Ana səhifə

Martin Kukučín: Dom v stráni Martin Kukučín Dom v stráni


Yüklə 1.55 Mb.
səhifə14/20
tarix18.07.2016
ölçüsü1.55 Mb.
1   ...   10   11   12   13   14   15   16   17   ...   20
Obed

Dni sa počali krátiť — no pekná, suchá chvíľa trvá ďalej. Nastúpila jeseň, dalmatínska jeseň — najkrajšia čiastka roku. Len škoda, že netrvá dlho — dakoľko týždňov, neraz iba dakoľko dní. Obyčajne sa minú razom a za nimi zaduje jugo, a duje donekonečna, do zunovania, kvíliac a zavíjajúc, s pľušťami i prudkými lejakmi.

V také milé ráno na samom konci októbra prišla šora Anzula do Zorkovićov. Šor Ilija sedí v kresle, úplne zotavený, jarý a veselý. Cíti sa akoby sa bol znovu narodil. Rozpomienka na prestáte neresti a nebezpečenstvo vzbudzuje v ňom povďačnosť k bohu, naplňuje ho novou radosťou k životu. Doktor mu dávno dovolil, aby sa vrátil k starým návykom. Iba úzkostlivé ženské strážia nad ním, terorizujú ho ešte. Dorica napríklad prekryla mu čibuk, každodenne zvádza s ním potýčky pre dohán; úbohý šor Ilija padol úplne pod papuču svojej dcéry.

Keď vstúpila šora Anzula, domáci pán sa podvihol a podišiel proti nej galantne, ako to už on vie. Dobre mu padá, že môže pred ňou blýskať svojím junáckym zdravím.

„Á — pani kmotra! Pekne vítam. ,Vlašský‘ rok,1 čo sme vás nevideli. Mal by vôľu zase ochorieť, aby vás mohol častejšie vídať.“ A nadkladá jej v návale zdvorilosti svoje pohodlné kreslo. No ona sadla na stoličku.

„Teda úplne zdravý!“ teší sa šora Anzula. „Iba že nevychodíte ešte. Čo vraví doktor? Dokedy vás mieni tu držať ešte?“

„On už nerozkazuje, neterorizuje: iba radí. Znak, že sme na dobrej ceste. Keď mi bolo ťažko, vtedy si dovolil i hrubianiť. Teraz je, chvalabohu, zdvorilý, pokorný…“ Vtom mu zišlo na um čosi. Zazvonil, že sa rozlieha celým domom ostrý cveng zvonca. Vbehla šora Bonina, priučená už nezachvieť sa na hlas zvonca a nepretrhnúť do špiku.

„Kde je malá, prosím ťa? Povedz jej, nech si nesťažuje k otcovi, ktorý ju už čaká vyše hodiny. Potom, ako vidíš, pani kmotra je tu.“

Vbehla Dorica. Šora Anzula ju privinula k sebe. Na svoj starostlivý pohľad, skúmavý, dostala v odvetu pohľad plný povďačnosti, okrášlený krotkým úsmevom. No v oku, na tvári nesvieti radosť a roztopaš; pretiahol sa žiaľ, hlboký, ťažký smútok jej lícom sťa jemný závoj. Hoci sa usiluje odhodiť ho, rozveseliť tvár — nedarí sa jej to. Hja — daromná námaha! Život ju ešte nenaučil znášať bôľ pod veselou maskou, usmievať sa, keď bys’ najradšej plakal…

Šora Anzula ju mocnejšie privinula. Chcela by ju odobriť, pozdvihnúť. A pozorujúc jej namáhanie, ktoré prevyšuje jej sily, usmieva sa jej s porozumením, s uznanlivosťou.

Šor Ilija ani jeho pani netušia ani zďaleka, čo sa tu odohráva medzi ich dcérou a jej krstnou materou. Netušia, že medzi nimi leží tajomstvo, ktoré skrýva v sebe toľko žiaľu, ale i sladkej útechy…

„No — pane pisár! Korešpondencia je vybavená?“ pýta sa Ilija dcéry.

„Ešte list tete Anke,“ odpovedá ona.

„To vás nechválim veru!“ Vzdor žartovnému tónu vidno, že je znechutený. „Korešpondencia má sa viesť, ako svedčí. Moja zásada je: neostať nikomu ničoho dlžen…“

„Oznámiť, že ste ozdraveli,“ durdí sa dievča. „Akoby nevedeli, že ste zdravý! Toľko dní, čo sa nedopytovali.“

„Zdvorilosť je prvá povinnosť na svete — zachovaj si: prvá!“ zvolal on so zvláštnym dôrazom. „Na zdvorilosti spočíva spoločenský poriadok — ba skoro by povedal, veškerý beh sveta. Nedostatok zdvorilosti zapríčinil nejednu katastrofu v svete. Príklad — vojna prusko-francúzska. I rusko-turecká,2 keby sa vzalo prísne. Zdvorilý človek má ohľad i na chyby svojho nepriateľa: zdvorilý človek neurazí nikdy nikoho…“

„No — teta Anka vám azda nevypovie vojnu, ak list dostane jeden deň pozdejšie!“ zvolala Dorica a núti sa do žartu a smiechu. „A bola by vojna interesantná: vy s čibukom, teta s omelom.“

„Teda vidíte, pani kmotra: dnešná mládež!“ rozhodil ruky a už sa nachodí v svojom prúde. „Pokazila sa, dnešná mládež. Rozhodne! V čom sme odrástli, v čom si zakladali — ona sa vysmieva, zľahčuje. Starí Ilýrci sú im fantasti! Ideály — prekonané stanovisko…“

„A vy zas v politike, pán kmotor?“ zvolala pani nie bez strachu; vediac, že keď do nej zabŕdol, ťažko ho z nej vyvábiť. „To vy dvaja budete dobre vychádzať. I ona vám je veľká patriotka!“ Doricu poliala rumeň, zišiel jej na um rozhovor s tetou, i úfanie a nádeje, ktoré v nej vtedy žili. Cíti sa zahanbená. Jej citmi povrhli prv, než sa o nich dozvedeli. A ak tušili, ak videli?

