Náboženstvo vo vzťahoch Rímskej ríše a Perzskej ríše v období christologických konfliktov
|
|  Yüklə 499.5 Kb.
|
Rímsko-perzské vzťahy v 4.-6. storočíOd smrti Konštantína I. do rozdelenia Arménie (337-377)Rímsko-perzským vzťahom po veľkú časť 4. storočia dominovala osobnosť perzského kráľa Šáhpuhra II.4, ktorého agresívna politika voči Rímskej ríši viedla k vojnovým stretom na rímsko-perzskej hranici prakticky nepretržite od smrti Konštantína I. roku 337 až do Šáhpuhrovej vlastnej smrti roku 379. Cisárom sa darilo neutíchajúcim perzským útokom odolávať, napriek tomu, že vo vlastnom zázemí museli čeliť náporu uzurpátorov a barbarov tlačiacich sa za Limes Romanus, nie však bez nutných ústupkov. Významná protiofenzíva, ktorú pôvodne plánoval už Konstantius II., ale roku 362 zahájil až Julianus Apostata, skončila katastroficky, keď síce rímske vojsko preniklo hlboko do perzského teritória, ale bez toho, aby ohrozila perzskú armádu, a po cisárovej smrti v drobnej potýčke zostala bez vodcu na cudzom území. Nevýhodný mier, ktorý bol nútený uzavrieť roku 363 Julianov nástupca Jovianus, priniesol Peržanom veľké územné zisky a Rimanom nemenej veľké poníženie, ale nezastavil Šáhpuhrove ambície. Pretože mier neriešil spor týkajúci sa Arménie, o ktorú sa od 3. storočia zaujímali obe mocnosti, Šáhpuhr svoje vojenské ambície jednoducho presunul do kaukazskej oblasti. Po roku 364 ohrozoval nezávislú, kresťanskú Arméniu, čo vyvolávalo s Rímskou ríšou nové napätie. Po slede drobných vojen pristúpili v roku 377 Peržania aj Rimania na rozdelenie Arménie, čím ukončili jej nezávislú existenciu5. Od rozdelenia Arménie do vypuknutia Prvej byzantsko-perzskej vojny (377-502)Po rozdelení Arménie došlo v rímsko-perzských vzťahoch k útlmu, ktorý charakterizoval prevažnú časť 5. storočia. Počas viac než sto rokov došlo len k dvom vojenským konfliktom, a to v rokoch 421-2 (vojna medzi Bahrámom V. Górom a Theodosiom II.) a v rokoch 439-42 (vojna medzi Jazdkartom II. a Theodosiom II.), pričom v oboch prípadoch išlo o krátke, neplodné vojenské strety, ktoré neviedli k zmene pomerov v rímsko-perzskom pomedzí. Opadnutie agresie súviselo s vnútornými problémami oboch ríš a s ich vojenskou angažovanosťou v iných oblastiach ako v Levante6. Rímska ríša musela v tomto období čeliť náporu barbarov, ktorým sa podarilo na počiatku storočia prekročiť hranicu na Rýne a preniknúť do západnej časti impéria. Od tridsiatych rokov sužoval Rimanov navyše nápor Húnov. Dvakrát došlo k vyplieneniu Ríma (roku 410 Gótmi, roku 455 Vandalmi) a v roku 476 bol zosadený západorímsky cisár, ktorého nahradil najprv barbar Odoakar a neskôr Ostrogót Theoderich. Vo východnej časti impéria súčasne prepukali nepokoje súvisiace s cirkevnými rozkolmi v rokoch 449 a 451 a po roku 474 mocenské boje medzi Izaurovcami, ktorým definitívny koniec urobila až vojna s Izauriou vedená cisárom Anastasiom v rokoch 492-9. Peržania v tomto istom období zápasili s vlastnou vnútornou krízou. Po smrti Šáhpuhra II. sa na perzskom tróne striedali slabí panovníci, z čoho profitovala perzská nobilita a kňazská vrstva. Perzskí magnáti konkurovali svojou mocou samotným kráľom a rozhodovali vo veľkej miere o perzskej politike. Od roku 422 ohrozoval východnú hranicu Perzskej ríše národ Heftalitov, ktorý opakovane podnikal na Perziu útoky. Roku 484 dokonca Heftaliti usmrtili kráľa Péróza a na čas rozvrátili veľkú časť ríše. V tomto istom období dochádzalo v západných oblastiach Perzskej ríše k odporu Arménov