Masarykova univerzita

3.3 Rod, životnosť a číslo

Podľa gramatického významu sa v podstatných menách rozlišujú rod, číslo a pád. Pri podstatných menách rozlišujeme tri rody: mužský, ženský a stredný. Mužský rod sa ďalej delí na podstatné mená životné a neživotné.

„Substantívum má schopnosť reflektovať vo svojich formách vzťah k množstvu, t.j. k jednotlivine alebo mnohosti jednotlivín, súboru jednotlivín atd.“¹⁸ Nazýva sa to gramatická kategória čísla. Rozoznávame dve čísla: jednotné (singulár) a množné (plurál). Okrem toho máme aj podstatné mená pomnožné (pluralia tantum). To sú také podstatné mená, „ktoré sa síce vyskytujú v množnom čísle, ale vyjadruje sa nimi len jedna vec, [...] napr.: okuliare, nohavice.“¹⁹

K vyjadrovaniu singularity a plurality slúžia súbory koncoviek (napr. sg. žen-a, žen-y, žen-e, pl. žen-y, žien-0, žen-ám atď.), ktoré zároveň vyjadrujú rod a pád. So singulárovou a plurálovou formou sa zhodujú formy prídavných mien, zámen, čísloviek a slovies.²⁰

V slovenčine, češtine a poľštine je rozlišovanie rodu závislé na čísle substantíva. „Singulárové koncovky substantív jednotlivých rodov sa líšia väčším množstvom foriem, než je tomu pri plurálových koncovkách tých istých substantív. Môžeme tu hovoriť o rodovej unifikácii koncoviek substantív v pluráli.“²¹

Životnosť sa prejavuje ako rozhodujúci faktor pri výbere koncoviek, ale len v mužskom rode. Rozdiely medzi životnými a neživotnými substantívami sa prejavujú najmä v akuzatíve. Životnosť rozoberiem bližšie v každom jazyku v nasledujúcich častiach práce.

Pre úplnosť ešte dodám, že skloňovanie v jednotnom a množnom čísle sa v slovenčine a v češtine riadi podľa vzorov. V poľštine sa podstatné mená skloňujú podľa zakončenia slova na mäkkú alebo tvrdú spoluhlásku. V tejto kapitole sa budem zaoberať len vzormi životnými, teda priamo tými, ktoré sa týkajú zvieracích názvov.

Kvôli prehľadnosti rozdelím túto kapitolu na ešte menšie celky, a to na jazyk slovenský, český a poľský a zameriam sa na pravidlá rodu a čísla, ktoré platia v týchto jazykoch. Nakoniec tieto výsledky zhrniem a porovnám. Pri každom jazyku taktiež objasním súvislosť medzi genitívom singuláru a nominatívom plurálu, a nominatív plurálu vo vzťahu s akuzatívom plurálu, ktoré sa v slovenčine, češtine a poľštine líšia.

3.3.1 Slovenský jazyk

V slovenčine sa rozdeľuje rod na gramatický a prirodzený. Prirodzený rod sa rozlišuje podľa pohlavia na mužský a ženský rod, rozoznávame ho len u ľudí a zvierat. Gramatický rod je v slovenčine pri všetkých substantívach.

Ako sa uvádza v Slovenskej gramatike, mnohé „substantíva sú mužského rodu, hoci sa používajú spoločne aj na označenie osôb mužského i ženského pohlavia. Tak je to najmä pri označení jednotlivcov z väčších rovnorodých skupín. [...] Podobne sa používajú mnohé mená zvierat mužského rodu na označenie samcov i samíc, teda bez ohľadu na pohlavie.“²² Sú to napr.: medveď, kamzík, had, potkan, svrček; ako vetu uvediem: Potkan ma pohryzol (bez ohľadu na to, či to bol samec alebo samica).

Zvieracie pomenovania mužského rodu sa v jednotnom čísle skloňujú podľa vzoru chlap, čiže ako životné; v množnom čísle sa ponímajú a skloňujú ako neživotné podľa vzorov dub a stroj (čiže napr. tie havrany). Výnimkami sú psi, vlci a vtáci, ktoré môžu mať tvar aj podľa životného podstatného mena (tí psi, tie psy). „Ako životné sa ponímajú zvieracie mená v množnom čísle len pri obraznom použití, v nadávkach a pri zosobnení (v bájkach a rozprávkach. Napr.: Zleteli orli z Tatry, tiahnu sa na podolia.“²³

Mužský rod nemá zhodu v genitíve singuláru a nominatíve plurálu. Nominatív a akuzatív plurálu sú rovnaké.

V ženskom rode je skloňovanie jednoduchšie, ako v mužskom rode (tak je to v každom z týchto jazykov). Životné podstatné mená sa v oboch číslach skloňujú podľa vzorov žena a ulica (v závislosti od tvrdej, mäkkej alebo obojakej koncovky). Genitív singuláru a nominatív plurálu sú zhodné. Plurál nominatívu a akuzatívu sa zhodujú.

Mnohé podstatné mená ženského rodu sa používajú bez ohľadu na pohlavie na pomenovanie zvierat a osôb mužského pohlavia. Je to napríklad v prípadoch, keď sa pomenovanie samca líši od pomenovania samice: chovať svine, kravy, ovce, sliepky; mať mačku. U niektorých zvieracích mien vôbec niet rozdielneho pomenovania pre samca a samicu; ženské meno sa používa pre obidve pohlavia: myš, zmija, opica, vrana a iné.

