Náboženstvo vo vzťahoch Rímskej ríše a Perzskej ríše v období christologických konfliktov

Vývoj kresťanstva v Perzskej ríši

Do rokov 313-26 malo kresťanstvo v Perzii pozíciu jedného z mnohých menšinových kultov, ktoré boli už od dôb Partov v ríši tolerované. Pokiaľ dochádzalo k prenasledovaniu kresťanov, stávalo sa tak súčasne s prenasledovaním iných náboženských skupín v štáte, ako v období, kedy perzskému kráľovskému dvoru dominovala osoba magupata Kartíra (272-93)⁸². Proti kresťanstvu ako takému králi nezasahovali, práve naopak, Kronika z Arbely hovorí o rozkvete kresťanstva za vlády prvých perzských panovníkov⁸³ a porovnáva ju s prenasledovaniami kresťanov, ku ktorým v tej istej dobe dochádzalo v Rímskej ríši⁸⁴.

Situácia v Perzskej ríši sa zmenila po ideologickej polarizácii Rímskej ríše. Rímsky cisár sa ustanovil nielen za vládcu kresťanov žijúcich na rímskom území ale aj za hlavu kresťanov žijúcich na iných územiach, vrátane nepriateľskej Perzie⁸⁵. Navyše cirkevná hierarchia mimo impéria bola prepojená s cirkevnými autoritami v Rímskej ríši⁸⁶ a bola na nich závislá, napríklad v otázke menovania biskupov⁸⁷. Kresťania sa tak, nechcene, dostali v ríši Sasánovcov do podozrenia, že spolupracujú s odvekým perzským protivníkom a že posielajú Rimanom správy o stave ríše⁸⁸. Nedôvera voči nespoľahlivým poddaným spolu s tlakom zoroastriánskych kňazov na panovníka viedla opakovane k prenasledovaniam kresťanov v tomto období. Perzekúcia bola pozastavená iba počas vlády silných panovníkov, akým bol Jazdkart I. (399-420). Naopak k najsilnejším vlnám perzekúcie dochádzalo za vlády slabých panovníkov, ktorí sa opierali o moc kňazských skupín na perzskom dvore⁸⁹, ako sa to dialo počas vlády Bahráma V. (420-39)⁹⁰ alebo Jazdkarta II. (439-57)⁹¹.

Vývoj kresťanstva v Rímskej ríši nevyvolal len jednostrannú reakciu zhora, od perzských panovníkov, ale i zo strany ich kresťanských poddaných. Zdá sa, že v kresťanskom spoločenstve na území Perzie vznikli dve strany – jedna, ktorá si priala udržať styky s Rímskou ríšou a rímskou cirkvou a v súlade s rímskou politikou považovala Peržanov ako pohanov za svojich nepriateľov⁹², a druhá, ktorá sa pokúšala vyjsť perzským panovníkom v ústrety, zbaviť sa podozrenia z kolaborácie s nepriateľom a spojiť svoje záujmy so záujmami perzského štátu⁹³. Podpora, ktorú ponúkol Jazdkart I. kresťanom – jej výsledkom bola synoda v Seleukii-Ktesifóne (410), kde sa začal proces separácie perzskej cirkvi od cirkvi v Rímskej ríši⁹⁴ -, viedla k postupnému posilňovaniu pro-perzskej skupiny v rámci kresťanskej cirkvi v Perzskej ríši⁹⁵. Od počiatku 5. storočia možno pozorovať vo vzťahoch medzi Sasánovcami a kresťanmi v Perzii postupné zlepšenie. Kresťania prenikajú medzi nobilitu a dvorských hodnostárov⁹⁶, kde môžu pôsobiť na panovníkov podobne ako mágovia. Naďalej dochádza k prenasledovaniam kresťanov, ale tie začínajú byť do istej miery selektívne zamerané na tie zložky kresťanskej komunity, ktoré odmietajú spolupracovať so štátom⁹⁷. Po vyhlásení náboženskej slobody Bahrámom V. (422) sa vo všeobecnosti situácia kresťanov v Perzii, aj vďaka ich rastúcemu počtu a vplyvu na dvore, konsoliduje.

