Ana səhifə

Úvod Ľudovít XIV


Yüklə 133.74 Kb.
səhifə1/3
tarix25.06.2016
ölçüsü133.74 Kb.
  1   2   3

Obsah

Úvod................................................. 2

Ľudovít XIV.

Láska na kráľovskom dvore........ 4

Slúžka po boku kráľa................. 5

Madame de Montespan............... 6

Madame de Maintenon............... 14

Ľudovít XV.

Madame dePompadour............... 19

Madame du Barry...................... 26


Záver.................................................................. 34

Použitá literatúra................................................ 35

Úvod
Vo svojej práci sme sa rozhodli bližšie venovať osudom kráľovských mileniek, pretože pri pojme metresa sa nám aj dnes vybaví v prvom rade hriešny, výstredný a hýrivý spôsob života. Historici nám približujú veľké milenky minulých čias ako povrchné, márnomyseľné, pôžitkárske a nezodpovedné kreatúry. Tento obraz o nich sa udržal dodnes. V skutočnosti boli tieto ženy väčšinou oveľa lepšie než povesť, ktorá ich sprevádza.

Panovníci 17. a 18. storočia mali z politického hľadiska, niekedy však len teoreticky, absolútnu moc. Štátnemu záujmu a dynastickým požiadavkám sa museli podrobiť, iba pokiaľ šlo o vlastné šťastie. Sobáše uzatvárali iba v politickom záujme, pričom sa do úvahy nebrali žiadne sympatie, či city. Preto sa k sebe kráľovský manželia len zriedkakedy hodili. Monarchovia pokladali manželstvo za povinnosť a o lôžko sa s manželkami delili iba na to, aby splodili legitímnych potomkov a zabezpečili dynastii následníka trónu. A preto naplnenie citovej prázdnoty hľadali u svojich mileniek.

Metresa teda mala oveľa dôležitejšiu úlohu, než iba potešiť panovníka v posteli. Ona bola slobodne vyvolenou družkou, ktorá kráľovi poskytovala to, čo mu kráľovná dať nemohla: lásku, porozumenie, dôveru.

Vzťah s metresou teda nebol iba chvíľkovou aférou. Pre mužov s ktorými žili znamenali toľko, že sa k nim verejne priznávali a udeľoval im titul maitresse en titre – oficiálna milenka. Boli nekorunovanými kráľovnami.

Absolutionizmus bol dobou veľkých metres. Našli by sme ich takmer na každom európskom dvore. Saský kurfirst August Silný i anglický kráľ Karol II. sa preslávili množstvom mileniek. Predovšetkým vo Francúzsku sa metresy stali priam inštitúciou, a niektoré favoritky francúzskych kráľov dokonca vošli do dejín. Takmer každý pozná mená madame de Pompadour, či madame de Montespan, zato však o kráľovnej Márii Leszczynskej, manželke Ľudovíta XV. nepočul skoro nikto. Francúzsky králi mali počas svojho života spravidla niekoľko mileniek. Každá z týchto žien bola svojím spôsobom pozoruhodná a rovnako pozoruhodný bol aj ich život.

Preto sme sa rozhodli načrtnúť portréty posledných štyroch veľkých metres v dejinách absolutistického Francúzska a aj trochu poopraviť predstavu o týchto ženách.



Ľudovít XIV. (1638 – 1715)

Láska na kráľovskom dvore


Ľudovít mal dvadsať rokov, keď stretol najväčšiu lásku svojho života. Mladý panovník holdoval poľovačke a oslavám na dvorných plesoch. Ako pravý vnuk Henricha IV. mal slabosť pre nežné pohlavie a o štátne záležitosti sa v tom čase veľmi nezaujímal. Vládnutie prenechal svojmu prvému ministrovi, kardinálovi Mazarinovi. Tento vynikajúci politik mal sedem neterí, ktoré postupne uvádzal na francúzsky dvor.

Mária Manciniová, najmladšia neter, sa po prvý raz objavila na dvore vo februári 1957, keď mala sedemnásť rokov a nezodpovedala prevládajúcemu idolu krásy. Iba mladý kráľ bol ňou na prvý pohľad očarený. Vydržali sa zhovárať celé hodiny a čoskoro sa stali nerozlučnými. No vzťah neprerástol hranice nevinnej romance, lebo Mária ako nevydaté dievča bolo ustavične pod dozorom gardedámi. Lenže tí dvaja po sebe priam prahli a pri pohľade na nich kráľovná matka i Mazarin museli začať biť na poplach. Keby sa Mária vydala, mohla sa bez problémov stať kráľovou milenkou, no v nijakom prípade nemohla byť kráľovnou. Zaslepené mladé dievča sa však chcelo vydať len za Ľudovíta a všetci sa začali obávať, aby aj kráľ neprišiel na myšlienku oženiť sa s Máriou. Francúzsky panovník sa v každom prípade musel oženiť s kráľovskou princeznou. Do úvahy prichádzala španielska infantka Mária Terézia. To napokon uznal aj Ľudovít a navždy sa rozlúčil s prvou a možno aj jedinou láskou svojho života.

Máriu Manciniovú však jej žiaľ zničil. Panovníka z celého srdca milovala, no jeho metresou sa stať nechcela. Nechala sa zosobášiť s kniežaťom Colonnom. Po krátkom čase manžela opustila a až do svojej smrti roku 1715 bezcieľne blúdila po Európe.

