Martin Kukučín: Dom v stráni Martin Kukučín Dom v stráni

Katica sa ledva dovliekla domov. Bola by sa v zúfalstve a rozhorčení hodila do vody, no na šťastie vody tu nieto nikdy naporúdzi. Nemáš sa často kde napiť a kde by ešte utopiť sa! Dovliekla sa horko-ťažko domov — šťastie, že nikoho ani nestretla. Utiahla sa do svojej komôrky a oddala sa svojim mukám.

V prvú chvíľu nemohla sa ani vynájsť v nešťastí. Nemala kedy rozmýšľať a rozkladať svoje postavenie. No stratená, utopená v ňom, nesená jeho divokým vírom, cíti dobre, že je stratená. To, čo kynulo ako nový život, nová nádej, čo dávalo sily, radosti a pružnosti, zapadlo: ostal bôľ a zúfanie…

Zabudla na domácich a rodinu, na celý svet. Nič ju nezaujíma ani neteší. Zničená a pripravená o všetko díva sa tupým okom na tento svet i čo sa na ňom robí.

V nedeľu na to, hneď po obede, zavítala do nášho mesta muzika svätojurská. Pánom muzikantom sa zažiadalo urobiť výletík: tak prekvapili znezrady naše mesto, upriamené na také zábavky. Na námestí sa vyhrávalo až do noci pri mestských lampách a pri osvetlených susedných domoch. Bolo veselo. Mládež sa zhŕkla a hneď na námestí dala sa do tanca. Deti a starí stoja naokolo popri domoch a múroch, hľadia a načúvajú, socajú sa a zadievajú jeden do druhého.

Vzdor tomu hurhaju Katica sa z domu nepohla. Mať sa diví, krúti hlavou a konečne ju badurká:

„Choď, ćerce moja, uži, kým si mladá.“

A ona iba pohla plecom, zlostne a opovržlive, stiahla ústa, na ktorých sú červené pery krvavé od zhrýzania, a odvrkla materi:

„Nech tam blaznejú! Čo ma do nich?“

Mater sa len zjedá, čo je to; premýšľa, trápi sa.

,Reťaz jej nekúpil. Kto by bol povedal, že je taký skupáň. A keby nebolo odkiaľ! Do kostola ju nevodí, do nás nepáchne… Hm, ona sa, ľaľa, nadula: nemáš z nej ničoho. Mne sa to vonkoncom nepáči. Toto je akosi všetko nijako: ako stará bočka, keď opuknú obruče…‘ Čelo sa jej nabralo do vrások, hlavou tiahnu čudné myšlienky, pochybnosti, obavy. ,Ah, čo! Poharkali sa nebodaj! I to sa stáva, kde je láska mladá. To kým sa narazí do koľaje… Pomeria sa zas oni a láska bude ešte tuhšia. Nech sa tam hašteria. Mladosť — pochabosť!‘

Tieto úvahy ju uspokojili, ale nie nadlho. Čakala, že nastane obrat, no čakala darmo. Dievka sa trápi a mučí. Najviac sa túla po poli, i to sama; vracia sa obyčajne s vyplakanými očima. Nie sú to už žarty! Jera sa vážne zamyslela. Začala ju i po noci špehovať. Neraz čula ju vzdychať sťažka a hlboka. Neraz našla i podušky premoknuté.

„Čo je to — pane večný bože!“ trápi sa Jera. ,Keby len vedela, čo je to? Ale raz neviem…‘

Jedno odpoludnie, keď boli samy, začala zďaleka:

„A čo je tebe, ćerce? Ty sa zhrýzaš? A všetko len dusíš v sebe: nikomu slova. Čo ti je? Vari ti kto ublížil?“ Jej oko žiari láskou a materskou nežnosťou; ostrý hlas prijal hlboké, nežné sfarbenie.

„A či môže byť horšie!“ zvolala Katica prudko, rozčúlená a zlostná. Nežná otázka materina rozbúrila jej dušu. Zdá sa jej, že jej je každý na vine — všetci, i mater. „Či nevidíte, čo sa stalo? Veď sa neukonal, chodiac pod Grabovik…“

Sotva to vyriekla, vypadli jej slzy z očú, z hrude zas sa dvíhajú ťažké, bôľne vzdychy.

„A ozaj, čo je to?“ spytuje sa mater, teraz už naliehave. „Chodil, a odrazu akoby presekol. Vari je čo medzi vami? Dáka mrzutosť?“

„Mrzutosť?“ A Katica pokrútila smutne hlavou. „Nie, máme moja — koniec, roztržka…“

Jera ostala, akoby ju bol ohlušil. Sedí nepohnute, díva sa len a díva — hlavou jej mihajú čudné obrazy, úlomky myslí, dávnych predstáv, a to sa zmiešalo v nechutné klbko, ktoré sa krúti, navíja a odvíja a nikde nemá konca.

