Úvod Ľudovít XIV

Tournehem zabezpečil, že sa o ňu uchádzal jeho synovec Charls Guillaume Le Normant d’Etioles, ktorý pochádzal z vplyvnej úradníckej šľachty (noblesse de robe). Po svatbe v marci 1741 sa presťahovali do sídla Chateau d’Etioles, ktoré sa nachádzalo blízko Versailles, ma okraji sénartského lesa, v ktorom Ľudovít XV. často poľoval. A práve tu využila Jeanne-Antoinette okolnosti, aby sa s ním stretla. Ľudovít ňou bol očarený, avšak vtedajšia jeho metresa, vojvodkyňa de Chateauroux jej dala jasne najavo, aby sa neobjavovala v jeho blízkosti.

Ľudovít XV. bol francúzskym kráľom od roku 1715, kedy ako päťročný prevzal trón po smrti svojho prastarého otca Ľudovíta XIV. Za manželku si zobral v roku 1725 Máriu Leszczynsku, o sedem rokov staršiu dcéru zosadeného poľského kráľa. Poľskáb princezná bola múdra, nadaná, ale mala málo sebavedomia a v blízkosi kráľa sa cítila nesvoja. Napriek tomu za dvanásť rokov porodila viac ako desať detí. Pôrody ju tak oslabili, že z pôvodnej krásy nezostalo takmer nič.

Markíz de Nesle, jeden z najvýznamnejších šľachticov mal päť dcér , z toho tri sa stali metresami Ľudovíta XV. Najprv to bola v roku 1733 najstaršia Louise-Julie, grófka de Mailly. Neskôr mladšia Pauline-Félicité, madame de Vintimille, ktorá sa stala jeho metresou v roku 1738. Avšak v roku 1741 zomrela pri pôrode syna a nahradila ju najmladšia sestra Marie-Anne, markíza de La Tournelle. Zo sestier bola nielen najkrajšia, ale aj najambicióznejšia, žiadala byť jedinou metresou kráľa a neváhala vyhodiť vlastnú sestru Louise-Julie z kráľovského dvora. Žiadala , aby ju vymenovali do pozície maitresse en titre. Pod rukami metresy sa plachý kráľ zmenil na sebavedomú osobnosť, ktorá sa zaujímala o panovnícke záležitosti. 21. októbra 1743 ju vymenovali za vojvodkyňu z Chateauroux. Práve týmto si metresa veľa ľudí znepriatelila.

Okrem toho sa Ľudovít XV. nechal zatiahnúť do vojny o rakúske dedičstvo. Hoci ako väčšina európskych panovníkov podpísal pragmatickú sankciu cisára Karola VI., ktorou uznali Máriu Teréziu za dedičku habsburskej ríše, po smrti cisára 20. októbra 1740 nik svoj sľub nedodržal. Pod vedením pruského kráľa Fridricha II. chceli Španielsko, Bavorsko, Poľsko, Sasko a Sardínia rozšíriť svoje územia. Francúzsko sa nechcelo zamiešať, ale protirakúska strana na dvore bola taká silná, že kráľ napokon podľahol tlaku a poslal svoje vojsko do vojny. Na strane Márie Terézie stálo Anglicko, neskôr na svoju stranu získala aj uhorských magnátov. S ich pomocou zahnali francúzsko-bavorksé oddiely. V decembri 1743 sa Francúzsko dalo na ústup. V roku 1744 Anglicko a Holandsko ohrozovali severné hranice Francúzska, kým Rakúsko vpadlo do Alsaska. Ľudovít sa 3. mája 1744 vybral na sever posilniť bojovú morálku svojich vojakov. Podarilo sa im odzbrojiť nepriateľa. Radosť Francúzov skazila správa o pricestovaní vojvodkyne de Chateauroux za kráľom. Škandál vyvrcholil tým, 7. augusta 1744 v Metz kraľ ochorel a vyzeralo to, že umiera. Jeho spovedník mu však nechcel dať pomazanie, kým sa nerozíde s metresou. To aj napokon urobil, avšak 15. augusta náhle vyzdravel. Po návrate do Paríža sa opäť vrátil k svojej vojvodkyni de Chateauroux, ktorá náhle v roku 1744 zomrela na zápal pľúc. Kráľa sa to veľmi dotklo.

