských záležitostí v Perzarménii, aj keď k tomu boli arménskymi kresťanmi vyzývaní, jednak aby tak dodržiavali politické záväzky voči Perzii a jednak preto, že ich zamestnávali vojenské konflikty v iných oblastiach. Väzby, ktoré jestvovali medzi monofyzitskými kruhmi rímskej cirkvi po roku 428 a perzskými Arménmi185, narušil chalkedónsky obrat k ortodoxii tak výrazne, že Arméni prestali s rímskou cirkvou spolupracovať. Nepoľavujúci tlak Peržanov na Arménov a nezáujem rímskych a byzantských cisárov o ich odboj viedol nielen k prekrytiu kresťanstva s arménskym odporovým hnutím ale súčasne i k odlučovaniu arménskej cirkvi od ktorejkoľvek z dvoch strán. Zatiaľ čo politický odpor voči centrálnej autorite dokázali mocenskými prostriedkami Peržania potlačovať, ich úsilie o presadenie zoroastrizmu v Arménii neuspelo. Po roku 451 došlo v tomto smere k zaujímavému vývoje, keď Arméni odmietli tak náboženstvo perzských mágov ako rímskych ortodoxných kresťanov a priklonili sa k monofyzitizmu. Ideologicky tak Arménia uspela vo vybudovaní svojej nezávislosť, ktorú nemohla získať politickým bojom. Tvárou tvár voči hegemónii veľkých ríš, ktoré sa Arméniu pokúšali si podrobiť, sa stalo náboženstvom hlavným nositeľom štátnej identity aj v ďalších storočiach. Náboženstvo sledovalo podobný vývoj i v Ibérii a Lazike, kde sa kresťanstvo spojilo s odporom voči Perzii a spojenectvom s Rimanmi. Ako alternatívu k neúspešnej zoroastrizácii používali Sasánovci v kaukazských kráľovstvách monofyzitizmus, ale ani v prípade jedného vierovyznania neboli úspešní. Príklon Iberov a Lazov k ortodoxii súvisel aj s ich politickým príklonom k Byzantskej ríši. ArábiaNáboženstvo bolo zavádzané veľmocami v arabskom sektore antického sveta z podobných príčin ako v Arménii, Ibérii a Lazike ale s podstatne odlišnými výsledkami, čo súviselo s odlišným politickým postavením regiónu medzi Rímskou/Byzantskou a Perzskou ríšou aj náboženskou flexibilitou Arabov. To, že dvaja vazali Byzantíncov a Peržanov vo výsledku prijali kresťanský smer, ktorý ich zbližoval s oboma ríšami, dokladá, že aj v Arábii náboženstvo vytváralo väzby medzi perifériou a centrami dvoch ríš. Dlhodobá politická stabilita arabskej oblasti ale, na rozdiel od kaukazskej oblasti, zmenšovala treciu plochu medzi dvoma ríšami v tomto priestore, v súlade s čím bol minimalizované aj ideologické napätie medzi dvoma arabskými stranami. Náboženstvo nehralo tak významnú rolu v politických konfliktoch, čo následne znamenalo, že nebolo tak silne podriaďované ideologickým požiadavkám dvoch veľmocí. Nedochádzalo k násilnému obracaniu na zoroastrizmus zo strany Peržanov ani tlak na monofyzitských Arabov zo strany ortodoxných cisárov. Príklad Arábie dokladá, že v konfliktoch medzi Perzskou a Rímskou/Byzantskou ríšou, bolo ovplyvňované politickým vývojom v oblasti , ale samo len v malej miere usmerňovalo politický vývoj. |