Na skloňovanie zvierat v strednom rode sa zvyčajne používa vzor dievča, ktorý označuje mláďatá ľudí a zvierat. Genitív singuláru a nominatív plurálu sa nezhodujú, ale nominatív a akuzatív množného čísla predstavujú zhodu.

3.3.2 Český jazyk

V češtine sú podstatné mená označujúce osoby a zvieratá životné, ostatné sú neživotné. Každé podstatné meno má svoj rod – mužský, ženský alebo stredný.

Podobne ako v slovenčine, „pri menách zvierat býva niekedy základným názvom slovo jedného rodu, ženského alebo mužského, napr. hus, žaba, kôň, tiger, a až podľa potreby sa použije názov rodovo špecifikovaného (gunár, žabiak, kobyla, tigrica).“²⁴

Zvieracie mená mužského rodu sa v jednotnom aj množnom čísle skloňujú ako životné (podľa vzorov pán, muž, předseda a soudce). Nominatív jednotného čísla sa nezhoduje s genitívom množného čísla, rovnako ako nominatív a akuzatív plurálu.

Životné podstatné mená ženského rodu sa skloňujú podľa koncoviek. Rozlišujeme štyri vzory: žena (tvrdý vzor s koncovkou –a), růže (vzor mäkký s koncovkou –e), píseň (2. pád singuláru na –e, –ě) a kost (2. pád singuláru na –i). Genitív jednotného čísla a nominatív množného čísla sa zhodujú. V nominatíve a akuzatíve plurálu je tiež zhoda.

Stredný rod v českom jazyku, čo sa týka zvierat, je komplikovanejší. Zvieratá sa zásadne skloňujú podľa špeciálneho vzoru kuře, ktorý má v jednotnom čísle tvary podľa vzoru moře a v množnom čísle podľa vzoru město. Genitív singuláru a nominatív plurálu sa tak nezhodujú. Nominatív a akuzatív plurálu sú rovnaké.

3.3.3 Poľský jazyk

V poľskom jazyku sa za „základ klasifikácie rodu poľských podstatných mien prijala schopnosť spájania foriem akuzatívu v oboch číslach“²⁵, čo delí podstatné mená na päť kategórií: 1. mužskoosobové, 2. mužskoživotné (neosobové), 3. mužskoneživotné, 4. stredný rod, 5. ženský rod.

V jednotnom a množnom čísle sú určité zmeny, ktoré tu uvediem v poľskom originále²⁶:
A1 Widzę tego nowego...

A2 Widzę ten nowy... B1 Widzę tych nowych...

A3 Widzę to nowe... B2 Widzę te nowe...

A4 Widzę tę (tą) nową...

Ženský rod, ako je už spomenuté vyššie, sa riadi tiež podľa zakončenia daného slova na mäkkú alebo tvrdú spoluhlásku. Ak by sa mali zvieracie mená ženského rodu zaradiť do vyššieho vzorca, bolo by to: A4 a B2. Genitív jednotného čísla a nominatív sa väčšinou zhoduje,²⁷ nominatív a akuzatív plurálu sú vždy rovnaké.

Poľské zvieracie mená v strednom rode majú formu A3 a B2, genitív singuláru a nominatív plurálu sa nezhodujú, nominatív a akuzatív plurálu sú rovnaké.

3.3.4 Zrovnanie jazykov

Z vyššie uvedených gramatických pravidiel sa dá dôjsť k niekoľkým výsledkom. Napriek tomu, že poľština má iné pravidlá skloňovania podstatných mien ako slovenčina a čeština, v ženskom a strednom rode je zhoda genitívu singuláru a nominatívu plurálu v každom z týchto jazykov. Obdobne je to aj s množným číslom nominatívu a akuzatívu. Kvôli prehľadnosti uvediem tabuľku (ženský rod):

V strednom rode sú výsledky porovnania jazykov podobné. Ako príklad tu použijem zviera, ktoré v tejto práci nie je spomínané, aby bolo v každom jazyku približne rovnaké na porovnanie zmien:

Mužský rod je v každom z jazykov komplikovanejší než ostatné dva. V slovenčine a poľštine sa zvieracie mužské mená skloňujú ako životné a v množnom čísle ako neživotné. V oboch jazykoch tiež platí, že genitív singuláru sa nerovná nominatívu plurálu. Taktiež v množnom čísle nominatívu a akuzatívu je zhoda. V češtine je to inak: jednotné aj množné číslo zvierat sa skloňuje ako životné. Medzi genitívom singuláru, nominatívom a akuzatívom plurálu nejestvuje žiadna zhoda. Prehľadnejšie je to v nasledujúcej tabuľke:

Na základe týchto tabuliek sa dá konštatovať, že ženský a stredný rod zvieracích názvov sú v slovenčine, češtine a poľštine veľmi podobné, aj čo sa týka koncoviek, aj čo sa týka formy skloňovania.

V mužskom rode tomu už tak nie je. Slovenčina a poľština sú v tomto ohľade gramaticky podobnejšie jazyky. Proti tomu ale stojí skloňovanie podstatných mien podľa vzorov, ktoré poľština nemá.