Náboženstvo vo vzťahoch Rímskej ríše a Perzskej ríše v období christologických konfliktov
|
|  Yüklə 499.5 Kb.
|
LiteratúraBednaříková, J., Homola, A., Měřínský, Z. Stěhování národů a východ Evropy. Praha: Vyšehrad, 2006. Brosius, M. The Persians: An Introduction. Abingdon: Routledge, 2006. Češka, J. Poslední století starověku. Brno: 1987. Dignas, B., Winter, E. Rome and Persia in Late Antiquity: Neighbours and Rivals. Cambridge: Cambridge Unversity Press, 2007. Garsoian, N. Armeno-Iranian Relations in Pre-Islamic Period [online]. 2004 [cit. 1. Apríla 2008]. Dostupné z:
Havlík, L. Prehledné dějiny Byzance. Brno: 1971. Hitchin, K. History of Iranian-Georgian Relation [online]. [cit. 1. Apríla 2008]. Dostupné z:
Johnson, P. Dějiny křesťanství. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 1999. Klíma, O. Sláva a pád starého Íránu. Praha: Orbis, 1977. Mitchell, S. A History of the Later Roman Empire (AD 284-641). Oxford: Blackwell Publishing, 2007. Sidorova, N.A. Dějiny světa : v deseti svazcích. Sv. 3. Praha: Státní nakladatelství politické literatury, 1960. Venetis, E. The Zoroastrian Priests and the Foreign Affairs of Sasanian Iran and the Later Roman Empire [online]. 2001 [cit. 12. Decembra 2007]. Dostupné z: < http://www.humanities.uci.edu/sasanika/index.php>. Wiesehöfer, J. Ancient Persia. Londýn: I.B.Tauris, 2004. Zástěrová, B. a kol. Dějiny Byzance. Praha: Academia, 1994.
Obrazová príloha
Minca Ardašíra I. s mazdaistickým ohňom na averze (zdroj: http://www.grifterrec.com/coins/sasania/sasanian.html) 
Minca Šáhpuhra I. s kráľovským párom obetujúcim pred mazdaistickým ohňom na averze (zdroj: http://www.grifterrec.com/coins/sasania/sasanian.html) 1 Porovnaj s Prokopios I, 1, 4-5: πρέπειν τε ἡγεῖτο ῥητορικῇ μὲν δεινότητα, ποιητικῇ δὲ μυθοποιΐαν, ξυγγραφῇ δὲ ἀλήθειαν. ταῦτά τοι οὐδέ του τῶν οἱ ἐς ἄγαν ἐπιτηδείων τὰ μοχθηρὰ ἀπεκρύψατο, ἀλλὰ τὰ πᾶσι ξυνενεχθέντα ἕκαστα ἀκριβολογούμενος ξυνεγράψατο, εἴτε εὖ εἴτε πη ἄλλῃ αὐτοῖς εἰργάσθαι ξυνέβη. 2 Sokrat. HE V, praef.; Sozomen. HE VIII, 25. 3 Porovnaj s Chr. Arb. praef. a Joh. Styl. Chron. 1-3. 4 Mená perzských panovníkov, osobností a lokalít použité v tejto práce sú prevzaté z Klíma, O. Sláva a pád starého Íránu. Praha: Orbis, 1977. 5 Rok, kedy došlo k rozdeleniu Arménie medzi dve mocnosti, je uvádzaných u rôznych historikov rôzne. Dátum používaný v tejto práci je prevzatý z Dignas, B., Winter, E. Rome and Persia in Late Antiquity: Neighbours and Rivals. Cambridge: Cambridge University Press, 2007. 6 Dignas, Winter, s. 36. 7 Zástěrová, B. a kol. Dějiny Byzance. Praha: Academia, 1994, s. 28-9. 8 Ibid., s. 38. Porovnaj s Joh. Styl. Chron. 83. 9 Sokrat. HE V, 8; Sozomen. HE III, 17 a VI, 3. 10 Sozomen. HE I, 8-9; Theod. HE I, 10. 11 Sozomen. HE VI, 10. 12 Mitchell, S. A History of the Later Roman Empire (AD 284-641). Oxford: Blackwell Publishing, 2007, s. 88-9. 