„Srdce mu odo mňa odpadlo,“ pokračuje Katica a každé slovo akoby sa jej trhalo od srdca a zanechávalo ranu, pálčivú, boľavú ranu. „Odhodil sa nadobre — vonkoncom, naveky. Našiel druhú — vyparádenú — Zorkovićovu…“

Teda tak! Oj, teraz už chápe, rozumie. Ju i jej dievku zahrúzilo veľké nešťastie, potkalo ju znezrady, keď si už mívala, že dosiahla štít všetkých nádejí… Oj, rozumie ona, odkiaľ ten žiaľ a to zúfanie! Veď i jej materinské srdce akoby bol rozdrapil nadvoje a zdrapy hodil pod nohy a depčil a gniavil. Nesmierne nešťastie, z ktorého sa nezotaví ani dievka, ani ona nikdy. Nieto tu ani nápravy, ani úfania — večný bôľ, žiaľ, zúfanie…

Len ako — ako sa to stalo, pane večný bože! Toľme sa ľúbili — zmierali jeden za druhým… Takto odrazu… Ako sa môže len stať čo takého, neslýchaného! A Jera sa zamyslela hlboko — myseľ sa zas zotavila, zobrala dovedna, počala zimnične pracovať, hľadať, vynachádzať, dovtipovať sa.

Oh, nie sú to cesty božie! Nie, horkýže tam. I okrem tých ciest nájdu sa veci tajomné, ktorých nevystihneš… Nebohá Toncuľa napríklad bola v oblakoch, keď to zmlátil ten kamenec celý chotár. Nebohý šor Zorzi videl ju na vlastné oči, ako sa niesla na omele… A nielen že ju videl, ale i strelil do oblaka posväteným nábojom. Po búrke ju našli pod cestou s prestrelenou nohou. Také sa veci dejú! Predlanským Giuna prešiel po krížnych cestách. Ktosi-čosi musel položiť na ne: lebo na celom tele vyhodili sa mu rany a koža sa mu olienila ani hadu. Kotlár Bartul¹ trhal tohto leta trávu okolo cmitera. Čos’ ho ofúklo, opuchol ani dieža a ktovie, kedy príde k sebe… Áno, sú moci tajomné, po zlom i dobrom, ale sú — zamiešajú sa do osudov človeka a nešťastný stvor sa pýta: prečo taký obrat, pane večný bože — odkiaľ a ako?

I tu mohol dakto sa zamiešať. A možno i sama Bonina. Má dlhý nos, bradu ostrú, vystrčenú napred… Celý ostrov závidel jej dievke. Koľko vzácnych, bohatých držalo sa zaň! Či by bol div, ak daktorá probovala niečo?

Jera takto mudruje a naostatok i vymudrovala čosi. Naplnila mech vínom, tekvicu naliala olejom, naložila na osla a hybaj pred svitaním k starej Urse do Vrchov. Ursa je vdova po čobanovi (pastierovi), napaduje na jednu nohu a mnohé veci rozumie. Vieme, ako býva medzi čobanmi! Všeličo sa i tam stáva…

Vrátila sa pred samým poludním s prázdnym mechom a prázdnou tekvicou… No zato jej je ľahšie. Veľká jej spadla ťarcha zo srdca.

„No neboj sa,“ teší dievku. „Všetko bude dobre. Veď on príde, neboj sa!“ a usmieva sa škodoradostne. „Príde, a bude väčšmi zaľúbený ako prvej. Uvidíš, ako príde: počkaj len, nech nastúpi spln mesiaca…“

„Ani sa nenazdávajte, máme moja!“ pokrútila Katica hlavou.

„Ty mlč — ty nevieš… Všetko mrcha svet! Dušu zapredali, len aby nám ho odviedli! Neboj sa — i na nich jesto sprava — uvidíš ako ti príde…“

A Katica len sedí s rozháranou mysľou, reči materine ani akoby sa jej netýkali. Cíti ona dobre, čo sa stalo; vie, že návratu nieto.

Niko sa cíti ako pravý zločinec. Nevie, ako by odkajal, čo spáchal. Podchvíľou čaká, že ho zahrúži trest boží. A keby i doľahol naň, pokryl ho celého, bolo by mu hádam ľahšie. Kam sa obrátiť — kam sa vrhnúť, aby bolo chvíľku pokoja? Ustavične mu je pred očima ona, s jej pohľadom plným odsúdenia, rozhorčenia. Čuje ustavične jej hlas, jej prudké výčitky, jej usedavý plač. Chcel by vidieť, čo robí ona, jeho obeť, presvedčiť sa, ako znáša nešťastie: no za celý svet nechcel by sa sňať s ňou. Zdá sa mu, že by sa prepadol pred ňou od hanby, zhorel by, koniec sveta si urobil… Preto je ustavične doma. Celé dni sa túla po pivnici, alebo hodiny a hodiny trávi pri mlyne, kde sa melú olivy. Pozerá tupo, bez účasti: zdá sa mu, že v hlave a hrudi je nesmierna, otupná prázdnota, púšť…

U Zorkovićov sa už vôbec neukázal. S materou sotva čo kedy-tedy stratí slovo.

Šora Anzula mlčí, nenatíska sa. Vie, čo sa so synom deje. No konečne sa jej uľútilo — dala si zavolať Zandomeho.

