Martin Kukučín: Dom v stráni Martin Kukučín Dom v stráni

Prešli dva-tri dni. Niko nevytiahol nohy z domu. Nedbal by sa ohlušiť robotou, aby nemusel myslieť, uvažovať a pozerať napred: na nivy prvej zakvitnuté kvietím — dnes otupné, holé a pusté. Tmolí sa v pivnici, medzi sudmi, v ktorých vrie ako v kotle, z nejedného i kypí pena nečistá, hustá brečka, ktorá onedlho bude obveseľovať skormútené srdcia, rozháňať mrákavy na zachmúrenej tvári.

Nebol pod Grabovikom, to je pravda, ale sa neukázal ani u Zorkovićovcov. Zdá sa mu, že je to v poriadku: keď nejde ku Katici, nejde ani ta inde…

Cíti sa poníženým: stará Jere mu je ustavične pred očima. Keď mu zídu na um jej chvasty a stesky, musí sa začervenať sám pred sebou. Najväčšmi ho mrzí, že i mama tuší čosi. Neraz prichytí jej skúmavý pohľad na sebe. Oh, keby ona vedela, čo sa v ňom deje, čo ho trápi a morí! Prepadol by sa od hanby, keby tušila!

Raz podvečer vyjasnil sa mu pohľad, trapy akoby zázrakom spadli z neho. Vo dverách pivnice vidí mladistvú, bezstarostnú tvár Zandomeho. Žltkavé fúziky lesknú sa mu sťa zlato pri zapadajúcom slnci, v očiach mu svieti radosť zo života, i trochu šibalstva. Otvára ich teraz naširoko, rozhliadajúc sa v pološere pivnice.

„Zandome!“ vykríkol Niko natešený. Neraz myslel naň v svojom súžení, ale mu ani raz nenapadlo ísť k nemu, ohriať dušu, okriať v útrapách. „Čo ťa donieslo k nám, človeče?“

„My troškári vymývame a presúšame turne,“ odpovedá on svojím obvyklým spôsobom. „Oberačku sme odhajduchovali, i na ňu zabudli. Prišiel som pozrieť, čo robíte vy, úbohí boháči, ktorí nosíte bremeno dňa a horko…“

Vstúpil do pivnice a prezrel obrovské sudiská. Jeho čulý duch už sa zanáša výpočtami: koľká oročka by mu pripadla, keby zakúpil celú pivnicu kupcovi Okladinovi…

„V tvojej pivnici, braček, je formálna potopa. Koho začne prenasledovať šťastie, prenasleduje ho do skapania.“ A z oka mu zas šibe šelmovský svit, akoby jemný výsmech. „Ináč i ja som sa nalial, ako svedčí. Toľko plných sudov nebolo ešte nikdy v mojej pivnici. Nuž ale čože je to proti tebe!“

Niko má Zandomeho rád i preto, že nezbadal pri ňom nikdy závisti. Zandome obdivuje jeho bohatstvo, kochá sa v ňom sťaby obdivoval peknú stavbu alebo veľkolepý obraz, no bez prímešku závisti. On obdivuje a obdiv budí v ňom snahu nasledovať príklad, namáhať sa, pričiňovať sa, rozhojňovať svoju skromnú hrivnu. A nie darmo veru! Odkedy sa oženil, popravil dokonale svoj majetkový stav. Zeme dal na težakov, takže sa mu začínajú vyplácať; poplatil čosi dlhov, dom prestavil takrečeno do základov, uplietol si milé hniezdo, pohodlné — lebo na pohodlie drží — iba čo šoru Caretu nepodarilo sa mu zreformovať. I teraz, ako i spočiatku, pripravuje mu neúnavne domáce scény. Hej, dosiahol mnoho, čo sa sám nenazdával: a to všetko pilnosťou, príčinlivosťou, a to sa vie, šťastím, ktoré ho sprevádza pri každom podniku.

„A teraz poďme k tete Anzule,“ navrhuje Zandome. „Sto rokov, čo ma nevyhrešila.“

I ona víta s radosťou hosťa. Ona ho rada, bárs ho neraz karhá pre ľahké mravy. No i v tom badať, že sa šuhaj popráva. Mladé víno, tak sa zdá, vyzrelo, začína sa usádzať. Nebránila ani synovi, aby sa s ním kamarátil. Poklesky súdi zhovievave, neraz dáva jeho žene viac vinu než jemu. „Každý muž má náchylnosť k hriechu,“ vysvetľuje šore Carete mnoho ráz. „Žena musí prehliadnuť a nespozorovať všeliniečo, ak ho nechce odpudiť od seba.“ No takéto rady padajú ani hrach na stenu pri náruživej, žiarlivej mladej panej.

„Čo len znamená, že Zandome prišiel už raz k nám!“ zvolala veselo.

„Nič iného, ako okriať trochu pri tete Anzule,“ odpovedá on s prízvukom úprimnosti. „A veru je i potrebné človeku, ktorý stojí prevažne na válečnej nohe, aby ho tu i tu ohrialo slniečko pokoja.“

Šora Anzula vyrozumela narážku, vycítila melanchóliu spoza žartovných rečí.

