Náboženstvo vo vzťahoch Rímskej ríše a Perzskej ríše v období christologických konfliktov

Spoločenský význam kresťanstva v Rímskej ríši

Biskupi prijímali úlohy štátnych úradníkov a niekedy ich úplne nahrádzali, obzvlášť v oblastiach a situáciách, kedy sa pôvodná rímska správa rozpadla¹⁹. V prípade obliehania alebo zatiahnutia mesta do vojenského konfliktu vyjednávali s nepriateľom²⁰ a starali sa o potreby obyvateľstva²¹. Tým, že cisárska legislatíva vynímala cirkevných hodnostárov z niektorých povinností²², im umožňovala zvyšovať svoj majetok a výsledne i ekonomický a politický vplyv. Metropoliti najvýznamnejších centier ríše – Ríma, Konštantinopolu, Alexandrie a Antiochie – v svojich rukách sústredili takú moc, obzvlášť pokiaľ išlo o masy ľudí, že konkurovali aj moci cisárom vyberaných prefektov²³. Patriarchovia Alexandrie, napríklad, ovládali trh s egyptským obilím, čím dokázali ochromiť ostatné časti ríše a týmto prostriedkom si dokázali vynucovať podporu v teologických sporoch²⁴.

Masy bezprávnych občanov, humiliores, ktoré stratili starý politický význam, nachádzali v náboženstve ventiláciu pre frustráciu a často jediný priestor, ako vyjadriť svoj politický alebo ideologický názor²⁵. V dusivom prostredí autoritatívneho štátu sa cirkevní predstavitelia stávali zástupcami ľudových záujmov. V mene ľudu predkladali cisárovi petície²⁶, stáli na strane chudobných, keď ich bohatí, členovia správnych orgánov alebo táboriace vojsko vykorisťovali²⁷. Toto puto medzi vrstvami chudobného obyvateľstva miest a kňazstvom upevňovala ešte viac charitatívna činnosť cirkvi, na ktorej sa mnohé skupiny bezprávnych občanov ríše stali závislé²⁸. Pri voľbe biskupov preto často dochádzalo k nepokojom, keď masy podporovali svojho kandidáta proti kandidátovi vybranému cisárom²⁹ alebo keď sa snažili presadiť svojho favorita viaceré ľudové skupiny³⁰. Výtržnosti súvisiace s voľbou, zosadzovaním alebo výstupmi biskupov sa stali počas 5. a 6. storočia bežnými javmi.

Cisári sa od čias Konštantína I. štylizovali do role ochrancov kresťanov, čo bol často jediný kontakt, aký so svojimi poddanými udržiavali³¹. Tým, že si osvojili právo dosadzovať a zosadzovať biskupov a zvolávať koncily, mohli zasahovať do náboženských pomerov v ríši podľa svojich záujmov³². Napríklad už Konstantius II. sa pokúšal dosadzovaním a zosadzovaním presadiť na území východorímskeho impéria ariánske kresťanstvo³³. Panovníci verili, že prostredníctvom náboženstva ovládnu aj najnižšie masy svojich poddaných a podriadia ich svojej absolútnej autorite. Uznesenia koncilov prechádzali do legislatívy ako zákony platné v celej ríši. Cisári sa starali o ich presadenie v praxe, pričom využívali vojenskú silu a neštítili sa zasiahnuť proti širokým vrstvám ľudu³⁴. V prameňoch sa znova a znova objavuje záujem cisárov o náboženské zjednotenie impéria, ktoré by korunovala ich vlastná autorita³⁵.

Ideologická úloha kresťanstva v Rímskej ríši

Ideologická úloha kresťanstva v rímskom štáte je dobre patrná z písomných pamiatok rímskych a byzantských autorov, keďže jednou z funkcii ich diel bolo propagovať štátnu ideológiu. Pre primárne kresťanské pramene (cirkevní historici, kresťanské kroniky z Mezopotámie) je príznačné, že vnímajú kresťanstvo absolútne. Iné náboženstvá, včítane perzského zoroastrizmu, sú zavrhnuté ako absolútne nepravdivé. Ctitelia falošného náboženstva mágov sú bezmocní zoči-voči moci kresťanského Boha³⁹ a z času na čas sa sami musia obrátiť o pomoc ku kresťanským svätým⁴⁰. Zoroastriánski kňazi sú podvodníci⁴¹, na rozdiel od Kristových zástupcov, ktorých zázraky nie sú spochybňované⁴². Absolutizácia ideológie rímskeho štátu implikuje, že i moc ríše, ktorá sa označuje za Kristovo kráľovstvo na zemi, a autorita jej cisárov je absolútna, Bohom podporená. Tým sa stáva plne záväznou pre poddaných cisárov, ktorým prislúcha ich bezvýhradne poslúchať, a zároveň ospravedlňuje zásahy smerujúce proti neveriacim, obzvlášť ak ich motivuje ochrana kresťanov na území pohanov⁴³ alebo pomoc kresťanským panovníkom pohraničných kráľovstiev⁴⁴. Podľa tejto skupiny zdrojov Boh opakovane zasahuje do rímsko-perzských konfliktov na strane Rimanov⁴⁵ a pokiaľ víťazia Peržania, nie je to dôsledok lepšej armády alebo velenia, ale Boží trest proti hriešnym obyvateľom kresťanského impéria na zemi, ktorí sa vzpierajú kresťanským, teda i štátnym normám⁴⁶. Z teologického hľadiska sa vojenský i ideologický zápas medzi dvoma veľmocami sa stáva súčasťou kozmickej vojny medzi Bohom a Satanom⁴⁷.

Byzantskí historici 6. storočia pristupujú ku kresťanstvu ako k médiu pre ideológiu opatrnejšie. Prokopios aj Agathiás sa vyhýbajú narážkam, ktorými by spájali kresťanstvo s opozíciou voči Perzii. Obaja historici sa zaujímajú aj o perzské dejiny a náboženstvo a nevnímajú perzských kráľov jednostranne iba v negatívnom svetle. Tento rozdiel vnímania súvisí jednak s historiografickou tradíciou, z ktorej obaja byzantskí autori vychádzajú, ale i so zmenou v ideologickej pozícii kresťanstva v impériu. Kresťanstvo, ktoré pôvodne vymedzovalo identitu rímskych občanov v primárne nekresťanskom priestore, sa pod vplyvom christologických koncilov v 5. storočí začína spájať s lokálnou identitou súvisiacou s niektorým z kresťanských vyznaní⁴⁸. Antagonizmus sa presúva z polohy pohan/kresťan do napätia medzi jednotlivými denomináciami, čo následne oslabuje napätie medzi kresťanskými Byzantíncami a nekresťanskými Peržanmi. Napokon, ideologický posun vyplýva aj z rastúcich diplomatických stykov medzi dvoma ríšami, ktoré nevyhnutne pripúšťali ideologickú spoluprácu.