„A ako viete, preboha?“ pýta sa Jera, predesená nad tajomnou mocou tejto ženy.
„Viem, že ju má,“ tvrdí ona, pozrúc významne na všetkých. „Pohľadaj, ćerće moja, pohľadaj po truhlách a škriniach. Vidíš, ako sa trápi, a bez nej ti nemrie…“
Na všeobecné zdesenie potvrdil i brat Ivan, že sa Mate narodil s čiapočkou. Nebohá mať o tom často hovorievala.
„Pohľadajte — pohľadajte!“ vyzýva ich Ursa. „Musí byť kdesi.“
Zhľadávali po celom dome, poprevracali všetky truhly a škrine, vyťahali bielizeň. Vo veľkej truhle, kde bolo všakové náradie, klince, dláta, kliešte, staré podkovy a všakové haraburdy, pod schodmi, čo vedú na pôjd, našli malú škrinku, na nej vymaľovaná loď s nadutými plachtami na modrom mori. Je zamknutá táto škrinka, ktorú Jere dakoľko ráz videla, no nikdy do nej nenazrela. Kľúča nebolo a Ivan bez váhania založil dláto pod vrcheň a vyvážil ho zo závesov. Dychtive pozerajú, čo bude dnu. Nenašlo sa ničoho, len stará šatôčka so žltými kvetmi a v nej kúsok kožtičky.
„Veď povedám, že musí byť kdesi!“ zvolala Ursa, vezmúc kožtičku do ruky a položiac ju na hlavu umierajúceho. „A nech dakto ide zaraz po dona Roka.“
Ivan sám išiel dona Roka prebudiť, ten prišiel a začal odriekať modlitby pri horiacej svieci hromničnej.
Pred polnocou v tú istú noc vypustil Mate dušu.
Don Roko, vyprevadiac ho takto zo sveta, odbaviac svoju povinnosť až do konca, odobral sa na faru spokojný a tichý. Tej noci ho už nikto neprebudí, aby šiel k umierajúcemu.
Keď na svitání vyzvonili Ave Maria, zápäť za tým ozval sa „mužský zvon“, umieračik. Jeho tklivý hlas rozlieha sa mestom kvílive. Ľudia, pozdraviac Matku božiu nábožným vzdychnutím, pripojili otčenáš za Mateho dušu s vrúcim želaním: ,Pokoj vični daj njemu Gospodine!‘7
Na druhý deň ráno ubiera sa z chrámu pod Grabovik dlhý impozantný sprievod, pod krížom. Za krížom kráča don Roko v pluviáli, okolo neho okolití farári a kapláni. Za duchovenstvom zástup sveta, težakov, remeselníkov a pánov. Na konci sa valí čierna hŕba ženských a po stranách sprievodu skáču deti sem a tam poniektoré boso a všetky bez klobúka. Don Roko s kňazmi vstúpil do dvora, z dvora do domu. Dvaja chlapi s náručím dlhých voskovíc chodia pomedzi svet a rozdávajú sviece mužom a ženám. V dome a pred domom tichosť — no len chvíľku. Keď vystúpil don Roko z domu a za ním rakev, pokrytá čiernym súknom, rozľahol sa zrazu v dome krik a plač, výkriky a kvíľba i vykladanie. Okenice, ktoré boli dosiaľ pritvorené, rozleteli sa na všetkých oblokoch — v nich sa ukázali hlavy ženských, plačúc a kričiac. Spev kňazov a kantadurov prerážaný je výkrikmi ženských, menovite zúfalým krikom Jery, ktorá zhodila šatku z hlavy a trhá si vlasy. Keď sprievod prešiel popod obloky, sype sa na rakev zo všetkých oblokov kvietie, a padajúc na zem, rozšliapané je zástupom. Iba dakoľko žltých lístkov čo ostalo na čiernom súkne.
Zandome, kráčajúc pri Nikovi, stisol ústa a nehovorí. Ťažko mu je, nesmierne ťažko, čujúc tento nárek, krik a plač. I jemu sa nadúva hruď, nadchádzajú myšlienky na vlastnú smrť…
Konečne sa vzdialili, krik nedolieha zblízka, prehlušovaný tiahlym spevom kňazov a spevákov. Zandome sa obzrel, ta skadiaľ vyšiel sprievod. Obloky sú ešte vždy otvorené dokorán, v nich ženy kričia, plačú, zalamujúc rukami. V dverciach dvora stojí Ivan, v šatách všedných, zanedbaného zovňajšku, ako to vyhľadáva stará obyčaj; pozerá za otcom, ktorého nemôže doprevadiť na ostatnej ceste, skadiaľ nieto návratu. A ako vďačne by išiel, ta, za ním, kde ho srdce ťahá, keby to dopúšťala starodávna obyčaj! Takto nepozostáva iba stáť tu, sprevádzať očima sprievod, kým otca neodnesú…
No Zandome musí sa obracať znovu a znovu k domu smútku, kde v okne, čo je na štíte domu, kdesi na samom pôjde stojí osamelá ženská, ticho a nehybne. Ona nekričí, nezalamuje rukami, ale ticho, usedave plače, hľadiac za sprievodom, v ktorom sa uberá jej otec na ostatnej ceste. Je to Katica a za ňou vidno i hlavu Paškovu, tiež sklonenú smútkom.
Za sprievodom, sám a sám kráča Lole; už nemá čo hľadať v dome. Povinnosť ho teraz volá na cintorín, kde bude treba spustiť rakev do pripravenej hrobky.
„Ja už viac nikdy nepôjdem na pohreb,“ preriekol Zandome, keď vstúpili do mesta a nebolo vidno Grabovika a Mateho domu. „Nie, nikdy!“
Niko pozrel naň a zdá sa mu, že Zandomeho oči, tie usmievavé, figliarske — podbehnuté sú vlahou…
A keď sa predpoludním vracal sprievod do mesta, už bez Mateho, riekol Zandome: „No tak! I o ňom môžeme povedať: žil a bol… Na takto rok nebude nás upomínať na jeho život nič iného, ako čierne háby na jeho dievkach…“ A nasilu otrasúc zo seba smutné myšlienky, pýta sa zas už obyčajným hlasom:
„A kedy sa vyberieš na tú cestu?“
„Druhý týždeň po Veľkej noci…“
|