„Čo je to s tým naším mladým?“ pýta sa ho šora Anzula. „Čis’ ho videl?“

„Bohvie, odkedy som ho nevidel. Skrýva sa akosi: pre tú spod Grabovika najskôr.“

„I mne sa tak vidí,“ prisviedča pani. „Celkom sa premenil. Ani ho nepoznáš!“

„Hm,“ usmial sa Zandome svojím úsmevom. „Následok tetinej výchovy, táto prehnaná citlivosť. Vy ste sa nazdali, že máte dievča — a ako dievča ho rozmaznali. Tu máš následky teraz! Človek musí mať hladkú kožu, ktorej sa nechytí hocičo. Ináč ak jej nemá, život vám ho doráňa; vidíte ako! Sťa invalid.“

„No ja už radšej, nech bude takýto. Ale ty ho poteš, vybi mu z hlavy škrupule.“

„Ako vy rozkážete. Viete, že vás ja slúcham teraz — po nečase. Bár by som vás bol vždy slúchal!“ zvolal tónom opravdivým, bez smiechu. „Dnes mohla byť moja bárka v druhých vodách.“

„Ešte sa môže naraziť do pravých vôd, Zandome,“ ubezpečuje ho pani.

„Už je pozde, teta moja,“ krúti hlavou, usmievajúc sa smutne. „Tá sa nasadila na úskalí. S ňou sa už nehodno zaoberať…“

A Niko netajil pred priateľom, čo ho trápi.

„Nikdy si neodpustím, že som tak ďaleko zabŕdol. Uvalil som do hanby seba a nadovšetko ju… Tento hnusný fľak ostane navždy na mne. Bude ma páliť, hrýzť sťa rana raková…“

„Také fľaky, môj synko, nie sú nič zriedkavého v našej spoločnosti,“ odpovedá Zandome spokojne. „Skôr sa pýtaj: kto je bez neho? Bude ich veľmi málo, nás, civilizovaných, ktorí by sme boli bez neho… Veď i nie div. Spoločnosť ľudská ide byť čím ďalej, tým väčšmi zložitá. Cesty a chodníky, ktorými sa máš uberať, čím diaľ, tým väčšmi sú pospletané, všakovak pozakrúcané. Neraz vedú k jamám a priepadliskám, pokrytým zelenou chvojinou. Ideš bezpečne, ani sa nenazdáš, a už si upadol… Musel bys’ byť človek cele mimoriadny, ak bys’ chcel vyhnúť všetkým nástrahám a prísť k cieľu bez úhony. Všetci, ktorí kráčame týmto labyrintom, ktorí máme ambíciu hýbať sa napred, všetci sme pokrytí takými fľakmi, i jazvami po starých ranách a úrazoch. A zjedať sa preto veru nieto kedy. Ak máš kráčať napred — nemôžeš sa utiahnuť sťa slimák do svojej búdy. A napred musíš kráčať, ináč skostnatieš, ako náš pán Ilija Zorković!“

„Tebe ľahko! Ty nemáš na svedomí skazu dievčaťa! A ona mala ku mne dôveru — a jej otec…“

„Otca nechajme na zdravej strane: ten nemal dôvery, ani nikdy neveril, že mu budeš zaťom. On je človek rozumný a má náhľadu toľko. A čo sa týka tej skazy — to ešte uvidíme, či je skaza. Ona teraz nech sa špurgá, tvoja Katica…“

Niko pozrel naň udivený, čo to hovorí. Zandome sa mu usmieva svojím úsmevom.

„Veď vieš, čo to znamená: ,špurgať sa‘?“

„Slimáci sa špurgajú,“ usmial sa i proti vôli Niko.

„Áno, keď ich donesú z hory, dajú sa im najprv špurgať a či už čistiť. Nedajú sa im pásť, nech vylúčia najprv tuhé šťavy, ktorými nasiakli, pasúc sa na tráve a tuhých bylinách, a ktoré sú škodné nášmu žalúdku. Na to sa vyžaduje neraz i mesiac, ak sa slimák dotuha napásol. Tak i tvoja Katica. I jej srdce nasiaklo šťavami, tuhými a jedovatými. Ona ich počala vyhadzovať, bude už skoro mesiac, ak nie viac. Nuž vyžaduje sa dosť hodne času, kým zabudne, čo všetko si ona namyslela. Až potom bude súca za Pašku. Ver mi, on ju i tak vezme, vzdor všetkému, čo sa bolo stalo. A menovite ak šora Anzula otvorí svoju štedrú ruku, ako to už ona vie… A konečne, čo si máš vyčitovať? Tvoj pomer k nej pohyboval sa v hraniciach, v ktorých som nikdy nemyslel, že sa vie tak prísne držať náš Niko Dubčić. Veď ty si už ani nie Dubčić, ale ozajstný Plato!“²

„Moje úmysly boli čestné. Ja som sa ich držal húževnate i vtedy, keď mi začínalo byť jasné, že ona nenie pre mňa. Bol by sa hádam i obetoval za jej blaho — no presvedčil som sa, že by jej pri mne blaho neprekvitalo. Ona by sa nevžila do našich pomerov… Nepozostávalo mi, ako návrat z kratšej cesty. A ty myslíš, že by sa ju dalo zložiť zase s Paškom?“

