Martin Kukučín: Dom v stráni Martin Kukučín Dom v stráni

Minulo dakoľko dní, dlhých, nekonečných, bárs je zima a dni sú krátke. Mande chodila každý deň pod Grabovik prezvedať sa, ako sa má chorý. Zakaždým mu doniesla čo-to: tu dáku lahôdku z kuchyne, tu fľašku prošeka na posilnenie. No chorý máločo užil zo všetkého toho; najsladšia lahôdka pretvorila sa mu v ústach v blen a horič.

Jeden večer dostavil sa k šore Anzule Paško Bobica. Zadivila sa, keď ho videla vyobliekaného, a zadivila sa ešte väčšmi, keď jej oznámil, že ju zajtra čakajú pod Grabovikom.

„To je dobrý znak!“ zvolala ona. „To znamená, že sa medzi vami vyrovnalo všetko!“

„Eh — nemôžem sa pochváliť,“ túži sa Paško. „Ani sám neviem, aký to vezme koniec.“ A krúti zamyslene hlavou, bárs nebadať na ňom zronenosti ani hnevu. „Úfajme sa, že sa poddá časom…“

„Hľa — ako hovoríš teraz! Kto by povedal, že to ten starý Paško!“

„Treba mať trpezlivosť,“ odpovedá on skromne a akosi zahanbený. Ako každý náruživec, hanbí sa teraz, keď sa utíšil, čo vyvádzal v prudkosti a prenáhlenosti. Najťažšie mu je, že nevie, ako by odprosil paniu a jej syna za urážky a mnohé hrozby, ktoré sa im nebodaj dostali tiež do uší…

Pani hádam badá, čo sa s ním deje, a ľutuje ho pre rozpaky.

„A ako Mate?“ obrátila hovor na druhý predmet s tým taktom, ako to vedia duchaplné ženy.

„Vždy jednako!“ zvolal Paško chvatom, zachytiac sa za slamku, čo mu ona podáva… „Horšie zo dňa na deň. Opuchá — a vy viete, čo to znamená! Všetci ho už oželeli, i on sa oželel sám. Veď i aký je to už život? Pomoci nieto, a plačom ho nevyplačeš.“

Paško sa odobral s hlbokými poklonami, ako si ich osvojil v meste, od panej a odišiel k Zandomemu.

„Á — pivničiar!“ zvolal Zandome živo, zvrtnúc sa šikovne na stoličke. Usmieva sa prívetive, no nepodáva ruky hosťovi. „Môžem povedať — služba ťa nezmárni. Prázdniny za prázdninami. Skoro by ja mal vôľu do služby k Okladinovi! A ani sa nezariekam. Toto hrdlovanie po magazíne sa mi už protiví; a ešte väčšmi toto vpisovanie dlhov do kníh! Beztoho ich nezinkasujem nikdy, ani ja, ani môj syn. Môžeš ma mu slobodne ponúknuť, a ak chceš, odporučiť. A ako sa má on?“

„Dobre — pozdravuje.“

„Pozdrav i ty. A víno? Neprekyslo vám?“

„Ba ešte!“ zvolal Paško s indignáciou.¹

„No — no!“ tíši ho Zandome, pokyvujúc hlavou. „Vieme my, čo sa robí po pivniciach, kde je kohútik vodovodu hneď pri sudoch… A potom nebol by div! Má tam ľudí, ktorým všetko prekysá… A čo tá tvoja — nuž tá cifraňa, Katica?“

„Nuž len tak — ako obyčajne.“

„A čo povedal na moje vzorky? Richtujem vám víno ako kvet! Pravý prošek! A čo cena? Po čom tam kupujete?“

„To ja neviem,“ vyhovára sa Paško.

„Ty si furták!“ pohrozil mu Zandome. „Držíte spolu, vy vínokupci sťa zbojníci — jeden druhého nevyzradí.“

„O muštrách že vám bude písať,“ pokračuje Paško s úsmevom. „Žaluje sa, že majú málo stupňov.“

„To verím! Viem ja, čo by ste chceli, vy vodári!“ vykríkol s rozhorčením, uprúc prst rovno na Paška. „Nedbali by z hrozna žmýkať čistý alkohol a potom ho už krstiť. Vôňa, aróma, chuť, pitnosť — to sú im vedľajšie veci. No počkaj, naučíme vás i my, troškári, čo sa dá robiť z nášho vína bez stupňov!“ Pomlčal chvíľu, obrátiac oči kamsi ďaleko, kde stopuje čosi, čo ho zaujíma — snáď dáku novú myšlienku, nový nápad alebo projekt. No hneď sa zas vytrhol z dumania a obrátil sa k Paškovi. „A smoklí sa ešte, čo? Tá tvoja totiž! Hovorme o nej — beztoho ty vždy o nej a o nej…“

„Tak, ako obyčajne!“

„Nijaká premena? Hm — a prečo?“

„Eh — viete, otec na smrteľnej posteli: nieto času myslieť na pletky.“

„To je pravda. Škoda toho človeka — preškoda! A ja práve, že mu ponúknem kus hory na Buniach. Jeho vinice sú sťa záhrada… A syn neviem, čo je za. No všetko sa mi vidí, taký Mate nerodí sa každý deň. A ty že nemôžeš, lebo je on na úmore: a mne sa vidí, že je to najlepšia príležitosť. Ona plače, ty potešuj. Utieraj slzy zarmúteným — to nakladá i evanjelium. Ženské moc dávajú na to…“

„Ľahko vám hovoriť! Vy ste vždy tu, a ja, vidíte, na skoku. Zajtra večer musím byť v službe.“