„To sme už dávno odbavili. Ja myslím, že závisí len od teba, ak chceš naozaj požívať večný mier,“ odpovedá ona napoly vážne, odpoly žartovne. „Ale čo, keď si ty už privykol takto!“

„Ja viem, že som ja vina; uznávam, kajám sa. Načo by obviňoval koho? Ale i to stojí, že mám úmysly, predsavzatia: iba že nad nimi víťazí neraz pokušiteľ… Možno by sa mu to nedarilo tak ľahko, keby mal kto napomáhať. No neraz sa stáva protiva toho.“

„Veď v tom je práve chyba!“ zvolala pani, skoro prísne. Aspoň z oka zmizol úsmev. „Bdieť nad sebou samým. Rozvažuj a nerúť sa ako slepý, kde volá pokušiteľ. Uvidíš, že potom už bude všetko inakšie.“

„Či som nepovedal, že ma teta zase vyhreší!“ žaluje sa Zandome. „A vzdor tomu som vďačne prišiel. Z jej úst sa všetko dá slúchnuť a vydržať. Škoda, že druhé nemajú takýto spôsob?“

„Nie sme ani my všetky jednaké. Rozhoduje v tom i povaha.“

„Veď tá povaha, povaha — to je ten hák!“ pokyvuje Zandome hlavou. „Zniesť ju nemožno, premeniť sa nedá…“

„Zato má byť pravidlo, vám mladým,“ pokračuje ona vážne, „keď sa idete ženiť: otvor oči, rozváž!“

„Ja som sa ich dosť naotváral,“ odpovedá Zandome, „a čo som ich väčšmi otváral, väčšmi sa mi páčila. Nebolo kedy rozvažovať, skúmať.“

„Nemožno! Hovorme cele úprimne, medzi sebou sme, všetko naši. Ja ju rada, tvoju Caretu, dobrá je, poctivá. Ty keď si si ju vyhliadol, ty by si nebol tušil, čo v nej väzí! Len povedz, Zandome, cele úprimne!“

„Hm,“ krúti Zandome hlavou. „Vedel som, že je krásna, milá. Ba spozoroval som, že je v domácnosti súca, zručná. Na základe toho som urobil môj výpočet: vezmi si ju, budeš s ňou šťastný. A ono, vidíme, že som sa prerátal, babrácky prerátal! Nie som šťastný ja a čo je hádam ešte horšie, nenie šťastná ona. ,A kde je chyba v tom výpočte, na ktorej pozícii?‘ pýtam sa neraz, keď mi žena zjedá srdce, a teraz už vidím, áno viem určite, kde je…“

Šora Anzula pokyvuje hlavou. Tiahnu ňou smutné myšlienky, plné obavy a hrozivej predtuchy.

„Takí ste vy mužskí! Hľadíte na zovňajšok. On vás omámi, zaslepí — ostatok ani nevidíte. A ak vidíte, zdá sa vám, že je to vedľajšia vec, bez významu. Až kedysi, pravda, po nečase, otvoria sa oči; pochopíte, že tie vedľajšie veci, maličkosti, rozhodujú a zavadzajú v ceste. Ale čo ti osoží, že si mýlku zbadal a uznal, keď sa už napraviť nedá?“

„To je môj prípad,“ priznáva sa Zandome. „To je moja vina a či poblúdenie — zaň, hľa, znášam trest. No, nič to!“ zase sa vzchopil Zandome. „Každý nech znáša svoj údel. Na to sme na tomto svete!“

Niko sa nezúčastnil tohto rozhovoru; no cíti, že sa vzťahuje práve naňho. Slová materine mu znejú ako výstraha, ba ako hrozba. Vidí on jasne, že ich neriekla Zandomemu, ale jemu, ktorý má ešte kedy otvoriť oči, prehliadnuť, skúmať, uvažovať…

Mater sa potešila, že jej slová neprešumeli. Vidí zrejme, že vyvolali dojem, no netuší ani zďaleka, akú vzbudili v jeho duši ozvenu, koľko čarných snov a ilúzií narútili…

„Keď som už raz v návštevách,“ zvrátil Zandome hovor v inú stranu, lebo spozoroval, že Niko je ako na tŕní, „ja by šiel k nášmu šoru Ilijovi. Celú chorobu som ho nevidel.“

„Pochváľ sa,“ pokyvuje šora Anzula hlavou, už zas žartovne.

„Zas ma odsudzuje ukrutná teta!“ zvolal Zandome. „Vyrátam vám príčiny!“

„A ja počúvam.“

„Prvá: že boli oberačky a roboty vyše práva. Druhá: nechcel som mu kaziť vzduch v izbe, keď pľúca beztoho nepracovali, ako svedčí. V jedálni vysedávať zdalo sa mi zas hlúpym a bez zmyslu. Tretia: keď môžem vyhnúť nepríjemným dojmom, radšej im vyhnem.“

„Mohli sme spomínať len tú tretiu a doložiť: nepríjemným vyhnem a vyhľadám si príjemnejšie,“ nadhodila šora Anzula.

„Tento predmet sme už prvej vybavili. Prosím, nenoste ho viac na tapet,“ zasmial sa Zandome. „K najnepríjemnejším dojmom patrí, keď hľadíš na človeka, na ktorého siahla smrť svojou rukou. To nám pripomína, že sme i my smrteľní. A to povedomie mňa nepozdvihuje. A najhlavnejšie príčina: chcel som ukázať svetu, že hlúpo je robiť vec zbytočnú a k tomu nepríjemnú, jednej i druhej strane.“

„Nuž dobre si sa vysekal,“ smeje sa šora Anzula. „Len sa divím, ako sa nájdu takí, čo môžu odolať tvojim dôvodom.“

„Jednoducho tak, že počnú sami kričať a mojich úbohých dôvodov vôbec nepočúvajú. Ale, vyznajúc pravdu, ja sa bojím tejto návštevy. Ja by najradšej, keby ma Niko odviedol.“

„Veľmi vďačne,“ odpovedá Niko. „Beztoho som tam nebol po tieto dva-tri dni.“

Šor Ilija sedí na posteli. Čiapočka zlatom vyšitá na hlave, i kabát oblečený. Vyzerá ani patriarcha tak medzi poduškami. Dorica sedí v kresle pri stolíku a číta mu noviny.

„O, dieťa, dosť! Politiku na stranu — idú nám vzácne návštevy. I druh mojich nocí sa už ráta medzi vzácnych. Radšej dones dačo pánom: hádam kávy. Zviezol by sa i ja s nimi.“

Hostia posadali a šor Ilija, šťastný, že sa má s kým pozhovárať, ako svedčí, prejal po obvyklých poklonách slovo.