No šora Anzula tuší, čo sa v jej duši deje. Zvolala razom: „Politike pokoj! Obráťme sa my radšej k našim záležitostiam — domácim.“ Dorica cíti odrazu, že jej je ľahšie. „Slečinka je zbehlá v politike — to už vieme. No radi by sme sa presvedčiť, či sa rozumie do kuchyne! Pozajtra je štvrtok — nenie teda pôst. Ona príde do nás a spraví nám obed. Na tejto skúške, pán kmotor, musíte byť i vy.“

On roztvoril oči od divu, konečne vykríkol:

„Ale vy, pani kmotra, budete aspoň dozerať; čo hneď zďaleka, no predsa, aspoň jedným okom. Sľubujete?“

„Ja sa nebudem miešať do ničoho.“

„V tom páde ráčte vziať do povahy, že som rekonvalescent! Povážte, či môj žalúdok môže preniesť takú skúšku?“

„Oh — nepotrebujete sa báť, pápe!“ zvolala Dorica s veselým smiechom nad posmeškovaním otca, ktoré ju i v terajšom duševnom naladení neraz rozveseľuje. „Nebojte sa, ja vám spravím obed, že by ste mi dali zaň prvorodenstvo, keby ho už beztoho nemala.“

Niko nevedel ničoho o týchto prípravách. Ani si nevšíma, čo sa po dome robí. Má svojich vlastných starostí vyše práva… Ani práca v pivnici ho už nezaujíma. Najhorší nával roboty sa odtisol, krik, hurt zatíchol: práca vstúpila do bežných, obyčajných koľají. A taká ho nezaujíma, ani neteší: nemôže mu zahnať z duše obavy, úzkosti, výčitky a zúfanie. Tmolí sa po dome, po dvore a pivnici: no nevie sám, čo rozkázal, čoho sa chytil. Duša mu blúdi cele inde a len nerada sa vracia sem, kde jej všetko pripomína biedu a neresť. Neraz predloží sám sebe otázku: čo je to s ním? Či takto má byť až do konca? Či nieto východu, nádeje? No nemá odvahy zodpovedať otázku z mosta doprosta, úprimne a bez prekrúcania. Nevie sám, čo je to s nim — nechápe, nemá odvahy rozmýšľať: no vidí, cíti, presvedčený je, že sa musí stať čosi, musí byť inakšie, musí nastať alebo obrat, alebo — koniec…

Vo štvrtok vošiel náhodou do kuchyne. Pri ohnisku zazrel Doricu, samú, opásanú tetinou zásterkou.

Zastal udivený a pozerá na neobyčajný zjav na tomto mieste. Nechce veriť očiam, že to ona — práve ona pred ich ohniskom. Čo tu robí? Kto ju sem postavil, kde sa ona pohybuje nenúteno, sťaby v svojom dome. A zápäť pociťuje poľahodu, akoby sa obzor bol vyjasnil a z neba zas svietilo slnce. Zdá sa mu, že všetko čo bolo, prešlo, minulo sa — on našiel východ na svoje nivy, o ktorých sníval — posiate voňavým kvietím…

„Oho — nová gazdiná!“ zvolal natešený, keď sa ona obrátila k nemu. Tvár je jasná, niet na nej stopy predošlých chmár a búrok. Jej zjav ho ešte väčšmi upútal, keď spozoroval jej milé rozpaky na zohriatej tvári. ,Čo to znamená?‘

Z jedálne vstúpila šora Anzula, tiež veselá akosi dnes. Zvestuje synovi, že sa bude jesť dnes veľkou lyžicou, lebo slečinka skladá skúšku z umenia kuchárskeho.

„Teda hostina!“ zvolal on. „Ja oznamujem napred, že budem veľmi zhovievavý examinátor: lebo som hladný.“

„Budú i prísni sudcovia, aby slečna nespyšnela, i chýrne kuchárky i rekonvalescenti so žalúdkom háklivým,“ oznamuje pani.

„Teta Bonina i strýko Ilija!“ diví sa Niko. „Celá komisia!“

„Veru tak!“ prisviedča šora Anzula.

„Ale potom ste neuznanlivé! Dnešnej hostiny by nebolo, keby nebol ozdravel strýko Ilija. Doktora ste nemali vynechať. V kuchárskych záležitostiach je on autorita.“

„To už nie. Pováž len, ako by ju roznosil, keby tak prepadla!“

„Ó, ja neprepadnem,“ zvolala ona živo, „ja nemám trémy. A pretože ja tu dnes rozkazujem — nech idú, čo nepatria sem: ináč ich zamúčim…“

„Ja i beztoho idem. Treba pripraviť víno. I moja pivnica sa musí preukázať.“

A v celom dome sa rozložil nový ruch, nový život. Nevrlosti, zunovanosti nebadať na nikom. I čeliadka skáče, sťaby ju bol vymenil. I na tvári Mandinej, vždy nevrlej, hašterivej, sa rozložil dobrosrdečný úsmev…

Niko zas chodí svojím pružným krokom, hlavu dvíha dohora. Necíti rozpoltenosti v svojej bytosti — je scelený, akoby zliaty v harmonický celok zvon, ktorý vnáša súzvuk do všeobecného akordu.

No tam spoza hôr, obliatych nádherným svetlom, odtiaľ, kde je zatiahnutý závoj zabudnutia, kde je prázdno, otupno a smutne — odtiaľ doliehajú k nemu zvuky, ktoré kazia súzvuk… Chcel by nevidieť, chcel by nepočuť — a predsa natíska sa mu obraz starej Jery, jej ostrý, škrekľavý hlas hučí mu v ušiach, pred očima mu svieti protivný lesk jej čierneho oka, zažatého nenávisťou… Nie, nieto už radosti preňho — on je súdený, odsúdený. Priviazal sa, pripútal, sám, bez nútenia…

A už zas búri celá bytosť. Bráni sa zúfale, aby striasla jarmo, zhodila neznosné bremä… Či on nemá práva na svetlo, na slnce, na jeden lúč, na jeden zásvit aspoň! Či jemu súdené hlivieť v mrákotách, krčiť sa v kútoch pod ťarchou svojej hanby, svojho údelu! Veď on chcel, nútil sa, silil — a keď nemožno sa zriecť…

,Ja som nie vina — ja som nie vina!‘ opakuje si jednostaj. ,Ona je vina — ona: prečo vzbudila hnus, protiveň. Nie som vina — nie som vina…‘

Cíti, že robí krivdu, nespravodlivosť. Odvrhol sa, zohrdil ju, vyhýba jej. Výčitky svedomia snaží sa prehlušiť zúfalými výkrikmi: ,Nie som vina — nie som vina…‘ V nich akoby nachodil ospravedlnenie…