„Práve zato: budeš vzácnejší.“ A ledva sa Paško spamätal, už zas skočil na druhý predmet. „Mate teda — vravia mi — urobil testament! A pretože testament je tajnosť, vie sa celkom iste, že sa zhrnula pekná hŕbka. A ja si míval, že okrem tej škvarky máločo má v hotovosti. Má i v sporiteľni groša. Kto by bol povedal, ha?“ Usmial sa pod fúz a šibol bokom na Paška. „I Paškovi sa omastia gamby z toho sadla, ak mu kto nepredchytí tú jeho prelietavú…“

Paško sa zadivil, na čo naráža Zandome. On ani nepomyslel, že by ona mohla mať výplatok, aspoň nie veľký. Takto nezbývalo len veriť; vie, že tento človek vie všetko. No zas ho nadišla i obava: ktovie, či si ju kedy nakloní, keď je ona bohatá. Nájde sa kto druhý, čo sa upriami na groše. Veru nedivil by sa, keby mu ju kto predchytil…

„Človeče, hore sa! Čo sa bojíš?“ udrel ho Zandome po pleci. „Železo sa kuje, kým je horúce — zachovaj si!“

Vzdor tomu odišiel Paško zamyslený od neho. Tie groše omínajú ho nesmieme. Oh, keby mal majetok — prvý majetok na ostrove! Keby on bol Dubčić! Ako by sebavedome predstúpil pred hrdú Preturušu! Takto sa treba stisnúť a s trasením očakávať jej rozhodnutie…

No do rána predsa sa len zotavil. „Čo som, to som,“ počalo naňho účinkovať. „Nie som ani ja najostatnejší. Ak som Bobica — ale som rodu statočného, mešťan írečitý, z najstaršieho rodu v meste, a mám službu. Neumriem od hladu, nebudem utisnutý na nikoho…“

A sebavedome si vykračuje pod Grabovik, a to hneď ráno, temer na svitaní. Zdá sa mu, že dnes nadíde rozhodnutie — áno, dnes sa zvrtne jeho osud: na tú stranu alebo na druhú. Nuž — v mene božom — rozhodnúť sa raz musí. Zandome má pravdu — kovať železo, kým je horúce…

Odhodlaný je na všetko a v duši ho hreje nádej. Bárs sa pnie nad ním nebo rozplakané, ovešané šedými chmárami, z ktorých mrholí; bárs je zem pod ním lepkavá, smutná, jemu sa vidí, že kvitnú naokolo ruže a že hreje tam zhora slnce turíčne. Ani mu nezišlo na um, že ide do domu, kde je gazda na smrteľnej posteli.

Chorého našiel tichého, ako býva vždy, keď ho čo nesužuje. Tvár sa mu vyjasnila, keď mu Paško pristúpil k posteli.

„Vitaj, čakal som ťa,“ prihovára sa mu vľúdne, no s istou teplotou v hlase a vo vpadlom oku. „Či si videl naše ženské?“

„Nie ešte. Chcel som najprv k vám,“ zajaká sa Paško. Predsa len nie tak snadno hovoriť s ním, ako si predkladal. Čosi akoby ho stískalo, akoby ho ochromovalo, keď je s ním sám — zoči-voči…

„Choď, Paško — probuj — ja ti žičím a či skôr si žiadam… Azda sa tebe podarí… Ja som nemohol ničoho — probuj, vynasnaž sa… A ešte jedno, keď sme takto sami. Maj trpezlivosť s ňou teraz i napotom, ak bude tvoja. Trpezlivosť, synko, vyhľadáva sa so všetkými, bez rozdielu: ale s ňou nadovšetko. Ináč, ja myslím, bude dobrá, aspoň sa úfam…“

Paško stojí nad ním — no nie ani odhodlane, ani sebavedome. Je hlboko dojatý, srdce mu naviera vďakou a oddanosťou. Ako ho naúča, napomína — ticho a dobrotive sťa otec…

„Oh, čo by ja dal za to, keby vás ja mohol zvať ćaće — oh, čo by dal!“ zvolal s oduševnením. Zdá sa mu, že na večné veky nemal by čo prosiť z neba, keby sa mu táto jedna túžba splnila…

„I to by sa mohlo stať; i stane sa, ak boh dá. No nepotrvá dlho…“

Navreli mu slzy do očú pri tejto narážke na smrť. Ťažko ho oželieť, jeho ktorý sa chová k nemu sťa otec, jeho, ktorý je rodič tej, za ktorou mu bije srdce od rokov. Odvrátil sa, aby utajil pohnutie a nerozžalostil ho.

Keď vyšiel z izby chorého, vyutieral sa a hľadí prísť do svojej koľaje. I treba sa pozberať, veď ustavične mu privoláva vnútorný hlas: ,Teraz alebo nikdy!‘ Neodváži sa ani rozoberať dopodrobna následky, ak sa mu nevydarí. Vedomý si je iba toho, že nastáva rozhodnutie: všetko vyhrať alebo všetko stratiť, odrazu, naveky…

Prežehnal sa, vstupujúc do komôrky. Bola samotná ako temer vždy. Pozrela k dverám, strhnúc sa v myšlienkach. Zazrúc jeho, zapálila sa a odvrátila.

„Čo robíš, Katica?“ Pýta sa jej hlasom trasúcim. V hrdle akoby ho niečo stískalo, nedalo mu vydýchnuť. Chcel sa jej predstaviť nepredpojate, aby ani netušila, načo prišiel — a hľa, teraz sa zhrýza, že ona musí vidieť.

A klamal sa. Mala ona druhých starostí, než si všímať Paška a jeho rozčúlenia. Odpovedá mu cele bez pretvárky, ľahostajne.