„Dal som si čítať noviny. V chorobe som ich trochu zanedbal. Bolo treba dohoniť, aby nestratil niť.“

„Ja novín vôbec nečítam. Pozriem tu i tu obchodné zprávy Piccolu,“¹ priznáva sa Zandome. „Tento systém sa mi najlepšie páči.“

„Ja čítam noviny,“ ozval sa Niko, „aspoň sa najedujem, a to je vraj zdravé.“

„A ja čítam všetko,“ rečie šor Ilija, pomknúc čiapočku do tyla. „Niečo ma ťahá do nich. A musím vyznať, že zakaždým obanujem, keď ich zložím, že som ich bral do ruky. Práve ako s fajčením. Vieš, že ti škodí, ale nemáš pokoja, kým nemáš v sebe dózu jedu. I noviny sú jed. Novinárstvo je ťažká rana, novinári hrozný bič na tele nášho národa…“

Zandome zaškúlil významne na priateľa, ktorý sedí so schýlenou hlavou, učupený, sťa človek, keď ho vystavíš na lejak. A šor Ilija, keď začne raz, neprestane tak ľahko, práve ako poriadny lejak. Zandome si myslí: ,Aha — už sme zas tam, v politike. Môžeme tu i nocovať…‘ No šor Ilija nepozoruje jeho významný pohľad, nebadá na ňom ten figliarsky úsmev: on pokračuje s oduševnením.

„Keby nás chcel kto posudzovať dľa novín, my, Hrvati, boli by sme národ horší od ľudožrútov. Krajina by bola plná zradcov, podliakov — nie krajina, ale trestnica. Ach, bože, ako sme upadli! Aké hrozné sklamanie pre nás, čo sme prežili prvé časy národného prebudenia a oduševnenia! Aké hrozné sklamanie!“

Šor Ilija sám seba ráta medzi buditeľov, bárs on na budení už nemal žiadnej účasti. Mohol by sa držať za buditeľa, ak považuje svoje prednášky na piaci za budenie. No práve naopak sa stáva — pri jeho výkladoch neraz zadrieme starý Dominko a Tomić prisviedča, šturkajúc kvakou v štrku monotónnym tempom. „Veru tak, veru tak, šor paron.“

„Zato ich ja nečítam vôbec,“ ozval sa Zandome, ktorý kde môže, znevažuje takzvanú politiku, lebo nemá za ňu zmyslu. „Dosť mám druhých mrzutostí: načo by si ich dal lifrovať ešte za drahý groš až hen zo Záhrebu? Noviny ma zaujímajú, keď je vojna. V rusko-tureckú² som čakal každú poštu s horúčkou. Ináč ich môžu pre mňa i nepísať.“

„A predsa — nemožno odtajiť, i noviny vykonali svoju úlohu, menovite v našom národe, čestne,“ odporuje šor Ilija, ktorému sa nepáči smer Zandomeho. „Dosť je poukázať na pohyb ilýrsky: noviny, ak ho i nevyvolali, ale ho aspoň rozšírili.“

„Časy ho vyvolali, časy ho i šírili,“ ozval sa Niko. „No zato neupieram zásluhu i novinám: ani ich nechcem uraziť tým, že by ich prirovnal dnešnej žurnalistike. Ich mravná cena stojí nesmierne vysoko nad úrovňou našich veľkých denníkov a orgánov… Len mi ešte dovoľte jedno, strýko Ilija, nech podotknem: totiž že bola pochybená cesta i starých i nás mladých…“

Zandome sa netrpezlivo premína na svojej stolici. ,Vidíš ti ho, kde on zaoral! Len čo sa mu stalo, tomu šuhajovi: tá Preturuša ho priniesla o rozum!‘

„V akom ohľade, môj priateľu?“ pýta sa šor Ilija, i on v očakávaní, čo to má vyjsť.

„Ja sa spytujem: aký cieľ malo účinkovanie starých, aký cieľ malo by mať naše pôsobenie? Ja myslím, že je cieľ vždy ten istý — pozdvihnúť národ, a či skôr ľud. No a ľud sa novinami pozdvihnúť nedá, a takými novinami, ako sú dnes naše, už vonkoncom nie…“

„Dnešnými — áno: v tom súhlasím,“ dopúšťa šor Ilija. „Čo sa toho pozdvihovania týka, priateľu, úprimne rečeno, má i k nemu nedôveru. Večne sa o ňom hovorí, háda a dešputuje: a vždy sa len hovorí. Skutkov a výsledkov odnikadiaľ nevídať. A ani ich neuvidím tak skoro. Lebo národ a či skôr ľud nemôže sa pozdvihnúť, kým je v otroctve. Vymaňte ho z otroctva, dajte mu jeho práva, nech bude pánom v svojom dome: a uvidíte, ako sa chytro pozdvihne ľud!“

„Oh, strýko Ilija, vy ste zabehli ďaleko!“ zvolal Niko so zvláštnym ohňom, že Zandome sa diví, čo sa to robí s jeho priateľom. ,Aký je on šťastný,‘ myslí si Zandome, ,on si hlavu láme, ako pozdvihnúť ľud, kým ja musím sa trápiť, ako vyjsť s početnou rodinou v týchto ťažkých časoch!‘

„Vy ste zabehli priďaleko, strýko Ilija!“ zvolal Niko s ohňom, ani nezbadajúc, že Dorica položila pred neho šáločku s čiernou kávou a pozerá v udivení, čo sa títo tu odrazu hádajú tak ohnive. „Mať svoju dŕžavu, svoj štát, svoje ministerstvo, parlament, svojich nadžupanov i podžupanov: to je všetko pekné, vznešené. Iba že to nemôže byť cieľ, ale len a výlučne len prostriedok. Cieľ je a ostane vždy blaho, šťastie a spokojnosť ľudu, ktorý tvorí celok. Pozdvihujme ho teda, poučujme, napomáhajme — nech si on utvorí, ak tak chce, dŕžavu; nech si ju on odchová. Dŕžava neodchováva národ, ale národ áno, on je povolaný odchovať si svoju dŕžavu. Lebo aký je on, taká mu je dŕžava, ako vidíme na Serbii i inde…“

Niko sa zahrýzol do tohto predmetu s náruživosťou, ktorú Zandome obdivuje pri ňom. Nevie pochopiť, ako človek prakticky môže si lámať hlavu nad takými vecami, ktoré sú tak ďaleko, temer nedosiahle. Veď každodenný život podáva sám toľko starostí, biedy: kde by ti zvýšilo času a vôle, zaoberať sa vecami, ktoré sa rozplývajú kdesi v hmle, nedajú sa dosiahnuť. No Zandome nezná, že Niko hľadá úľavu, obľahčenie v svojich trapiech. Každodenný život ho znechutil, pripravil ho o ilúzie, rozprášil mu zlaté sny. Nie div, že hľadá východ, hľadá spôsob, ako by sa dalo uniknúť trampotám, alebo aspoň zabudnúť na ne chvíľku.