„Vidno, že si zaľúbený po uši, keď toho nenahliadaš. Ty všade len rovno — a rovno sa často nesmie… Ja zas najradšej zákrutami. Je zdĺhavejšie, často otupno, ale skrutky a zvratky obyčajne vedú k cieľu… Paško, môj sokole, ti je dnes veľký človek. Dnes-zajtra prvá partia v našom meste. Má službu, plat, postavenie a dobré výhľady a nadovšetko — býva v meste. Ja som istý, že dnes-zajtra počnú nad ním poletovať dievčatá sťa osy nad sladkými hruškami. Prečo by nebola spokojná jedna Preturuša? Nenie on síce Dubčić — ale je pritom všetkom šuhaj súci a driečny. S pomocou božou a podporou tety Anzuly môže byť majetným krčmárom dakde v meste a Katica krčmárka, akých sa nájde málo. Aspoň nás bude mať kto pritúliť, keď zavítame do mesta. Ja beztoho nemôžem vystáť kost hotelovský. Ty, pravda, nebudeš môcť tak skoro u nich zosadnúť — ale ja, ktorý sprostredkujem, ktorý budem pozvaný za kuma — ja nájdem vždy dvere otvorené…“

„Zandome, ty si môj najlepší priateľ!“ zvolal Niko vrele. Priateľove zvraty a skrutky omámili i jeho. Zdá sa mu, že všetko sa dá vyrovnať ešte — ba že je vyrovnané…

„Áno, ja rovnám cestu k prijatiu nového božstva… Oltár je už vystavený, ak sa nemýlim, len ešte daktoré ozdôbky porozvešiavať… Oj, Niko — ty si šťastný človek. Keby ti nebol ,najlepším priateľom‘, musel by ti závidieť.“

„Ty neveríš teda, že ťa považujem za najlepšieho priateľa?“ pýta sa Niko skoro urazený. „Ja som ťa vyskúšal — prečo sa mi vysmievaš?“

„Najlepší — nuž nechže ti bude,“ odpovedá Zandome, teraz už bez úsmevu. „Ale nie bezžistný. Teta Anzula by si to mohla vysvetliť dôkladnejšie — keby chcela. No ona vie mlčať… Ale ja mlčať nepotrebujem, ani nemusím. Dosť na tom, ja by bol klepáril a nebodaj i doklepáril, nech niet tejto ženy. Poprezeraj lajstre spred pätnástich rokov, keď mi otec umrel a zo všetkých strán ma obkľúčili veritelia. Nájdeš v nich možno okrúhlu sumičku, čo mi požičala: ak ju totiž zapísala. No v rubrike príjmov nenájdeš nikde interesov…“

„Taká je ona, koho si obľúbi. Mňa len teší, že pri tebe tak bolo.“

„Skutočne, nech niet tej záľuby, ver mi, nemal by ja dnes dvesto hektolitrov v pivnici a o päť rokov možno i tristo. Behal by dnes ako agent-priekupník po cudzích pivniciach a koštovať z každej bočky, a čo by ako smrdela…“

Dorica sa u Dubčićov tiež viac neukázala. Výstup s Katicou ju rozčúlil. Na dne srdca ostala predsa akási trpkosť, a to trpkosť proti nemu, ktorý v jej očiach bol hrdinom nad všetkých hrdinov. Pri výstupe s Katicou pravda poklesol v jej očiach. Nejednu slzu preliala v svojej komôrke; ustavične ho mala pred očima, ako stojí pred Katicou v rozpakoch, neznajúc, čo by mohol predniesť na svoje ospravedlnenie.

Pomaly stratila i tá scéna živosť svojich farieb, začínala ustupovať do úzadia, pokrývať sa popolom zabúdania, ako všetky scény… Život poskytuje každý deň čo nového, žiaľneho a radostného: nový údel vytíska rozpomienku na predošlé rany. I ona počínala zabúdať — obraz jej hrdinu počal sa rozjasňovať, dvíhať, priťahovať a omamovať. Jej srdce sa zas otvorilo novým lúčom, čaká dychtive, aby dalo miesta kvetine lásky…

V tejto kríze stála jej pri boku verne a nežne šora Anzula. Ona našla slová, ktoré jej uľavili, ktoré potešili. Pod ich milým kúzlom vtiahla do srdca dievčaťa znovu nádej a očakávanie šťastia. Rozložila jej, ako je ťažko nájsť muža, ktorý prvej neľúbil.

„Prvá láska je kvet najmilší — no dnešný mladý svet si ho neváži. Neraz ho pošliape… Ani ja som nebola predmetom takej prvej lásky. Uspokojila som sa, že som ostala ostatná. A dosiahla som, že za mnou nezostalo už druhej žiadneho miesta!“

„Veď ja to nežiadam!“ zvolala Dorica. „Ani som nie hodna! Len nech druhá netrpí pre mňa a nech ma on ľúbi ako ja jeho.“

„Neboj sa — môžeš byť bezpečná!“ A šora Anzula objala Doricu a pritisla na materinské srdce, rozochvené citmi radosti.

Onedlho, v prvé dni adventu, zavítal do nášho mesta Zvonimir Stojanović, dramatický umelec zo Záhrebu. Bárs nosí meno chorvátskeho kráľa, financie mu budú na slabých nohách: ináč by sa nebol zatúlal až do nášho zákutia. Veď i komunikácia nenie práve najpohodlnejšia, menovite nie pre Záhrebčana. Nemáš fiakra ani tramvaje a ani reštaurantu s plzenským pivom. Ešte šťastie, že taký umelec cestuje bez batožiny. Cestuje pešo, po apoštolsky, a čo nosí, nosí na sebe.