13 Ibid., s. 236-7. 14 Ibid., s. 280. 15 Cod. Th. xvi, 1.2: Cunctos populos, quos clementiae nostrae regit temperamentum, in tali volumus religione versari, quam divinum petrum apostolum tradidisse Romanis religio usque ad nunc ab ipso insinuata declarat quamque pontificem Damasum sequi claret et Petrum Alexandriae episcopum virum apostolicae sanctitatis, hoc est, ut secundum apostolicam disciplinam evangelicamque doctrinam patris et filii et spiritus sancti unam deitatem sub parili maiestate et sub pia trinitate credamus. Tiež Cod. Ius. i, 1.1. 16 Havlík, L. Prehledné dějiny Byzance. Brno: 1971, s. 16. 17 Cod. Th. xvi, 5.66: Damnato portentuosae superstitionis auctore nestorio nota congrui nominis eius inuratur gregalibus, ne christianorum appellatione abutantur: sed quemadmodum arriani lege divae memoriae Constantini ob similitudinem impietatis porfyriani a Porfyrio nuncupantur, sic ubique participes nefariae sectae nestorii simoniani vocentur, ut, cuius scelus sunt in deserendo deo imitati, eius vocabulum iure videantur esse sortiti. Tiež Cod. Ius. i, 5.6. 18 Euagrius HE III, 4. 19 Zástěrová, s. 38. Zachariáš z Mytilén sa zmieňuje o trojici kňazov z Amidy, ktorí boli poverení budovaním opevnenia v Dare, Zach. VII, 6. Podobne Joannés Stylita píše o biskupovi Sergiovi z Birta-kastrafu, ktorý sám zahájil opevňovacie práce v svojom meste, Joh. Styl. Chron. 91. Biskupi tiež plnili úlohu vyslancov na perzskom dvore, Sokrat. VII, 8. 20 Ammian. XX, 7, 7; Euagrius HE IV, 25; Joh. Styl. Chron. 58; Prokopios II, 13, 13-14: ἦν δὲ Κωνσταντίνης ἱερεὺς τότε Βαράδοτος ... οὗτος ὁ Βαράδοτος τηνικαῦτα παρὰ τὸν Καβάδην ἐλθὼν οἶνόν τε ἤνεγκε καὶ ἰσχάδας καὶ μέλι καὶ καθαροὺς ἄρτους, καὶ αὐτοῦ ἐδεῖτο μὴ ἀποπειρᾶσθαι πόλεως, ἣ οὔτε λόγου ἀξία ἐστὶ. 21 Theod. II, 26; Joh. Styl. Chron. 43 a 100. 22 Sozomen. HE III, 17. 23 Sokrat. HE VII, 7 a 13-14 a VII, 11; Zach. III, 2. 24 Sokrat. HE I, 35. 25 Mitchell, s. 136-7. Porovnaj s popisom ľudového povstania v Konštantinopole v roku 518, Euagrius HE III, 44. 26 Joh. Styl. Chron. 39 a 78. 27 Joh. Styl. Chron. 86. 28 Joh. Styl. Chron. 42. 29 Sokrat. HE II, 13; Sozomen. HE VI, 12; Euagrius HE III, 34; Zach. III, 3. 30 Sokrat. HE I, 24. 31 Zástěrová, s. 29. 32 Mitchell, s. 275. 33 Havlík, s. 10; Mitchell, s. 286; Zástěrová, s. 41. 34 Euagrius, HE II, 5; Zach. III, 5. 35 Euagrius HE II, 9; Zach. III, 1. 36 Porovnaj so Symmachovou rečou na obhajobu pohanských kultov v Ríme: Hic cultus in leges meas [Romae] orbem redegit, haec sacra Hannibalem a moenibus, a Capitolio Senonas reppulerunt (Symm. Rel. 3, 9) a Faveant clementiae vestrae sectarum omnium arcana praesidia et haec maxime, quae maiores vestros aliquando iuverunt (Symm. Rel. 3, 19). 