„A teraz už mi vysvetli, ako si predstavuješ to pozdvihovanie ľudu?“ pýta sa Zandome. „Vezmime si príklad: Čo by bolo nám tu robiť? Tu sme hneď traja — i ja sa opovažujem medzi vás rátať,“ doložil s jemným výsmechom v očiach, čakajúc, že sa Niko zmätie. Lebo ľahko hovoriť, horliť: no nenie snadno priložiť ruku k práci. „Chcel by som vedieť, ktorý by bol prvý krok v tom podniku.“

„Prvá starosť, ako som riekol, je pozdvihnúť blahobyt ľudu. Dvíhať ho teda hmotne.“

„Nie samým chlebom živ bude človek,“ podotkol šor Ilija.

„Ale ani hladný sa vám neoduševní za vysoké ciele. Kto stojí majetkove na pevných nohách, on sa vám ľahšie bude starať o veci verejné; lebo začne cítiť potreby vyššie; skrsnú v ňom vyššie túžby a požiadavky. Ten sa vám začne zaujímať o literatúru, umenie a verejný život. Ten vám bude stáť pevne, nedá sa zviesť a sklátiť, keď prídu politické zápasy…“

„To je všetko krásne,“ zamiešal sa Zandome so svojím úsmevom. „Iba že náš človek je vám zvláštna bylina. Či ste ho pozorovali, keď je bohatá oberačka a sudy plné? More mu je do kolien — ledva ťa pozná. Indy čiapku v ruke a teraz nad uchom. Keď mu nadhodíš: mal bys’ urobiť toto alebo toto — mrdne plecom opovržlive a robí, ako on chce. Náš ľud znáša biedu hrdinsky — blahobyt by ho pokazil.“

Stoja, hľa, všetci traja proti sebe, každý inej mienky. Dorica načúva, hľadí z jedného na druhého, a bárs nechápe všetko od základu, zdá sa jej, že Niko má pravdu. S porozumením visí jej milé oko na jeho tvári a v hrudi sa rozlieva teplota, ktorá ju blaží, čujúc ho tak vrelo, zaujate hovoriť. No razom strhla sa v svojom snení a sladkých dumách. Pocítila na sebe prenikavé oko Zandomeho, smelé, až pichľavé. Jediný pohľad — a on ocenil všetko, čo je v jej zjave milého a vzácneho. Poodkrýval, čo kde bolo prikryté, pokochal a popásol sa na kúzlach dievčiny. V očiach sa mu zažal ten zvláštny lesk, ktorý je Nikovi tak dobre známy.

Niko spozoroval, čo jeho priateľ robí — táto nešetrnosť dotkla sa ho trápne. Hodil naň pohľad, plný hnevu a výčitky. A Zandome sa len usmieva, priateľova výčitka ho netrápi. Zato sa i Niko rozveselil, uľavilo mu: keď sa Dorica pohla a postavila tak, že ju nemôže zasiahnuť pohľad Zandomeho.

Niko a Zandome chlipkajú kávu a zapálili si. Šor Ilija so závisťou hľadí na nich; sprevádza okom, ako sa dym súka v chumáčoch nad nami a rozplýva v modrastú pláchu.

„Šťastie, že ho môžem aspoň voňať, keď už neslobodno kúriť. Okrial som, odkedy ho čujem v izbe.“

„I mne by bola choroba len preto neznesiteľná,“ nadhodil Zandome, „že by ma pozbavila mojej cigarety. Beztoho tak málo pôžitku nám nadelil ten osud! A väčšina z nich je k tomu zakázaná…“

Niko pozrel naň zase s výčitkou, lebo tuší, kam bije Zandome svojimi narážkami. Jeho pohľad zmiatol pôžitkára — nedal mu dohovoriť, čo mal na jazyku. Zandome sa usmial s uspokojením. Že Niko pred ním štíti Doricu, nehnevá ho ani najmenej.

Po tejto prestávke vrátili sa zas k svojmu predmetu.

Niko nadhodil:

„Keby ja vyrukoval s mojím návrhom, ty, Zandome, pokrútiš v pochybnosti hlavou. Ty neveríš v dobro, ani bezžistnosť.“

„Čosi je na tom,“ pokýval Zandome veľmi živo hlavou. „Ale sa nediv a neodsudzuj ma. Ja poznám ľudí možno lepšie od teba a na každý pád lepšie od nich,“ ukázal na šora Iliju. „Poznám ich, v ich cnosti neverím. Každý ti je egoista, ako i ja: pracuje proti tomu, čo sa protiví jeho egoizmu. Preto, môj sokole,“ doložil cele vážne a s dôrazom, „ja verím v čistotu vašich námah, vo vašu bezžistnosť: ale neverím v zdar vašej práce. Vy sotva čo vykonáte. Nie preto, že, ako vidím, ani nie ste na čistom, kde a ako načim začať — ale preto, že sa pozdvihnú proti vám všetci egoisti ani múry hradné. Nedivte sa im, oni tučnejú v dnešných pomeroch, rozháraných a nezriadených. No čo je ešte čudnejšie, vzbúri sa naostatok proti vám i ten, koho by ste chceli zachrániť: váš ľud totiž. On vás nepochopí, neverí vám a vzoprie sa vám. Naostatok som vás upozornil, aby ste vedeli, čo vás čaká.“

„To vieme i tak. Odpor musí byť pri každej dobrej veci,“ poznamenal šor Ilija s dôrazom.