Kráľov komorník Binet bol „náhodou“ vzdialený príbuzný Jeanne-Antoinette a práve on sa postaral o to, aby sa znovu stretli. Bolo to na bále pri príležitosti sobáša korunného princa s dcérou španielskeho kráľa Marie-Thérése 25. februára 1745. Začali sa stretávať. Dvoranie tomu nepripisovali vážnosť, mysleli si, že ide len o krátkodobú aféru. V apríli 1745 sa madame d’Etioles nasťahovala do komnát prvej Ľudovítovej metresy, grófky de Mailly. Práve týmto krokom urobili veľký rozruch, pretože madame d’Etioles nemala vhodné postavenie.

Kráľovský dvor v tých časoch bol „svetom pre seba“, ktorému hovorili ce pays-ci (tu u nás), v ktorom hovorili inou rečou, zvratmi. Táto spoločnosť mala nespočetné množstvo pravidiel, ktoré ovládal iba ten, ktorý v tomto prostredí vyrástol.

Okrem týchto problémov robila kráľovi aj pretrvávajúca vojna o rakúske dedičstvo. V máji 1745 Ľudovít odišiel do Flámska, kde francúzske vojská porazili Anglicko. Išlo o bitku pri Fontenoy, ktorá je považovaná za najväčší vojenský úspech za vlády Ľudovíta XV. Mier, ktorý bol uzavretý v októbri 1748 v Aachene znamenal pre Francúzsko stratu všetkých doteraz dobytých území. Vďaka tomu sa medzi ľuďmi zaužívalo spojenie „hlúpy ako mier“.

Hoci bol kráľ dlhé týždne preč, na svoju metresu nezabudol a často jej posielal ľúbostné listy. Jeden z nich bol adresovaný „madame le marquise de Pompadour“, ktorý obsahoval povýšenie madame d’Etioles do šlachtického stavu, darovaciu listinu na vidiecke sídlo a príslušný erb: tri cimburia na modrom poli. Hoci teda mala metresa príslušný titul, nemohla preukázať štyristoročný šlachtický pôvod, ktorý by jej zaručil prijatie na dvore. Potrebovala teda dámu, ktorá by ju predstavila na kráľovskom dvore. Tou sa stala princezná de Conti, Ľudovítova vzdialená príbuzná, ktorá sa topila vo veľkých finančných ťažkostiach. A tak sa 14. septembra 1745 odohrala scéna, pri ktorej predsavili kráľovi ženu, ktorá bola už dlhé mesiace jeho milenkou. Jeanne-Antoinette bola neskôr predstavená aj Marii Leszczynskej a na eľké počudovanie spolu prehovorili via ako len jednu vetu. Vraj to bolo presne dvanásť viet. Na prekvapenie dvoranov zanechala Jeanne-Antoinette vynikajúci dojem.

Napriek tomu ju niektorí nikdy neakceptovali: napríklad vojvoda de Richelieu, synovec kardinála Richelieu, ktorý si z nej robil ustavične posmech kvôli jej pôvodu, spôsobu vyjadrovania. Až kým Ľudovít nezasiahol a nespýtal sa ho, koľkokrát sedel už v Bastile. Richelieu mal dosť rozumu, aby narážku pochopil a prestal s narážkami. Dalej to bol napríklad minister námorníctva, gróf de Maurepas, gróf z Argensonu a iní. Ľud ju tiež nikdy neuznával, obviňoval ju z veľkého mrhania peňazí, zvaľovali na ňu zodpovednosť za bezútešnú finančnú situáciu v štáte, za všetky politické chyby bola zodpovedná práve ona atď.

Markíza nepochybne vydávala veľa peňazí, no v žiadnom prípade nebola egoistická, chamtivá a zlá. Vždy sa správala k ostatným s úctou a vľúdnosťou. Práve na jej vzťahu s kráľom vidieť, že to nebola žiadna povýšenecká žena a nevyvyšovala sa nad kráľovnú. Ľudovít sa vždy k svojej žene správal chladne, ale vďaka madame de Pompadour urobil aspoň kedysi nejaké to vľúdne gesto. Na Nový rok 1746 jej napríklad daroval zlatú tabatierku. Hovorí sa však, že v skutočnosti bola určená pre matku metresy. Tá však na Vianoce 1745 zomrela, a preto markíza nahovorila kráľa, aby darček venoval manželke. Dokonca aj kráľovná vedela komu vďačí za toto úctivé správanie a vraj sa dokonca vyjadrila: „... Ak už metresa, potom radšej táto ako ktorákoľvek iná...“.