„A čo by mala robiť? Vidíš, čo je v dome…“

Jej chladný tón, ľahostajnosť, nevšímavosť zarazili ho ešte väčšmi.

„Mater doma?“ pýta sa znovu.

„Bude tam kdesi!“ pohodila hlavou k dverám.

,Preto si prišiel, ťuťmák jeden!‘ nadáva sám sebe, jedujúc sa. ,Preto ťa poslal starý? Čo mu donesieš za odpoveď?‘

Bolo mu nesmierne trápne. Nemôže obviňovať nikoho, iba odsúdiť seba… Ach, keby aspoň na hodinu mohol si požičať zručnosť Zandomeho! Čiže by to bol hneď druhý obrázok, nie takýto smiešny, pre ktorý sa bude hanbiť sám pred sebou do smrti…

Šťastie, že ona zas zapadla do svojich dúm, akoby tu ani nikoho nebolo. Keby ho videla, pozorovala, čiže by mala nad čím popásť oči — mala sa komu vysmievať!

„A ty sa hneváš na mňa?“ pýta sa jej ticho, priblížiac sa k nej, hoci krokom váhavým. A už vidí cele jasne, chápe, že urobil chybu, veľkú chybu…

Ona mu prekvapená pozrela do tváre. V jej oku švihla iskra hnevu a zasiahla ho rovno do srdca. Ústa sa utiahli, akoby chcela s opovržením povedať: ,A čo tento zas chce?‘

Bol by utiekol pred ňou, utiahol sa — no nesmie. Čo by povedal starý? Pomyslel i na Zandomeho a zas mu pribudlo odvahy.

„I teraz sa hneváš. Len čo som vstúpil, pochytil ťa hnev…“

Chcel prosiť, chcel si podmaniť srdce, ktoré mu kedysi patrilo, a hľa, miesto sladkých rečí, miesto lichotenia on jej pripomína jej poníženie, hanbu a útrapy.

Spadla z nej zamyslenosť, zahnala dumy ďaleko od seba; tvár prijala výraz hrozivý a z očú jej sršia blesky.

„Prečo sa hnevám? Rozmýšľaj, ak nevieš — domyslíš sa. Alebo nie — pomôžem ti ja vynájsť príčinu. Zabudol si na tú noc, keď lietalo kamenie? Zabudol si, keď si to preletel popri nás na koni a pozeral, ako to iba ty vieš? Zabudol si, ako si výsmešne, vyzývave hľadel, keď som sa stretla s tebou? Zabudol si…“ Hodila rozčúlene rukou a zamĺkla. Trasie sa na celom tele, tvár horí, oko hádže blesky a pery sa trasú. „Judáši ste boli všetci, katovia, kým ste ma neukatovali! Nuž tu máte, čo ste chceli. Radujte sa, plesajte!“ Hlas jej zlyhal, v oku sa sperlila slza a spustila dolu lícom. Rozbúrilo sa v nej zas celé to more žiaľu, muky, sĺz a trápenia. „Nemala som priateľa, nikoho, nikoho! Nikto nežičil — všade závisť, výsmech, bes a podlosť!“

„A ty nevieš, prečo som robil, čo som robil?“ pýta sa on ticho, skoro pokorne.

Ona pohla prudko plecom a odvrátila sa. Akoby chcela povedať: ,Čo mi na tom záleží?‘ Konečne doložila, ale hlasom už pokojným:

„Ja len to viem, že si ma prenasledoval…“

„Čo mi to vyhadzuješ na oči. Ja som prišiel o rozum. Nevedel som, čo robiť od zúfania. Divím sa, ako som sa nezmárnil. A čo ja viem, čo som nenarobil ešte? Ale pováž,“ doložil so zvláštnym dôrazom, „že to bolo všetko z lásky.“

„Ďakujem za takú lásku!“ zvolala s opovržením. „Ja takú lásku zavrhujem — držte ju pre seba, darujte komu chcete, takú lásku!“ Žiaľ, horkosť naplnili jej srdce; sklamanie, trpkosť robia ju bezohľadnou, nespravodlivou.

„Moja láska bola úprimná!“ zvolal Paško i on v ohni, urazený jej rečami.

„Láska u vás!“ A rozosmiala sa s opovržením. „Dym, čo vietor zaveje. Plameň, čo blčí, páli a — vyhorí. To je tá láska!“

„To sa nevzťahuje na mňa!“ zvolal on prudko. „Ak máš koho haniť — mňa nehaň!“ Z očú srší i jemu hnev, tvár sa mu podliala krvou. Stali mu pred oči muky a útrapy, čo mu spôsobila. Hanbí sa až teraz, ako ho bola zavrhla. Zabudol razom na Zandomeho i jeho šikovnosť. Začal sa držať, ako by sa držal Paško Bobica. „Ja som ťa ľúbil verne, úprimne. Bol by život dal za teba. I vtedy, keď si už nestála o mňa. Ty si našu lásku zavrhla, poškvrnila, ty si ju zradila. A povedz, za čo? Povedz, ak sa nehanbíš, zoznaj — za čo?“

Chcela mu odpovedať; oko jej horí, ústa sa pohybujú, ale nevydávajú hláska… Stoja zoči-voči sťa dve zúrivé šelmy, hotové skočiť jedna na druhú.