Pozerá na jej vábny zjav okolo ohniska s úľubou, oduševnením — zabúda na ňom oči, ktoré akoby sa pripíjali, pritiahnuté kúzlom jej zjavu, a na ospravedlnenie má len odpoveď: ,Nie som vina — nie som vina…‘

Pred obedom oblieka salónne šaty a pečlive si pripína kravatu. Nie kvôli nej tam, čo je zabudnutá — nie, ale kvôli — hosťom. Strýko Ilija je taký formalista, drží sa istých pravidiel…

Hostí prijal slávnostne, ako vyžadovala povinnosť. Šor Ilija je šťastný, lebo vidí, že všetko je slávnostné! Hneď z príchodu mu vyjadril dakoľkými slovami radosť, že ho môže uvítať pod svojou strechou po ťažkej chorobe. Šor Ilija je vzrušený, slová počuté roznietili v ňom celú stupnicu citov, ktoré vyjadriť nenachádza ani slov napochytre. Miesto odpovede so slzami v očiach pobozkal hostiteľa vo tri vrhy — na starohrvatský spôsob.

„No — a čože!“ zvolal veselo, chcejúc čím skôr zahnať slávnostný náter tohoto okamihu. „Kde je gazdiná? K jej úradu sa ráta i prijímanie hostí.“

„Tu som!“ zvolala Dorica vo dverách, v tej istej zásterke tety Anzuly. Je červená, možno od ohňa na ohnisku, možno i od rozčúlenia. Materi sa leskne oko hrdosťou, prsia sa jej vypínajú, hlava sa dvíha dohora. Tento spanilý kvet vzišiel i rozvil sa v jej záhradke! Otec jej pokyvuje dobrotive hlavou a v oku akoby mu bola zaľahla hmla. O chvíľu hmla zhustla a z nej sa vytvorila slza, ktorá mu odvisla na brvách. Slza radosti, uveličenia nad nezaslúženým darom, že mohol dožiť i tento okamih, zažiť túto radosť, keď dieťa počína robiť prvé samostatné kroky, na svojej, oddelenej dráhe… „Ustrpte sa trochu — nie nadlho. Ríz3 som už stavila…“

„To ma teší — to už hej!“ zvolal otec. „Na hostinách sa vždy obed opozdí, aspoň ja som to vídal — a ty, hľa, druhý poriadok…“

„Keď bude zvoniť poludnie, budeme sadať za stôl. Do tých čias nech sa páči do salónu, alebo ak vám tam bude dusno, na terasu.“

Šor Ilija sa smeje.

„Málo hovorí — ale čo rečie, rečie rozumne…“

Prišla i domáca pani vítať hostí. S obdivom pozerá na svoju chovanku, nemôže sa jej priznať. Zdá sa jej, že to už druhá bytosť, bez nútenosti, spokojná a bezpečná vo vystupovaní.

Šora Anzula hodila ešte jeden pohľad na prikrytý stôl. Vyše polhodiny, čo Dorica postavila naň všetko, čo bolo treba: panej sa zdá, že je všetko v úplnom poriadku. Príbory sú rozostavené i poháre s malými kalíškami na prošek. Na kredenci sú tenké čaše na šampanské. Na stole je už i víno, červené a biele, i štíhle fľaše s prošekom, ktoré ešte bol naplnil nebohý kapetan Luka… Hrušky a hrozno, čerstvé, akoby boli dnes natrhali, hotové je v ozdobných sklenených vázach.

Keď zvonili poludnie na mestskej veži, Dorica vstúpila do salónu s obvyklým: „Na stole je!“ Hostia vstúpili do jedálne — šor Ilija popredku, bárs sa tuho odhrýzal, chcejúc dať prednosť dámam. Druhá šarvátka bola pri sadaní. Jeho usadili na vrchstola, pod obraz nebohého kapetana Luku, pod ktorým je solídne kanapa oblečená v koži. Na tanieroch sa dymí polievka ryžová, manistra — na ktorú kuchyňa dalmatínska kladie toľkú váhu.

Konečne posadali, Dorica, ako gazdiná, na konci stola. Pri nej z jednej strany Niko, z druhej pani Anzula. Medzi Nikom a pánom Ilijom sedí šora Bonina.

Za polievkou prišla pečeňa, smažená na benátsky spôsob, potom varená baranina, a či skôr kozľacina, to sa vie v kusoch akurátnych, obložená smaženými zemiakmi-rožkuľami. Kozľacina v oberačku je tak jemná, že sa môže považovať za lahôdku. S ňou sa dávajú rajčiaky na omáčku, pravda, pripravené v kusoch, tiež na dalmatínsky spôsob. Kto je priateľ korenia, môže si vziať kapary, alebo i papriky a olív, naložených v octe.

V oberačkovú sezónu nesmú chybovať na stole kozľacie rebierka, pečené na ražni. Pečienka často dosť tvrdá, ale zato veľmi chutná a šťavnatá. Pred ovocím prišiel ešte nákyp s hroznom a druhým ovocím: výtvor šory Anzuly, ktorá má svoje vyskúšané recepty, ktoré nikdy nezlyhajú.

Kuchárku vychvaľovali, až sa musela červenať. Niko a šor Ilija zajedli si s chuťou, brali zo všetkého po hodnej porcii a niektoré jedlo i opakovali. Keď prišlo na stôl „sladko“, t. j. múčnik, Niko ponalieval kalíšky prošekom a povstanúc pozdravil hostí „s dobrodošlicou“,4 menovite strýka Iliju po dlhej, ťažkej chorobe a mladú gazdinú pri prvom vystúpení do života.

Kalíšky štrngli, vyprázdnili sa a znovu sa naliali. Do spoločnosti akoby bol razom vtrhol prúd oduševnenia, šor Ilija sa podvihol, napravil kabát a kravatu a odpovedá na pozdrav Nikov, lenže výrazmi omnoho vyberanejšími. Vidno, že sa pripravil na túto reč, no zato slová mu tečú samy od seba, bez nútenia, hoc i v prekypujúcej hojnosti, v neobyčajných zvratoch. Ďakuje za lásku a priateľstvo, ktoré mu preukázali v nemoci, a menom svojej dcéry za lásku krstnej mame a tete.