Jeanne-Antoinette sa starala o kráľa , každý deň sa ho snažila potešiť nejakým podujatím alebo večerou s priateľmi. Organizovala divadlo, v ktorom hrala hlavné úlohy. Spoločne zariaďovali domy a sídla ako La Celle, Crécy, Bellevue, ermitáž vo Versailles či Elyzejský palác v Paríži. Spolu s kráľom mali veľkú záľubu v záhradnej architektúre.

Hoci žila v prepychu, nikdy netabudla na svoju rodinu a nehanbila sa za svoj nízky pôvod. Zbožňovala svoju dcéru Alexandrine, ktorá sa narodila v roku 1744 a ktorú nechala v opatere jej otca. Nezabudla ani na monsieura de Tournehem, ktorému vďačila za veľa, a preto sa prihovorila u kráľa, aby ho vymenoval za ministra štátneho stavebníctva. Po smrti monsieura mala prejsť funkcia na jej brata Francoisa-Abela. Spolu s bratom mala veľký záujem o umenie. V roku 1754 ho kráľ vymenoval za markíza de Marigny.

Metresa podporovala umenie aj nový duchovný prúd-osvietenstvo. Veľmi sa zaujímala o nové myšlienky, ktoré aj šírila. Francoise-Marie Arouet Voltaire v nej našiel priateľku a mecénku. V roku 1746 sa mu dostalo pocty a bol vymenovaný do Académie Francaise a to aj napriek tomu, že jeho Filozofické listy boli pôvodne vyhlásené za nepriateľské štátu a cirkvi a boli zakázané. Takisto sa zasadzovala za vydanie Diderotovej a d’Alembertovej Encyklopédie, ktorá bola vo Francúzsku zakázaná kvôli propagovaniu myšlienok osvietenstva.

Madam de Pompadour bola ambiciózna a inteligentná žena, ktorá vedela na ľudí zapôsobiť svojou suverénnosťou. Bola mocnejšia ako legitímna kráľovná a vplyvnejšia ako ktorýkoľvek minister. Roku 1759 si mimoriadny vyslanec Márie Terézie knieža de Ligne o svojej návšteve vo Versailles poznamenal: „... Aké veľké bolo moje prekvapenie, keď ma po audiencii u všetkých členov kráľovskej rodiny odviedli k akejsi spolukráľovnej, ktorá však vyzerala oveľa kráľovskejšie než skutočná kráľovná Mária Leszczynska, ktorá nie je nič iné ako nevychovaná stará žena...“.

Madame de Pompadour si vydobila postavenie oficiálnej metresy, bolo však potrebné si ho aj udržať. A to bolo mimoriadne zložité pre ženu so zdravím aké mala metresa. Veľa kašlala, mávala zvýšenú teplotu, často vykašliavala krv, bola často unavená, čo naznačovalo, že by mohla mať tuberkulózu. Pre jej chatrné zdravie nemohla napĺňať kráľove túžby, a preto sa kráľ čoraz častejšie zabával s mladšími dievčatami.

Ľudovít XV. si v lesíku pri Versailles, v jeleňom parku dal prestavať lovecký domček na miesto svojich radovánok. Tam jeho komorník Leben občas ubytoval mladá dievča so strednej vrstvy, s ktorou sa kráľ potom zabával. Keď „doslúžili“, dostali odškodné. Ak náhodou otehotneli, aj ich deťom sa dostalo zaopatrenia. Občas sa o tieto záležitosti postarala aj madame de Pompadour, vedela totiž, že ju tieti mladé dievčatá nemôžu nijak ohroziť.

Po ôsmich rokoch, teda v roku 1753 lásku medzi kráľom a markízou vystriedalo priateľstvo. Kráľ vedel ako veľmi metresu a jej rady potrebuje. Rodinné zázemie mu nemohla dať žiadna iná žena.

