Náboženstvo vo vzťahoch Rímskej ríše a Perzskej ríše v období christologických konfliktov

Ibéria a Lazika

Politika jednej i druhej veľmoci voči Ibérii a Lazike do veľkej miery zodpovedala politike voči Arménii, vrátane perzských pokusov o presadenie zoroastrizmu¹⁴¹, rímskej/byzantskej pragmatickej diplomacie¹⁴² a odporového hnutia obyvateľstva oboch zemí¹⁴³. Počas opakovaných vojen o dve kráľovstvá sa Lazika zvyčajne nachádzala v sfére vplyvu Rímskej a Byzantskej ríše a Ibéria v rukách Peržanov. S tým súvisel i väčší odpor Iberov, ktorí podporovali odboj Arménov a  sami nimi boli podporení¹⁴⁴. V roku 481, súčasne s povstaním Vahana Mamikonida v Perzarménii, došlo k vzbure iberského vazalského kráľa Vachtana I.¹⁴⁵. Byzancia odmietla Ibériu podporiť¹⁴⁶, čo viedlo, po 20 rokoch čiastočnej nezávislosti, k porážke Vachtana a opätovnému podrobeniu Ibérie Perziou. V 6. storočí sa politicko-náboženský stret presunul do Laziky, ktorej ovládnutie zadalo príčinu Druhej byzantsko-perzskej vojne¹⁴⁷.

Primárne pramene poskytujú len málo informácii o úlohe kresťanskej cirkvi v politickom konflikte medzi kaukazskými kráľovstvami a dvoma veľmocami. V Ibérii a Lazike dochádzalo počas 5. storočia k sporom medzi zástancami ortodoxie a monofyzitizmu tak ako v Rímskej ríši, čo obe mocnosti usilujúce o kontrolu nad kaukazským regiónom využívali. Rimania podporovali ortodoxnú cirkev, zatiaľ čo Sasánovci uprednostňovali monofyzitov¹⁴⁸. Príklon k ortodoxii v 6. storočí nakoniec upevnil väzby medzi Iberčanmi, Lazmi a Byzanciou.

Arábia

Politické postavenie Arábie medzi Rímskou a Perzskou ríšou

Arábia nebola nikdy spravovaná Rimanmi, Byzantíncami alebo Peržanmi, ale prostredníctvom arabských spojencov jednej alebo druhej strany, prípadne nezávislými lokálnymi kráľmi, ktorých diplomacia zahŕňala raz do jedného, raz do druhého tábora. Nepriama správa arabskej oblasti zabraňovala budovaniu napätia medzi dvoma veľmocami, takže v prípade Arábie nedochádzala k sporom podobných rozmerov ako v prípade Arménie, Laziky alebo Ibérie. Naopak, existencia viacerých, navzájom nezávislých ohnísk arabskej moci umožňovala obom veľmociam nájsť si dlhodobých spojencov a nie, tak ako v Arménii, spoliehať sa na vernosť časti cudzej, homogénnej populácie. Spojenie medzi Sasánovcami a arabským rodom Lachmidovcov a obdobné väzby medzi rímskym štátom a rodom Ghassanidovcov sa ukázali byť obojstranne výhodné. Arabskí „králi“ sa zapájali do bojov oboch mocností¹⁵⁰, uskutočňovali plieniteľské výpravy na územie nepriateľa¹⁵¹ a dokázali zabezpečiť komunikáciu medzi dvoma ríšami a arabským svetom¹⁵². Spojenci boli vynechávaní z mierových zmlúv medzi Rímskou a Perzskou ríšou a mohli operovať nezávisle na dvoch mocnostiach, hoci v skutočnosti v záujmoch jednej alebo druhej strany, ako sa to stalo v prípade Druhej byzantsko-perzskej vojny¹⁵³. Tým, že arabskí vazali viedli vojny aj medzi sebou, vyčerpávali čiastočne svoj vlastný potenciál, ktorým by mohli niektorého z obrov ohroziť¹⁵⁴. Lachmidovcom a Ghassanidovcom spolupráca s niektorou z veľmocí a účasť na jej koristníckych ťaženiach získavala medzi ich súkmeňovcami prestíž, čo len posilovalo ich politický vplyv, a následne i politický vplyv oboch veľkých ríš, v arabskom svete¹⁵⁵.

Pokiaľ možno nejako politiku Rímskej/Byzantskej a Perzskej ríše voči Arábii zhrnúť, išlo o minimalizáciu mocenskej konkurencie v oblasti zo strany Arabov a využitie ich vojenského potenciálu pre vlastné účely. V 3. storočí sa prvým krokom k tomu stalo zničenie centier arabskej nezávislosti v hraničných oblastiach medzi ríšami – Palmýry a Hatry. Mocenské vákuum, ktoré týmto vzniklo v arabskom priestore, dvaja giganti, nerozumejúci vnútorným vzťahom medzi arabskými kmeňmi, vyplnili lojálnymi vazalmi z arabského prostredia. Pomerná politická stabilita arabského regiónu dokazuje, že táto politika bola v prípade oboch mocností úspešná a dokázala znižovať ich vzájomné napätie.

Náboženstvo v Arábii

Hoci Arabom boli dosadzovaní biskupi z poverenia rímskych cisárov¹⁶⁰, väzby, ktoré takto vznikali, neboli veľmi silné, alebo im aspoň nebol prikladaný veľký význam¹⁶¹. Podobne nám chýbajú záznamy o prozelytizácii zo strany perzských mágov, čo môže jednak poukazovať, že k obracaniu Arabov na zoroastrizmus dochádzalo zriedkavo, alebo, ak k nemu dochádzalo, že nešlo o proces spojený s politickým a teritoriálnym podrobením, ako v prípade Arménov, Iberov a Lazov, a teda unikalo záujmu perzských politických skupín. Ani v prípade Lachmidovcov a Ghassanidovcov nejestvoval, ako sa zdá, tlak zo strany ich spojencov na náboženskú konformitu, hoci vo výsledku Lachmidovci prijali nestoriánske kresťanstvo, ktoré korešpondovalo s väčšinovým vyznaním kresťanov v Perzii, a Ghassanidovci monofyzitizmus. Nemáme záznamy o tom, že by náboženské presvedčenie niektorej arabskej „kráľovskej“ rodiny alebo iného arabského kmeňu vyvolalo konflikt s jednou alebo druhou ríšou.