Slúžka po boku kráľa


Ľudovít sa zriekol osobného šťastia a v júni 1660 sa zosobášil s dcérou španielskeho kráľa Máriou Teréziou. Mladá kráľovná bola, podľa svojich memoárov, po celý život zaľúbená do svojho manžela, no Ľudovít si konal len svoju povinnosť. Po celý život sa k nej však správal úctivo a plnil si manželské povinnosti. Za dvadsaťtri rokov manželstva kráľovná priviedla na svet šesť detí, z ktorých však prežil len následník trónu.

Kráľ však po čase milostných dobrodružstiev zatúžil opäť po láske. Jeho novou vyvolenou sa stala komorná jeho švagrinej Henriety Anglickej, manželky Filipa Orleánskeho. Lujza de Valliére sa stala oficiálnou metresou. V novom postavení nikdy nebola šťastná. Kráľa síce milovala, no tento vzťah bol predsa len v rozpore s náboženskými prikázaniami. Roku 1663 tajne priviedla na svet prvé zo štyroch detí. Dospelosti sa dožili len dve z nich – Mária-Anna a Ľudovít. Kráľ uznal obe svoje nemanželské deti za legitímne. Stali sa z nich madmoiselle de Blois a gróf de Vermandois. Týmto aktom sa Ľudovít vzoprel všetkým pravidlám panujúcej morálky.

Za posledné roky sa z neho stal sebavedomý panovník, ktorý celkom vedome podporoval kult osobnosti a stal sa stredobodom spoločenského života. Toto všetko malo politický zámer. Etiketa, slávnosti a zábavy, ale aj vojny zabránili vojvodom a grófom premýšľať o vzbure. Kráľovým vnútropolitickým cieľom poslúžilo aj rozšírenie loveckého zámku vo Versailles. Od roku 1682 až do Francúzskej revolúcie slúžil ako rezidencia panovníka, kde panovník systematicky pripútaval aristokraciu k sebe a k dvoru.

Skromná Lujza de La Valliére sa vôbec nehodila do nádherného, prepychového prostredia svojho milenca, mala však priateľku, ktorá spĺňala všetky fyzické i psychické predpoklady, reprezentujúcu barokovú dvornú kultúru: Francoise-Áthénais de Montespan.


Madame de Montespan (1641 – 1707)
Druhú časť krstného mena si táto dáma zvolila sama a dokonale vystihovala jej extravagantnú povahu. Zbožňovala nápadné, nádherné róby a sebavedomým, priam kráľovským vystupovaním zatienila všetky ostatné dámy na dvore. Takúto ženu si Ľudovít jednoducho nemohol nevšimnúť. Bola pre neho ako stvorená, s ňou sa mohol podeliť o svoju lásku k luxusu a pompéznosti a viesť život vo veľkom štýle.

Francoise sa narodila 5. októbra 1641 ako dcéra Gabriela de Rochechouart, vojvodu de Mortemart, Lussac a Vivonne, kniežaťa z Tonay-Charente, a Diany Grandseigne. Patrili k najvyššej šľachte v krajine. Detstvo prežila v zámku Poitou, neskôr ju poslali na výchovu do kláštora Sainte-Marie de Saintes. Keď roku 1660 konečne opustila kláštor, stala sa dvornou dámou Márie-Terézie. Čoskoro si našla snúbenca. Stal sa ním Louis-Alexandre de la Trémoille, markíz z Noirmoutiers. La Trémoille sa roku 1662 zaplietol do súboja, ktoré boli v tom čase pre šľachticou pod hrozbou smrti zakázané a preto musel utiecť z krajiny. Netrvalo dlho a Francoisenašla nového kandidáta na sobáš – Louisa-Henriho de Pardaillan de Godrin, markíza de Montespan. Markíz však nebol dobrou partiou. Topil sa v hráčskych dlhoch, čím sa nápadne podobal svojmu nastávajúcemu svokrovy. Svadba sa konala 28. januára 1663. Hoci mladí manželia od samého začiatku muesli bojovať s finančnými ťažkosťami, už desať mesiacov po svadbe sa im narodila dcéra Marie-Christine a roku 1665 syn Louis-Antoine. Francoise-Athénais sa oddávala vzrušujúcemu životu na dvore, kým jej manžel vykonával službu vo svojom regimente. Na nič viac zatiaľ nemyslela, aj keď kráľova náklonnosť k nej bola čoraz očividnejšia. Jej manželstvo však bolo čoraz viac zaťažené dlhmi, a preto sa jej náklonnosť k manželovi časom rozplynula. Zistila, že má len dve možnosti:buď bude viesť luxusný, no nemorálny život na dvore po boku kráľa, alebo bude cnostne a nudne žiť niekde na vidieku, ustavične zaťažená dlhmi. Rozhodla sa pre prvú možnosť.

