Masarykova univerzita

3. Charakteristika skúmaného materiálu

3.1 Všeobecná charakteristika

Kým sa začnem venovať samotným vonkajším (formálnym) vlastnostiam vybraných zvierat, rada by som objasnila, prečo sú v práci uvedené práve tieto zvieratá.

Po vybratí témy diplomovej práce bolo základom nájdenie okruhu slov v slovenčine, češtine a poľštine, kde minimálne jeden výraz je odlišný od ďalších dvoch. Po vymedzení na zvieraciu ríšu som sa rozhodla pre zvieratá, ktorých názvy sú všeobecne známe. Najjednoduchším spôsobom, ako nájsť také zvieratá, bolo hľadať v detských atlasoch zvierat. Ukázalo sa však, že daných výrazov bolo príliš málo, aby sa s nimi dalo pracovať a ohraničenie pomenovaní na „všeobecne známe“ je práci neprospešné. Ďalšie, menej známe názvy zvierat pochádzajú z podrobnejších encyklopédií, no nedá sa povedať, že by bežný človek o týchto zvieratách nepočul.

Hlavným cieľom bolo nájsť približne dvesto výrazov v jednom jazyku, najmenej približne sto. Podarilo sa mi splniť dolnú požadovanú hranicu. Práca by sa snáď dala rozšíriť ešte o niekoľko ďalších zvierat, išlo by však zrejme už len o názvy prvokov, odlišnosti v druhových menách, alebo o podrobné biologické názvy.

Vybrané zvieratá teda spojuje to, že sú všeobecne viac alebo menej známe, sú viditeľné voľným okom a až na dva prípady (slovenské degu a poľské boa) sú všetky sklonné. Väčšinu názvov zvierat predstavujú podstatné mená, no v niektorých prípadoch ide o zloženie dvoch podstatných mien (antylopa gnu), alebo podstatného mena a prídavného mena (świnka morska). A ako je bližšie vysvetlené v štvrtej kapitole, väčšina zvierat predstavuje rodový názov, no miestami ide o názov celého radu.
Prvou z vecí, ktorú som skúmala, bola podobnosť či nezhoda slov v uvedených jazykoch. Pri prvom zhodnotení som prišla k číslam, ktoré sa neskôr ukázali byť nepravdivými. Bez etymologického výskumu by som neprišla na to, že niektoré názvy zvierat sa síce zdajú byť odlišné a bez spoločného základu, opak však bol v ôsmich prípadoch pravdou. Napriek tomu som sa rozhodla tieto zvieratá v tabuľke ponechať ako zaujímavý príklad.

Po opravení zhodných a nezhodných pôvodov zvierat som sa dopracovala k výsledku: z deväťdesiatich deviatich zvierat je silná väčšina rovnaká v jazyku slovenskom a českom, presne to je štyridsať osem zhodných (alebo podobných) slov. Ďalšie číslo – devätnásť – predstavujú názvy zvierat, ktoré sú v každom jazyku odlišné. Zhodných názvov slovenských a poľských je spolu šestnásť a rovnakých v češtine a poľštine je názvov osem. Nakoniec ostali len tie pomenovania, ktoré sú zdanlivo iného pôvodu, no po preskúmaní etymologického materiálu majú spoločný základ, a tých je osem.¹⁴

Z tohto výsledku sa dá jasne určiť, že v prípade slovenčiny, češtiny a poľštiny sú názvy zvierat jednoznačne podobnejšie v prvých dvoch jazykoch. Nie je to ale nič nezvyklé, pretože je to dané historickým vývojom štátov a prevzaté slová prechádzali z jedného jazyka do druhého.
Ako už bolo spomenuté, po skúmaní príbuznosti slov som sa zaoberala etymológiou výrazov, ktoré (ako už je zmienené v prvej kapitole) v silnej väčšine majú slovanský pôvod. Často sa v týchto jazykoch vyskytujú tiež germanizmy a slová prevzaté z latinčiny. Etymológiou a podrobnejším opisom zvierat je venovaná nasledujúca kapitola.
Zaujímavou stránkou výskumu je tiež rod a životnosť vo zvolených jazykoch. Tieto kategórie sa totiž líšia v každom jazyku. Podrobnejšie porovnanie predstavím v podkapitole 3.3.
Samostatne som tiež skúmala formálnu stránku lexémov, presnejšie sufixy, ktorých význam zhrniem v nasledujúcej podkapitole. Tiež sa zmienim o tzv. zloženinách.

3.2 Sufixy a zloženiny

Významom jednoslovných pomenovaní, vzniknutých na základe už existujúcich názvov, sa zaoberá slovotvorba. Pri vytváraní takýchto pomenovaní môžu mať jednotlivé zložky povahu morfémov a vtedy ide o deriváciu (odvodzovanie). Morfém, z ktorého sa pomenovanie odvodzuje, môže stáť za základom a vtedy sa nazýva sufixom. Súčasťou sufixu býva (pri sklonných slovných druhoch) spravidla aj koncovka, ktorá určuje slovný druh vzniknutého slova.¹⁵

Koncovky výrazov som hľadala systematicky. Najprv som vyhľadala v jednom jazyku tie najfrekventovanejšie sufixy daných zvierat a potom som v ďalších dvoch jazykoch vytvorila tabuľku s rovnakými sufixami.

Prípony, ktoré som vybrala, sú: -ička/-iczka, -ka, -ak/-ák, -ik/-ík/-yk, -ek, -ec, -ač/-áč/-acz.

V každom z jazykov sa nachádza ešte mnoho ďalších sufixov, z ktorých vymenujem napr.: -an, -uch/-úch, -ar/-ár, -ur- atď.

Sufixy sú rozdelené do niekoľkých kategórií, ktoré majú svoje charakteristické znaky. U niektorých však nejde o konkrétne znaky, ale len napr. v slovenčine o indikáciu ženského rodu pri koncovke -a. Pri vybraných sufixoch tu rozvediem ich funkciu.

Zloženiny (kompozitá) sú slová, ktoré sú zložené z minimálne dvoch slov. Takéto slová sú veľmi časté v nemeckom jazyku. V tejto práci sa niekoľko takýchto slov nachádza tiež (pre väčšiu prehľadnosť ich uvediem v tabuľke):

U väčšiny týchto slov je jasné, prečo sa názov zvieraťa skladá práve z týchto výrazov. Často ide o vonkajšiu podobu s iným zvieraťom alebo o charakteristické znaky daného zvieraťa. Zaujímavosťou je, že poľský pasikonik a český konipásek sú rozličné zvieratá. Taktiež ich etymologický význam je rôzny. Obe zvieratá síce v názve majú sloveso pásť sa a podstatné meno kôň, ale každé z týchto zvierat sa k týmto slovám inak viaže.¹⁷