Nebezpečenstvo hrozilo zo strany šlachtičien, ktoré sa snažili získať kráľa. V januári 1753 jedna zdôverníčok metresy, grófka d’Esterades, sa spojila so svojím milencom, ministrom vojny a nepriateľom markízy grófom d’Argenson a začala snovať intrigy. Použili na to osemnásťročnú madame de Choiseul-Romanet, ktorá mala zváďzať a naťahovať kráľa, kým jej nesľúbi, že vyženie madame de Pompadour z dvora. Kráľ jej to sľúbil, avšak nepriatelia markízy nerátali s tým, že dievčina podľahla zvodom grófa de Stainvilla, ktorý sa touto cestou zmocnil listov. Listy obsahovali informácie o ich pláne. Gróf patril medzi nepriateľov metresy, a preto dodnes nie je jasné prečo madame de Pompadour pomohol. Osobne jej odovzdal listy a metresa ich ukázala kráľovi, ten hneď stratil záujem o mladú dievčinu.Stainvill bol na podnet metresy vymenovaný za vyslanca pri Svätej Stolici. Skutočným intrigánom sa nič nestalo, až o dva roky neskôr bola madame d’Estrades vyhnaná z dvora z dôvodu ďalších konfliktov. Jej milenec ju nasledoval o dva roky na to.

Kráľ v roku 1752 vymenoval madame de Pompadour za vojvodkyňu. V roku 1754 zomrela jej dcéra Alexandrie na zápal pľúc. Pre markízu to bola ťažká rana, s ktorou sa nevedela nikdy vysporiadať.

Postavenie metresy si čoraz viac upevňovala a kráľ sa s ňou radil aj štátnopolitických záležitostiach. V roku 1756 ju vymenoval za mimoriadnu dvornú dámu, čo znamenalo, že už nie je jeho milenkou, lebo ani Ľudovít by natoľko neponížil svoju ženu, aby jej ako dvornú dámu pridelil sokyňu. Aby sa predišlo hocijakému podozreniu, poslala madame de Pompadour list svojmu manželovi, v ktorom ho žiadala o odpustenie. Išlo však len o formálny list.

Podľa príkladu madame de Maintenon chcela aj markíza zanechať niečo po sebe, čo by ju preslávilo. Preto založila Ecole militaire v roku 1751. Asi 500 šľachticov v nej dostalo fundované vojenské vzdelanie.

Medzi jeho chovancov patril aj Napoleon Bonaparte. Ďalej založila slávnu fabriku na výrobu porcelánu v Sévres.

Francúzsko dosiahlo za vlády Ľudovíta XV. obrovský hospodársky rozmach a životná úroveň sa zvýšila. Aj tak však rôzne reformné pokusy vlády stroskotali. Možno práve vtedajšia spoločenská situácia podnietila muža menom Robert-Francois Damiens, aby 5. januára 1757 počkal na kráľa na dvore versailleského zámku a bodol Ľudovíta do hrudníka. Nešlo však o hlbokú ranu a kráľ sa rýchlo uzdravil.

Z Anglicka sa za posledné roky stal úhlavný nepriateľ Francúzska v zámorských kolóniach i na mori. Na kontinente by Francúzsko nemuselo mať žiadne konflikty, pruský kráľ Fridrich II. však ustavične vyvolával konflikty a Rakúsko sa ho obávalo. Preto sa Mária Terézia snažila spojiť s Francúzskom. Rakúsky kancelár gróf Kaunitz preto odišiel do Francúzska (1750-1752), aby si zízkal priazeň kráľa a markízy. S tým nebol žiadny problém, keďže práve Fridrich II.sa o nej vyjadril dosť nelichotivo. V roku 1755 zavítal do Versailles rakúsky vyslanec gróf Adam Starhemberg a predložil madame de Pompadour rakúske návrhy: V prípade spojenectva by Rakúsko podporilo územné nároky Francúzska v Nizozemsku a podporil voľbu princa de Conti za poľského kráľa. Okrem toho by počas vojny s Anglickom mohlo Francúzsko používať prístavy Nieuwport a Ostende. Rakúsko vypovie spojenectvo s Anglickom a Francúzsko s Pruskom. Sprostredkovateľom cisárovnej bola práve madame de Pompadour.