Na jar 1667 sa začala vojna so Španielskym Nizozemskom a Ľudovít XIV. sa vydal k svojim oddielom do Flámska a ako bolo v tom čase zvykom, cestoval s veľkým sprievodom a príslušnou pompou. Aj dámy tiahli do boja. Kedže čerstvo vymenovaná vojvodkyňa de Vaujours, Lujza de La Valliére bola opäť tehotná, cesty sa nezúčastnila. Zato kráľ nástojil na spoločnosti svojej manželky a jej dvora, teda hlavne dvorných dám, medzi ktorými nechýbala madame de Montespan. Výprava bola pre Ľudovíta úspešná nielen po vojenskej stránke, ale aj v láske zaznamenal úspech. Po dobití Charloi Francúzmi v máji 1667 sa rozhodol stretnúť so svojou manželkou v Avesnes. Mnohé naznačuje, že v tých júnových dňoch počas pobytu v Avesnes Madame de Montespan podľahla Ľudovítovmu naliehaniu a stala sa jeho milenkou. Najskôr to však muselo ostať utajené, lebo Madame bola vydatá žena a vzťah k nej bol dvojitým cudzoložstvom. A ešte čosi sťažovalo situáciu,a to monsier de Montespan.

Markíz totiž ženu miloval a vôbec nemal v úmysle s kýmkoľvek sa o ňu deliť. Preklínal svoju ženu a kráľa a správal sa ako šialený. Chcel sa zmocniť svojej manželky násilím, pretože sa pred ním ukrývala u svojej priateľky. Násilníka zatkli, ale po mesiaci ho prepustili s podmienkou, že sa odoberie na svoje majetky v Gaskonsku. Markíz sa však správal stále ako pomätený a predstieral, že sa stal vdovcom. Bol schopný všetkého a jeho manželka prežila roky v ustavičnom strachu, vydýchla si až roku 1674, keď markíz konečne súhlasil s rozvodom.

Kráľ musel byť teda vášnivo zaľúbený, keď pristal na taký komplikovaný vzťah. Na začiatku sa Ľudovít usiloval čo najviac skrývať svoj nový vzťah. Lujza de La Valliére bola naďalej maitresse en titre, ale táto situácia bola pre ňu bolestivá a ponižujúca. Napriek tomu dlhé roky neodišla z dvora, znášala ponižovanie a Madame de Montespan robila dobre že nie komornú. Až roku 1674 sa utiahla do kláštora karmelitánok, kde roku 1710 vo veku šesťďesiatšesť rokov zomrela.

Ešte prv sa však objavili nové problémy, lebo Francoise roku 1669 otehotnela. Porodila dcéru, ktorá sa však dožila len troch rokov. Už roku 1670 priviedla na svet Louisa–Augusta, roku 1972 nasledoval Louis-César, a o rok neskôr ešta dcéra Loise-Francoise. Vzhľadom na žiarlivosť markízinho manžela, ktorý bol oficiálne otcom týchto detí, bolo treba existenciu nelegitímnych kráľovských potomkov utajiť. Na tieto účely Madame de Montespan kúpila dom vo Vaugirard, kde deti žili v opatere guvernantky Scarronovej, tridsaťštyri ročnej inteligentnej a diskrétnej vdovy. Medzi týmito celkom odlišnými ženami vzniklo čosi ako priateľstvo, ktoré sa však o niekoľko rokov zmenilo na nevraživosť. Podľa vtedajších právnych predstáv bol Ľudovít XIV. Kráľom z Božej milosti. Vzhľadom na toto kráľovo presvedčenie boli aj jeho deti, a to aj nemanželské, čímsi výnimočným. A preto sa už roku 1673 rozhodol, že tieto deti legitimizuje, ale pretože markíza bola vydatá, vo farskej matrike neuviedli meno matky. 20. septembra 1673 teto Ľudovítov krok schválil aj parlament a deti dostali vysoké tituly. Louise-August sa stal vojvodom z Maine, Louise-César grófom de Vexin a Louise-Francoise dostala titul mademoiselle de Nantes.

V polovici 70. rokov bola markíza na vrchole. Ľudovít ju priam zbožňoval a zahŕňal darmi. Roku 1674 jej daroval celú krabicu so šperkami. Minister Colbert dostal presné pokyny, čo má šperkovnica obsahovať:„.....jeden perlový náhrdelník ,dva páry náušníc, jeden s diamantmi, druhý s rôznymi drahokamami, jeden diamatový náhrdelník, jeden náhrdelník s rozličnými drahokamami, aby sa dali rozoberať a vzájomne kombinovať. Kamene majú hrať všetkými farbami, aby sa ku všetkému hodili, jeden pár perlových náušníc a štyri tucty gombíkov s vymeniteľným kameňom. Vonkajšia strana má byť posiata drobnými diamantmi, ktoré by sa ku všetkému hodili.....“(Ľudovít XIV. , 6. júna 1674, list ministrovi Colbertovi ). Neskôr jej daroval pozemok v Clagny neďaleko Versailles, kde architekt Jules Hardouina Mansart vystaval zámok, ktorý bol počas revolúcie roku 1789 zbúraný. Práce na zámku trvali desať rokov a pohltili viac ako dva milióny livrov (3 milióny eur) , na tie časy závratnú sumu. A aj pokiaľ šlo o zariadenia, madame de Montespan nepoznala hranice. Zámok sa stal prepychovou stavbou a dokonca mal aj malý sedliacky dvor. Markíza sa správala namyslene, arogantne, akoby bola kráľovnou, a rokmi bola čoraz panovačnejšia. Nik nemal drahocennejšiu a extravagantnejšiu garderóbu ako ona. Jej slávne zlaté šaty boli celé zo zlatej látky s výšivkou v inom tóne zlatej, popretkávané zlatými nitkami a priam posiate diamantmi.