Len čo zosadol v ,hoteli‘, učesal sa, prihladil, vyleštil topánky a vybral sa na návštevy po lepších domoch. Oznámil, že ide dať tri-štyri ,divadelno-deklamatorné‘ predstavenia³ v našom meste. Prvé predstavenie malo byť v ten istý večer v miestnostiach Čitaonice, ktorý musel prísť ex offo,⁴ a pred pol tuctom detvákov, za ktoré predseda zaplatil vstupné… Keď pánu predsedovi jeho pani letela k hlave, že nemilobohu márni groše, on sa jej vyhováral:

„A čo si počneš, duša moja? Ešte by sa rozchýrilo v Záhrebe, že sme my tu zaostalí…“

Po tomto ,morálnom úspechu‘ Zvonimir Stojanović zopakoval návštevy po domoch: druhé predstavenie že je výlučne pre inteligenciu. I šor Ilija sa vzchopil a pochodil po známych, povzbudzujúc. Jeho pani mu riekla doprosta, že na ,tiatar‘⁵ nepôjde, lebo má celý deň teatra dosť i doma. No premenila úmysel i ona, keď jej predpoludním odkázala šora Anzula, že ide na predstavenie, a ak nepôjde ona, nech aspoň pošle Doricu. Mande dostala rozkaz, aby bola večera o siedmej hotová. Dozvedeli sa slečinky z komonstva šory Andrijany, že sa šora Anzula strojí: počali ju trápiť, prehovárať, až dala pred samým olovrantom i ona signál, že sa teda pôjde.

Tak sa stalo, že umelec Zvonimir mal v ten večer i veľký ,vonkajší‘ úspech…

O ôsmej už boli miesta na státie zaplnené šarvancami, ktorí čiastočne sami zaplatili po šestáku, alebo ho pri vchode vyžobrali od pánov, svojich hospodárov. Tu sa postavali do radu i paholci a slúžky, ktoré doprevádzali svojich pánov do divadla. Priestor medzi touto galériou a pódiom, ovešaným chorvátskymi trikolórami, zaplnený je radmi stoličiek a lavíc pre vážne publikum. Dlho boli rady prázdne, lebo nikto nechce znášať ódium, že na predstavenie prišiel prvý…

Šora Anzula vstúpila prvá s Doricou a za nimi šora Bonina s Nikom. Šor Ilija, člen výboru Čitaonice, bol odišiel prvej konať vlastenecké povinnosti, a teraz ich víta pri dverách. Šora Anzula oblečená je jednoducho, temer domácky. Dorica má zase šaty z modrej látky s bielymi čipkami. Vyzerá veľmi elegantne, postavou sa temer rovná tete Anzuli, ibaže je štíhla v drieku, v pohyboch mladistvá, hybká. Oko jej žiari spokojnosťou a radosťou: nad čím, nevie sama. Dosť na tom, že dnes sa jej zdá všetko i dobrým i krásnym a v duši sa šíri radosť a spokojnosť.

Sotva zaujali miesto, vtiahla do dvorany šora Andrijana a s ňou jej dievčatá s veľkým šumom a chichotom. Celá dvorana sa rozkrákorila, tu hovorom chorvátskym, tu talianskym.

A už nebolo chvíle, aby kto-ten neprišiel. Na tanieri pribúdajú šestáčky a kde-tu zatrúsi sa i zlatník. Šor Dinko Lopatić, sediac medzi dvoma sviecami, tarsuje groše do hŕbky, nadstrkávajúc zlatníky ako vábidlo. Medzi panstvo vtrúsili sa i dve-tri sedliacke dievky z lepších rodín, Dore Lukina i Anica i Lode. Utiahli sa do ostatných radov, bárs vstupné zaplatili práve tak ako panské slečinky.

Medzi ne vkĺzla i Jera a Katica spod Grabovika. Málokto ich spozoroval. Umelec predstavoval práve prvý bod programu: Pomätenca Petöfiho,⁶ obligátny bod takýchto predstavení. Galéria otvára ústa, diví sa, a čaká, čo z toho kriku vykvitne. No keď videla, že nejde byť nič, sleduje pohyby umelca so smiechom a jeho šialené „ha ha ha“ sprevádza hlučným smiechom.