37 Porovnaj s Mt 22, 20-21: Et ait illis: “ Cuius est imago haec et suprascriptio? ”. Dicunt ei: “ Caesaris ”. Tunc ait illis: “ Reddite ergo, quae sunt Caesaris, Caesari et, quae sunt Dei, Deo. ” (podľa Novum testamentum graece et latine. ed. D.E.Nestle, Stuttgart 1928). 38 Sokrat. HE VII, 18; Joh. Styl. Chron. 58. 39 Euagrius HE IV, 27; Joh. Styl. Chron. 60. 40 Chr. Arb. 9. 41 Sokrat. HE VII, 8. 42 Euagrius HE IV, 28. 43 Sokrat. HE VII, 18 a 20. 44 Agath. Hist. II, 18.6. 45 Sokrat. HE VII, 18, Chronicle of Edessa 81. Porovnaj s Belisariovým listom perzskému generálovi Mirrhanovi podľa Prokopia, Prokopios I, 14, 9-10: γλιχομένοις δὲ ὑμῖν πολεμίων ἔργων «ἀντιταξόμεθα ξὺν θεῷ, ὃν ἡμῖν ἐν τῷ κινδύνῳ «ξυλλήψεσθαι ἴσμεν, ἠγμένον μὲν τῇ Ῥωμαίων ἀπραγμο»σύνῃ, ἀλαζονείᾳ δὲ τῇ Περσῶν νεμεσήσαντα καὶ οἷς «ἐπὶ τὴν εἰρήνην προκαλουμένοις ἡμῖν εἶτα ἀντιτείνειν «ἐγνώκατε. 46 Joh. Styl. Chron. 46. 47Súboj Boha a Satana sa objavuje ako náboženský topos napríklad v popise napätia medzi kresťanmi a zoroastriánmi v Perzii v Kronike z Arbely. 48 Zástěrová, s. 39. 49 Nápis Šáhpuhra I. v Ka´Ba-je Zardošt in Klíma, O. Oběti ohňům: výběr z památek staroíránské a středoíránské literatury. Praha: Odeon, 1985. s. 167 a 169. 50 Ibid., s. 165. 51 Významným dokladom puta medzi kráľmi a náboženstvom mágom sú mince, na ktorých sa objavuje posvätný oheň zoroastrizmu (viď obrazová príloha). Pretože mince v antickej dobe slúžili ako dôležité médium pre šírenie štátnej ideológie, je dôležité, že Sasánovci sa nechali vnímať svojimi poddanými ako oddaní stúpenci mazdejského náboženstva. 52 V súčasnosti prevládajú medzi historikmi dva názory. Jedna skupina pripisuje zoroastrizmu v Perzskej ríši podobné výsadné postavenie ako kresťanstvu v Rímskej ríši a hovorí o existencii organizovanej štátnej zoroastriánskej cirkvi v Perzii, ktorá sa usilovala o potlačenie iných náboženstiev, viď Dignas, Winter, s. 212-3. Druhá skupina tvrdí, že zoroastrizmus nikdy nedosiahol v Perzii taký rozsah ako kresťanstvo na západe a že malo v Perzii postavenie kráľovského kultu, nie však štátneho náboženstva, ktoré by bolo predpisované alebo vnucované všetkým vrstvám obyvateľstva, viď Brosius, M. The Persians: An Introduction. Abingdon: Routledge, 2006, s. 188 a Wiesehöfer, J. Ancient Persia. Londýn: I.B.Tauris, 2004, s. 214. 53 Sokrat. HE VII, 18; Sozomen. HE II, 9, tiež Eghiše Vardapet. History of Vardan and the Armenian War. v preklade R.W. Thomsona, s. 2. 54 Pharpeci, 21; Eghiše, s. 16. 55 Takto sa o nich aspoň zmieňuje Ammianus Marcellinus: ... villasque inhabitantes nulla murorum firmitudine conmunitas et legibus suis uti permissi religionis respectu sunt honorati (Ammian. XXIII, 6, 35). 56 Sozomen. HE II, 9, tiež Ammian. XXIII, 6, 34: ... ex eo [tempore Zoroastris] per saecula multa ad praesens una eademque prosapia multitudo creata deorum cultibus dedicatur. 