„Áno — a ak ho chceš premôcť, potrebný je protiodpor, tlak a úsilie a vytrvalosť. A toho ja pri vás nenachodím. Šor Ilija nenie do zápasu — Niko Dubčić vie byť prudký, náhly, ale nie húževnatý a bezohľadný.“

„Seba, to sa rozumie, nerátaš,“ vyhodil mu Niko na oči. „Ty sa vymykáš spod činnosti: ty, u ktorého by sa našlo všetkého potroche. Rozumu, ľsti, húževnatosti i vytrvalosti — toho, čo nám dvom chybuje.“

„Áno — seba predbežne nerátam.“

Šor Ilija zvesil hlavu. Akosi mu je clivo, že on nenie s nimi, bárs ešte vždy netuší, čo sa to ide podnikať.

„Nerátam totiž na ten spôsob, ako vy rátate na mňa,“ pokračuje Zandome cele chladne. „Ty máš bez otázky v hlave plán dákej pomocnice. O nich sa veľmi mnoho teraz píše a hovorí. A takého podniku sa ja veľmi bojím. Nemáme ľudí súcich, nie k založeniu, ale vedeniu takých ústavov. Ak myslíš na Vinársku zadrugu³ alebo čosi podobného — i takého podniku sa bojím. Také Zadrugy sa nekončia dobre, kde nieto ľudí činných a obetavých. Víno sa popije, alebo porozlieva a Zadruge koniec. Nediv sa teda, že neletím do takých podnikov. Ja mám dosť podnikov svojich, začatých, ktoré musím viesť obozretne, vytrvale a energicky. Na nich visí moja a mojej rodiny existencia. Kvôli neosvedčeným, neistým pokusom nesmiem ich zanedbať. Naostatok našiel by sa na holom! a čo by bolo z mojej rodiny, ktorá sa, chvalabohu, pravidelne a postupne množí, potrebujúc chleba čím ďalej, tým viac.“

„Teda, dľa toho, mal by každý byť pre seba!“ zvolal Niko.

„Ja myslím, to je i najistejšia, ak nie jediná záruka pokroku. Jednotlivec zosilnie, zmohutnie — zosilnie i spoločnosť. Keď nás bude v meste viac samostatných, majetných — potom bude ľahko zakladať podniky peňažné i priemyslové. Podnikavosť skrsne sama od seba, z nutnosti. Kto ti dnes vstrčí svoj groš do neistého podniku, keď môže žiť pohodlne z tučných úrokov? Ani v Čechách, ani v Nemecku nebolo by podnikov, keby mohli tamojší boháči dostávať úroky, ako sa dostávajú tu…“

„I ja som tej mienky,“ zamiešal sa šor Ilija. „Nie sme ešte zrelí. Ľud treba dvíhať mravne: nech sa zachová v svojej rýdzosti, nech sa otuží k borbe.“

Zandome sa zas usmial svojím spôsobom.

„V tie mohutné, veľké borby ja tiež neverím,“ začal tým istým spôsobom. „Nieto k nim tiež tej húževnatosti. Ilýrsky pohyb bol dobre pripravený, slávne vedený: a čo nasledovalo po ňom? Tak prichádza vždy po záchvatoch veľkého vzpruženia — dlhá, nekonečná perióda ochablosti, mŕtvoty. A taká mŕtvota stroví všetko, čo zhonobila činnosť v dobách vzpruženia. No dajme pokoj pohybom vo veľkom štýle, vezmime radšej do povahy naše malé, miestne… Ani k nim nemáme zrelosti a vytrvalosti. Pri voľbách nesmierny ruch, šum, krik a prípravy — a koniec? Prídu sľuby, citácie a všetko sa učupí… Nie, s takým materiálom nedá sa ísť do borby. Ja sa aspoň vyťahujem i spod nej. Nerád sa dávam na dačo, kde čaká blamáž.“

„A tak nám nepozostáva, iba ďalej hlivieť!“ zvolal Niko.

Vidí i on, že Zandome má v mnohom pravdu; uznáva, že ťažko, veľmi ťažko urobiť prvý, rozhodný krok. No to vedomie ho hnevá a zhrýza. Celá bytosť sa mu vzpiera: podľahnúť hneď na počiatku! Všetky pekné úmysly sú tade nič — hmla a dym! Čo si umieni, všetko sa mu akosi obracia čím hore, tým dolu. Ako privátny človek ide urobiť s osobným šťastím bankrot: vidí zjavne, že ho čaká v budúcnosti sklamanie, rozháranosť, nelad v rodine. Vo verejnom živote chcel nájsť náhradu, chcel hľadať šťastie a spokojnosť, chcel šíriť dobro a občianske cnosti: a hľa, ani to nejde, ani to sa nedarí. Ach, aká prázdna, otupná budúcnosť ho čaká! Nikde ničoho, kde by spočinulo oko s nádejou a uspokojením. Ozajstná, všeobecná zhuba, rozpad a rozklad!

Povzniesol pohľad plný žiaľu a zármutku, plný ťažkých obáv a starostí naokolo: zastihol na sebe krotký, milý pohľad dievčaťa… V jej oku číta i súhlas, účasť i sústrasť… Sklopila oči a zarumenila sa sťa pivónia. Srdce mu zaplesalo milotou; čosi nádejného, sladkého rozlieva sa mu v hrudi. Nenie sám — nie, súhlasia s ním, súcitia…

Zapadol do dumy — tá je osladená tým čímsi milým, nádejným. Zapadol hlboko a rozhovor tých dvoch šumí mu v ušiach sťa zvuky ďalekého vodopádu.