Ľudovít XIV. bol unesený touto ženou, ktorá tak isto ako on milovala pompéznosť a luxus. Obaja boli typickými predstaviteľmi baroka. Ukázalo sa, že markíza je kongeniálnou partnerkou monarchu stojaceho na vrchole moci. Na verejnosti i v spálni bola Francoise presne tým, čo horkokrvný Bourbon potreboval. Niekedy sa však Montespanovej temperament nedal spútať. Jej ostrého jazyka sa báli na celom dvore. Často prekračovala tenkú hranicu medzi vtipom a urážkou, čo sa nepáčilo ani kráľovi. Mala sklon k prudkým výbuchom zlosti. Abbé de Choisy zaznamenal prípad z roku 1675, keď sa kráľ po smrti svojho najschopnejšieho vodcu Turrena rozhodol vymenovať sedem generálov za francúzskych maršalov. Keď sa to madame de Montespan dozvedela, poprehrabúvala kráľovi vrecká a našla zoznam povýšených. Keď zistila, že medzi nimi chýba jej brat, vojvoda z Vivonne, dostala záchvat zlosti, ktorý mocnému Ľudovítovi XIV. priam vzal reč. Vyhovoril sa na nedopatrenie ministra Louvoisa a prikázal mu doplniť zoznam. Ľudia komentovali vymenovanie maršalov slovami: „Siedmi sa vypracovali mečom, ôsmemu pomohla pošva.“(Bernier: Ludwig XIV., s. 192).

Madame de Montespan vždy využila svoje postavenie v prospech rodiny a na zabezpečenie lepších funkcií pre svojich príbuzných. Jej otec sa stal guvernérom Paríža a najmladšia sestra abatišou vo Fontevrault, hoci dovtedy bol tento úrad vyhradený princeznám z kráľovského rodu. Odhliadnuc od protekcie pre svoju rodinu nemala markíza žiadny vplyv na politiku. Metresa mala kráľa len zabávať a žiariť na množstve slávností, ktoré usporiadal. Francoise však ani nemala žiadne ambície v tomto smere. Bola priveľmi povrchná, aby sa zaoberala vážnymi vecami. Jej život celkom vyplnila starostlivosť o krásu a garderóbu. Milovala však divadlo a hudbu, a preto bola vyhľadávanou mecenáškou mnohých umelcov – Jeana Bptista Lullyho(zakladateľ francúzskej národnej opery), Jeana Racina i Moliéra, veľkých klasikov francúzskej literatúry. Markíza stále stúpala.

Aká vášnivá bola v kráľovej posteli, taká chladná vedela byť k ľuďom, najmä nižšie postaveným. Jej kočiar raz zrazil akéhosi chudáka. Dámy z jej sprievodu boli zdesené, s plačom sa skláňali nad telom zraneného. Markíza sa však ani neunúvala vystúpiť, iba chladne poznamenala, že keby sa to nestalo pred ich očami, vôbec by ich to nevzrušovalo. Napokon kočiš na toho chudáka skríkol, že dáma v takom postavení vždy jazdí rýchlo. Madame de Montespan kráľovná nenávidela oveľa viac ako La Valliérku. Markíza si nikdy nenechala ujsť príležitosť, aby mohla Márii- Terézii ukázať, aké je jej postavenie. Ponížená kráľovná si raz vzdychla: „Tá pobehlica ma raz privedie do hrobu.“ Aj cirkev sa už dlho pohoršovala nad týmto dvojitým cudzoložstvom. Francoise dokonca istý vikár odmietol vyspovedať, kým neskončí so svojim hriešnym životom. Ľudovít dal okamžite poslať po biskupa z Meaux Bossueta, ktorý však postup duchovného schválil a vyzval kráľa, aby vzťah skončil. Za veľkých emócií sa teda milujúca dvojica rozišla.

Kráľ znova odtiahol so svojimi oddielmi do Flámska a Francoise sa utiahla do Clagny. Ľudovít jej však skoro denne písal, zatiaľ čo ona sa venovala skrášľovaniu svojho domova. Neskôr sa spolu stretávali pri oficiálnych príležitostiach. V júli 1676 sa však zdržanlivosť dvojice skončila. Po návrate so severných hraníc ríše sa kráľ neodkladne pobral do Clagny. Výsledok ich opätovného spojenia sa dostavil neskôr – roky 1677 markíza porodila dcéru Francoise-Marie a roku 1678 syna Luisa-Alexandra. Bol to však už začiatok konca metresy.