57 Herod. I, 101: Δηιόκης μέν νυν τὸ Μηδικὸν ἔθνος συνέστρεψε μοῦνον καὶ τοῦτον ἦρξε· ἔστι δὲ Μήδων τοσάδε γένεα, Βοῦσαι Παρητακηνοὶ Στρούχατες Ἀριζαντοὶ Βούδιοι Μάγοι. γένεα μὲν δὴ Μήδων ἐστὶ τοσάδε.Tiež Herod. VII, 37. 58 O vzostupe mágov v súvislosti s nastolením vlády Sasánovcov sa zmieňuje už Agathiás, Agath. Hist. II, 26.3. Podľa životopisnej legendy o Ardašírovi I., Karnamag-i Artaxšír-i Papakan, Ardašírov otec Papák pochádzal zo Stachru vo Farse, oblasti, kde mali mágovia najsilnejšie zastúpenie. Jeho znalosť výkladu snov, ktorou boli známi mágovia už v dobách Achaimenovcov, by mohla poukazovať na jeho spriaznenosť s nimi. 59 Chr. Arb. 10; Eghiše, s. 3. 60 Faustus, IV 54; Eghiše, s. 7; Prokopios I, 3, 18-19. 61 Chr. Arb. 12; Agath. Hist. II, 26.5; Eghiše, s. 3. 62 Chr. Arb. 8. 64 Ibid., s. 2. 65 Venetis, E. The Zoroastrian Priests and the Foreign Affairs of Sasanian Iran and the Later Roman Empire [online], s. 62, Porovnaj s Chr. Arb. 12. 66 Týkalo sa to napríklad i prenasledovania kresťanov v čase, kedy Sasánovci podporovali náboženskú slobodu v svojej ríši; Chr. Arb. 13. 67 Chr. Arb. 10. 68 Inscription of Paikuli, § 63. 69 Joh. Styl. Chron. 19. 70 Inscription of Paikuli, § 4. 71 Kerdir’s inscription, s. 2 a 3. 72 Brosius, s. 147; Wiesehöfer, s. 206. 73 Dignas, Winter, s. 216. 74 Brosius, s. 191. Porovnaj s tzv. Ardašírovým závetom podľa Mas’Údí, Abu L-Hasan Alí ibn Al-Husain Al. Rýžoviště zlata a doly drahokamů. prel. I. Hrbek. Praha: Odeon, 1983, s. 193-4. 75 Klíma. Nápis Šáhpuhra I. v Ka´Ba-je Zardošt, s. 165. 76 Chr. Arb. 9-11. 77 Wiesehöfer, s. 212. 78 Kerdir’s inscription, s. 3; Sozomen. HE II, 9. 79 Tlak mágov na panovníkov sa týkal nielen kresťanov, ale napríklad aj židov, ktorí rovnako prenikali na perzský dvor a ohrozovali tu ich výsadné postavenie (Klíma. Sláva a pád starého Íránu, s. 166) a manichejcov, ktorí v istých obdobiach dominovali kráľovskému dvoru (Wiesehöfer, s. 214). 80 Venetis, s. 53. 81 porovnaj s Sokrat. HE VII, 8. 82 Kerdir’s inscription, s. 2. 83 Chr. Arb. 8. 84 Chr. Arb. 9 a 11. 85 Sozomen. HE II, 15, tiež Theod. HE I, 24. 86 Perzský biskup sa napríklad zúčastnil Nikajského koncilu, Sokrat. HE I, 8. Navyše, perzskí biskupi pochádzali často z Rímskej ríše, porovnaj s Chr. Arb. 7. 87 Chr. Arb. 11. 88 Sozomen. HE II, 9, podobne aj v Chr. Arb. 12. 89 Venetis, s. 67. 90 Theod. HE V, 38. 91 Eghiše, s. 3. 92 Porovnaj s homíliami významného perzského mysliteľa 4. storočia, Afraata, podľa Wiesehöfer, s. 202. 93 Sacrorum Conciliorum nova et amplissima collectio. vol. VII. ed. G.D. Mansi, Florentiae 1762, col. 1169-72. Porovnaj s Chr. Arb. 11. 94 Brosius, s. 192-3; Dignas, Winter, s. 223. 95 Že mágovia spoluprácu medzi panovníkmi a kresťanmi nevnímali pozitívne dokladá prívlastok, ktorý sa Jazdkartovi I. dostal v tradíci mágov - Bazekar („hriešnik“). Je vysoko pravdepodobné, že mágovia stáli aj za náhlou Jazdkartovou smrťou v roku 420. 