„Ty mne hovoriť!“ zúri Paško so žilami navretými na hrdle a sluchoch. „Moja láska je pevná — nič ju nemohlo podvrátiť; ani mamona, ani sláva. Tys’ ju zavrhla pre bohatstvo, a teraz ju zavrhuješ z pýchy; lebo nechceš uznať, žes’ blúdila. Vtedy si ma nechcela, lebo som ti bol prinízky — teraz ma nechceš, lebo som statočnejší. Jednu krivdu naprávaš druhou — všetko pre pýchu a nadutosť: a ešte žiadaš, aby ja uznal krivdu za pravdu. Všetko urobím — ale to jedno nie, nikdy, a čo bys’ bola kráľovná!“

Ona pozerá naň s akýmsi strachom. Videla ho už zúrivého, viac ráz ho videla: ale takto ju nešľahal nikdy. Ani sa nenazdala, aby on vysvietil kedy jej tajné myšlienky, aby ich rozostrel pred jej očima v celej ich nahote… Všetko, čo jej vyhodil na oči, musí uznať, že je pravda, skutočnosť. Čaká s pootvorenými ústy, čo vynesie ten hrozný človek ešte na svetlo.

Paško cíti, že pokazil všetko, rozrúcal a zdepčil, sťa rozzúrený kôň, keď sa vymkne z ruky svojho gazdu. Nieto už tu vyjednávania, okrašľovania — tu treba odísť, a to dôstojne, bez modlikania, ako sa svedčí na pravého človeka, nepozrieť už viac nikdy v tú stranu, kde je ona.

„Povedal som, čo som mal na srdci — nech sa teraz robí, čo chce!“ zvolal chrapľavým hlasom. „Rob, čo chceš, ale otrok ja nebudem nikdy nikomu. Ani Katici Pretúrovie! To si zachovaj — zbohom!“ Hodiac na ňu pohľad zúfalý, ktorým sa jej zriekol navždy — vyrútil sa z izby.

,Hotové — koniec!‘ hučí mu v hlave, v ktorej ešte vždy myšlienky, sťa bláznivé, naháňajú jedna druhú. ,Pekný Zandome! Pekná trpezlivosť! Eh, čo — na dušu, lepšie takto, ako tak nijako! Nech vie každý, čo je, a kartu vysvietiť!‘ A hrnie dvorom do dveriec a na chodník, neobzerajúc sa o nikoho, nevidiac ničoho, a hore brehom do mesta. Až teraz počína v ňom krv vrieť a rozlievať sa hnev po žilách.

Vzdor besnote zbadal, že kráča dolu brehom proti nemu tlupa akýchsi ľudí. ,A čo ma do nich, kto sú…‘ Myslí si a trieli popri nich dohora. Čuje hlasy, ako ho volajú, ozýva sa i jeho meno — no on letí neodolateľne napred.

„Bude mu náhle,“ zvolal hlboký ženský hlas, „beží možno po doktora alebo dona Roka.“

Vtom ho chytila čiasi ruka za ruku a nevypustila jej už. Zadivil sa, kto je ten mocný chlap a prebral sa zo svojej zúrivosti. Za ruku ho drží Niko Dubčić.

„Čo ti je, človeče? Kde to hrnieš?“ pýta sa ho. „Zdá sa, ty nevieš, čo robíš…“

A teraz vidí, že sú v tlupe šora Anzula, pán Ilija s dcérou a Niko. ,Oni idú,‘ mihlo mu v hlave, ,ja už nemám po čo chodiť…‘ Zaujala ho chabosť, sily ho opustili a pred ním sa otvorila hlboká priepasť zúfania. Poddal sa mimovoľne sile, ktorou ho Niko ťahá za sebou.

„Čo sa zas stalo?“ vypytuje sa Niko. „Kde si chcel bežať?“

„Ah, bolo by lepšie, keby ma ani nebolo. Ja som pokazil všetko. Mne najlepšie zahynúť.“

„To už hej!“ posmieva sa Niko. „Nerob hlúposti a poď. Radšej mi povedz, čo sa vlastne stalo…“

Stisol ho za rameno, aby sa mu zas nevytrhol a ťahá ho za sebou. Kým prišli do dvora, Niko vyrozumel z trhaných odpovedí, čo vyparatil jeho bývalý sok.

Pred domom oddal ho šoru Ilijovi a dával pozor, či vošiel s druhými do izby chorého. On sa vrátil do dvora a pozerá v kuchyni, či nezazrie daktorú ženskú.

Pri ohnisku našiel Baricu.

„Kde je Katica?“ pýta sa jej.

„Bude tamdnu kdesi,“ odpovedá ona a díva naň, nevediac sama, čo si myslieť.

On odišiel do domu a nevesta si myslí: ,Mladý Dubčić zas! Čo je to zas? A Paško si míva, že ju už má. Veru divný dom! Nevieš nikdy, čo sa v ňom robí…‘

Niko sa nemal kedy mnoho radiť. Bol si ešte doma umienil, že prehovorí s Katicou, ale o sebe: a tu ho odrazu čaká povinnosť hovoriť s ňou i o Paškovi. Musí jej vysvetliť svoje pokračovanie, musí sa ospravedlniť, alebo aspoň dosiahnuť odpustenia. Nemožno ďalej váhať, ani odkladať. Zdá sa mu, že by ho boh potrestal, keby naďalej padali jej kliatby na jeho hlavu. Treba lásku, keď už raz umrela, dôstojne pochovať a na hrob privaliť kameň — ak nie kameň zabudnutia, aspoň kameň zmierenia…

Katicu našiel na tom istom mieste, kam bola klesla, keď odišiel Paško od nej. Hlavu podopiera rukou a na smutnej tvári sú stopy sĺz. Keď ju zazrel takto, ozvala sa v ňom výčitka: ,Pozri, čo si vykonal! Pre teba tieto slzy a spustošenie…‘ Nevie, čo by prehovoril. Posvätný strach pred jej smútkom pomútil mu myšlienky. Každé slovo zdá sa mu posmechom a rúhaním.

