Náboženstvo vo vzťahoch Rímskej ríše a Perzskej ríše v období christologických konfliktov
|
|  Yüklə 499.5 Kb.
|
Písomné pramene týkajúce sa problematiky a ich význam pre výskumPri výskume problematiky rímsko-perzských vzťahov v 4. až 6. storočí a úlohy náboženstva v nich som sa opierala v prvom rade o písomné pamiatky pochádzajúce z 3.-6. storočia. Podľa pôvodu možno tieto zdroje pre lepší prehľad rozdeliť do nasledujúcich skupín: Rímske a byzantské sekulárne historické diela(Ammianus Marcellinus, Prokopios z Kaisareie, výber z Agathia z Myriny) Pre všetky rímske a byzantské historické diela použité v tejto práci sú typické niektoré znaky. Historiografické pramene tohto druhu sa snažia vedome naväzovať na významné diela klasických dejepiscov (Thukydida, Tacita, Lívia) a napodobovať ich štylisticky aj prístupom k objektu skúmania. Všetky použité pramene usilujú o relatívnu objektivitu v duchu thukydidovskej a tacitovskej školy (sine ira et studio)1. K dejinným udalostiam sa pokúšajú pristupovať kriticky, pracujú s písomnými zdrojmi z rímskeho prostredia, s dielami iných historikov alebo odkazujú na vlastné očité svedectvo udalostí (Marcellinus), využívajú analytické postupy, pričom kladú dôraz na zaznamenávanie a vysvetľovanie tých udalostí, ktoré vnímajú ako významné pre rímsky štát. Všetky zmienené diela sú tiež poznačené svojim rímskym pôvodom a obzvlášť pri analýze a interpretácii dejín cudzích zemí sa v nich objavuje tendenčnosť ideologická zaujatosť. Napriek snahám odvolávať sa na písané zdroje, chýbajú rímskym historikom, s výnimkou Agathia, pramene nerímskeho pôvodu. Informácie, ktoré podávajú o dejinách zemí ležiacich za hranicami impéria, sú skreslené, ale nie bez hodnoty – vypovedajú o ideologickom stanovisku ríše voči svojim susedom a o informovanosti rímskych občanov o krajinách, s ktorými cisárske vojská bojovali. Čo sa týka náboženstva v dielach troch vybraných historikov, kresťanstvo sa spomína v týchto prameňoch len okrajovo. Vďaka tomu sa sekulárni autori vyhýbajú účelovej, kresťanskej interpretácii dejín, ako to robia niektorí cirkevní historici. Na druhej strane im takto ale unikajú súvislosti medzi náboženským vývojom v Rímskej či Byzantskej ríši a jej politickým vývojom. Naopak, Ammianus Marcellinus, Prokopios a Agathiás sú pre účely práce významnými prameňmi vzhľadom na vnútropolitický vývoj v impériu, jeho zahraničnú politiku voči Perzskej ríši a vojny medzi dvoma veľmocami. Rímske a byzantské cirkevné historické diela(Euagrius Scholasticus, Sókrates Scholasticus, Sózomenos, historické dielo Theodóréta z Kyrrhu) Cirkevných historikov vybraných pre účely tejto práce charakterizuje záujem o dejiny cirkvi na úkor sekulárnych dejín a dôraz kladený na udalosti, ktoré mali pre cirkev prvoradý význam. Sú hlavným zdrojom pre analýzu kresťanstva v skúmanom období. Nejde pritom ale o homogénnu skupinu, ale skôr o dve skupiny s odlišným prístupom. Prvá z nich vychádza z rímskej monografickej historiografickej tradície a dejiny cirkvi vníma v širšom kontexte udalostí nesúvisiacich priamo s kresťanstvom. Do tejto podkategórie patria dvaja laickí autori cirkevných dejín, Sókrates Scholasticus a Sózomenos. Obaja sa v svojich prácach venujú aj sekulárnym dejinám, podávajú ich popri dejinách cirkvi a uvedomujú si spojitosť medzi týmito dvoma druhmi histórie2. V súlade s klasickou tradíciou sa pokúšajú o kritický prístup k svojim zdrojom, z ktorých mnohé možno identifikovať (Rufinus, Olympiodórus, Eusébius). Materiál, ktorý sa objavuje u Sózomena, je z pomerne veľkej časti prebratý zo Sókrata, prípadne neskorší historik používa rovnaké zdroje ako Sókrates. Obraz neskoroantickej cirkvi, ako ho podávajú Sókrates i Sózomenos