1. Výpožičky
Slovenský, český a poľský jazyk patria do veľkej skupiny slovanských jazykov, ktoré sa delia na tri menšie podskupiny, vzhľadom na ich geografické umiestnenie. Tieto tri jazyky patria medzi jazyky západoslovanské. Sú si teraz nielen veľmi podobné, ale pri bádaní vzniku jednotlivých slov je jasné, že kedysi boli tieto jazyky takmer totožné. Všetky tri jazyky sa vyvinuli z jazyka praslovanského. Z cyriliky sa v niektorých slovanských jazykov vyvinula azbuka, v západoslovanských jazykoch je ale spoločná latinka. V každom z týchto jazykov sa však abecedy úplne nezhodujú: každý jazyk má svoje vlastné znaky, ktoré sa niekedy zhodujú aj v inom jazyku, niekedy je to len charakteristický znak tohto písma. Známymi písmenami, ktoré sa v iných jazykoch nevyskytujú, sú napr. slovenské ô, české ř a poľské ł.
Napriek týmto rozdielom sú si všetky slovanské jazyky viac či menej podobné. V prípade slovenčiny a češtiny je týchto zhôd viac ako v iných jazykoch, čo je dané historickým vývojom týchto štátov a jazykov. Slovenčina má na druhej strane mnoho výrazov spoločných s maďarčinou, hoci to jazyk slovanský nie je.
V každom z týchto jazykov prebehli počas balto-slovanskej a praslovanskej pospolitosti hláskové zmeny, ktoré ich rozdelili a preto dnes nie sú úplne rovnaké.
Dnešnú slovnú zásobu tvoria, ako aj v slovenčine, tak aj v češtine a poľštine, slová domáce a slová prevzaté z cudzích jazykov. Najstaršiu jazykovú vrstvu tvoria slová, ktoré majú pôvod v praeurópskom jazyku. Niektoré z nich máme spoločné s inými, napr. germánskymi jazykmi. Ďalšiu vrstvu tvorí praslovančina a všetky slovanské jazyky. Veľa slovanských slov znie podobne a má aj rovnaký význam, napr.: pes (slovensky), pes (česky), pies (poľsky) atď. Slovanské jazyky majú oveľa bližšiu gramatickú stavbu slova a podobnosť výrazov, než napr. jazyky germánske či románske. Poslednú vrstvu tvoria slová, ktoré sa vyskytujú iba v danom jazyku, napr.: korytnačka, chřestýš, rzekotka.
Väčšina slov v slovenčine, češtine a poľštine má svoj základ v praslovančine. Môžu sa rozdeliť na niekoľko skupín, z ktorých najviac výrazov sa zachovalo napr. v náboženstve a cirkvi, v názvoch označujúcich príbuzenské vzťahy, časti tela, povolaní atď.
„Pri jazykovom kontakte rôznej intenzity dochádza k (priamemu alebo sprostredkovanému) prevzatiu jazykových jednotiek alebo foriem z jedného jazyka do druhého.“1Tento dej sa nazýva tvorením výpožičiek, ktoré tvoria veľkú časť slovnej zásoby. Výpožičky môžu byť rôzneho druhu: fonologické, morfologické, slovotvorné, syntaktické, textové, lexikálne, sémantické, frazeologické a pragmatické.2 V tejto práci ide najčastejšie o lexikálne výpožičky (Grutte > krůta).
Ďalej môžeme výpožičky deliť na staré a novodobé. Staré výpožičky sú plne adaptované a nepociťujeme ich ako cudzie, napr. v prípade slova osol3. Novodobé sú častokrát „nie celkom adaptované, labilné, často hovorové a pociťované ako cudzie: basketbal, mobil“4 atď.
V tejto práci sa zaoberám názvami zvierat a ich jazykovým pôvodom. Väčšina názvov ma slovanský pôvod či základ. Môže to byť slovo, ktoré je celé slovanského pôvodu, alebo je zložené z viacerých slov, sufixov a pod., ktoré majú slovanský základ.
