Náboženstvo vo vzťahoch Rímskej ríše a Perzskej ríše v období christologických konfliktov
|
|  Yüklə 499.5 Kb.
|
AnalýzaAko ovplyvňoval vývoj kresťanstva v Rímskej/Byzantskej ríši jej politiku voči Perzii?Napriek ideologickému antagonizmu medzi Perzskou a Rímskou ríšou od 4. storočia zohrávalo náboženstvo v politických otázkach, s výnimkou Arménie, len sekundárnu úlohu. Christologické rozkoly v impériu priamo neovplyvňovali vzťahy medzi Perziou a Rimanmi/Byzantíncami. Odpadnutie nestoriánov od konštantinopolských cisárov , ktoré bolo ich dôsledkom, síce urýchlil spoluprácu medzi perzskými kresťanmi a Sasánovcami, nebolo však jej základom, za ktorý možno považovať synodu v Seleukii-Ktesifóne (410) predchádzajúcu chronologicky vystúpeniu Nestória (428). Ak kresťanstvo rímskych a byzantských cisárov a ich poddaných nejako ovplyvňovalo zahraničnú politiku voči Perzskej ríši, bolo to predovšetkým tým, že kresťanstvo v neskoroantickom impériu úzko súviselo s jeho vnútornou politikou a tá, prirodzene, súvisela s politikou, ktorú uplatňovali vládcovia voči svojim susedom. Nepokoje, ktoré opätovne ohrozovali mestský život v období christologických sporov, zabraňovali cisárom pokúšať sa o invektúru voči okolitým národom, pretože viazali vojenský aj ekonomický potenciál ríše. Ide o jeden z dôvodov, prečo došlo v 5. storočí k upokojeniu vo vzťahoch medzi Rimanmi/Byzantíncami a Peržanmi. Vo východnej časti bývalej Rímskej ríše, ktorá nemusela čeliť tak silnému tlaku barbarských etník a ktorá bola i ekonomicky stabilnejšia, pritom mohli náboženské schizmy a s nimi súvisiace masové nepokoje byť hlavnou príčinou straty vojenskej iniciatívy na perzsko-rímskej hranici. Pokiaľ možno vo vzťahoch dvoch veľmocí hovoriť o nejakom posune súvisiacom s vývojom kresťanstva v Rímskej a Byzantskej ríši, tak istotne na ideologickej rovine. Homogénna identita Rimana-kresťana sa pod náporom vieroučných sporov rozpadla v 5. storočí na viacero menších identít a s ňou sa rozpadla i predstava cisárov o jednotne kresťanskej ríši, ktorá má v nekresťanskej Perzii vyrovnaného ideologického protivníka. V období christologických koncilov sa nepriateľom jednotlivých denominácii stávajú nie pohania za hranicami impéria, ale ideologickí oponenti z vlastných rád162. Zaostrenie na vnútro štátu síce automaticky nezotrelo ideologické napätie medzi dvoma mocnosťami Levanty, ale poskytlo priestor na prehodnocovanie zažitých postojov. Zaneprázdnenosť oboch ríšach konfliktmi v iných oblastiach a vnútornými spormi v 5. storočí znemožnila dvom vojenským súperom viesť medzi sebou vojny, ale na ich spoločnej hranici prebiehala kultúrna i intelektuálna výmena a obchod bez prerušenia. Ideologická propaganda stimulujúca nepriateľstvo medzi dvoma mocnosťami po tomto období útlmu stráca dych. Naopak zbližovanie dvoch mocností umožňuje byzantským historikom komunikovať s perzskými kolegami a používať aj ich zdroje163. Zároveň sa zväčšuje ochota riešiť konflikty dvoch mocností diplomaticky a zlepšujú sa vzťahy medzi cisárskym dvorom a dvorom Sasánovcov. Počínajúc rokom 422 sa požiadavka náboženskej slobody stáva štandardnou súčasťou mierových zmlúv medzi veľmocami164 – namiesto agresívnej podpory kresťanov na suverénom