Prvý efezský koncil (431) predstavoval ďalší míľnik vo vývoji cirkvi na území Perzie. Nestoriáni, ktorí obývali východné pohraničie rímskeho impéria a boli vo veľkom počte zastúpení aj na pôde Perzskej ríše, sa utiekali do Perzie, kde získali väčšinové postavenie. Týmto spôsobom sa postupne pretrhávali putá, ktoré viazali kresťanov v Perzii k materskej cirkvi v impériu, a proces ich oddelenia od nepriateľskej ríše a spojenia s perzskými záujmami sa výrazne urýchlil. Perzskí králi na situáciu reagovali pružne. S ich posvätením⁹⁸ bola zvolaná synoda v Bét Lapet (484), na ktorej prijala perzská cirkev oficiálne nestoriánsku doktrínu. Tým sa zahájila spolupráca medzi perzskými vládcami a nestoriánskou cirkvou na území ich ríše. Sasánovskí vládcovia podporili nestoriánsku školu, ktorá po odchode z rímskej Edessy našla útočisko v perzskom meste Nisbis⁹⁹, a podporovali nové prenasledovania na svojom území, tentoraz kresťanov proti iným menšinám a predovšetkým proti nepriateľským kresťanským skupinám, ktoré ani po vzniku nestoriánskej cirkvi v Perzii nezanikli¹⁰⁰. Hodnostári perzskej cirkvi zastávali na kráľovskom dvore dôležité pozície¹⁰¹ a rovnako ako ich rímske náprotivky vykonávali pre dvor diplomatické a administratívne služby¹⁰². Kresťanstvo v Perzskej ríši získalo postavenie druhého štátneho náboženstva popri zoroastrizme¹⁰³.

Arménia, kaukazské kráľovstvá a Arabský svet medzi Rímskou a Perzskou ríšou

Arménia

Politické postavenie Arménie medzi dvoma veľmocami

Tento ťah síce dokázal utlmiť načas konflikt v kaukazskom regióne, ale neodstraňoval príčiny napätia medzi dvoma mocnosťami a ani jedna strana s výsledkami rozdelenia nebola spokojná. Presunutie arménskeho problému z klientského na vlastné územie len zvýšilo potrebu dvoch veľmocí - a obzvlášť Perzie, ktorá ovládala podstatne väčšiu časť pôvodného kráľovstva Arménov - brániť sa pred skutočnými aj potenciálnymi výbuchmi násilia, ktoré ich teraz ohrozovali znútra.

Obdobie po roku 377 charakterizuje perzská snaha o úplne politické aj ideologické podrobenie Perzarménie, v rámci ktorého bolo na území perzskej Arménie zavádzané zoroastrizmus. Medzi opatrenia uvádzané do praxe v Arménii patrilo zakladanie zoroastriánskych svätýň¹⁰⁵, vysielanie mágov na misie do kresťanských oblastí Arménie¹⁰⁶ a dokonca spísanie zoroastriánskej náuky ako protipól ku kresťanskému biblickému kánonu¹⁰⁷ a súčasne s tým preferovanie zoroastriánskej nobility v arménskej správe. Niektoré skupiny perzských Arménov odpovedali na asimilačnú politiku odporom a opakovaným úsilím o získanie politickej i náboženskej autonómie v rámci ríše Sasánovcov. Odboj Sasánovci vnímali ako vnútorné povstanie proti vlastnej autorite, ktoré bolo nutné potlačiť, aby nebola ohrozená stabilita ríše¹⁰⁸. Od 20tych rokov 5. storočia potreba upokojiť Arméniu narastala navyše v súvislosti s vzrastom moci Heftalitov na východe, pretože pre Perzskú ríšu bolo nevyhnutné, aby západné dŕžavy zbytočne nepútali perzské vojenské sily. Otvorenosť Perzarménie voči rímskym vplyvom a rímsko-arménske náboženské väzby v očiach perzských kráľov len zvyšovali nespoľahlivosť arménskych dŕžav, ktoré sa mohli obracať o pomoc - a skutočne tak robili¹⁰⁹ - na konštantinopolský dvor¹¹⁰. V rámci podpory pro-perzským nachararom, arménskym veľmožom, Bahrám V. zosadil v roku 428 posledného arsakovského vazalského kráľa v Perzarménii a súčasne s ním i perzarménskeho katholika. To vyvolalo novú vlnu odporu voči perzskej vláde a vnucovanému náboženstvu mágov zo strany kresťanskej šľachty¹¹¹. Odboj vyvrcholil v druhej polovici 5. storočia dvoma povstaniami vedeným vplyvnou rodinou Mamikonidovcov (450-1 a 481-4). Sasánovci boli schopní s oboma povstaniami sa vyrovnať s minimálnymi ústupkami a pokračovať v asimilačnom tlaku aj v 6. storočí.

V arménsko-perzských vzťahoch došlo k uvoľneniu len na krátku dobu po povstaní Vahana Mamikonida, počas vlády Valgaša I. (484-8). Valgašova tolerancia voči kresťanstvu súvisela s jeho politikou v centre ríše, kde sa pokúšal potlačiť vplyv mágov¹¹², aj s aktivitou Heftalitov, zoči-voči ktorej nemohol panovník riskovať nepokoje v Arménii. Kroky podniknuté proti mágom sa nakoniec Valgašovi nevyplatili, pretože kňazi sa postarali o jeho zosadenie¹¹³. Valgašov experiment sa z podobných dôvodov a s podobným výsledkom pokúsil zopakovať Kavád I.¹¹⁴. Rovnako ako Valgaš, Kavád bol konkurenčnými mocenskými skupinami zosadený a musel utiecť k Heftalitom¹¹⁵. Jeho návrat na trón súvisel s ústupkami voči šľachte i mágom a obnovením politického a náboženského tlaku v Perzarménii.