Pri jeho reči šora Anzula hľadela dolu, na biely obrus činovatý, lesklý ani kovová plocha, a šora Bonina utiera si slzy, slzy šťastia a uveličenia. V túto chvíľu cíti celú hĺbku svojho šťastia; že neovdovela, neostala ako ošarpaný dom s odkrytým krovom — a druhé šťastie, že vidí pred sebou dievča súce a spanilé, ktoré pred nimi ukázalo celé bohatstvo darov, krášliacich jej mladú spanilú bytosť. Skrsla v nej zase nádej, že jej dcéra sa nestratí, nezahynie. Oj nie — nájde i ona rameno, o ktoré sa bude môcť podoprieť, srdce, ktoré bude môcť obšťastniť. ,Cesty božie sú divné a nevyspytateľné,‘ končí ona svoje uvažovanie.

Čašky sa zas vyprázdnili, šor Ilija utrel oči, ktoré mu boli tiež podbehli vlahou, vyutieral znoj a sadol si spokojne, ako človek, ktorý vyplnil povinnosti, ako svedčí.

V celej spoločnosti sa rozprúdila veselosť, jazyky sa porozväzovali, oči zažiarili, keď Niko vytiahol fľašu so šampanským, tiež doma pripraveným, jedálňou sa ozýval smiech a hovor. S čašou šampanského, ktoré sa pení a iskrí, štrngla si šora Anzula na stranu s pánom Ilijom a jeho dcérou, ktorá sa dnes skvele preukázala a zložila skúšku k všeobecnej spokojnosti.

Niko po šampanskom doniesol dlhý čibuk strýkovi Ilijovi. Ten vykríkol od radosti, keď ho zazrel, naplnený dohánom jemným, voňavým, žltým ani dukát. Šora Anzula medzitým vytratila sa s Doricou z jedálne, ktorou sa počína rozvláčať modrastý dym vo voňavých oblakoch. Po dlhej chvíli pani sa vrátila akosi vzrušená a sadla na predošlé miesto. Šor Ilija sa obzerá nepokojne. Chybuje mu koruna obeda — šálka kávy. Nech je v svojom dome, pravdepodobne by ju už bol pýtal.

A šťastie, že sa zdržal: o malú chvíľku otvorili sa dvere od kuchyne a v nich známy strieborný podnos s malými šálkami z čínskeho porcelánu. Kapetan Luka sám ich bol kúpil od ktoréhosi kapetana „dlhej plavby“ a daroval svojej panej. Podnos nesie Dorica sama.

Všetci zhíkli od divu!

„Aké zázraky sa tu dejú!“ zvolal šor Ilija.

Dorica vstúpila do jedálne v nových šatách. Modrá látka zdobená bielymi čipkami okolo hrdla a rúk pristanú mimoriadne jej bielej pleti, podbehnutej jemným rumencom, a svetlým vlasom, ktoré šora Anzula podvihla do modernej frizúry.

Dievčinu akoby bol vymenil. Hybký driek v modernej toalete vyniká dokonalými formami. Ľahké, vzdušné čipky okolo hrdla a na hrudi vyzdvihujú ešte krásu drieku a akýmsi novým kúzlom priťahujú oko vždy znova. I krok je teraz iný, v dlhých šatách: istejší. Akoby vonkajšok bol premenil celú bytosť — z dieťaťa vyrástla odrazu deva v celej svojej nádhere. Na tvári jej horí rumenec studu a panenskej hrdosti, krásne modré oko klopí v rozpakoch a keď ho pozdvihne, predkladajúc rad-radom šáločky, leskne sa v ňom svit šťastného uspokojenia.

I sám otec stratil sa v obdive jej panenskej krásy, ktorej dosiaľ nebol ešte spozoroval, ktorá mu je cele nová, nezvyklá. Cíti v sebe niečo — že totiž tu otvára sa nový svet, nová doba: detinstvo prestalo, uletelo navždy, neodvolateľne. Hľa, on už nemá malej Dorice: táto tu je už niečo iného. Jeho dieťa, to je pravda, ale už nie to dieťa, ktoré viselo na ňom všetkými vláknami duše. Jej sa dnes otvára nová púť, cele oddelená od jeho púte — obrátená v cele iné kraje, kam ju jeho cesta sprevádzať už nemôže…

Materi zvlhlo oko slzou radosti. Odchovala, doriadila tento spanilý kvet v svojej záhradke. Nebojí sa, že zvädne, odpadne — nie, primámi on svojou vôňou záhradníka, ktorý ho bude láskave pestovať. A zase cíti i tichú melanchóliu — počala vyvádzať odrastené dcéry: doba rozkvetu jej už minula… Cesta sa spúšťa druhým svahom, do nížin tichej starosti…

Šora Anzula cíti uspokojenie ako umelec, keď sa kochá v svojom podarenom diele. Ona pribila na bytosť dievčiny úradnú pečať toho, čo sa dosiaľ iba tušilo a čo sa v nej tajnostne zachvievalo. No zas na dne srdca jej je clivo, ťažko. Ona si tento okamžik predstavovala cele ináč. Že ju dovedie pred jeho oči, takúto spanilú, okúzľujúcu, a daruje mu ju, sťa záloh šťastnej budúcnosti…

Niko obdivuje jej krásu, ktorú šťastný strih šiat privádza k platnosti. No do čistého pôžitku padá hneď kvapka jedu. ,Nie je tvoja — nebude nikdy tvoja…‘

Táto myseľ ho ohlušila. Radosť z oka vyhasla — ťažký, nekonečný bôľ zaujal mu dušu a srdce. Mohla byť jeho — a on hľa sám dľa svojej vôle stratil ju navždy. Prebehli mu hlavou rozpomienky na detstvo, i na pozdejšie časy, a tie všetky súvisejú tesne s rozpomienkou na ňu, na jeho malú priateľku, ktorú on štítil, bránil, ktorú na chvíľku bol zabudol a ktorú, hľa, teraz obdivuje a vrúcne, nekonečne ľúbi. Srdce, duša túži za ňou, celá bytosť ho núti, aby vyskočil, hodil sa pred ňou na kolená, vylial jej city svojho srdca, prosil zmilovanie, odpustenie, že na ňu zabudol, poblúdil. Aby ju prosil, aby zas bola jeho, nie malá priateľka, nie štítenica, ale kráľovná, vladárka, neobmedzená pani…

Musí zobrať celú energiu, duševnú silu, aby sa zas vyprostil spod vlády všemohúceho citu. Musí volať na pomoc česť, ktorú dosiaľ držal bez úhony, a trebárs srdce krváca, on s akýmsi divokým uspokojením si opakuje: ,Ja som čestný človek — dostojím slovu, dostojím…‘

Šora Anzula je tiež zvláštne vzrušená. Vidí, pozoruje, čo sa vo dvorane robí, ale všetky myšlienky zabiehajú inam.