Po prvý raz vo svojej kariére sa musela obávať o svoje postavenie. Roku 16677 sa Ľudovít zaľúbil do dvornej dámy svojej švagrinej vojvodkyne z Orleáns – madame de Ludres. Na dvore ju začali považovať za novú maitresse en titre. Tento vzťah sa však skončil pre indiskrétnosť madame, ktorá zakrátko zmizla z dvora. Len čo sa táto situácia vyriešila, objavila sa nová konkurencia v podobe Marie-Angélique de Scorailles de Rousille, barónky de Fontanges. Bola to truchu hlúpa sedemnásťročná dievčina nevinného výrazu, chýbal jej esprit a dar ducha. Kráľovi to však, napodiv, neprekážalo a zaľúbil sa. Marie-Angelique sa nevedela dočkať, kedy sa stane oficiálnou metresou. Madame de Montespan sa však tiež snažila udržať si milenca, no tomu jej hašterivosť a výbuchy zlosti čoraz viac prekážali. So škrípaním zubov sa musela pyšná metresa zmieriť so svojou sokyňou. Navonok zostala maitresse en titre, no aj to bolo už len otázkou času. Pozorovateľ Primi Visconti zaznamenal, že kráľ žije so svojimi metresami tak, akoby patrili k rodine. Celý svet vedel, že Ľudovít má po svojom boku dve ženy. A každý počítal s tým, že čoskoro dôjde k pádu Montespanovej. Najprv, roku 1679, Ľudovít vymenoval svoju starú metresu za dozorkyňu v domácnosti kráľovnej. Táto pocta patrila len členom kráľovskej rodiny. Nikdy však nedostala titul vojvodkyne, pretože potom by musel byť udelený aj jej manželovi. Markíza však mala právomoci vojvodkyne (mohla sedieť v prítomnosti kráľovnej). Toto veľkorysé gesto predznačovalo podobný osud, ako stihol Lujzu de Valliére, a teda odchod z dvora. Situácia bola jasná viac menej vtedy, keď bola Maria-Angelique vymenovaná za vojvodkyňu. Fontangesová sa však z kráľovej priazne netešila dlho, pretože roku 1680 sa jej narodilo mŕtve dieťa a ona sa už z pôrodu celkom nevystrábila. Utiahla sa z dvora a v dvadsiatich rokoch zomrela na zápal pľúc.

Roku 1678 pamäti dokazujú, že markíza až neuveriteľne pribrala a už v ničom nepripomínala peknú ženu. Naďalej však aspoň navonok ostávala oficiálnou metresou. Napriek tomu si už nedokázala získať Ľudovíta späť. Jej najväčšou rivalkou sa stala žena, od ktorej by to bola očakávala najmenej – guvernantka jej detí. Približne od roku 1673 sa vzťah Scarronovej a kráľa začal prehlbovať a Ľudovítovi sa tak zapáčila, že si navykol takmer denne s ňou konverzovať. Madame de Montespan vo svojej arogantnosti tomuto vzťahu nepripisovala nijakú vážnosť. Ešte aj keď bola táto vdova roku 1675 vymenovaná za markízu de Maintenon, považovala to iba ako uznanie pri výchovu kráľovských detí. Ešte aj počas búrlivej aféry s madmoiselle de Fontanges kráľ pokračoval v návštevách, čo bolo jasným znakom, že k tejto žene cíti hlbokú náklonnosť. Roku 1680 ju zbavil funkcie guvernantky a keď sa jeho syn oženil s Máriou Kristínou Viktóriou Bavorskou, madame de Maitenon dostal a jedno z najvyšších miest v domácnosti mladej manželky následníka trónu.

Rok 1680 mal byť pre madame de Montespan rozhodujúci v inom ohľade. Na verejnosť prenikla travičská aféra, ktorá rezonovala v celej Európe. Všetko sa začalo roku 1676 zatknutím markízy de Brinvilliers, rodenej d´Aubray, ktorá poslala na druhý svet niekoľko členov svojej rodiny tým, že im do jedla dlhší čas pridávala do jedla malé dávky jedu. Tento prípad odhalili náhodou, keď sa markízin milenec sám otrávil pri pokusoch s jedom. Tento pozoruhodný prípad priviedol políciu na možnú súvislosť inými prekvapujúcimi úmrtiami. Politické vyšetrovanie odhalilo škandál, ktorého nitky viedli až do najvyšších spoločenských kruhov. Roku 1677 sa podarilo odhaliť združenie parížskych bosoriek, čo vyvolalo obrovskú vlnu zatýkania, ktorému neunikla ani najobávanejšia čarodejnica Cathérine Montvoisinová, zvaná La Voisin. Dopyt po službách a metódach bosoriek a čarodejníkov bol neskutočne veľký a ich zákazníci pochádzali zo všetkých spoločenských vrstiev. Prejavila sa pravá hrozivá tvár francúzskej spoločnosti. Manželstvá z rozumu sa ukázali ako zdroj nešťastia, kde si nejeden partner neželal nič viac ako smrť partnera. Navyše život na dvore bol až neskutočne nákladný a bolo ho treba z niečoho financovať. Dedičstvo bolo často jedinou záchranou z finančnej tiesne. Vyriešenie všetkých problémov sľubovali parížske bosorky, ktoré distribuovali aj afrodiziaká a takzvané prášky lásky, ktoré obsahovali hlavne moč, spermie, menštruačnú krv a ropuší sliz. Vo vyšších kruhoch sa popularite tešil tzv. dedičný prášok, pretože medicína nevedela dokázať prítomnosť jedu v krvi. Kto sa neodvážil na takýto radikálny krok, mohol sa uspokojiť len s rituálnou vraždou nenávidenej osoby. Vyšetrovanie travičskej aféry trvalo skoro tri roky, prinieslo stovky zatknutí a popráv. Sám kráľ požadoval úplné vyšetrenie škandálu. Podozrivý boli skoro všetci príslušníci vysokej šľachty. To najhoršie však malo len prísť. V súvislosti s týmito udalosťami sa objavilo aj meno kráľovej metresy. Dcéra La Voisin vypovedala, markíza dlhé roky udržiavala styky so združením. Na udržanie kráľovej priazne používala okultné prostriedky a neskôr si dokonca objednala zavraždenie kráľa. Nikto však nedokázal jej vinu. Ani kráľ neveril všetkým obvineniam, nebol presvedčený o jej úplnej nevine. Na jeho príkaz bolo vyšetrovanie zastavené, pretože predstava absolutistického panovníka žijúceho s vyvolávačkou diabla spochybňovala imidž kráľa. Táto udalosť však zapríčinila koniec niekdajšieho vášnivého vzťahu.