proti perzskej nadvláde, ktorý vyvrcholil v rokoch 450-1 povstaním arménskeho šľachtica Vardana Mamikonida. Túto revoltu boli Peržania schopní potlačiť, ale už roku 481 vypuklo nové povstania Vahana Mamikonida, ktoré, tvárou tvár heftalitskej hrozbe, viedlo k politickým i náboženským ústupkom voči Arménom v Nvarsakskom mieri roku 484. V druhej polovici 5. storočia v Perzii silnelo ľudové nábožensko-spoločenské hnutie mazdakovcov, ktoré ďalej vnútorne rozvracalo ríšu. Dve byzantsko-perzské vojny (502-62)Zlepšenie vnútropolitických pomerov v Perzskej ríši a vyrovnanie sa perzského kráľa Kaváda s Heftalitmi, ktorých si Peržania zaviazali platením peňažitých dávok, umožnili v 6. storočí Peržanom obnoviť tlak na Arméniu, kde bola obnovená politika násilnej zoroastrianizácie, a následne i na Byzantskú ríšu. Prvá byzantsko-perzská vojna v rokoch 502-32 (medzi Kavádom I. a Anastasiom, neskôr Justinom I. a Justiniánom I., dôvodom bolo vynútenie si poplatkov, ktorými mohli Peržania vyplatiť Húnov na východnej hranici) viedla k uzatvoreniu tzv. Večného mieru (532), ale vo výsledku s nim ani jedna strana nebola spokojná. Len o osem rokov nato Kavádov syn Husrav I. využil viazanosť Justiniána I. v západnom Stredomorí a vtrhol pod zámienkou, že sa Justinián pokúša získať jeho arabského spojenca na svoju stranu, do Byzancie. V bleskovom ťažení v rokoch 540-5 sa mu podarilo dobyť významnú metropolu Antiochiu a získať obrovské výkupné. Po päťročnom prímerí roku 549 vojnu obnovil a opäť ohrozoval byzantské teritórium do roku 557. Konečné prímerie medzi Perzskou a Byzantskou ríšou bolo uzavreté v roku 562. Obdobie dvoch byzantsko-perzských vojen charakterizovalo, podobne ako vládu Šáhpuhra II., neustále vedenie pohraničných potýčok a ich prerušovanie krátkodobými prímeriami. Hlavným agresorom v oboch vojnách boli Peržania, ktorí využívali viazanosť byzantských cisárov vnútornými záležitosťami štátu (náboženské nepokoje za vlády Anastasia, Justiniánove ťaženia, vyčerpanie Byzancie po prírodných katastrofách a epidémii v štyridsiatych rokoch 6. storočia). Oba miery tohto obdobia vychádzali tak z iniciatívy Byzantíncov ako Rimanov, badať v nich snahu o diplomatické riešenie sporných záujmov (arménska otázka, náboženstvo, finančná podpora kaukazských pevností), ktoré by nevyčerpávalo obe mocnosti, a o ideologické zblíženie oboch ríš smerujúce od nepriateľstva k spolupráci. Náboženstvo v Rímskej ríšiNáboženstvo a politika Rímskej ríšeVnútronáboženské konflikty v Rímskej ríši, ku ktorým dochádzalo počas 5. a 6. storočia, súviseli úzko s vývojom kresťanstva v rímskom impériu v 4. storočí. V období od tzv. Milánskeho ediktu (313), ktorým Konštantín I. zrovnoprávnil kresťanstvo s inými náboženskými kultmi Rímskej ríše, do Prvého konštantinopolského koncilu (381) za vlády Theodosia I. prebiehali v Rímskej ríši na všetkých úrovniach zmeny, ktoré pretransformovali pozostatky pôvodnej antickej demokracie na absolutistickú monarchiu opierajúcu sa o jednotnú ideológiu - kresťanstvo7. V priebehu 4. storočia dochádzalo k postupnému zžívaniu kresťanstva so štátnymi štruktúrami. Cirkev po vzore štátneho aparátu prijíma hierarchickú štruktúru s pevne danými dogmami. Na biskupské stolce sú cisármi vyberaní kandidáti podobne ako do štátnej správy8. Naopak zo štátu sa stáva garant kresťanskej náuky a z cisára osoba, ktorá cirkevné dogmy posväcuje a zabezpečuje ich uvedenie do praxi prostredníctvom štátnej legislatívy9. Od Konštantína I. všetci cisári, s