Na pitvorných dverách šťukla kľučka. Vo všeobecnej veselosti nikto si nevšimol šťuknutia. No šora Anzula sa strhla, akoby pocítila úder do pŕs, v tvári trochu pobledla. Zložila ruky pod stolom, kŕčovite ich stíska, aby utajila neobyčajné rozčúlenie a z hlbín duše vysiela vrúcny vzdych k nebesám. Hľadiac na biely obrus, čuje dakoľko krokov tam za dvermi, v pitvore; kroky tiché, váhavé a zakrádavé. Priblížili sa k dverám, tlmené ťažkým kobercom. Ona ich zjavne čuje spolu s hučaním krvi v svojich vlastných ušiach, s buchotom svojho vlastného srdca. Konečne zaklopanie na dverách, tiché, chúlostivé, rukou nerozhodnou, trasúcou…

Všetci zatíchli a pozreli k dverám. Šora Anzula vykríkla: ,Napred!‘ Nikto nepobadal jemné chvenie v hlase.

Do jedálne vstúpila Katica.

Zbledla tuho, nevediac sama prečo — no zápäť zatým zapálila sa ako pivónia, pootvoriac ústa a blúdiac okom po prítomných. Všetko cudzí ľudia! Pred chvíľou veselí, bujnej mysle — teraz zatíchli, lebo ona prišla… Srdce sa jej stislo a nemôže prehovoriť slova. ,Načo si prišla — čo tu hľadáš?‘ to sú otázky, čo kladie sama sebe. Dala by neviem čo, keby bola odtiaľto ďaleko, trebárs pod zemou…

Prítomným je nesmierne trápny tento výjav. Jej rozpaky rozšírili sa na všetkých a tlačia ich olovenou ťarchou. Dorica sa cíti, akoby ona bola na mieste Katice. Jej rozpaky ju tak ochromili, že nemôže sa ani podvihnúť, aby prispela jej k pomoci. Niko sa dosť skoro prebral z údivu, kde sa tu ona berie a to práve teraz, i jed mu dosť skoro prešiel, ktorý pocítil, keď ju zazrel. Teraz už mu zostala iba muka: ako obraz prepaduje sa a bledne, ten obraz, ktorý nosil v srdci a bol mu hotový priniesť každú obeť. V tom rozpoložení ani nemal kedy pomyslieť na jej rozpaky, pozorovať, aký trápny výjav sa odohráva pred jeho očima.

„Vitaj, Katica!“ ozvala sa šora Anzula so svojím obvyklým kľudom. Nepokoj a rozčúlenosť pominula, ona sa prvá medzi všetkými zotavila. „Mande som povedala, aby ťa zvala na obed, a ona sa pomýlila, zvala ťa po obede. Omyl sme zbadali až keď sa malo nosiť na stôl.“

„No nič to. Lepšie pozde ako nikdy,“ ozval sa šor Ilija, zabudnúc na chvíľku i na čibuk. On je v dobrej nálade a ani nepozoruje, čo sa okolo neho robí. No cit mu predsa dáva znať, že je tu potreba intervencie, a on sa ponáhľa, aby vykonal, čo treba vykonať.

Mať mala teda Katicu na pamäti, myslela na ňu, i na obed ju dala pozvať. A jemu nezišlo na um, aby ju sem doviedol. On vôbec na to ani nepomyslel. A ona predsa má onedlho byť tu paňou, spravovať, riadiť a rozhodovať. ,Čo si tu počne, ako sa bude tu pohybovať?‘ trápi sa on, stopujúc až teraz a rozoberajúc jej rozpaky, z ktorých nemôže ešte vybŕdnuť. Polial ho rumenec studu nad jej ťarbavosťou v pohyboch a celom vystupovaní. Nezišlo mu na um, aby jej čím prispel k pomoci. On sedí ako ohlušený.

Dorica sa spamätala pod pohľadom tety Anzuly, ktorý padol na ňu a teší ju, povzbudzuje. Pristúpila ku Katici, podala jej ruku srdečne. Jej mater sprevádza každý jej pohyb s hrdosťou. Hľa, obe, jedna pri druhej — aký rozdiel! Jej dievka sa pohybuje nenútene, akoby tu bola doma — ona tam zas ani čo by bola sputnaná… ,Ba či ozaj vie!‘ myslí sama v sebe, ,A hádam ešte nevie, kuriatko moje. Ak vie, toto by bolo pekne od nej. Veľmi pekne — ozajstná de Welleschi! Oh, krv sa nezatají nikdy — darmo je to — ver, nikdy!‘

„Ani ma možno nepoznáš,“ prehovorila svojím milým hlasom ku Katici, ani čo by boli priateľky, „vídala som ťa, keď si chodila do školy. A pozdejšie,“ tu sa zasekla a doložila: „pozdejšie som nebola doma…“ Chcela v prvú chvíľu povedať, že ju videla v meste, s košíkom na ruke, dakoľko ráz, keď vyšla s druhými chovanicami na prechádzku. No nechcela ju ponížiť a priviezť do rozpakov, ju i kohosi druhého. Jeho i uraziť, keby mu napomenula, že jeho nádejná bola slúžkou v meste…

„Oj, poznám ťa — vás veľmi dobre, od malička,“ odpovedá Katica chvatne; rada je, že má sa čoho chytiť a vyplávať z rozpakov a hrozného položenia. „I v meste som vás videla, dva razy, keď ste boli na prechádzke…“

No Katica zamĺkla odrazu. Zdá sa jej, že nemala spomenúť mesto a službu. Tu je v spoločnosti, kde sa jej bude onedlho pohybovať ako gazdinej: nepatrí sa spomínať svoju službu…

Ináč všetci stopovali so záujmom obe dievčatá. Šora Bonina si láme ustavične hlavu otázkou: či ona už vie, že Niko a Katica sa zasnúbili? Ona jej o tom nič nepovedala. Z výrazu jej líca nemôže vyrozumieť nijako, na čom je. Keby vedela, nebola by tak srdečná s ňou, aspoň ťažko by sa vedela opanovať, a keby zas nevedela ničoho, ktovie, či by jej preukazovala takú pozornosť…