Jeru nedoviedla sem túžba za umeleckým pôžitkom. Ona i v kostole pod kázňou sedáva so sklopenou hlavou, preberajúc svoj ruženec; alebo rozmýšľa, kde sa má zajtra ísť, alebo kedy vyprší Andrijovi alebo Ivanovi termín na interes,⁷ čo treba kúpiť dievkam, ktorá krajčírka najlepšie šije. Pri takom rozjímaní reči kuratove padajú jej do ušú monotónne, akoby člapotal dážď po obloku a donosil driemotu na oči. Ona sa sem vybrala, lebo v Vrchov prišla zas čobanica Ursa, zvestujúc už po desiaty raz, že urobila, teraz už ozajst, čo sa urobiť malo… Chce sa presvedčiť za horúca, na vlastné oči, ako pôsobí umenie čarodejnice na Nika. Ona ani nehľadí na umelca, čo robí, ako sa namáha: ona beztoho opovrhuje hladošmi, ktorí sa štítia statočnej práce a túlajú sa svetom. Nie, ona hľadí na Nika, čaká, kedy sa vzchopí, nechá mater a Doricu a prisadne k jej Katici…

Prvý bod sa skončil v homérickom⁸ smiechu. Pomätenec rozveselil i podajedny dámy na sedadlách. Nasleduje rozhovor a štebotanie, žamor⁹ a pohyb, pretriasanie a klebeta. Umelec medzitým sa preoblieka k druhému bodu za trikolórami.

Šora Anzula sa najviac baví s Doricou, tu i tu sa obráti k pani Carete Zandomeho, ktorá je ustarostená, že ju čaká prádlo a v cisternách nieto dosť vody.

„Keď sme spomenuli vodu — ja by sa napila,“ zvolala šora Anzula, obrátiac sa k synovi. „Aká horúčava tu!“

Niko skončil, že zíde do prízemia, kde je kaviareň. Prechodiac k východu, zablyšťali naň čierne, bodavé oči… Až teraz vidí, že je tu stará Jera, pri nej ona, Katica. Ledva sa zdržal, aby nevykríkol. Ich prítomnosť ho prekvapila. No hneď sa ovládal — pozdravil ich s tvárou hladkou, spokojnou…

,Čo tu hľadajú!‘ rozhorčuje sa, vychodiac do pitvora. ,Čo chcú ešte, po všetkom tom, čo sa stalo. Akoby sa dalo hádam čo napraviť! Nechápe teda, že je všetko roztrhané? Žiada sa jej čuť ešte komentáre, pohrebné reči, a či chce sypať obvinenia a výčitky? Ako je to hlúpo!‘

,Aká panovitá ženská!‘ rozčuľuje sa dolu v kaviarni, zhľadávajúc poháre. ,Chcela by hodiť celý svet pod nohy. Ja som sa vymkol — zato rana toľme bolí… A ja slúžiť za nástroj takých chúťok! Nechápe, nie — treba jej vysvetliť; nemožno vyhnúť novému vysvetľovaniu! Nuž dobre, nechže bude: užijeme i tú pilulu. To bude pokuta za hriech a ja sa strasiem tohto nadbehovania, týchto rozpakov…‘

V takom rozpoložení vrátil sa do dvorany s čašami vody.

,Dosť bolo pštrosích manierov… Nebudeme hlavu tisnúť do piesku. Budeme pokračovať, akoby sme boli Zandome…‘

Prechodil dvoranou, zase cíti lesk tých čiernych, bodavých očí. Neuhol im, lebo sú naň obrátené oči celej dvorany. Všetko hľadí, čaká, či pozrie na ne, či sa im prihovorí. ,A čoby nie i to!‘ chlapí sa on, hľadiac vyzývavo, s opovržením na Jeru. Bol by snáď Jere i povedal niečo — no vtom pozdvihla k nemu Katica svoje krásne oči, do ktorých tak túžobne hľadieval, nemohúc im nikdy vymerať dna… V nich ešte plamienok úfania, nádeje, i prosby…

,Spadla trochu — pobledla,‘ usúdil on ľahostajne naoko, no na dne srdca čosi sa hýbe.

Stisol obrvy, v hrudi sa podvihla búra, jed a rozhorčenie. Prečo? Lebo ten plamienok neuhasol ešte, lebo tleje pod popolom iskra nádeje, očakávania — preto, lebo on je slaboch, nevie sa vymaniť, pozdvihnúť… Preto, lebo nevie byť, ako by vedel byť Zandome…

Rozsrdený pristúpil k materi a núka ju a zas k Dorici a do pohľadu snaží sa vložiť všetku nežnosť, ktorej je schopný… Nech vidia tie dve tam, na čom sú: nech už raz pochopia, že čo sa stalo, už sa neodstane. Nech zhasne už raz i tá malá iskrička pod popolom…

Tie dve tam sedia, ako na lavici obžalovaných. Zdá sa im, že sa prehrešili a celý svet hľadí na ne škodoradostne. Za sebou čujú šepot a chichot. Kto máš škodu, o posmech sa nestaraj…

Na šťastie dostavil sa druhý bod programu: opitý listár zo Záhrebu. Hádže rozličné svoje glosy a zapíja ich z fľaše. Publikum a zvlášte galériu tento bod zaujal nesmierne.

„Mohli sme slobodno nechodiť,“ naklonila sa Katica k uchu matere. Nikto ju už nepozoruje, čo robí, v tom všeobecnom smiechu. „Dala by neviem čo, keby ma tu nebolo.“

„Čakaj, hlúpa! Uvidíš na konci, čo bude! Bude i modlikanie!“

Katica schýlila hlavu a zamĺkla. Vie ona, že minulo všetko. Láska utiekla, ako keď ju voda odnesie.