Nazdala sa, že to Paško — pohla sa, s vyjasnenou tvárou, že ho prijme, s ním sa pomerí. Zazrúc Nika, otvorila oči od divu a tvárou sa jej rozlial rumenec. Musela sa premáhať, aby nevykríkla. Potrvalo dlho, kým sa vzchopila; pozrela naň, akoby sa ho pýtala, čo on tu hľadá.

On stojí, ešte vždy otrok hlbokého pohnutia, nemôže prehovoriť ani slova. No jeho zmätok prinavrátil jej rozvahu. Predstavili sa jej všetky muky a trapy, čo preň preniesla. Zišli na um dlhé, nekonečné noci, strávené v žiali a zúfalstve. Zišla na um zrada a celá podlosť, ktorej sa stala obeťou — a premerala ho s opovržením od hlavy do päty…

„A čo tu ešte chcete, pane Dubčić?“ pýta sa ho hlasom tichým, no badať v ňom celé chvenie srdca. „Všetkého už mohlo byť dosť — ja myslím.“

Jej pohľad ho urazil hlboko, i toto prvé slovo. Pozrel na ňu okom pevným. No zadržal prudké slovo, ktoré sa mu začalo tisnúť na jazyk, ,Trpezlivosť!‘ napomína sám seba. ,Treba skončiť, definitívne, načisto…‘

„Neurážaj prvej, kým ma nevypočuješ, Katica,“ začal on tichým, pokojným hlasom. „Beztoho je toto náš ostatný rozhovor. A skončiť dákosi načim.“

„A čo treba ešte hovoriť? Čo sa stalo, už sa neodstane — ostatok je daromné hovorenie.“

„To je pravda, že sa neodstane,“ počal on. „My sme rozlúčení naveky. Ťažko mi vyriecť také slovo po všetkých sľuboch a prísahách z mojej strany. Ale už raz je tak… Ja len toľko viem, že nebolo klamstvo ani lož, keď som sľuboval. Vtedy som bol presvedčený, že moje srdce patrí tebe naveky. Ale všetko sa premenilo! Neviem sám ako — iba viem, že sa premenilo všetko. I vzpieral som sa, premáhal city — ale konečne musel som podľahnúť…“

Na jej ústach zjavil sa opovržlivý úsmev a ona len pokývala hlavou.

To ho pohlo, že podvihol hlavu a riekol:

„No teraz nahliadam, že je dobre, keď sme sa rozišli. Ja som presvedčený, že nadíde deň, keď to i ty nahliadneš a budeš mi povďačná, že som roztrhal zväzok, ktorý nemal trvácnosti. Radšej ma obviňuj teraz zo zrady, než pozdejšie z podvodu.“

„To je celkom statočne,“ odpovedá ona. „Ja som už dnes povďačná…“

„I ty sa spamätáš, i ty nahliadneš,“ pokračuje on neúprosne, hádam i pobádaný jej výsmechom v pohľade a slovách, „i ty nahliadneš, že i tvoje city boli klamlivé… Keby sme sa neboli rozišli teraz, ty by si bola na takto rok túžila za slobodou, za rodičovským domom, za svojimi pomermi, za svojím vzduchom. Ty by si mi bola vyčitovala, prečo som ťa presadil do pomerov, kde nenachodíš nič svojského, kde všetko dýcha na teba cudzotou. Ty by si bola žila vo večných mukách a rozpakoch v mojom dome.“

Katici zišlo na um, ako sedela u neho za stolom, ako sa nevedela hnúť, aké zniesla muky a rozpaky. Čelo sa jej sperlilo znojom pri trápnej rozpomienke. Ale vzdor tomu jeho dôvody neuznáva! Zrada je zrada a podlosť je podlosť.

„Chyba je len tá,“ ozvala sa ona, pozrúc naň ostro, „že to všetko bolo prvej rozmyslieť. Prvej, kým sa nesľubovalo, kým som nešla do kostola pred tvárou celého mesta pri vás, kým ste ma neukázali z vašej terasy sťa kňahyňu… Veď i vtedy boli pomery čo sú dnes! Kde bola vtedy tá vaša múdrosť, tá opatrnosť a rozvaha?“

„A ja zas opakujem, že som sa vtedy mýlil. Náruživosť mi zastrela zrak, vzala rozvahu. Namýšľal som si, že ťa ľúbim, a to nebola pravá ľúbosť. Namýšľal som si, že sa blížim k ľudu, keď sa s tebou zoberiem — a tu som sa presvedčil, že sa mi ľud vysmieva, lebo ma nerozumie, považujúc ma za čudáka. Áno — všetko, všetko bolo nám v ceste — nedalo sa zotrvať naďalej vo lži a klame. Museli sme sa rozísť… Ach, kebys’ vedela, aký som nešťastný i teraz pre to poblúdenie! Ako si vyčitujem, nemám noci, ani dňa, ako sa trápim. Nemám odvahy ani siahnuť za kalichom lásky, čo sa mi podáva. Bojím sa, že jeho sladkosť premení sa v jed a horič, kým mi neodpustíš. Či by si mi nemohla odpustiť!?“

Pri ostatných slovách zmäkol jeho pohľad a v hlase zunela vrúcna prosba, ktorá sa k nej prúdila z hlbín jeho duše.

A na jej tvári zaťatosť, hrdosť a opovrženie. Hodila hlavou nazad, pozrela naň okom, v ktorom blčí nenávisť. Čo ešte by nepýtal od nej! Odpustenie, ba uznanlivosť a k tomu povďačnosť! Vzbúrila sa v nej všetka trpkosť, čo dosiaľ sa nahromadila a naplnila dušu — nenávidí ho pre jeho pretvárku a sebectvo!