I Niko si kladie tú otázku, vidiac ju pri Katici. No jemu sa všetko vidí, že Dorica ak i nevie — to tuší, domýšľa sa. S obyčajnou težackou dievkou nebola by tak vľúdna, ba srdečná. Uhádol i jej nežný útlocit, keď jej nechcela napomenúť službu v meste: prečo by takú okolnosť mala jednoduchej težačke pritajovať? Ona vie, určite vie, že Katica je jeho snúbenica, mať jej povedala alebo kto iný, a ona sa snaží zaobchodiť s ňou ako so seberovnou…

No seberovné nikda ony nebudú! Nemožno! Ona má vrodenú nežnosť a vznešenosť v pohyboch a vystupovaní, v pohľade i každom slove. Katica je pekná, možno i nádherná težačka — ale len težačka. Ona to nezatají nikdy, a čo by sa ako vyobliekala. Až teraz vidno, čo znamená rod, pôvod, výchova… On, ktorý si zakladal na nej, tešil sa, ako sa ona prispôsobí, pozdvihne, stane jemu rovnou — on ovesil hlavu malomyseľne. Nie, nepozdvihne sa, ona bude naveky už len težačka. A ten cit ho uráža do krvi, ponižuje, jeho, ktorý len nedávno balamutil všeličo o zblížení stavov, o pozdvihovaní ľudu… Teraz sa hanbí, že si on vyvolil takú, čo slúžila v meste, ktorú možno v meste i vídali a teraz z milosrdia nechcú dať znať na sebe, že ju tam videli. Hanbí sa, že je ona jeho, nemá odvahy pozdvihnúť k nej oka pred Doricou. Pred ňou mu je najťažšie priznať sa, že je jeho tá, ktorú ona vídala v meste… Nevedel, čo si počať v rozpakoch, keď Dorica prepustila svoje miesto Katici, usadila ju rovno k nemu. Doniesla jej na tanieriku kus nákypu a postavila pred ňu kalíštek s prošekom.

,Ona vie všetko,‘ myslí si Niko; ,ba čo si len myslí!‘ a to sa mu teraz zdá byť hlavná vec. Ani nepomyslel, že dosiaľ neprehovoril slova k svojej snúbenici, že ani na ňu nepozrel, že ju prijal chladne, akoby mu nebola ničím, ba pozoruje a stopuje jej každý pohyb, akoby jej bol nepriateľ…

I Katici napadlo, vzdor všetkému zmätku a rozčúleniu, že neprijala od neho ani slova, ani pohľadu! Vzhliadla naň nesmelým okom, akoby očakávala od neho výčitku. Na jeho tvári vidí rozpaky a možno odsúdenie… Pravdepodobne mu je ľúto, že sa sem odvážila, medzi nich, medzi ktorými len pred chvíľkou rozliehal sa smiech a hovor a teraz panuje tichosť. Prečo? Lebo sa ona vtisla medzi nich, pokazila im zábavu.

Do očú sa jej hrnú slzy a musí sa premáhať, aby nepreborili hať a neliali sa cele zjavne. Čo ju do druhých, nech si myslia čo chcú o nej — no on drží s nimi: on ju odsudzuje a možno sa hanbí za ňu…

Načo len prišla? Všetko tu dýcha cudzotou na ňu. Pani sa usmiala vľúdne, povzbudzuje — no i to je z milosti, veru nie z lásky a dobroprajnosti. Nemá s nimi nič spoločného, ani jedna nitka ju neviaže k nim. Áno, pod Grabovikom, keď bola s ním sama, ešte-ešte: boli chvíľky, keď si mívala, že je ona jeho a on že patrí jej. Vtedy, keď mesiac lial na nich svoje krotké svetlo, keď sa hviezdy trblietali nad hlavami a on opakoval ohnivé, vrúcne svoje sľuby. Áno, vtedy mala úfanie, že bude jeho, že ju bude nosiť na rukách. I keď bola tu ostatný raz, keď stála na terase pri ňom a jeho materi, keď sa predstavila dolu svojim budúcim poddaným. Ó, vtedy bolo jej cele ináč, pod mohutnou klenbou neba, kde sme si všetci rovnakí… Ale tu v tejto parádnej svetlici, za týmto stolom s nádherným náčiním a lahôdkami, v tomto intímnom kruhu priateľskom: oj, tu nemá ona čo hľadať, vzdor ich vľúdnosti a povzbudzovaniu a blahosklonnému usmievaniu. I on je ako druhý, cudzí, chladný. Ani nepozrel na ňu pohľadom, z ktorého jej kynulo prvej toľko lásky a oddanosti. Nevidí pri ňom žiaru lásky, ale skôr rozpakov a za nimi stud a hanbu.

V ruke sa jej trasie malý pozlátený nožík, ktorý jej vycifrovaná slečinka podala, aby si ním ukrajovala jemné pečivo. Trasie sa ruka, podnášajúc k ústam lahôdku; bojí sa, že sladký kúsok spadne a vynesie najavo jej nemotornosť. A jemné pečivo jej v ústach horkne, malý kúsok v nich rastie, napájaný trpkými slzami, ktoré sa od srdca lejú a padajú na dušu ako ohnivý dážď. Nie, nemôže užiť ani kúska, ani omrvinky tohto pečiva, ktoré sa jej zdá, že je poliate žlčou…

Ani Niko sa nemôže striasť ťažkej dumy. Kási mocná ruka chopila ho v tyle, stlačila k čiernej zemi, dusí ho a dávi. Kde preskočí on priepasť, ktorá je medzi ňou a medzi ním, kde je sila a odvaha? On je predsa len slabý červík, bez smelosti obťažkaný bremenom starých predsudkov a k tomu s rozkálaným srdcom, zraneným, skrvaveným. A že ju on oblaží? Hľa, ako bude vyzerať to oblažovanie! Že ju pozdvihne, ju, ktorá sedí pri ňom schúlená, nešťastná, želajúca, aby sa zem otvorila pred ňou a pohltila ju… Nemožno — jej chybujú krídla povzniesť sa, a on nemá sily ju pozdvihnúť.

Ona padá a svojím pádom strhla i jeho do prachu…

A čo ostatní? Bujará myseľ poklesla, veselosť minula. Na všetkých akoby bola vysadla mora a tlačila ich. Vtipné myšlienky, veselé nápady rozpŕchli sa, sťa keď durkne výstrel nad kŕdľom prepelíc. Predmet rozhovoru padol a teraz sa vyťahuje predmet za predmetom nasilu, rozhovor sa vlečie napínaním všetkých síl. Prvej sa hýbal vo vyšších sférach, ľahkosťou pestrého vtáka, teraz sa namáhavo plazí po vlhkej pôde šedivej každodennosti.