Pobadal kýsi pohyb naokolo — strhol sa z dúm. Zandome sa zberá a zhľadúva klobúk. Niko pozerá v udivení, čo sa to tu robí. Nepochopuje, ako on môže odísť z tohto domu, neodnášajúc so sebou nič hotového, istého… Či mu je už súdené navždy motať sa v mrákote, neurčitosti?

„A na čom sme ostali?“ pýta sa priateľa i šora Iliju. „Veď len nebude takto i naďalej! Znechutili by sme ľudí dobrej vôle a odsotili ich od seba.“

„Ja si našu činnosť predstavujem takto,“ začal Zandome. „Ty budeš dobre obrábať svoje pole, i my všetci statkári. Prinútime i težaka, nech pracuje dôkladnejšie. Víno a olej budem i naďalej skupovať ja: to sa vie, čo lacnejšie a predávať čo drahšie. Tak sa zveľadíme my a keď nám bude dobre, bude sa mať s nami i težak lepšie. Medzitým ho prinútime, nech má budúcnosť pred očima. Vykoreníme z neho to nešťastné, čoho sa drží ako slepý plota: „Bude, čo boh dá…“ Tento lenivý, chromý fatalizmus, o ktorom národ myslí, že je náboženstvo čisté a nepoškvrnené. Vykoreníme v rodine, i v spoločnosti a tak sa azda vykorení i v politike; tento ťažký hám na káre nášho pokroku. Musíme mať druhý, lepší materiál, s ktorým sa dá narábať. I šor Ilija nám tu pomôže: jeho slovo váži medzi národom.“

Zandome, vidno, rozhorlil sa ako málokedy. No akoby sa bol zahanbil, že sa dal vyšinúť z koľaje pohodlia, utíšil sa, zahasil oheň v oku a vyvolal na tvár svoj obvyklý úsmev.

„To je náš program. A prostriedok k jeho prevedeniu je trpezlivosť. A teraz hybajme — každý svojou stranou…“

„Ja som teda prehral bitku,“ ozval sa Niko nie bez trpkosti. „Zhlasovali ste ma.“

„Áno — bitku s nami,“ odpovedá Zandome. „Na tvojej je strane morálne víťazstvo,“ doložil, pozrúc na Doricu, ktorá sa strhla a zapálila až po uši. „Na tvojej strane sú sympatie poslucháčstva. A za ne by ja oželel toto víťazstvo Pyrhovo…“⁴

Niko sa tiež usmial, pohľad Dorice vynahradil mu všetko. Tak sa rozišli všetci príjemne akosi vzrušení.

Pri rozlúčke poznamenal ešte Zandome:

„Pozoruhodné je na každý pád, že sa dnes tu zišli traja a rokovali hodinku dosť znesiteľne o veciach verejných. Nespomenuli ani ošúchaný kabát Starčevića, ani židovský pôvod dr. Franka. A to je značný pokrok, páni moji! Ja by doložil, že sme my boli najtriezvejšie zasadnutie politické celého trojjediného kráľovstva!“⁵

Začínalo sa dobre šeriť, keď vyšli na ulicu. Hviezdy sa zapálili, pozerajúc krotko na našu zem. Dvory zatíchli, ulice osameli, iba čo z domov dolieha hovor od ohnísk. V povetrí čuť chlad a vlahu. Kdesi spoza mesta, snáď od kríža, dolieha spev mládencov, mohutný a tiahly.

Zandome sa chytil priateľovi pod ruku.

„No — čo ty ešte obhrýzaš vždy tú jednu kosť?“

„Ktorú?“

Pod jeho ramenom skubla sa ruka Nikova.

„A prečo sa spytuješ práve teraz?“

„Videl som túto malú Zorkovićovu. Zdá sa mi, že sa vyvinula nie najhoršie. Bárs je toaleta hrozná, predsa vidno, že je to zjav spanilý.“

„Práve! Ani ten kroj neušetril ju tvojho pohľadu,“ doložil Niko rozhorčene. Hnev v ňom vzkypel znovu, keď pomyslel na bezohľadnosť priateľovu. „A to je kroj dvojnásobne posvätný: napoly kláštorský, napoly detský.“

„Ja sa kochám v žene, ak zasluhuje obdivu, už či je v kroji takom alebo takom. Kroj nerozhoduje. A táto tu zasluhuje obdivu. Nevidia to len slepí, za ktorých nám nepozostáva, ako modliť sa, aby prehliadli…“

„Z tvojich úst neznamená taká chvála mnoho. Ty ju mrháš i na predmety menej vzácne.“

Zandome sa rozosmial. „Ty si prvý, ktorý mi upieraš vkus. A v týchto veciach, amice⁶ — dal som sa vždy viesť vkusu.“

Darmo je, Niko cíti nechuť proti nemu, ktorú nemôže nijako prevládať. Jeho slová ho urážajú. Uráža ho spôsob, ako hovorí o nej, i že vôbec o nej hovorí…

Došli pred Nikov dvor a zastali. Zandome nadhodil:

„Ty sa čosi hneváš na mňa. A ty si predsa šťastný človek — šťastní ľudia nemali by sa hnevať nikdy! Podmanil si si dvoje najkrajších dievčat. Nevieš, za ktorú sa rozhodnúť: váhaš, otáľaš, trápiš sa a hneváš sa na najlepších priateľov. A rozhodnutie je predsa na dlani!“

„Aké rozhodnutie, prosím ťa?“

„Vybrať si túto malú za vernú a poctivú manželku.“

„Ja ťa ľutujem, môj Zandome!“ zvolal Niko s rozhorčením. „Mňa viaže, ako vieš, slovo…“

„Ja by sa dal viazať len láske. Ináč nemaj za zlé!“ A podajúc mu ruku a stisnúc ju vrelo, stratil sa mu spred očú vo večernom šere.

Zandome zmizol — no jeho slovo zvučí jednostaj okolo hlavy nášmu Nikovi; dolieha, neprestajne, prosebne a hrozive; nevie sa mu obrániť, nevie sa vymaniť spod jeho čarovnej moci. Zastal na chodníku, vedúcom do dvora, pod šumiacim borom: nech sa utíši, zriadi rozháranú myseľ. Ako vstúpi takýto pred oči mamy?