On spozoroval účinok svojich slov. ,Viac ani slova!‘ umienil si, vypnúc sa hrdo pred ňou ako človek, ktorý vykonal, čo bola povinnosť, ktorý nenie podlžen nikomu ničoho.

„O odpustenie ťa už prosiť nebudem,“ riekol ticho, ale chladne. Ani chýru po pohnutí, čo sa ho bolo prvej zmocnilo. „Ani mi už na ňom nezáleží. Chcel som sa s tebou rozlúčiť ako priateľ, s poľutovaním — lúčim sa už ľahostajne ako človek, ktorého tvoj hnev a opovrženie nemôže ani raniť, ani zasiahnuť.“

Skočila a pokročila k nemu, nevediac čo robiť — chcela mu povedať niečo, čo by ho ranilo, čo by nezabudol do smrti — no opustili ju sily a klesla zas na predošlé miesto.

On sa už viac neozrel o ňu. Bolo mu už skutočne ľahostajné, čo ona robí a myslí. S vyhriatou tvárou, ale uspokojený, vstúpil do izby chorého.

Tu boli všetci, i Paško. I on sa uspokojil. Stojí v kúte so zloženými rukami a hľadí pred seba ľahostajne. Čo mu do koho? On už nemá čo získať, ani čo stratiť. Niko pozrel naň so súcitom. ,Ani tebe som nepomohol, bohvie koľme,‘ myslí si. ,Ešte šťastie, že je takto.‘

Šora Anzula pozrela na syna svojím prenikavým okom. Uhádla, odkiaľ prichodí; výraz jeho tváre ju potešil. Neušlo jej, ako sa mu zalesklo oko radosťou a tichou rozkošou srdca, keď mu padlo na Doricu, ktorá sedí pri nej. Netrvalo dlho a Niko pristúpil bez okolkov k dievčaťu a vzal ju za ruku.

No izba sa naplnila dupkom, keď vošli domáci všetci i s deťmi. Dostavila sa i Matija a naostatku vkĺzla i Katica. Niko sa nemohol premôcť, aby nepozrel na ňu. Pobadal na nej zmenu: po rozčúlení nieto pamiatky, skôr zaujala miesto na tvári zronenosť a žiaľ.

Chorý leží nehybne na posteli. Lícne kosti mu vystávajú, černejú sa jamy, v ktorých sú oči zapadnuté. Vlasy, skoro celkom šedivé, nemôžu pokryť hlboké jamy na sluchách. Nos zaostrený čnie mohutne nad ústami; dodával by tvári ešte i teraz výrazu sily a energie, keby sa v posledné časy nebola vyskytla okolo úst črta plná bôľu a utrpenia. Na celom zjave badať už dýchnutie smrti, neúprosné známky hynutia. Iba oči dodávajú tvári čosi života. Spod zježeného obočia, ktoré neuspelo ošedivieť úplne, hľadia povedome a s účasťou po prítomných. Vidno, že ho teší, vidiac ich všetkých takto pospolu.

„Teda ste prišli — všetci,“ riekol suchými ústy a stenčeným hlasom, akoby vyvieral len z hrdla, „prišli. Ja vám ďakujem…“

Všetci sú pohnutí týmto divadlom, ale i spokojní. Iba Katica čo klopí oči v rozpakoch, nevediac kam sa dieť. Nech pozrie, kde chce — všade urážka, trápenie. Niko spokojný pri svojej milenke, plný lásky a ohľadov, o ňu sa už ani neozrie, ani sa neokúňa. Paško, bledý síce sťa stena, no tiež spokojný a ľahostajný. Šora Anzula, šor Ilija i jeho dievka — všetci, všetci ju urážajú, nežičí jej ani jeden…

Šora Anzula vhĺbila sa do zvláštnych myslí. Kochá sa pohľadom v obraze, ktorý sa rozprestiera pred ňou. Rodina obstupuje posteľ umierajúceho, pohľad všetkých visí na jeho tvári; plný úcty a očakávania, čo má ešte povedať, rozkázať. Zdá sa jej, že ožil jeden z tých starých výjavov, kde patriarcha zhromažďuje okolo seba deti a potomstvo, aby im požehnal. ,Skutočne jediný dom zo sedliackych,‘ myslí ona sama v sebe, ,jediný dom, čo ja znám, ktorý vie, že má gazdu a hlavu. Inde rozkazuje každý a neposlúcha nikto. A najväčšmi rozkazujú deti. Čím sú hlavatejšie a drzejšie, tým ochotnejšie sa plnia ich rozkazy…‘ S uveličením pozoruje tento výjav, netrpezlive čaká, čo má ešte povedať svojim tento zvláštny človek, stojac nad hrobom…

Z dúm ju vytrhol jeho mdlý hlas, ktorý akoby nasilu vychodil z hrdla.

„Ďakujem, že vás môžem ešte raz vidieť, vás hospodarica i vás, šor Ilija. Ďakujem vám i vašim deťom, že ste poctili tento príbytok…“

Oko mu padlo i na Nika — no nie ako inokedy, skúmavo, nedôverčive — nie, ale skôr akosi nežne a láskave. Z neho sa hneď pomklo k Dorici, ktorá sa túli ku kume Anzuli, uťahujúc ruku z Nikovej ruky — spočinulo na nej s patrným zaľúbením. Pod tým pohľadom sklopila oko a začervenala sa sťa pivónia.