je, napriek tomu, že obaja píšu z pozície členov cirkvi, pomerne vyvážený, pretože obaja historici poskytujú priestor všetkým významným vieroučným frakciám. Sókrates a Sózomenos sú pre túto prácu významný ako zdroje týkajúce sa cirkevných dejín v období christologických koncilov, vzťahov medzi jednotlivými prúdmi v kresťanstve v tomto období a vzťahu medzi cirkvou a štátom. Sózomenos sa navyše zaoberá aj prienikom kresťanstva do oblastí mimo Rímskej ríše a je teda dôležitý ako prameň k dejinám cirkvi v Arménii, Perzii a pohraničných oblastiach na Blízkom východe. Cirkevní historici druhého typu vykladajú históriu ako súčasť „dejín spásy“. Ich práce sú inšpirované vo väčšej miere tradíciou Biblie a ranných kresťanských záznamov o svätcoch a ich zázrakoch. Udalosti v ich pojatí majú náboženský význam a sú interpretované kresťanskou optikou. Predstavitelia tejto skupiny - Theodórét z Kyrrhu a Euagrius Scholasticus - ponechávajú v svojich dielach minimálny priestor iným ako cirkevným dejinám, nezaujímajú sa o výklad histórie v inom ako v náboženskom kontexte. Objavuje sa vysvetľovanie udalostí prostredníctvom Božích zázrakov alebo diabolského pôsobenia, chýba kritický prístup k zdrojom, z ktorých sú niektoré súčasťou neoverenej orálnej tradície, a skĺzavajú k hagiografii. Obaja cirkevní historici tejto kategórie sa dôsledne pridržiavajú ortodoxného vieroučného prúdu v rámci cirkvi a píšu svoje dejiny v zaujatosti voči iným prúdom, ktorým neposkytujú rovnocenný priestor. Hoci je z týchto dôvodov faktografický význam ich diel obmedzený, Theodórét a Euagrius majú v tejto práci miesto ako pramene vypovedajúce o ideologickom postoji kresťanov v Rímskej ríši k dejinám a ich kresťanskej interpretácii. Ich histórie majú ďalej význam ako diela vypovedajúce o ortodoxnom stanovisku kresťanov voči heterodoxným prúdom v ríši a o vzťahov ortodoxných cirkevných predstaviteľov s cisárskym, tiež ortodoxným dvorom. Rímske a byzantské administratívne dokumenty(Codex Iustinianus, Codex Theodosianus, Mansiho edícia zápisníc z cirkevných koncilov) K legislatívnym dokumentom použitým v mojom výskume patria v prvom rade cisárske zákonníky: Codex Theodosianus vydaný v roku 438 a Codex Iustinianus vydaný v rokoch 529-34. Oba zákonníky sa zaoberajú nielen svetskou ale aj náboženskou legislatívou, čím vypovedajú o oficiálnom cisárskom postoji voči náboženstvu v ríši v rôznych obdobiach, o úlohe, ktorú štát zohrával v cirkevných sporoch, a sú tiež písomnými dokladmi štátnej ideológie v neskorej antike. Hoci rímska/byzantská legislatíva nevypovedá priamo o udalostiach, ku ktorým dochádzalo v dobách, kedy vznikala, a netýka sa vojen medzi ríšou a Sasánovcami, možno ju chápať aj ako reakciu na tieto udalosti zo strany štátu, teda ako zdroj, ktorý nám prezrádza niečo o vnútornej i vonkajšej politike impéria aj vo vzťahu k jeho zahraničnej politike. Legislatívne dokumenty sú významné ako zdroje aj preto, že sami neponúkajú interpretáciu dejín a ich účelom nie je vysvetľovať dejiny. Sú preto prosté ideologickej zaujatosti historikov. Iným použitým legislatívnym prameňom je Acta conciliorum nova et amplissima collectio, edícia zápisníc z cirkevných koncilov vydaná J.D. Mansim. Acta sa zaoberajú cirkevnými dejinami, špecificky vieroučnými koncilmi v skúmanom období. Ide opäť o súbor dokumentov, ktoré nie sú interpretované historikovým úsudkom a tvoria tak podklad k prácam cirkevných historikov, na základe ktorého možno kriticky pristupovať k ich prácam. Tento prameň navyše vypovedá aj o vzťahoch periférnych zložiek cirkvi k vieroučným sporom a vzťahoch medzi cirkevnými predstaviteľmi mimo ríše (Arménia, Arábia, Perzia) so štruktúrami pevne spojenými s cisárstvom.
|