Katica konečne zmohla ten kúsok pečiva, zmočila ústa na vonnom prošeku, akého nikdy ešte neokúsila a zobzerala sa placho, ako stroskotanec, keď ho vyhodí mocná vlna na pustý breh.

„A ako sa majú vaši?“ pýta sa jej šora Bonina dobrotive. I jej sa uľútilo devy v tejto stiesnenosti.

„Ďakujem, dobre, chvalabohu. Mať dobre. Ale otec čosi polihuje.“

Jej mať? Niko sa trhol v svojej dume. Vidí starú Jeru na lavici, ako sedí pri ňom, šprihajúc zlostným jazykom na celý svet… ,Z tej mláky som ja podvihol tento skvost, tento drahý kameň!‘ posmieva sa v zúfalstve sám sebe. ,Veru drahý kameň! Dýchni naň, dotkni sa ho, a už nemá lesku.‘ Zišlo mu na um, že jej má kúpiť šperk. Len kde ho zavesí? Na ruku — na ktorej sa červenie koža mnohým umývaním, od ktorej sa šíri parfum lacného mydla? I ten živôtik s tmavými stuhami stál jej neodvolateľne pod Grabovikom. No tu je brutálny svojou vyzývavosťou pri dokonalom vkuse šiat Doriciných, ktoré stoja na nej, akoby sa bola v nich narodila…

Zberá svoje sily, celú energiu ducha, aby opakoval: ,Ja som čestný človek — ja dostojím sľubu, dostojím…‘ Chcel by to vyriecť úprimne, s oduševnením, s celou vrúcnosťou duše pred Bohom i pred ľuďmi. Nemožno! Zakaždým mu vyjde: ,Ja som obeť — nepotrebná obeť, škodlivá a zbytočná obeť…‘ Čo pomôže čestnosť, a čo najrýdzejšia, ako zlato, keď je brutálna, bezohľadná. Pod ňou by sa každý len mučil a trápil. Jej surový zákon je bez života, bez tepla, bez mravného podkladu a bez účelu — je zákon otrocký, ktorý by chcel skovať nerozlučne dve bytosti, slobodné, voľné bytosti, stvorené k šťastiu, by v ťažkých okovách stenali, zvíjali sa a hynuli.

,Načo taká čestnosť? Nie, ja jej neuznávam, neuznávam, opovrhujem!‘

Šora Anzula vidí zjavne, čo sa deje v duši synovej. Vidí i výsledok zápasu v tvrdom, ukrutnom výraze, ktorý sa mu rozprestrel na tvári. Oko sa mu zaiskrilo odhodlaním, z úst sa vykradol vzdych, vzdych úľavy, slobody po toľkých, toľkých dňoch stiesnenia! Cele druhý človek, ktorý vystúpil z mrákot a s jasotom pozdravuje nový deň…

„Teda polihuje!“ zvolal šor Ilija. „A čo sa mu stalo? Len nedávno, keď bol pri mne, závidel som mu jeho zdravie.“ A šor Ilija s úprimnou sústrasťou pokyvuje hlavou.

„A čo mu je ozaj!“ spytuje sa šora Anzula.

„Žaluje sa, že ho bolí. I schudol navidomoči.“

„Nastydol,“ usudzuje šor Ilija, ktorý po svojej chorobe bojí sa nastydnutia ako ohňa a na všetky strany vidí nebezpečenstvo nastydnúť sťa dáke strašidlo.

„Alebo sa presilil v robote,“ ozvala sa šora Bonina. „A už v robote nemajú naši ľudia miery. Keď robiť, nuž vraj robiť, a potom už ženú ako diví. A menovite v oberačku!“

„I to je pravda,“ prisviedča šor Ilija. „Doktor mi vravel, že v oberačku nemá pacientov. Kto môže sa hnúť, vykyvká sa do tej roboty…“

Niko predvída, že ani tento predmet nedá sa žmýkať ďalej. Vytratil sa s čibukom strýka Iliju, že mu ho naplní. Medzitým mu je to len vítaná zámienka vybŕdnuť stadiaľto. Zdá sa mu, že by sa musel zadusiť v tomto ťažkom ovzduší. Dorica pristúpila ku Katici a odviedla ju. Uľútilo sa jej v tom ustavičnom trápení, rada by ju vyslobodiť. Vedie ju pitvorom a potom schodmi hore na terasu. Na schodoch ich stretol Niko s plným čibukom. Zastal, pozrel na ne…

Neušlo Katici, že mu pohľad oživel. Záblesk radosti svitol v ňom, čo i len na chvíľku. No ten záblesk už nepatrí jej. Ó, videla ona dobre! Jej oko, bárs zastreté slzami, vidí i cez slzy: žiarlivosť mu dáva preniknúť i do hlbín i do tajných skrýš. Nie — jej nepatril už ten záblesk. Jej sa tiež dotkol jeho pohľad, ale radosti v ňom nespozorovala. Záblesk vyhasol razom a jeho oko zastreté rozpakmi zviezlo sa neúprosne na stranu.

Oj, vie už ona všetko — všetko! Netreba vysvetľovania, ani vykrúcania. Ona už vie, čo ju čaká. Ah, či by vykríkla bôľom a ponížením, keby sa nehanbila! No treba sa premôcť, neukázať žiaľ a zúfanie. No ruku vytrhla spod ruky Doricinej prudkým trhnutím…

„A vy idete nahor?“ prihovoril sa im a zapálil sa od hanby, že preriekol takú plytkú hlúposť. „Tamhore je už zima!“

„Popoludní býva slnce,“ odpovedá Dorica celkom spokojne.