Madame de Montespan zostávala na dvore už len vďaka svojej pozícii dozorkyne v domácnosti kráľovnej. Roku 1680 Mária-Terézia vo veku štyridsaťpäť rokov zomrela a tým sa spečatil markízin osud. Čakalo ju ešte jedno zadosťučinenie, keď roku 1680 kráľ vyhlásil svoje deti za princov a princezné de Bourbon. Po smrti svojich dvoch detí, mademoiselle de Tours roku 1681 a grófa de Vexin roku1683, čoraz častejšie hľadala útechu na vo viere, no nevedela sa celkom vzdať života na dvore. Niekdajšia nekorunovaná kráľovná teraz prežívala jednu potupu za druhou, keď jej miesto zaujala madame de Maitenon. Začiatkom decembra 1684 madame de Montespan požiadali, aby vypratala svoje komnaty na prvom poschodí vo Versailles. Markíza sa rozhodnutiu podriadila a dokonca darovala kráľovi vzácny album viazaný v zlate, na revanš odkázal ich spoločným deťom zámok v Clagny a markíza ho mohla obývať až do svojej smrti. Francoise-Athénas bola nesmierne hrdá, keď jej dvanásťročnú dcéru mademoiselle de Nantes vydali za člena kráľovskej rodiny vojvodu de Bourbon-Condé. Dcérin úspech bol aspoň malým odškodnením za smutný život, ktorý teraz viedla. Už na jar roku1686 ju čakalo ďalšie poníženie, keď sa nedostala na zoznam hostí do kúpeľov v Baréges, čo znamenalo, že na dvore už nič neznamená. V marci 1691 jej odňali právo na výchovu dcéry Francoise-Marie a tým stratila posledný dôvod zostať na dvore. Utiahla sa do Clagny.

Kým madame de Montespan upadala, jej deti stúpali na spoločenskom rebríčku a to hlavne sobášmi, na ktoré ich matka nebola ani pozvaná. Najmä obom synom sa podarilo čosi, čo dovtedy nedosiahlo žiadne nemanželské dieťa – roku 1714 ich postavil na roveň kráľovských princov a dal im právom na nástupníctvo trónu, tieto tituly im však odobral regent už roku 1717. Francoise sa z Clagny presťahovala do ústavu na výchovu chudobných dievčat a sirôt Saint-Joseph, kde sa chcela oddať životu vo viere. Po čase sa však ujala riadenia penzionátu a mohla v ňom vládnuť ako kráľovná. Začala opäť žiť spoločensky, venovať sa dobročinnosti. Pre sebe si kúpila zámok Orion. Posledné roky života nemohla nájsť pokoj a trpko ľutovala, ako doposiaľ žila. Francoise-Athénas de Montespan zomrela v noci z 26. na 27. mája 1707 po dlhšej chorobe.


Madame de Maintenon (1635 – 1719)
Jej otcom bol Constant d´Aubigné pochádzajúci z poitevinskej šľachty. Bol pijan a podvodník. Vo väzení sa v roku 1627 oženil s dcérou riaditeľa väznice, Jeanne de Cardilhac. Aj po sobáši naďalej viedol ľahtikársky život a preto ho jeho otec vydedil a on sa opäť dostal do väzenia. Jeho žena, medzičasom už matka dvoch synov, ho nasledovala a na tom chladnom mieste porodila 28. novembra 1653 dcéru Francoise. Deti sa dostali do opatery Constatovej hugenotsej sestry, kde prežívali pekné detstvo až pokiaľ sa nemuseli vrátiť k rodičom. Ich matka bola prísna katolíčka a už vtedy sa začal boj o vierovyznanie mladej Francoise. Roku 1642 sa celá rodina vydala na cestu do Indie, kde chcel Constant prevziať úrad guvernéra. Tento zámer mu však nevyšiel, rodinu opustil a roku 1647 zomrel. Jeanne sa ocitla sama s troma deťmi v cudzej krajine. Zatrpkla a svoj ťažký osud si vŕšila na deťoch, ktoré museli znášať až neprimerané tresty. Po dvoch rokoch sa im konečne podarilo vrátiť do Francúzska. Jeanne už nebola schopná starať sa ďalej o rodinu a o pomoc opäť požiadala hugenotskú švagrinú a sama odišla do Paríža, kde roku 1652 zomrela. Na deti si spomenula aj ich druhá, katolícka teta a začal sa znova boj o ich vierovyznanie. Francoise strčili k uršulínkam v Niort a odtiaľ putovala opäť ku katolíckej tete, kde žila ako popoluška.