„Deti môjho hospodára a hospodarice!“ obrátil sa k Nikovi zas pohľadom, „ja sa vám radujem a prajem šťastia — úprimne, od srdca…“

Niko pristúpil k posteli, mimovoľným pohybom podal mu ruku. No zachvel sa, keď ocítil v nej tú ruku studenú, bezvládnu.

„Nič to zato!“ pokračuje chorý, držiac ruku Nikovu v svojich rukách a hladiac ju láskave. „Nič preto, že táto ruka nedostala sa mojej dcére. Vaša matka vie, ako som ja zmýšľal o tom. Naopak, teší ma: táto ruka ide sa dostať druhej, ktorá je takej cti hodna.“

Pozrel na Doricu, ktorá, akoby sa mala prepadnúť pod zem, chytila sa kŕčovite ramena kumy Anzuly.

Katica sa zachvela a tvár jej ešte väčšmi pobledla. ,Či nemám pravdu? Nežičili mi, závideli, trápili, preháňali — všetci, všetci, i on, bárs je nad hrobom…‘ Pozrela na Pašku, akoby mu chcela vrhnúť zas do tváre tú istú výčitku. A prichytila na sebe zas jeho pohľad. Ani jedu, ani zúrivosti niet v ňom. Svieti z neho a hreje celý svet nežnosti a lásky. Sklopila oko, zarumeniac sa a vhĺbila sa zas do svojich dúm.

„Nech bude dobrotivá,“ doložil chorý, hladiac ruku Nikovu, „nech bráni tento dom, ktorý som vzdelal — i dom každého težaka…“

Niko sklonil hlavu a pozerá chorému rovno do očí, neprerečúc slova. No v duši mu zas skrslo tisíc dobrých citov, šľachetných predsavzatí. Áno, bude štítiť úbohý národ, brániť ho a napomáhať v potrebách. Bude pracovať na jeho povznesení, neúnavne a bezžistne. Bude, ak boh dá sily a požehnania…

Chorý vyrozumel, čo mu to horí v očiach za posvätný plameň a prikývol hlavou, doložiac:

„Bože, daj zdaru a požehnania!“

Pozrel na syna a hruďou starého zachvelo pohnutie. Ivan stojí pred ním, držiac oboch chlapčekov za ruky. Pohľad umierajúceho utkvel najdlhšie na milej tvári detí.

„Ja teda odchádzam, syn môj,“ začal a hlas sa mu mocne zachvel.

Ivana sa dotkli tieto slová ako trpká výčitka. Zdalo sa mu, že ho upomína na výjav, keď chcel vystúpiť z domu a ísť do Ameriky. Ťažko mu, že zarmútil otca. Padol k posteli na kolená a šepce hlasom vzrušeným: „Odpusťte — odpusťte!“ Berie jeho studenú ruku do ruky, tisne k nej náružive ústa, pokrývajúc ju bozkami. ,Ešte raz — ešte raz!‘ šepce mu čosi, ,pobozkaj ju, kým nevystydne z nej život…‘

„Tebe ostane dom, vinice, pole — všetko, čo som zhonobil,“ pokračuje hlasom pokojným: „Ty budeš hlava a vodca. Všetko, čo mám, ostane v jedných rukách. Gazdovstvo rozdelené na kusy nikde sa neveľadí — vidíme príklady…“

Jera pozrela významne na Katicu, akoby jej privolávala: ,Či som nepovedala?‘ Jeho slová ju urazili. Kúzlo, ktorým ju dosiaľ zaujal tento slávnostný výjav, razom sa rozpŕchlo. Skočila pred ňu hrozba ťažkého opusteného vdovstva. A nevesta uveličená, nemôže nijako pritajiť veľkú radosť. Pohľady oboch sa stretli ani britká zbroj, horiac nenávisťou.

„Mater, ktorú ti nechávam, cti a opatruj verne. Nezabudni, čo nakladá zákon boží…“

,Bude ctiť, bude opatrovať — akurát!‘ Málo chybovalo, že tak nevykríkla ponížená Jera. No výkrik sa premenil iba v tupý vzdych. Zaplakala naostatok usedave nad svojou veľkou krivdou, zakryjúc tvár rukami.

„Ženu veď, napomínaj. Zachovaj si — neraz je ťažšie rozkázať než slúchnuť. Vystríhaj sa v dome zvady a rozbroja. Dietky vychovávaj v bázni božej…“

Ivan sľubuje všetko v srdci. I v ňom sa budia krásne predsavzatia.

„Budem sa usilovať, abych bol ako vy,“ zvolal konečne hlasom prerývaným slzami.

„I ja sa úfam, synko!“ odpovedá starý. „I sestry ti odporúčam. Ty im budeš otec, pestún a radca. Či slobodné, či vydaté, nech nájdu u teba vždy teplý kút…“

Dievky zaplakali usedave. Mať si pomyslela: ,Pekne vás odbavili, holubice moje!‘

A Katicu zaujal cit opustenosti ako nikdy. Zdá sa jej, že ju vyhnali do samoty, na púšť. Ona i mater! Nemá ochrany, ani záštity. O všetko ju pripravili, olúpili nemilosrdne. Ani pri otcovej posteli nedopriali jej kúsok miestka. On, ,hlava a vodca‘, so svojimi deťmi jej zahradil prístup k nej. On bude záštita, vodca, ktorý nikdy ničoho neurobil svojou náukou. Ona ho bude i naďalej naprávať, búriť — ona, ktorá teraz slávi víťazstvo, nad ňou i nad materou… ,Sama — samotná ako prst,‘ opakuje si, cítiac ťarchu a bezcieľnosť žitia. ,A načo mne i žiť, keď má byť takto?‘ Mimovoľne sa rozhliada, kde by sa prichytila. Niko, ktorý sľuboval, prisahal, drží druhú za ruku…

A predsa v opustenosti hľadia na ňu jeho oči s útrpnosťou a láskou — oči toho, koho zohrdla, odstrčila. Ako by jej privolával: ,Hybaj pod moje krídla! Čo ju hľadáš inde, keď ti je u mňa obrana bezpečná? Závisí od teba…‘ Celá bytosť okriala, svet sa nezdá byť púšťou a ona odsotenou, vysúdenou.