V januári 1756 Prusko uzavrelo spojenectvo s Anglickom, a preto už nebol žiaden dôvod odmietnuť návrhy Rakúska. Táto udalosť vošla do dejín ako Zmena spojenectiev. Metresa dostala za svoje zásluhy písací stúl s portétom a listom od Márie Terézie.

29. augusta 1756 Fridrich II. vtrhol do Saska spriazneného s Rakúskom a začala sa sedemročná vojna. Francúzsko ako spojenec Rakúska sa ocitlo uprostred vojny. 5. novembra 1757 pri Rossbachu utrpelo zdrvujúco porážku od Pruska. Vroku 1763 napokon došlo k uzavretiu mierových zmlúv. Hubertusburský mier a Parížsky. Francúzsko stratilo dŕžavy v severnej Amerike, Indi a územia v Afrike.

Ľudovít XV. sa z Bien Aimé-všetkými milovaného stal naraz Bien Hai-všetkými nenávideným. Psychický stres, vyvolaný nenávisťou ľudu, ktoré musela madame de Pompadour znášať, zanechal daň na jej zdraví.

Bola natoľko slabá, že väčšinu svojich povinností prenechala na grófa Stainvilla. Kráľ ju denne navštevoval až 15. apríla 1764 zomrela. Aby mohla dostať sviatosť posledného pomazania, musela sa rozlúčiť s kráľom.

Keď madame de Pompadour prenášali do kostola v Paríži, aby ju pochovali vedľa dcéry Alexandrine, lialo ako z krhly. Ľudovíta sa smrť jeho milenky a najlepšej priateľky veľmi dotkla. Z balkóna svojej spálne sa prizeral smútočnému sprievodu a povedal: „...To bola jediná úcta, ktorú som jej mohol vzdať...“.

Z desiatich kráľových detí ostali iba štyri nevydaté dcéry: Adélaide, Victorie, Sophie a Louise Marie. Syn mu zanechal päť vnúčat: následníka trónu Louisa-budúceho Ľudovíta XVI. , grófa d’Artois, ktorý mal v budúcnosti zasadnúť na francúzsky trón ako Karol X. a dve dievčatá. Maria-Adélaide-Clotilde sa mala stať kráľovnou Sardínie a Alžbeta, na ktorú čakala gilotína.

O priazeň kráľa sa uchádzali mnohé dámy, no ani jedna nezaujala kráľa natoľko, aby sa stala jeho maitresse en titre. Teda až pokým sa neobjavila grófka du Barry.

Du Barry nebola grófkou ani šľachtičnou, dokonca ani dámou. Vlastným menom Jeanne Bécuová sa narodila 19. augusta 1743 vo Vaucouleurs ako nemanželská dcéra krajčírky Anne Bécuovej. Jej otcom bol pravdepodobne mních Jean-Baptiste Gomard de Vaubernier, prezývaný aj frére Ange. Anne odišla do Paríža, kde sa stala metresou Billarda Dumonceauxa, armádneho dodávateľa. Neskôr Anne zosobášil s jedným zo svojich zamestnancov, Nicolasom Rancónom (1749). Malá Jeanne bola deväť rokov v kláštore Saint-Aure. Ako pätnásťročná sa stala spoločníčkouu madame de la Garde. Stala sa milenkou oboch jej synov a keď začala zvádzať aj mužských hostí madame de la Garde, bola vyhodená.

Jeanne oplývala veľkou krásou a tak nečudo, že sa stala metresou Jeana du Barry. Zoznámila sa s ním v roku 1763. Jeane bol niečo ako urodzený pasák, vodieval ju do spoločnosti, kde sa zoznámila s veľkým množstvom svojich milencov. Medzi nich patril aj vojvoda de Richelieu, známy svojimi intrigami voči bývalej metrese madame de Pompadour.

Na jar 1768 du Barry poslal Jeanne v akejsi obchodnej záležitosti do Versailles, kde sa „náhodou“ zoznámila s Ľudovítom XV. Pravdepodobne to bolo zásluhou komorníka Lebela, ktorý predstavil Jeanne kráľovi ako grófku du Barry, ženu čistých mravov. Kráľ bol ňou vraj natoľko očarený, že mu nevadilo,ani keď sa dozvedel o jej skutočnej minulosti.