výnimkou Juliana Apostatu, podporujú cirkev finančne i legislatívne10, pričom ich podpora smeruje k jednej skupine v rámci kresťanstva, s ktorou cisár stotožňuje svoje záujmy. Vo výsledku cisár nie je ochotný tolerovať iné náboženstvo ani iné vierovyznanie v rámci kresťanstva11, podobne ako nemôže prijať konkurenta vlastnej, absolútnej moci. Náboženstvo sa stáva výrazom politickej oddanosti cisárovej osobe alebo opozície voči nej, a to tak v prípade uzurpátorov – príkladom môže byť Eugénius za vlády Theodosia I., ktorý podporoval polyteizmus12 – ako aj jednotlivých regiónov v ríši – to platí o montanizme, ktorý bol javom špecifickým pre Frýgiu a jej ekonomicko-spoločenské pomery13 alebo pre donatizmus, ktorý súvisel so separatistickými snahami africkej provincie14. K dovŕšeniu zrastania cirkvi a štátu došlo za vlády Theodosia I., ktorý stanovil ortodoxiu za jediný cisárom podporovaný kresťanský prúd15 a zaviedol tým významný precedens vo vzťahoch rímskeho štátu a náboženstva. Kým v 4. storočí cisári rozhodovali o tom, ktorý prúd v kresťanstve prijímajú za svoje ideologické stanovisko a až týmto aktom ho definovali ako výlučné vierovyznanie v ríši, od Prvého konštantinopolského koncilu (381) bola pozícia cisára voči kresťanským prúdom jasná a otázkou sa stalo skôr, čo je pre štát prípustná ortodoxia. Vývoj v štáte sa po tomto dátume posunul od začleňovania cirkvi do štátnej štruktúry, k upevňovaniu ich vzájomných vzťahov. Obdobie christologických sporov ohraničené dvoma Konštantinopolskými koncilmi (381-553) poznamenalo vnútorné štiepenie v cirkvi, ktoré narúšalo vzťahy medzi cirkvou a štátom. Nezávislé lokálne tradície, ktoré v kresťanstve jestvovali už pred jeho prijatím Konštantínom a súviseli tak s miestnym myšlienkovým vývojom ako s politickými záujmami jednotlivých oblastí, sa cisári pokúšali potlačiť na úkor jedinej ortodoxie, čo malo pripútať jednotlivé regióny k jadru cisárstva. Naopak opakované výbuchy nejednoty vychádzajúce zdola, z periférii štátneho aparátu, od ľudových más a z lokálnych záujmov jednotlivých diecéz16 prostredníctvom cirkevnej hierarchie vystupovali až k najvyšším priečkam štátneho aparátu a ohrozovali politickú integritu impéria. Škála rôznych vyznaní po Prvom a Druhom efezskom koncile (431 a 449) a po koncile v Chalkedóne (451) rozdeľovala ríšu de facto na tri hlavné bloky – ortodoxný západ a Malú Áziu, monofyzitský Egypt a východné provincie a nestoriánske kresťanské obce v perzsko-rímskom pohraničí. Odsúdenie nestoriánov po roku 43117 sa zaobišlo bez významnejších otrasov cisárstva, aj preto, že sa týkal pre ríšu nie až tak kľúčových oblastí. Naopak spor medzi ortodoxiou a monofyzitizmom, ktorý otriasal Rímskou ríšou po roku 449, vychádzal z dvoch politicky i hospodársky centier rímskeho sveta, Ríma a Alexandrie, ktorých rozkol nebezpečne ohrozoval politickú i hospodársku stabilitu celého impéria, a to v dobách, kedy muselo čeliť najväčšej hrozbe zo strany barbarov. Cisári i uzurpátori cisárskej moci (Basiliskos v rokoch 475-6) sa v rozmedzí rokov 449-553 pokúšali priviesť dve časti ríše k jednote (Enkyklion, Henótikon), prípadne získať podporu jednej časti kresťanov proti druhej18. Nakoniec ale došlo len k väčšiemu odcudzeniu medzi Konštantinopolom, ktorý sa prikláňal k ortodoxii, a východnými monofyzitskými dŕžavami impéria. Druhý konštantinopolský koncil (553) zvolaný Justiniánom znamenal definitívny rozchod medzi cisárstvom a monofyzitizmom, ktorý sa presadil vo východnej Levante.
|