No nezdarilo sa mu už prísť k rovnováhe. Celý večer bol zamyslený a či skôr smutný. Po večeri dal mame cele znezrady dobrú noc a odobral sa do svojej izby. Ani sa nepozhováral, ani neporadil, čo a ako sa má zajtra robiť.

Šora Anzula nemôže potlačiť v sebe trpkosť, bárs sa snaží nedať znať na sebe, že sa cíti urazená. ,V posledné časy sme privykli na všakovaké maniere,‘ myslí si. ,Sú trochu sedliacke, no tak sa zdá, prichádza do módy, čo je sedliacke.‘

„A viete, čo sa ma vypytovala stará Preturuša?“ ozvala sa Mande upratujúc zo stola.

„Ja ver neviem, Mande moja…“

„Či hospodár nekúpil Katici dačo zlata… Prsteň, alebo reťaz, alebo už čo takého.“

„To je jeho starosť, Mande. A čo si jej ty povedala?“

„Že ja neviem.“

„Mande, ak si ešte čo povedala: zle si urobila. Do tých vecí nemáš sa čo starať,“ doložila pani prísne.

„Viac nič — ani slova, hospodarica!“ zvolala Mande prestrašená. „Ja som išla po piaci,⁷ ona ma zastavila a hneď sa začala vystatovať, že hospodár sľúbil to i to, že však uvidí každý…“

„Dobre, Mande, uprac zo stola!“ zahriakla ju pani. Pocítila čosi ako hnusenie. Všetko sa jej vidí, cíti čím diaľ určitejšie, jasnejšie, že jej syn zabŕdol; že jej ho kási temná sila trhá z náručia, socia a hádže, hlboko, do priepasti…

Nespokojná, vzrušená pochodila po dome, vyhrešila Jureho, že nevyviedol muly na pašu a utiahla sa s rozbúrenou mysľou do svojej izby. Tu konečne sa vyrútili slzy, kde ich nikto nevidí, neráta: slzy trpké, pálčivé, ktoré neprinášajú úľavy…

,I ja mám komu kupovať — i ja!‘ vzchopila sa konečne. ,Každý dľa svojho vkusu a vôle…‘ A cíti útechu, ba radosť — zdá sa jej, že sa tým napráva poblúdenie synovo… Sedí pri stolíku a pero v násadke zo slonovej kosti behá po papieri.

Keď vstala od stola, bola celkom uspokojená. Darmo je — i šora Anzula je žena. Píšuc modistke o záhadách toalety, dávajúc jej rady a pokyny, zabudla na celý svet. I na žiaľ, ktorý cíti, mysliac na osud jediného syna…

Ráno, hneď pred odchodom pošty poslala Mande do Zorkovićov.

„Nech príde zaraz, ale nech nepovie nikomu, kde ide. Ani mame! A ty ju pošli rovno do mojej izby.“

„Čo je toto zase za novinu!“ láme si hlavu Mande celou cestou. „Zas sa robí čosi. Veru, nikdy nevieš, hriešna stvora, čo sa robí…“

Doricu zastihla samú. Veľmi opatrne, pošepky jej povedala, že ju pani volá, ale hneď, a aby nikomu nič neriekla…

„A čo to môže byť, Mande? Vari sa dačo stalo?“ vypytuje sa Dorica. „Azda je čo kume?“⁸

„U nás musí byť jednostaj čosi. Ale hospodarica sú chvalabohu zdravá. Mladý zas nebodaj…“

„Vari je jemu čo!“ zľakla sa deva.

„Čidali — zamyslený je. Omína ho čosi… Ale nech, prečo nemá rozumu? I hospodarica sa zjedajú — viem ja dobre,“ doložila tajomne. „Ó — darmo zakrývajú, vidím ja neraz, veru i slzy!“

„A čo je preboha! Čo mi nepoviete?“

„Aký osoh hovoriť! Tá spod Grabovika — veď viete. Odkedy sa s ňou zaplietol, verte mi, všetko sa prevrátilo. Ani hospodarica nie sú, čo boli prvej. Trápi ich to — morí…“

Dorica hľadí na ňu v udivení a strachu. Nerozumie ničoho, čo Mande rozpráva.

„A čo, prosím vás — ktorú spod Grabovika? Rozpovedzte mi všetko…“

„Ach, vy ešte neviete — nerozpovedali vám! Naozaj?“ zvolala Mande vo vytržení. Áno, vo vytržení. Ona bude prvá, ktorá ju takou novinou prekvapí. A s pravým pôžitkom vyrozprávala jej celý román Nikov, od počiatku do konca. Nelenila nadpriasť i svoje poznámky, dosť kúsavé a nepriaznivé. V horlivosti nezbadala, že Dorica bledne, že sa jej kolená trasú, až sa musí spustiť na stolicu. I tu sa musela chytiť stola, držať sa ho kŕčovite; ináč by bola padla… Mande zbadala, čo sa s devou robí, až na ostatku, keď vykríkla v rozhorčení: „Či by vás šľak netrafil od jedu?“

„A čo vám je, preboha?“ A prihnúc sa k stolu, usiluje sa jej pozrieť do tvári. „Čo vám je? Či doniesť octu, prošeka?“

„Nechoďte, prosím vás. Nekričte! Ešte dakto počuje! Tak,“ vydýchla, „teraz mi je ľahšie…“ Zložila ruky na stôl, na ruky sklonila hlavu a nehýbe sa.