Až pobyt v Paríži roku 1652 priniesol obrat v jej živote. V tom čase tam žil aj básnik Paul Scarron, neuveriteľne bystrý a populárny hostiteľ, u ktorého sa schádzali všetky spoločenské vrstvy. Preslávil sa aj svojim telesným postihnutím. Raz o sebe povedal: „Moje ruky a nohy vytvárajú najprv tupý, potom pravý a napokon ostrý uhol. Moje stehná s trupom zvierajú iný uhol a hlava sa skláňa k žalúdku, takže vyzerám ako písmeno Z.“(Madinier: Die Damen der Konige, s. 214). Bol strašne znetvorený a trpel obrovskými bolesťami. Náhoda chcela, že Francoise so svojou tetou navštívili príbuzného v susedstve Paula Scarrona. Scarron napriek svojmu utrpeniu mal rád ženy, a tak mu neunikla krása Francoise a na všeobecný údiv ju požiadal o ruku. Lakomej tete bola už dávno na obtiaž a preto v apríli 1652 tento zvláštny pár požiadal o udelenie manželstva. Historici doteraz netušia, či bolo toto manželstvo niekedy naplnené.

V dome manžela rýchlo stratila plachosť a stala sa znej výborná hostiteľka. Jej výzor a správanie ju robilo príťažlivou pre pánov, ale aj medzi dámami si získala priateľky. Už roku 1660 Paul Scarron zomrel a Francoise bola konečne volná, no odkázaná na pomoc iných. Ukázalo sa však, že má mnoho vplyvných priateľov, ktorý sa za ňu prihovárali na kráľovskom dvore. Ľudovít XIV., bez toho aby ju poznal, jej priznal rentu a napísal: „Madame, nechal som Vás dlho čakať, ale máte toľko priateľov, že by som si želal stať sa jedným z nich.“(Madinier, s. 219) Hoci sa Francoise po manželovej smrti zúčastňovala na spoločenskom živote, vždy dbala na svoju povesť. Ako jediný si jej priazeň vydobil markíz de Villarceaux. Táto žena dúfala, že sa vydá, no keď pochopila svoje postavenie, vzťah roku 1664 ukončila.

Medzi známich pani Scarronovej patrila aj madame de Montespan, ktorá si na vdovu spomenula, keď priviedla na svet kráľovské deti a ponúkla jej miesto guvernantky. Kráľ kúpil dom vo Vaugirard, kde mala Francoise s deťmi od tých čias žiť. Ich existencia musela zostať utajená, pretože sa madame de Montespan ešte stále obávala žiarlivého manžela. Napriek obetavej starostlivosti madame Scarronovej sa dospelosti dožilo iba štyri zo siedmich detí.

Ľudovít XIV. Bol síce vyslovene nestály v láske, no všetky svoje deti ľúbil a staral sa o ne. Neodoprel si ani pravidelné návštevy v dome vo Vaugirard. Keď sa kráľ po prvý raz stretol s guvernantkou svojich detí, neurobila naňho dobrý dojem, no svoj názor si neskôr poopravil. 20. decembra 1673 Ľudovít legitimizoval svoje tri deti s madame de Montespan a Francoise a jej chránenci sa presťahovali do Saint-Germain. Odvtedy patrila k domácnosti maitresse en titre.

Madame de Montespan vôbec nebola zvyknutá vychovávať deti a preto často dochádzalo ku konfliktom medzi ňou a guvernantkou. Kráľ bol však s jej službami veľmi spokojný a daroval jej značný obnos peňazí. S týmito peniazmi sa mohla osamostatniť a dokonca si kúpila vlastný pozemok, no deti ju potrebovali. Ostala na dvore, aj keď jej vzťahy s Montespanovou sa naďalej zhoršovali. Ľudovítova náklonnosť k nej však naopak rástla, čo pravdaže neuniklo jeho oficiálnej milenke. Ale Madame de Scarronová jej nerobila nijaké starosti, pretože bola o šesť rokov staršia, mala nízky pôvod. Keď ju však kráľ povýšil na markízu de Maintenon, vyvolal tým veľký rozruch. Aj napriek tomu bol vzťah guvernantky a Ľudovíta v rokoch 1674 až 1680 len platonický. Panovník nebol zvyknutý na odmietnutia, ale postoj tejto ženy mu imponoval a dúfal, že raz sa dostane k cieľu. Postupne sa skončil aj jeho vzťah s Montespanovou, definitívne ho zavŕšil vášnivým vzťahom s Márie-Angélique de Fontangenes, ktorý bol len chvíľkovým dobrodružstvom. Ani počas týchto rokov neprerušil svoje návštevy u Francoise. Keď sa roku 1680 prevalila travičská aféra, hrôza z toho, čo sa dialo za jeho chrbtom, ho ešte viac privádzala do náručia madame de Maintenon.