Okrem slov, ktoré sú slovanského pôvodu, sa v slovenčine, češtine a poľštine nachádza mnoho slov z germánskych jazykov, najmä z nemčiny a angličtiny. Všeobecne sa ujali takéto názvy v oblastiach kultúry, techniky (z tejto oblasti sú najmä anglicizmy), v slangu a argote. V tejto práci je tridsať deväť názvov zvierat germánskeho pôvodu a sú to5: mewa, gunár, kamzík, kangur, mlok, morča (morče, świnka morska), krůta, ledňáček, mungo (mangusta), mýval, opica (opice, małpa), antylopa gnu, plameniak (plameňák, flaming), rejnok, slimák (ślimak), šnek, špaček (szpak), šváb, pingwin, humbak, zimorodek, lew morski, kaszalot.
Významné a časté sú tiež slová prevzaté z latinčiny. Sú to najmä slová cirkevného charakteru a slová týkajúce sa kultúry. V tejto práci latinizmy zaberajú tiež početné množstvo, a to presne dvadsať päť názvov zvierat: andulka, degu, brouk, kalamár (kalmar), orka, lamantín (manat), lemur, ondatra, pytón (pyton), raja (rejnok), salamandra, renifer, škorpión (skorpion), foka, boa.
Už menšou skupinou sú romanizmy, ktoré sú v tejto práci chabo zastúpené (ide len o zviera rejnok). Romanizmy sa vyskytujú najmä v architektonických termínoch, v umení a v kulinárstve.
Okrem spomínaných výpožičiek sa v práci nachádzajú aj slová tureckého, osmanského, staroindického, talianskeho, maďarského, gréckeho a eskimáckeho pôvodu. Sú to názvy zvierat: borsuk; čajka; pakôň (pakůň); potkan; ťava; hipopotam, foka; keporkak.
2. Terminológia a taxonómia
2.1 Terminológia
2.2 Taxonómia
2.3 Alternatívne názvy
2.1 Terminológia
Terminológia (názvoslovie) môže byť buď „náuka o vlastnostiach, tvorbe a používaní termínov“6, alebo „súbor, sústava termínov týkajúcich sa jednotlivých vedných alebo výrobných odborov.“7
V tejto časti sa budem zaoberať biologickou terminológiou (nomenklatúrou). Je to „súbor termínov usporiadaných podľa klasifikačného princípu a tvorených niekedy aj podľa dopredu dohodnutých pravidiel (napr. nomenklatúra zoologická, botanická, chemická).“8 Názvy zvierat (a rastlín) „vytvárajú sústavu kmeňov, tried, radov atď. Názvoslovie týchto klasifikačných skupín má svoje pravidlá, takže podľa jazykového utvárania názvu môžeme zistiť, či ide napr. o názov radu, ktorý je označovaný podstatným menom v množnom čísle (šelmy, veľryby), alebo o názov čeľade (prídavné meno v množnom čísle, napr. psovití, delfínovití).“9 Názvy rodov sa označujú podstatným menom jednotného čísla. Druhové mená sú tvorené prídavným menom. Názvy druhov sú tvorené spojením podstatného a prídavného mena v obrátenom slovoslede (bocian biely, vráskavec ozrutný).
V Medzinárodných pravidlách zoologickej nomenklatúry sa okrem iného spomína, ako zaobchádzať s gréckymi a latinskými názvami. Ak je vytvorené vedecké meno podobné gréckemu alebo latinskému slovu, „treba s takým menom alebo zloženinou zaobchádzať ako s gréckym alebo latinským slovom, pokiaľ autor neuvedie ináč, keď činí meno použiteľným.“10 Z jazykového hľadiska je v zmienených pravidlách uvedené, že vedecké meno musí byť vytvorené a musí sa s ním zaobchádzať v súlade s ustanoveniami v článku 11 a článkov 26 až 34.11 Ďalšie ustanovenia a články sa týkajú zoológie a nie jazykovedy, preto ich tu nebudem rozoberať.
V tomto bode bude efektívne, ak prejdem k samotnej taxonómii kvôli lepšej predstave, čo je rad, čeľaď a pod.
|