96 Theod. HE V, 38; Eghiše, s. 19. 97 Mitchell, s. 122. Porovnaj s Theod. HE V, 38. 98 Mansi, col. 1173. 99 Chr. Arb. 18. 100 Dignas, Winter, s. 227; Wiesehöfer, s. 204. 101 Zach. XII, 7. 102 Dignas, Winter, s. 227; Venetis, s. 62. 103 Porovnaj so Sýrskou kronikou, kde sa spomína, že na perzskom kráľovskom dvore mal perzský katholikos druhé miesto hneď po hlavnom mágovi, Zach. XII, 7. 104 Faustus III a IV. Porovnaj tiež s vyhlásením arménskeho generála Vasaka Mamikonida podľa Fausta Byzantského: „...I was a giant with one foot on one mountain and the other foot on another mountain. When I leaned on my right foot the mountain [under my] right would be brought to the ground. When I leaned on my left foot, the left mountain would be brought to the ground… Of the two mountains, one was you [Šáhpuhr II.] and the other was the Byzantine emperor…” (Faustus IV 54, anglický preklad podľa R. Bedrosiana). 105 Pharpeci 29. 106 Eghiše, s. 20; Pharpeci 28. 107 Pharpeci 23. 108 Perzskí panovníci sa napríklad pokúšali oslabiť moc nachararov tým, že ich viazali vo vojenskej službe na východnej hranice svojej ríše, Eghiše, s. 3. 109 Euagrius HE V, 7; Joh. Styl. Chron. 21. 110 Pharpeci 12, tiež slová Jazdkarta II. podľa Pharpeci 26. 111 Pharpeci 32. 112 Joh. Styl. Chron. 19. 113 Joh. Styl. Chron 19. 114 Venetis, s. 75. 115 Joh. Styl. Chron. 23. 116 Podľa Eghišeho Vardapeta arménsku vojenskú moc ovládali šľachtici, nie králi, Eghiše, s. 1. 118 Porovnaj s Faustus III, 8 a 9 a VI, 1; tiež Pharpeci 36. V Pharpeci 30 sa Ghazar Pharpeci zmieňuje o väzbách medzi Mamikonidovcami a Byzanciou. Rodina Mamikonidovcov bude neskôr spriaznená dokonca s cisármi. 119 Garsoian, N. Armeno-Iranian Relations in Pre-Islamic Period [online], s. 6. 120 Eghiše, s. 6. S perzským dvorom spolupracoval pred rokom 450 aj budúci vodca arménskeho povstania Vardan Mamikonid a jeho neskorší arménsky oponent Vasak Sawnik. Obaja prijali aspoň nominálne zoroastrizmus (Eghiše, s. 20; Pharpeci 28). Podobne aj nachararovia v Malej Arménii vyvolávali nepokoje, pokiaľ sa cítili byť rímskou správou obmedzovaní, ako o tom hovorí Prokopios: (Prokopios II, 3, 1-7). 121 Pharpeci 33. 122 Joh. Styl. Chron. 21. Týka sa to aj neskoršieho obdobia vlády Theodosia II., Eghiše, s. 1. 123 Češka, J. Poslední století starověku. Brno: 1987, s. 43. 124 Ibid., s. 44. 125 Garsoian, s. 7. Porovnaj s Faustus III, 20 a IV, 16. Je zaujímavé, že podľa Fausta Byzantského, ktorý sa venuje dejinám Arménie pred rozdelením, za násilné šírenie zoroastrizmu v tejto dobe boli zodpovední zoroastriánski arménski šľachtici, nie mágovia; Faustus IV, 59. 126 Podľa Pharpeciho zosadenie katholika Sahaka roku 428 súviselo s jeho spoluprácou s pre Peržanov nespoľahlivým vazalským arsakovským kráľom (Pharpeci 13). Podobne katholikos Narsé podporoval kráľa Papa v odboji voči Peržanom (Faustus V, 1). 