Aby Jeanne akceptovali aj na kráľovskom dvore, potrebovala manžela a titul. Tým sa stal brat du Barryho, Guillaum du Barry, s ktorým sa zosobášila 1. septembra 1768. Po svatbe sa manžel vrátil späť do Gaskonska, kým jeho manželka sa v decembri 1768 ubytovala vo Versailles. Teraz ju už bolo potrebné len predstaviť na kráľovskom dvore.O to postaral sám Ľudovít, ktorý podplatil grófku de Béarn (resp. vyrovnal jej dlhy). To, že sa nekorunovanou kráľovnou Francúzska mala stať obyčajná prostitútka, zarazilo celú šľachtičnú spoločnosť. Jeanne bola nakoniec predstavená 22. apríla 1769.

Väčšina dvora ju považovala len za chvíľkový vrtoch kráľa. Medzi inými aj vojvoda de Choiseul, ktorý ňou pohŕdal a netajil sa nevraživosťou k nej. Vojvoda de Choiseul sa stal roku 1758 ministrom zahraničných vecí. Netajil sa podporovaním liberálnych myšlienok osvietenskej filozofie a podporovaním opozičných parlamentov. V zahraničnej politike sa snažil aj naďalej o udržanie vzťahov s Rakúskom, a preto zaranžoval sobáš následníka trónu s dcérou Márie, Terézie Máriou Antoinettou. Tá sa konala 16. mája 1770.

Minister nielenže intrigoval voči metrese, zároveň podkopával autoritu kráľa, tlačil parlamenty do odporu voči kráľovi, a tak sa nemožono čudovať, že 24. decembra 1770 dostal prepúšťací list od Ľudovíta XV.

Mária Antoinetta sa k metrese správala s úctou. Po určitom čase však zapracovali kráľove dcéry, ktoré jej vštepili nenávisť k nej. Vzťahy medzi nimi sa zhoršovali, ale etiketa predpisovala, že prvá dáma dvora, ktorou bola Mária Antoinett, musí osloviť inú osobu ako prvú, čím dáva súčasne najavo, že túto osobu akceptuje. Dokonca aj Mária Terézia napísala svojej dcére list, aby sa podvolila kráľovmu želaniu a rešpektovala jeho priateľov. No manželka následníka bola tvrdohlavá a du Barry ignorovala aj naďalej. Na naliehanie kráľa a v záujme Rakúska sľúbila, že sa jej prihovorí. To sa malo stať 10. júla 1771, čo sa však nestalo. Lebo opäť zapracovali kráľové dcéry. Mária Antoinetta sa prihovorila grófke až 1. januára 1772 na novoročnej audiencii, aj to po ďalšom liste adresovanom Márii od Márie Terézie.

Madame du Barry nebola žiadna madame de Pompadour. Hoci bola minimálne taká krásna, predsa len chýbala jej inteligencia i ctižiadostivosť potrebná na to, aby vstúpila do politiky. Bola ľahko ovplyvniteľná a dôverčivá. Nebola nijak ambiciózna, uspokojila sa s tým, že mohla obšťasňovať kráľa.

Ľudovít mal v tomto období už šesdesiat rokov a svojej milenke sa snažil splniť všetko, čo jej na očiach videl. Už v roku 1769 jej daroval zámok Louveciennes. Na osobnú potrebu dostávala madame du Barry ročnú penziu 1,2 milióna livrov (1,7 milióna nemeckých mariek). Tieto peniaze nemala problém minúť. Väčšinou na drahé toalety a šperky. Vlastnila jednu z najväčších súkromných zbierok klenotov v Európe. Okrem obrovského diamantového náhrdelníka vlastnila viac ako 140 veľkých a 700 menších diamantov, 300 veľkých perál, tri obrovské zafíry, sedem smaragdov a nespočetné množstvo ďalších drahokamov.

Väčšinu dňa strávila obliekaním, líčením, skrášľovaním. Zvyčajne stávala o deviatej a narozdiel od súčasníčok sa okúpala. Mala osobného kaderníka, vizážistu, vlastného sluhu Zamoreho, ktorý zohral v jej živote dôležitú úlohu.