Po druhom bode galéria pocítila v sebe podnikavosť, že i ona napomôže program. Spustila pochod: „Oj, junáci, oj, Hrvati!“¹⁰ Spieva ho s vervou, až sa dvorana trasie. Všetko hlasy mohutné, neblazeované. Druhý chór, ako na protiveň, ozval sa z námestia. To sú tí, čo nenašli miesta vo dvorane.

Po speve sa galéria akosi rozbúrila. A skutočne z tlupy vylúčila sa dosť skoro postava statná, driečna v mestských šatách. Paško Bobica podáva ruku rad radom vynikajúcejším postavám galérie.

Pohyb sa zdelil pomaly i sedadlám. V celej dvorane nastal šum a šepot. Keď sa Niko obrátil, čo je to tam, vidí, ako šor Ubaldo dáva ruku Paškovi. Spoza Paškových širokých pliec vidí sa usmiata ako vždy tvár Zandomeho. Zažmurkal naň jedným okom, akoby chcel povedať: ,Vidíš, kamarát, aký som ja furták. Čo povieš na to?‘

Aký triumf pre Pašku! Či sa on kedy nazdal, že dožije takýto večer? Že bude o ňom celý večer hovoriť celé mesto? On, ktorý si urobil rozvrh života, aby sa o ňom mohlo povedať: ,Žil a umrel!‘ On sa stal osobou dôležitou, na ktorú sa obracia toľko očí, s obdivom a závisťou. Kási mocná ruka chytila ho za šticu, vytiahla z masy všednosti, položila na podstavec a medzi tie dve krátke slová ide mu napísať akiste ešte dlhý, dlhý životopis, plný chvály a uznanlivosti!

A k tomu zadosťučinenie, že je to pred očima Jery a pyšnej Katice!

,Aha — opadli nám krídelká, ako svedčí!‘ myslí si náš hrdina nie bez škodoradosti. ,Trochu spadla — no nerobí nič. Veď ona stučnie! Radšej, ako by sa nadúvala. A stará Jere, dušo moja — i jej bude teraz dobrý Paško Bobica. Spadli sme na nízky konárik, dušo moja!‘ A krúti si fúzy, ktoré už uspeli dostať tam v meste akýsi nový, onakvejší strih. ,Uvidíme, čím ti bude teraz páchnuť Paško Bobica!‘

Tieto úvahy pretrhol mu umelec zo Záhreba. Vystúpil v salónnom obleku, vlasy geniálne našuchorené, sivé oko výbojne sa túla po osmahlých líčkach našich švárnych krásavíc. Konečne zastalo ako prikované ponad hlavy publika, v pitvore, kde Dinko Lopatić stavia zlatky a šestáky do stôsov. Konečne po hlbokej poklone vyriekol: „Na grobu izdajice.“¹¹ A teraz nasledujú sloky, plné výčitky a kliatby na zradcu vlasti, každá sloka má refrén: „Oh, oprosti — oh, oprosti.“¹² To kosti zradcove prosia z hrobu šepotavým hlasom o odpustenie. To „oprosti“ dáva náš umelec s takou neodolateľnou mimikou, že galéria zakaždým vypukne v hromový smiech. Ba i slečinky na sedadlách sa chichocú, ale, to sa vie, slušne a diskrétne, za vejárom.

Keď sa stíšil smiech a potlesk, Paško pristúpil k sedadlu Jerinmu.

„O dobro se povratili!“¹³ víta ho ona, usmievajúc sa s oduševnením.

I Katica mu dala ruku, bárs tak chabú, studenú. Padol naň i pohľad z jej oka, potiahnutého závojom bôlu. Ľúto mu je, že sa radoval z jej nešťastia. Zdá sa mu, že sa poškvrnil tým nízkym citom. Prv sa radoval, že pole je voľné — teraz sa zase zlostí, že ten, čo ju zohrdil, sedí tam pri druhej a zabáva sa s ňou.

No Jera mu nedala mnoho času na uvažovanie. Obsypala ho celým radom otázok. „A skade ty, synko? A celý pán odrazu…“

On jej rozpráva, akú má službu, koľko platu, aké sú jeho výhľady. Jera počúva pozorne a uvažuje:

,A ak Ursa zas bez osohu robila svoje fígle? Zabáva sa, ani sa raz neobzrel… A tuto šuhaj k svetu, súci a ktovie, čo ho ešte čaká… Šťastia má, vidím, vyše práva.‘ A čím si viac vyratuje, tým krajšie jej vychodí. ,Obe dievky v meste — hm, ľahko sa môže stať, nebude ti mať kto oči zatisnúť. A ono u Dubčića bolo by ešte horšie. Nemala by k dievke ani prístupu. Chudobnú mater by ani k nej nepripustili. Viem ja, aká to čeliadka všetko — všetko samý horenos — kto som, ten som… A tu sa môžem k nim uchýliť. Barica — nech sa starý vyvalí, začne zaraz inakšie. Viem ja. Nemáš sa čo úfať…‘ Už banuje, že sa s Ursou vôbec zaplietla. ,Ešte zatratím dušu nič po nič. Musím sa vyspovedať, ešte tohto týždňa…‘