127 Faustus V, 24. 128 Pharpeci 13. 129 Faustus V, 29 a 64 a VI, 6; Pharpeci 64; Theodórét sa zmieňuje o arménskom biskupovi Eustathiovi, ktorí mal veľký vplyv na konštantinopolskom dvore, Theod. HE II, 20. 130 Faustus IV, 55. 131 Pharpeci 20 a 36, početné prípady u Fausta Byzantského už pred rozdelením Arménie. 133 Pharpeci nazýva na viacerých miestach svojich dejín Vardana Mamikonida a jeho stúpencov mučeníkmi, viď Pharpeci 34 a 39. 134 Garsoian, s. 12. 135 Iberovia počas povstania Vachtana I. napríklad prizvali do svojej zeme spoza priesmykov Húnov (Pharpeci 66). 136 Sokrat. HE I, 20. 137 Faustus III, 6. 138 Hitchin, K. History of Iranian-Georgian Relation [online], s. 1. Porovnaj s Ammian. XXI, 6, 8. 139 Agath. Hist. III, 8-14. 140 Hitchin, s. 1. 141 Eghiše, s. 20; Pharpeci 22, 25 a 28; Prokopios I, 12, 4-5: τότε δὲ αὐτοὺς ἤθελε Καβάδης ἐς τὰ νόμιμα τῆς αὑτοῦ δόξης βιάζεσθαι. καὶ αὐτῶν τῷ βασιλεῖ Γουργένῃ ἐπέστελλε τά τε ἄλλα ποιεῖν ᾗ Πέρσαι νομίζουσι καὶ τοὺς νεκροὺς τῇ γῇ ὡς ἥκιστα κρύπτειν, ἀλλ' ὄρνισί τε ῥιπτεῖν καὶ κυσὶν ἅπαντας. 142 Mitchell, s. 133. 143 Sidorova, N.A. Dějiny světa: v deseti svazcích. Sv. 3. Praha: Státní nakladatelství politické literatury, 1960, s. 133-4. 144 Pharpeci 70. 145 Pharpeci 66. 146 Hitchin, s. 2. 147 Agath. Hist. II, 18. 148 Hitchin, s. 2. 149 Bednaříková, J., Homola, A., Měřínský, Z. Stěhování národů a východ Evropy. Praha: Vyšehrad, 2006, s. 362 a 364. Porovnaj s Euagrius HE III, 36. 150 Ammian. XXIV, 2, 4: quae secundum diem secuta est, Surena... et Malechus Podosacis nomine, phylarchus Saracenorum Assanitarum, famosi nominis latro, omni saevitia per nostros limites diu grassatus, structis Ormizdae insidiis, quem... praesenserant, tiež Prokopios I, 17, 45-46: αἴτιον δὲ ἦν, ὅτι Ἀλαμούνδαρος μὲν βασιλέως ἀξίωμα ἔχων ἁπάντων μόνος τῶν ἐν Πέρσαις Σαρακηνῶν ἦρχε, παντί τε τῷ στρατῷ οἷός τε ἦν ἀεὶ τὴν ἔφοδον ποιεῖσθαι ὅπη βούλοιτο τῆς Ῥωμαίων ἀρχῆς·. οὐδεὶς δὲ οὔτε Ῥωμαίων στρατιωτῶν ἄρχων, οὓς δοῦκας καλοῦσιν, οὔτε Σαρακηνῶν τῶν Ῥωμαίοις ἐνσπόνδων ἡγούμενος, οἳ φύλαρχοι ἐπικαλοῦνται, ξὺν τοῖς ἑπομένοις Ἀλαμουνδάρῳ ἀντιτάξασθαι ἱκανῶς εἶχεν. Pozri tiež Joh. Styl. Chron. 24. 151 Euagrius HE IV, 13; Joh. Styl. Chron. 51-2, 60 a 88; Prokopios II, 19, 39. 152 Dignas, Winter, s. 169. 153 Prokopios II,1, 1-5: Χρόνῳ δὲ οὐ πολλῷ ὕστερον ὁ Χοσρόης… ἀλλὰ σκήψεις ἐπινοεῖν ἤθελεν, ὅπως δὴ λόγῳ τινὶ εὐπρεπεῖ τὰς σπονδὰς λύσειεν. ὑπὲρ ὧν κοινολογησάμενος Ἀλαμουνδάρῳ [Almunduras, vodca perzských Arabov] ἐκέλευεν αὐτὸν ξυμπορίζεσθαι πολέμου αἰτίας. ὁ δὲ Ἀρέθᾳ [Aréthas, vodca rímskych Arabov] ἐπικαλέσας ὅτι αὐτὸν περὶ γῆς ὁρίων βιάζοιτο… ἔφασκέ τε ὡς αὐτὸς οὐ λύει τὰς Περσῶν τε καὶ Ῥωμαίων σπονδὰς, ἐπεὶ αὐτὸν ἐς ταύτας οὐδέτεροι ἐσεγράψαντο. 