Zišli jej na um urážky z jeho úst — zas sa zatvorila pred jeho nežným pohľadom. I on sa teší — áno, raduje sa. Myslí, že v opustenosti musí sa pripojiť k nemu. ,Nie, radšej opustená — radšej sama…‘

„Vy dcéry,“ pokračuje otec, „slúchajte brata… Matija, buď poddaná mužovi. A ty, Katica?“ Hlas sa mu zatriasol zas pohnutím. Ona, nevediac sama ako — hnaná akousi tajomnou silou — padla na kolená pri posteli a zmocnila sa jeho ruky.

„Ach, otec môj — otec môj dobrý!“ zvolala, celujúc mu vrúcne ruku.

Navreli mu slzy do vpadnutých očí.

„Áno — áno, ty si najslabšia — ty potrebuješ najviac ochrany. Na teba som nezabudol — nie, neboj sa,“ a hladil ju po skvelých lesklých vlasoch. „A čo, dieťa — či ma nepotešíš nad hrobom?“ doložil hlasom tichým, že sa ledva čulo v izbe, hlasom, ktorý si našiel cestu rovno do jej srdca. „O koľko ľahšie by sa umrelo!“ A jeho oko s prosbou a láskou pozerá na ňu. Ona zahrabala tvár do prikrývadla a mlčí.

Vytiahol ruku z jej ruky a dvíha jej tvár, aby ju mohol ešte raz vidieť, presvedčiť sa, či je ešte tvrdošijná a zanovitá. Ona hľadí naň okom plným sĺz, no okom plným dôvery, detinskej oddanosti a pokory. On sa kochá v jej tvári, odmäknutej citmi. Zdá sa mu, že je to Katica z dávnych čias, keď ju brával dieťaťom na kolená a učil ju prvé modlitby. Vidí, že ešte nikdy nestál tak blízko jej srdcu, že sa mu podarilo zlomiť kôru, do ktorej bolo schované. Našiel dcéru, to je pravda — ale ju našiel v okamihu, keď ju má zas opustiť. Vnímavo pozerá do jej tváre, akoby si chcel vštepiť jej obraz na rozlúčku do pamäti.

„No, čo mi vravíš, dieťa?“ pýta sa jej tichým, nežným hlasom. Niko nepočul, čo hovorí starý; všetci sa utiahli mimovoľne od postele, aby ich nerušili. No Paško cíti dobre, čo sa tam deje — cíti, že sa teraz priblížilo rozhodnutie, a nová nádej vtiahla do srdca a rozbúrila jeho tlkot.

A Katica cíti, že čosi popustilo, čo ju viazalo na hrudi, čo nedalo slobodne dýchnuť, ani jasne prehliadnuť. Hodila sa na otcovu hruď, ktorá sa mocne dvíha pohnutím. Slzy tečú voľne, donášajúc úľavu.

„Ja vás slúchnem,“ šepla na jeho prsiach, zakrývajúc tvár.

„Jeho?“ pýta sa otec.

„Jeho!“ odpovedá ona bez váhania.

Pozdvihol oko k nebu s nekonečnou vrúcnosťou. Prosí tam odhora požehnania i na tento krok svojho dieťaťa. No zas sa v ňom prebudili starosti; obrátiac sa k nej, pýta sa ešte:

„Z lásky — či z prisilenia?“

„Z lásky,“ zvolala ona nahlas, v slzách.

Tým slovom akoby bola padla ostatná ťarcha zo srdca. Akoby sa bolo odrazu všetko vyjasnilo, vyrovnalo. Otcova tvár žiari šťastím, zabudnúc na svoj stav, kochá sa v svojom dieťati, studené ruky skladá na jej hlavu.

No už nekľačí pred ním sama. Pri nej sa odrazu našiel Paško, a držiac ju za ruku, čaká od neho i svoj diel.

A on skladá na nich ruku, ústa šepocú, modliac sa vrúcne za ich šťastie.

Prítomní stoja ticho, bez slova. Ovialo i ich čosi sviatočného z toho výjavu. Niko pocítil v sebe nesmiernu úľavu. Po toľkých týždňoch trápenia a smútku, cíti sa zase spokojným v duši. Zdá sa mu, že sa očistil, striasol zo seba brud a blato, stal sa hodným svojho blaha…

„Teraz mi už nezbýva,“ preriekol chorý hlasom dojatým, „len prosiť smrť tichú a blahoslavenú…“

Hostia ešte dlho zabavili sa u Mateho, prežili ešte pri jeho posteli mnohý vznešený okamih. Niko ešte raz odprosil jeho a jeho dcéru a obdržal teraz už odpustenie. Iba Jera mlčala zaťato a v srdci sa nad čímsi zhrýzala. No akosi nikto sa o ňu neobzeral.

Chorý oddychuje pokojne. Cíti, že všetko dokonal a nemá už čo vlastne hľadať tu. Telesné muky nezdajú sa mu byť už mukami, ale čímsi potrebným, nevyhnutným.

Veď i pútnik musí sa unaviť, ak má prísť k svojmu cieľu. A takí pútnici sme všetci…