Mande stojí nad ňou v nedorozumení. Nepochopuje, čo sa to tu pred ňou deje. Nevie, čo robiť: či kričať a či stáť takto nečinne, čakať. Naveľa sa rozhodla. Sklonila sa k nej, nadvihla jej hlavu. Tvár dievčaťa je mokrá — oči plné sĺz…

A Mande už pochopila… Vidí, že vyviedla hlúposť, že jej to hospodarica neodpustí. „Oh, ja hlúpa!“ udrela sa o čelo, „čo som urobila! Išla ja vyštekať všetko-všetko, a vám pritajili! Čo som urobila, nešťastná stvora!“ No v úzkosti nadišla ju druhá myšlienka a tá ju teší. „A čo prospeje tajiť a zakrývať! Raz by ste museli zvedieť, tak či tak. Čo prospeje tajiť?“

„Ah, nehovorte — nehovorte!“ prosí ju Dorica. „Nepovedzte nikomu, prosím vás, nikomu!“ Deve sa zdalo, že sa musí prepadnúť od hanby. Vyzradila tajomstvo srdca svojho, ktoré malo byť zakopané a zakryté celému svetu: Vyzradila ho žene, ktorá možno ju zradí, zneužije, v posmech obráti.

„Ani duši — ani duši!“ sľubuje Mande skoro s radosťou. Hospodarica sa teda nedozvie, čo ona vyparatila. „Ani živej duši, živučičkej! Len vy nedajte znať na sebe. Utrite oči a hybajte, hybajte…“

„Ako sa ukážem takto!“ horekuje Dorica. „Poznajú ma; kuma má oko, nič mu neujde…“

„Nebojte sa — len sa utrite. Tak! A teraz umyte tvár, pekne, vyutierajte, do červena… Ah, moja holubica! Ani pivónia! A nebojte sa — ja ani duši… A necnejte si. Ani on nemá pokoja. Veru! Heglo ho, ako svedčí… Ej, čidali majster! Vínko piti a dievčatá ľúbiti…“

Dorica sa obriadila, vyutierala a líca sa jej zas začervenali. No v oku ostal celý žiaľ a hlboký bôľ, ako pochovaný a z oka zapustil korene do srdca, do najtemnejšej, najskrytejšej priehrady. Uviazala ešte šatku, stiahla ju na oči a pobrala sa do Dubčićov.

Šora Anzula ju pobozkala a po obyčaji zadívala sa jej skúmavo, až prísne do tváre.

„Ty si chorá — malá; tvár horí, oči…“ Strhla jej šatôčku z hlavy a prezerá ju znaleckým okom proti svetlu. „Čo ťa bolí, malá? Povedz kume, čo ťa bolí!“

Dorica sa drží zmužile: nedá sa prehliadnuť, vysvietiť svoje tajomstvo. Usiluje sa i usmiať: no úsmev sa nevydaril. Čím je teta nežnejšia, tým väčší žiaľ ju nadchodí. Premáha sa, no na oči jej navierajú slzy.

„Ty plačeš? A čo je to, dieťa!“

„Ah, teta moja — prosím vás — nič…“ Odvrátila sa, zakryjúc si tvár od žiaľu i od studu.

Pani pozerá na ňu, premieta, rozvažuje. A už nevyzvedá. Došlo jej vnuknutie, že tu treba prezvedieť sa od Mande. Ona musí vedieť, prečo dievča plače. Vyšla do kuchyne a myslí si: ,Nech sa vyplače, odľahne jej…‘

Mande pozrela ostro do tváre. Tá nevie, kde by sa podela v rozpakoch a strachu. ,Ona už vie!‘ zhrozila sa a na kožu jej naskočili zimomriavky. ,Len ako zvedela — pane bože! Čo urobím, hriešna stvora — čo si počnem…‘

A pani skutočne vie už, čo sa stalo. Zdesená tvár Mande jej vysvetlila všetko…

„Čo si to naklebetila, nešťastná stvora! Povedz, čo si to urobila!“

„Veď nebolo nič, čo by vám mohlo byť ľúto,“ vyhovára sa Mande skrúšene. „Prišlo do spomienky, aj som nevedela… Sama neviem, ako…“

Pani ju premerala srdito, oči jej iskria, na čele jej navrela žila.

Mande zložila ruky, očakávajúc hroznú búrku, akej v dome ešte nebolo.

„To ti je ostatný raz — zachovaj si, miešať sa do záležitostí pánov,“ vyriekla hlbokým pritlmeným hlasom. V ňom sa trasie hnev, ktorý nevybúšil, no ktorý sa nahrnul do hrude panej, už navrela pod ním a dvíha sa a padá namáhave. „Slúžka si stará, ale ak sa mi spríkriš, pošlem ťa, pošlem, ako nádenicu… Zachovaj si!“ A obrátila sa prudko, pričapiac dvere jedálne buchotom za sebou. No jedáleň neprešla celú — zišlo jej čosi na um a zjavila sa zas na prahu kuchyne. Mande stojí ešte vždy na predošlom mieste, zásterku na tvári, plačúc usedave.

„Choď na jatku,“ preriekla pani svojím obyčajným hlasom, iba že sa ešte vždy trasie rozčúlením, „choď a povedz mäsiarovi, že je mäso nanič. Ak ma bude takto obsluhovať, povedz mu, že nebudem uňho soliť na zimu. Odkážem mäsiarovi z Prímoria…“

Mande vyšla z kuchyne viac mŕtva než živá a pokorená, zahanbená… Vo dvore prešla popri Jurem bez slova, ani ho nevyhrešila. Ten pozerá za ňou v udivení a pokrúca hlavou. ,Nebodaj — nebodaj chlípala papuľovú polievku,‘ usúdil naostatok.

Pani medzitým našla Doricu uspokojenú.

„Zmužilosť, moja malá, odhodlanosť…“ šepce jej nežne, hladiac jej hlavu. „Zvedela si, čo si nemala zvedieť. Chcela som ti ušetriť bôľ, sklamanie. Beztoho ja sa úfam, obráti sa všetko na dobrú stranu. Budeme sa smiať na tom, prečo teraz plačeš… Zmužile, akoby sa nič nebolo stalo…“

Pohladkala ju, pozrela jej do tváre, ktorá je pekná, rumenná od plaču, a horúca, horúca… Deva, zvládaná akýmsi milým, trúchlivým citom, vrhla sa panej na prsia a na nich ukryla rozhorúčené líca…