30. júla 1683 zomrela kráľovná. Ľudovít mal vtedy štyridsaťpäť rokov, logicky sa začal zvažovať nový sobáš panovníka. Cirkev prišla so senzačným nápadom, aby sa oženil s madame de Mainenon. Následníctvo bolo totiž zabespečené a druhý, stavovsky primeraný sobáš mohol vyvolať len problémy. Ľudovít sa teda mohol rozhodnúť podľa svojho srdca. Dodnes nevieme, kedy sa konal sobáš Ľudovíta XIV. a madame de Maintenon. Väčšina historikov si myslí, že k nemu došlo už onedlho po kráľovninej smrti, v októbri 1683 alebo v priebehu roka 1684. Sobáš sa konal v noci, v úplnej tichosti, vedelo o ňom iba zopár ľudí. Madame de Maintenon dosiahla to, čo nedosiahla nikdy nijaká metresa pred ňou a čo sa ani neskôr nijakej nepodarilo: hoci neoficiálne, stala sa francúzskou kráľovnou. Manželstvo síce nikdy oficiálne nevyhlásili a Francoise sa naďalej volala markíza de Maintenon, no bola manželkou kráľa Slnko.

Na dvore sa tajná kráľovná tešila neobmedzenej autorite a mala vplyv na obsadzovanie funkcií na kráľovskom dvore. Mnohí sa z nej dokonca pokúšali urobiť obetného baránka mnohých chybných rozhodnutí kráľa v posledných rokoch jeho vlády, no bolo to celkom neoprávnené. Ľudovít totiž nebol mužom, ktorý by sa v záležitostiach štátnej politiky nechal ovládať ženou. Aj zrušenie Nantského ediktu 18. októbra 1685, vari najväčšiu politickú chybu svojej vlády, nesie zodpovednosť on sám. Veľká nábožnosť, ktorú madame de Maintenon prejavovala v starobe, v mnohých vyvolala dojem, že ona je pôvodkyňou jeho chybného kroku.

Markíza počas svojho života nezabúdala ani na rodinu, zabezpečila budúcnosť svojmu bratovi a húževnato sa snažila presvedčiť všetkých rodinných príslušníkov, aby konvertovali na katolicionizmus.

Vyše tridsať rokov madame de Maintenon prežila po boku kráľa no aj naďalej nenávidela dvor vo Versailles a hlavne nemravný život na ňom. Antipatia však bola obojstranná, lebo markíza medzi dvoranmi nemala takmer žiadnych priateľov. Niektorí jej nevedeli odpustiť jej nízky pôvod a s obavami sledovali jej rastúci vplyv. Iní jej zas vyčítali prílišnú zbožnosť a pokladali ju za narušiteľku zábavy. S najväčšou averziou sa madame de Maintenon stretla u kráľovej švagrinej vojvodkyne d´Orléans, známejšej ako Liselotte Falcká, ktorá markíze nevedela prísť na meno a nikdy ju nenazvala inak ako „starou fľandrou“. No aj ona musela roku 1711 musela uznať, že madame de Maintenon napriek svojim sedemdesiatim šiestim rokom vyzerá dobre: „Madame de Maintenon nevyzerá na svoj vek, síce trocha schudla, ale vyzerá stále dobre.“(Bernier: Ludwig XIV., s. 350)

Ľudovít vyžadoval od manželky, aby mu bola ustavične k dispozícii, takže musela byť po celý deň vyobliekaná a nastrojená podľa etikety, lebo nikdy nevedela, kedy ju kráľ zavolá. Byť manželkou Ľudovíta XIV. bolo veľmi namáhavé a iba v Marly si mohla madame trocha oddýchnuť.

Tento letohrádok dal kráľ vystavať roku 1682 neďaleko Versailles na súkromné účely. Utajovaná kráľovná nikdy nezabúdala na chudobných. Roku 1684 založila v Noisy školu pre 250 chudobných šľachtických dievčat. 29. júla 1686 otvorila v Saint-Cyr ďalší ústav pre malé šľachtičné. Jeho chovankyne mali posilniť vernosť šľachty kráľovi.

V kráľovskej rodine zatiaľ rástla už tretia generácia. Roku 1690 zomrela manželka následníka trónu, ale splnila svoju hlavnú úlohu a priviedla na svet troch zdravých chlapcov. Všetka pozornosť sa sústreďovala na kráľovho vnuka, pätnásťročného vojvodu Burgundského. V decembri 1697 ho formálne oženili s Márie-Adélaide Savojskou. Z tohto manželstva vzišli traja synovia, z ktorých prežil len jeden, neskorší Ľudovít XV.

Vo Francúzsku sa však chýlilo k búrke. Krajina bola ničená rôznymi vojnovými konfliktmi, medzi nimi vojnou o španielske dedičstvo. Akoby nestačili hrôzy vojny, zima 1708/1709 bola najdlhšia a najstudenšia za posledné roky. V krajine vypukol hlad a ľudia zomierali na uliciach. Až roku 1711 nastal konečne obrat a Francúzsko začalo vyhrávať vo vojne. Chmáry a smútok sa však nevyhli ani kedysi takému žiarivému dvoru ako Versailles. Udomácnila sa v ňom smrť a po mnohých úmrtiach Ľudovítovi ostal iba jediný priamy dedič a to štvorročný pravnuk. Roku 1715 napokon udrela posledná hodina kráľa Slnko. Len čo kráľ navždy stratil vedomie, madame de Maintenon, sprevázaná eskortou, odišla do Saint-Cyr, kde dožila svoj život v skromnosti. Francoise d´Aubigné, markíya de Maintenon, vdova Ľudovíta XIV. zomrela 15. apríla 1719 vo veku 83 rokov.



Ľudovít XV.
  1   2   3


Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©atelim.com 2016
rəhbərliyinə müraciət