Vybehli popri ňom dohora. Ovial ich svieži, trochu už ostrý vzduch, premiešaný vôňou mora, ktorá tam zďaleka, za krovmi domov, za vŕškami, kynie. Ovial ich vzduch, všetkým ten istý, nad nimi sa pnie modrá, nekonečná obloha, čistá, veselá, usmievavá. Akoby chcela vyjadriť, že je všetkým jednaká — vysokým i nízkym… Katica okriala, ožila. Cíti, akoby boli z nej spadli okovy, ona už teraz necíti stiesnenosti. Rovná rovnej pozrela jej priamo, odhodlane do tváre — jej, ktorá je pôvod všetkého nešťastia, ktorá ju pripravila o to, na čom si zakladala. Oko jej zahorelo divokou nenávisťou…

Jej je už jasné všetko. Načo sa táto jemná deva odchovala pod pečlivou rukou matere i šory Anzuly, prečo ju poslali do ústavu medzi dievčatá z predných rodín, prečo má dnes tieto vkusné šaty, ktoré sú na ňu ako uliate — vie, prečo jej žiari z oka uspokojenie a radosť. ,Ona mi ho ukradla! Kým jej nebolo, každý deň chodil pod náš oblok. Keď prišla domov, on už ani nehľadí na mňa…‘

Dorica so strachom cúvla pred škaredým výrazom jej tváre, v ktorej svietia oči divokým ohňom, akoby ju chceli spáliť. Stoja ako prikované, jedna proti druhej: Dorica prestrašená, ona akoby rozmýšľala, váhala.

„Tu je predsa len voľnejšie,“ preriekla Dorica hlasom, zvlneným od rozčúlenia. „V jedálni bolo dusno. A aký krásny výhľad!“

„Pekný — naozaj!“ odpovedá chvatne Katica a podišla rýchlym krokom k obrube terasy. „Stadiaľto sme pozerali nadol, my traja: on, mať jeho a ja. Teba ešte tu nebolo vtedy. Vtedy som bola ja i slnce i hviezda…“

Dorica sa zapálila až po uši, od studu i hnevu. Oko jej zaiskrilo.

„A v čom ti ja prekážam?“

„Áno!“ skríkla náruživo Katica. „Vtedy stál medzi nami — ja z jednej strany, mať jeho z druhej, a povedal: čo mi je najmilšie na svete, to stojí pri mne… Teba tu ešte vtedy nebolo! Ukazoval dolu, na dvor, a tam bolo hŕba nášho sveta. Tí nás všetci videli, tu hore, mňa pri ňom. A čo povedia teraz tí ľudia? Čo povedia o mne? Oh, ako sa budú radovať z môjho nešťastia, ako sa budú posmievať!“

Celým telom oprela sa o obrubu a tvár pokryla rukami.

Dorica nevie, čo urobiť. I ona pred dakoľkými dňami takto plakala. I ona okúsila celý blen, celú horič odriekania… Čosi v nej zmäklo, popustilo. Pristúpila bližšie a dotkla sa nežne jej hlavy. Mäkkou rukou pohladila jej lesklé nádherné vlasy.

Katica sa strhla a narovnala. Oči, plávajúce ešte v slzách, uprela na ňu s nenávisťou.

„A čo chceš ešte? Máš mi ešte čo odňať? Azda si praješ, aby ma nebolo na svete? Pozri dolu!“ A ukázala nadol, kde sa rozprestiera široký dvor. „Nebude ti treba dva razy povedať!“ Dorica sa zhrozila, keď videla pod terasou altánku, preklenutú prútím, na ktorom sa rozťahuje réva. „No — povedz slovo, neboj sa — budeš sama! Nikto ti nebude zavadzať!“

Na tvár jej vysadla zúfalá odhodlanosť. Dorica zvolala úpenlive:

„Katica — preboha — prosím ťa…“

„Falošnica — zmija!“ A v hrdle jej zlyhal hlas. Stojí pred ňou sťa veštica, s ohňom v oku, s trasúcimi sa perami. „Prepadni sa od hanby, pobehlica! Ja som nechodila za ním — nenúkala sa. On ma uprosil… Nehanblivá! Zmija — jašterica!“

„A čo to tam robíte?“ ozval sa zdola zvučný mužský hlas. V ňom sa trasie hnev a rozhorčenosť.

To bol jeho hlas.

Zatíchli obe, schúlili sa ako deti, keď ich prichytia v kváre a idú im nasúdiť trest. Dorica sa spamätala najprv. Nahla sa nad obrubou a vraví:

„Šantujeme.“

„V šantoch sa také reči nehovoria,“ zvolal on.

Dorica sa už neobzrela na nikoho. Pobrala sa a beží dolu schodmi. Za ňou sa poberá Katica, červená, zadychčaná. Ide dolu, ta k nemu: nech ho vidí ešte raz, nech s ním prehovorí, nech ho zničí, slabocha, podliaka, zradcu!

Pod schodmi čaká ich už on, obrvy stisnuté, mrak na tvári.

„Neobviňuj nikoho, Katica — a ju najmenej!“ ukázal na Doricu. „Ona nenie na vine. Ja som vina, ja sám… A všetci sme jednako nešťastní — ty, i my… Čo sa roztrhlo, roztrhlo sa — nenávisť a zlosť to už nezviaže…“

„A tys’ zabudol, čo si sľuboval! Toľké sľuby, toľké prísahy! Kde ti je duša? Oh, čierna je, čierna a podlá!“

„Ja iba viem, že som nešťastný! Oh, keby ma nebolo na svete!“

„Ty si mi zaviazal svet, otrávil život, znivočil! Ty si ma hľadal, ty si sa natískal, ako si ma vyvýšil, nad všetky druhé! Nech sa posmieva svet, nech pľuje, nech hanobí…“

A zakryjúc tvár rukami, zaplakala usedave.

Niko stojí zničený. Kdekoľvek pozerá, všade holota, púšť. Na duši ťažká vina, v srdci pálčivá rana. A každé jej slovo, každý výkrik nová rana. Má pravdu — on ju pripravil o všetko: o nádej, vieru v budúcnosť; pripravil ju i o česť. Stojí zničený nad zrúcaninami bytnosti, ktorú chcel pozdvihnúť do výšin a ktorú zničil, zahrávajúc sa s ňou ľahkomyseľne…

„Oh, šor Nikoleto!“ čuť rozjarený hlas pána Iliju z jedálne. „Ako ja vidím, ty sa držíš toho: požehnaný medzi ženami. Zato si nám zbedzgal…“

„Veru ste uhádli, strýko Ilija: požehnaný!“ zvolal on s čudným prízvukom.

„My sa ideme zberať,“ zvolal šor Ilija. „Každá pesnička, čo aká pekná, musí mať svoj koniec. Tak i naša slávnosť!“

„Veru naozaj!“ odpovedá s tým istým trpkým prízvukom Niko. „Dnešná slávnosť mi ostane naveky v pamäti…“

„I nám, pán gazda, i nám,“ prisviedča šor Ilija.

1   ...   10   11   12   13   14   15   16   17   ...   20


Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©atelim.com 2016
rəhbərliyinə müraciət