154 Bednaříková, s. 367-8. Porovnaj s Prokopios II, 28, 12-14: Ὀλίγῳ δὲ ὕστερον Ἀρέθας τε καὶ Ἀλαμούνδαροςοἱ τῶν Σαρακηνῶν ἄρχοντες πόλεμον πρὸς ἀλλήλους κατὰ μόνας διέφερον, οὔτε Ῥωμαίων οὔτε Περσῶν ἀμυνόντων σφίσι. καὶ Ἀλαμούνδαρος μὲν ἕνα τῶν Ἀρέθα παίδων ἵππους νέμοντα ἐξ ἐπιδρομῆς ἑλὼν τῇ Ἀφροδίτῃ εὐθὺς ἔθυσε, καὶ ἀπ' αὐτοῦ ἐγνώσθη οὐ καταπροΐεσθαι τὰ Ῥωμαίων πράγματα Πέρσαις Ἀρέθαν. μετὰ δὲ ξυνίασι μὲν ἐς μάχην ἑκάτεροι παντὶ τῷ στρατῷ, νικῶσι δὲ κατὰ κράτος οἱ ξὺν τῷ Ἀρέθᾳ, τρεψάμενοί τε τοὺς πολεμίους πολλοὺς ἔκτειναν. καὶ παρ' ὀλίγον Ἀρέθας ἦλθε δύο τῶν Ἀλαμουνδάρου παίδων ζῶντας ἑλεῖν, οὐ μέντοι γε εἷλε. 155 Bednaříková, s. 359. 156 Sozomen. HE VI, 38. 157 Joh. Styl. Chron. 58, Prokopios II, 20, 10. 158 Bednaříková, s. 361 a 363. 159 Ibid., s. 369 a 371. 160 Sokrat. HE IV, 36; obdobný záznam sa objavuje aj v Sozomen. HE VI, 38 a Theod. HE IV, 20. 161 Bednaříkova, s. 364. 162 Ammian. XXII, 5, 4: ...quod agebat [Julianus] ideo obstinate, ut dissensiones augente licentia non timeret unanimantem postea plebem, nullas infestas hominibus bestias, ut sunt sibi ferales plerique Christianorum expertus. 163 Agath. Hist. IV, 30.2. 164 Mitchell, s. 394. 165 Sokrat. HE III, 22. 166 Joh. Styl. Chron. 81 a 97. 167 Theod. HE VII, 38. 168 Sokrat. HE VII, 18. 169 Sozomen HE praef. 170 Sokrat. HE VII, 20; Sozomen. HE IX, 4. 171 Dignas, Winter, s. 137. 172 Pharpeci 41. 173 Rimania sa zaviazali prenechať budúcu Perzarméniu Peržanom už v mierovej dohode z roku 363, ako poznamenáva Ammianus: ... Quibus exitiale aliud accessit et inpium, ne post haec ita conposita Arsaci poscenti contra Persas ferretur auxilium, amico nobis semper et fido. quod ratione gemina cogitatum est, ut puniretur homo, qui Chiliocomum mandatu vastaverat principis, et remaneret occasio, per quam subinde licenter invaderetur Armenia (Ammian. XXV, 7, 12). 174 Venetis, s. 71. 175 Pharpeci 66. 176 Kerdir’s inscription, s. 2. 177 Chr. Arb. 18. 178 Wiesehöfer, s. 204. Porovnaj s Prokopios II, 24, 6-7: διὸ δὴ Ναβέδης τηνικαῦτα ἐν Περσαρμενίοις τὴν στρατηγίδα ἔχων ἀρχὴν τὸν ἐν Δούβιος τῶν Χριστιανῶν ἱερέα βασιλέως ἐπαγγείλαντος παρὰ Βαλεριανὸν τὸν ἐν Ἀρμενίοις στρατηγὸν ἔπεμψεν, αἰτιασόμενόν τε τὴν τῶν πρέσβεων βραδυτῆτα καὶ Ῥωμαίους ἐς τὴν εἰρήνην ὁρμήσοντα προθυμίᾳ τῇ πάσῃ. 179 Dignas, Winter, s. 223. 180 Eghiše, s. 7; Pharpeci 48. 181 Chr. Arb. 16. 182 Eghiše, s. 5. 183 To je prípad inak pro-kresťanského Jazdkarta I. (Venetis, s. 60), Bahráma V., ktorý podporil Východosýrsku synodu r. 424 na území Perzie, ale súčasne i presadzovanie zoroastrizmu v Arménii a Péróza, ktorý podobne podporil synodu v Bét-Lapet r. 484, ale v Arménii podporoval zoroastrizáciu (porovnaj s obrazom kráľa, ako ho v svojom diele podáva Ghazar Pharpeci). Kronika z Arbely sa o Perozovi vyjadruje ako o ochrancovi kresťanov (Chr. Arb. 18). 184 Eghiše, s. 5. 185 Ešte po Druhom efezskom koncile posiela konštantinopolský patriarcha pastiersky list Perzarménom, Zach. II, 5. Tiež Češka, s. 43-4. |