území cudzieho štátu prichádza k slovu diplomacia a kompromis. Ideologický posun od univerzálneho nepriateľstva k ochote perzské požiadavky akceptovať badať i v spôsobe, akým sa uzavierajú mierové zmluvy medzi dvoma veľmocami. Stačí porovnať mierovú zmluvu z roku 363, prakticky diktát víťaznej strany voči porazeným Rimanom165, a mier roku 506, ktorému predchádza dlhé diplomatické jednanie so snahou riešiť kľúčové záujmy oboch strán166. V obdobiach po vieroučných konciloch dobré vzťahy medzi cisármi a Sasánovcami budú nakoniec viesť až k vojenskej podpore jednej veľmoci druhej. Z početných vojenských stretov na perzsko-rímskom pomedzí možno len o jednom tvrdiť, že bol motivovaný nábožensky, a to o vojne medzi Theodosiom II. a Bahrámom V. (421-2). Podnetom sa stalo prenasledovanie kresťanov, ktoré zahájil na konci svojej vlády Jazdkart I. Podľa Theodóréta údajne perzekúciu vyprovokoval útok skupiny kresťanov v Perzii na zoroastriánsku svätyňu167. Išlo o iniciatívu protiperzsky orientovanej časti kresťanov v Perzii, čo dokladajú jej dobré styky s rímskou cirkvou a cisárskym dvorom168, na rozdiel od pro-perzskej strany, ktorá sa od roku 410 orientovala na perzský kráľovský dvor. Rímska ofenzíva roku 421 dokazuje, že Konštantinopol bol ochotný zasiahnuť na pomoc pro-rímskej strane v perzskej cirkvi. Dôvodov pre pomoc kresťanom v Perzii mohlo byť viacero a náboženstvo medzi nimi mohlo hrať hlavnú rolu. Theodosius II., ktorý vojnu vyhlásil, bol historikmi chválený za veľkú mieru osobnej zbožnosti169. Išlo pritom o prvé vážnejšie narušenie rímsko-perzských vzťahov od uzatvorenia zmluvy roku 363. Do akej mieri išlo o politický krok, ktorým cisár podporil pro-rímskych kresťanov v Perzii, a do akej mieri o osobnú invektívu panovníka známeho svojou náboženskou horlivosťou, nie je možné určiť. Je ale pravdepodobné, že Theodosiova osobnosť hrala vo vojne významnú úlohu, keďže iní cisári kresťanov v Perzii podobným zásahom nielenže nepodporili, ale naopak im pomoc poskytnúť odmietli. Vojna navyše vypukla v období, kedy konflikt na východnej hranici odčerpával zbytočne vojenský potenciál ríše potrebný v iných oblastiach, čo poukazuje na fakt, že za ňou stáli skôr osobné motívy zbožného Theodosia ako pragmatická politika. Náboženstvo figurovali aj v podmienkach prímeria Theodosiovej vojny, čo ďalej podporuje tvrdenie, že išlo o nábožensky motivovaný konflikt. Stret sa vyvinul nepriaznivo pre Peržanov170, ale cisár prevahu nevyužil na vznesenie obvyklých teritoriálnych nárokov. Namiesto toho svoje požiadavky obmedzil na ustanovenie náboženskej slobody v Perzskej ríši, vyvážené rovnakým krokom voči zoroastriánom na území rímskeho štátu171. Náboženský podtón zahraničnej politiky Theodosia II. možno sledovať i v jeho postoji k arménskemu povstaniu Vardana Mamikonida, ktorému zbožný cisár prisľúbil podporu v jeho odboji proti Peržanom172. Opäť išlo o krok, ktorý sa nezhodoval s dovtedy rešpektovanou dohodou medzi Rímskou a Perzskou ríšou173, a opäť v dobe, ktorá podobnému zásahu nepriala. Krátko nato, po Theodosiovej smrti a ešte pred kľúčovou bitkou pri Avarair (451), nový cisár Markianos podporu Arménii stiahol174. Cisári nepodporili ani druhé povstanie Vahana Mamikonida175. |