„Čo by sme sa vari pohli!“ zvolala odrazu Jera. „Čo budeš počúvať taľafatky, keď ho nerozumieš. Nebodaj Kráňac¹⁴ dákysi, a či odkiaľ je, tuláčisko!“ Zdá sa jej teraz, že im tu ani nepristane sedieť. ,Úbohý národ mozoľuje, robí na nich, a oni tu po kratochvíľach.‘ Jeden má sklep — váži v ňom i neváži a veru nikdy nepreváži. Nosíš mu dôchodok, on meria vrchom, napíše i nezapíše. No a v skliepku zakaždým pripíše… Derú ťa na jednu i druhú stranu a nešťastie, ak si na nich utisnutý. A národ hrdluje na nich, trápi sa o hlade a smäde — a čo je krajšieho, onakvejšieho: oňuchajú, oblížu, vycicajú krásu, ako by chcel tamten… Ale coky! Ešte som ja tu, chvalabohu…‘ A svoje potajné mudrovanie zakončila vzdychom: ,Ach bože, zmilujže sa!‘

Katica na jej ponúkanie odpovedá: „Počkajme, keď sme raz tu, kým skončí…“ Ešte tlie tá iskrička pod popolom. ,Pozrel na mňa, akoby nikdy nebolo bývalo medzi nami ani spomienky. Len či sa to môže — či sa to môže!‘

Po dlhej deklamácii akejsi básne skončilo sa predstavenie. Galéria sa prázdni so spevom: „Živila Hrvatska…“ Za galériou sa dvíha i lepšie publikum. Dinko Lopatić pri východe rozdáva šatstvo, pomáha obliekať kepienky a mantily, okrúcať ručníky, navliekať menčikovy¹⁵ a haveloky. Vonku od prímorských vrchov poťahuje bura, ktorá štípe a odročuje výhľad na dážď na ďaleko.

„Vy nemáte nikoho — nuž vás doprovodím,“ núka sa Paško Jere. „Nie je ďaleko, ale pod Grabovik je — von z mesta…“

„Keď už sa chceš ustávať,“ zvoľuje Jera. „Ale i doma ťa budú čakať…“

„A kde je môj dom?“ zvolal s prízvukom žiaľu Paško. „Kde je môj dom — tam je každý pre seba. Každý má so sebou dosť biedy a starosti. Bezo mňa sa už oni zaobídu. Ja im v ničom nechybím — za mnou im neostáva medzera. Ja už musím takto sám…“ Jeho smútok a osamelosť vzbudili v srdci Katice tiež smutnú ozvenu. To isté cíti ona dnes v svojom dome… Pozrela naň prekvapená, že vyriekol, čo ona sama myslí a cíti. Takto ho ešte nepočula nikdy hovoriť, a tieto slová sa jej pri ňom zapáčili.

„Tak hybaj s nami!“ riekla Jera neobyčajne vrele. „I nám bude veselšie. Rada som, čo nikdy, že sme sa vyplietli, chvalabohu! Bola horúčava, Katica, dobre sa pookrúcaj!“

Na rohu, pod lampou šemotí sa Katica so svojím vlneným ručníkom. Ona v tme a okolo nej všade svetlosť. Popri nej sa trúsia rozjarení diváci so smiechom a šumom. Vyšla i šora Anzula, pri nej kráča ťažkopádne šor Ilija a z druhej strany šora Bonina. Dorica a Niko idú zápäť za nimi. On jej okrúca šálik, ktorý dvíha všetečná búra, a hovorí jej čosi dôverne…

Katica s otvorenými očima stopuje každý ich pohyb, hlava sa jej krúti, v ušiach hučí… A ona len sa díva, sleduje ich pohyby, napína sluch, aby zachytila ich dôverné slová. Snáď to nenie pravda — hádam len sen, šeredný, ukrutný sen… Možno sa obráti, navráti k nej, schváti okolo pása a pozrie jej do očú túžobne, hlboko… Prešli pásom svetla, vnorili sa do tajomnej tmy noci — zmizli, neúprosne, navždy…

Katica zastenala. I tá ostatná iskrička pod popolom vyhasla…

„No poďme!“ riekla hlasom dutým, premeneným.

Zdalo sa jej, že ide za rakvou — a to rakvou, kde sú pochované jej nádeje, výhľady, a krásne, nádherné sny. Hovor Paškov a materin zdá sa jej, že je monotónne odriekanie modlitieb dľa zŕn ruženca.

Predošlej, slávnej, nádhernej Katice už niet…

A Niko sa vrátil domov rozčúlený. Skrýval sa pred pohľadom matky, a obrátil sa hneď do svojej izby, radostne vzrušený, s novou nádejou v duši…

Šor Ilija vstúpil hneď za dcérou do izby. Keď rozožala lampu, díva sa on na ňu, díva a čosi sa mu zdá na nej divného. Ruky sa jej trasú, líčka horia, oči svietia zvláštnym čarovným leskom, ktorého nikdy na nej ešte nespozoroval.

„Teba, dievča, vyštípala dokonale tá búra!“ usúdil konečne. „Ty budeš spať, ja viem, ako v oleji!“

Dievča s oduševnením priskočilo k nemu a privinulo líce, horúce, rozpálené k jeho starej tvári a obsypalo ju náruživými bozkami. A nerečúc viac slova, odletelo do svojej izby, ukryť tam svoje sladké tajomstvo…