Vzťah Arménov k dvom mocnostiam usilujúcim o ich ovládnutie bol pomerne zložitý, podobne ako vnútorné vzťahy medzi kráľmi z rodu Arsakovcov a nachararmi. Šľachta v arménskom kráľovstve bola do veľkej miery nezávislá na kráľovskej korune¹¹⁶ a zvyknutá sledovať vlastné ciele, aj na úkor kráľovskej politiky¹¹⁷. Od počiatku perzsko-rímskeho zápasu o Arméniu časť z arménskych šľachticov podporovala rímske záujmy a časť perzské záujmy¹¹⁸. Ani smrť arsakovských kráľov, ani rozbitie nezávislej Arménie nedokázali odstrániť mocenský potenciál nachararov, ktorých nezávislosť nebola zásahom mocností okyptená. Odboj Mamikonidovcov, ktorá dokázala zmobilizovať Perzarméniu v dvoch povstaniach, je toho dostatočným dôkazom. Záujmy arménskej šľachty sa aj po rozdelení sústredili na udržanie vlastného nezávislého postavenia¹¹⁹. V novej politickej situácii to ale znamenalo buď usilovať sa o autonómiu v rámci jednej alebo druhej veľmoci, k čomu smerovalo odbojové hnutie v Perzarménii, alebo posilniť svoj vplyv aktívnou spoluprácou s mocenskými zložkami ovládajúcej ríše, k čomu dochádzalo na oboch stranách hranice rozdeľujúcej arménske kráľovstvo¹²⁰.

Postoj, ktorý dvor v Konštantinopole, zastával k napätiu medzi Peržanmi a Arménmi charakterizuje v 5. storočí diplomatický pragmatizmus. Obzvlášť v druhej polovici storočia Byzantínci museli čeliť vlastným vnútorným problémom, čo viedlo k ich neochote angažovať sa na východnej hranici impéria. Cisári nepodporili ani jedno z arménskych povstaní, hoci ich o to Arméni žiadali¹²¹. Naopak, nepokúšali sa do vývoja v oblasti zasahovať, z obavy, že by tým vyvolali odvetu Peržanov¹²². Po neúspešnom povstaní Vardana Mamikonida (450-1) badať v rímsko-arménskych vzťahoch ochladnutie, ktoré súviselo tak s neochotou cisárov Arménov politicky podporovať, ako s ich odmietnutím Zenónovho Henótikonu a príklonom k monofyzitizmu¹²³. Po tomto dátume sa arménski duchovní neobjavujú na ríšskych konciloch, a to im umožňuje sústrediť sa na konflikt medzi Arménmi a Peržanmi¹²⁴. Rozchod rímskej a arménskej cirkvi dovŕšil Dvinský koncil (554), na ktorom arménska cirkev prijala monofyzitskú doktrínu.

Úloha náboženstva v Arménii

Špecifické postavenie získalo kresťanstvo v Arménii v súvislosti s politickou opozíciou Perzarménie voči Perzskej ríši. Podobne ako v rímskom prostredí, náboženstvo súviselo s arménskou identitou po roku 301. Po zániku samostatnej Arménie sa stalo nositeľom arménskej štátnosti v Perzskej ríši. Svoju rolu v tom hral i fakt, že v protiklade k arménskym nachararom boli Peržania, perzská miestna správa aj z Perzie vysielaní mágovia vnímaní ako Arménii cudzí element, ktorí jej je vnucovaný zvonka. Kým zoroastriánska nobilita s Peržanmi spolupracovala¹³¹, kresťanstvo sa začalo spájať s tými zložkami Arménie, ktoré požadovali autonómiu. Pre všetkých kresťanských arménskych historikov je príznačné, že stotožňujú kresťanstvo s odporovým hnutím v Arménii¹³². Podľa Ghazara Pharpeciho, ktorého história hraničí v niektorých ohľadoch takpovediac s hagiografiou, sa dokonca z Mamikonidovcov stávajú kresťanskí svätí - mučeníci¹³³. Treba však mať na pamäti, že všetky použité zdroje vznikali v prostredí arménskej cirkvi a je prirodzene, že ich autori, ktorí patrili k cirkevným hodnostárom Arménie, mohli a pravdepodobne i pripisovali kresťanstvu v Arménii väčší význam, aký mohlo mať v skutočnosti. Je zaujímavé, že arménska cirkev nikdy neuznala kresťanské obce v Perzii a nevytvorila s nimi väzby, ktoré by mohli konkurovať jej väzbám na rímsku cirkev¹³⁴. Môže to súvisieť s politizáciou náboženstva v Arménii, ktorá nebola ochotná prijímať akúkoľvek ideológiu, hoci i kresťanskú, ktorá by ju zbližovala s Perziou.