Tak ako jej predchodkyne bola kritizovaná z veľkého míňania peňazí. Do histórie vošla ako symbol rozhadzovačnosti a ľahkomyselnosti. Mala však vlastnosť, ktorá bola v tej dobe skôr vzácnosťou. Mala veľké srdce a vyvinutý zmysel pre spravodlivosť. Napríklad raz požiadali du Barry o pomoc v prípade, kde odsúdili na smrť mladú ženu za to, že sa jej narodilo mŕtve dieťa a o svojom tehotenstve neimformovala vopred úrady. Madame du Barry napísala kancelárovi list a tým jej zachránila život. Neskôr dokonca začala dávať audienciu každé popoludnie, pretože žiadostí o pomoc prichádzalo veľa.

Za päť rokov jej vlády vo Versailles, vykonala viac dobrého ako všetky metresy dohromady. 26. apríla 1774 však kráľ náhle ochorel aj 10. mája 1774 presne o 15:15 zomrel. Lekári sa nevedeli zhodnúť na diagnóze, ale neuvažovali o kiahňach, lebo tie mal prekonať už v roku 1728. Vtedy však šlo len o prudšiu rubeolu. Mal 64 rokov a aj sám vedel, že túto chorobu neprežije. Ešte pred smrťou napísal metrese, aby odišla na zámok vojvodu d’Aiguillon de Rueil, jedného z jej priateľov a počkala tam na jeho pokyny.

V tú noc, keď pochovávali kráľa, odviedli du Barry na rozkaz kráľa do kláštora Pont-aux Dames. Pravdepodobne to bolo z dôvodu bezpečnosti, no aj v záujme vlády, pretože za päť rokov po kráľovom boku vedela až príliš veľa o dôverných politických záležitostiach. Pre rozmaznanú ženu to však bol tvrdý trest. Vlastne bola niečo ako štátna väzenkyňa. Nová kráľovná sa o nej dokonca vyjadrila: „...Tú kreatúru strčili do kláštora a všetko, čo bolo spojené s tým škandalóznym menom, vyhnali z dvora...“.

Po niekoľkých týždňoch jej povolili návštevu notára, aby mohla usporiadať svoje záležitosti. Bolo to pre ňu veľmi ťažké obdobie, ale mala veľa priateľov ako vojvodkyne de Richelieu a d’Aiguillon, vojvodu de Brissac a princa de Ligne, ktorým sa podarilo to, že po roku, teda na jeseň 1776, smela opustiť kláštor. Mohla si ponechať aj zámok Louveciennes.

Čoskoro sa tu vrátila k doterajšiemu spôsobu života. Bola veľmi obľúbená, lebo sa postarala o mnoho bedárov v okolí Louveciennes.

Na jeseň 1777 prišiel do Francúzska brat kráľovnej, cisár Jozef II.

Pravým dôvodom bolo presvedčiť svojho švagra, Ľudovíta XVI., aby podstúpil operáciu a mohol si plniť svoje manželské povinnosti. V parku v Marly zorganizovali „náhodné“ stretnutie medzi Jozefom a grófkou du Barry. Keď jej kráľ ponúkol rameno a ona sa zdráhala prijať takú česť, vyslovil vetu, ktorá vošla do dejín: „Neodmietajte, prosím, krása si vždy zaslúži kráľovské pocty.“

V roku 1779 vo svojich 36 rokoch si začala s anglickým lordom, Henry Seymourom. Zo zachovaných listov je jasné, že šlo o búrlivý vzťah, ktorý však náhle ukončila. Dôvody nie sú známe. Ďalším jej milencom bol Louis-Hércule-Timoleón de Cossé, vojvode de Brissac. Bol o jedenásť rokov starší, ženatý, od roku 1775 bol guvernérom Paríža. Patril medzi najatraktívnejších a najbohatších mužov v krajine. Grófku poznal od roku 1770, keď bol kapitánom kráľovskej gardy vo Versailles.

Madame du Barry si žila pokojne, hoci okolnosti v štáte neboli práve najpriaznivejšie. Po tom, čo roku 1774 nastúpil Ľudovít XVI. na trón, nepokračoval v reformách Ľudovíta XV., ale väčšinu z nich zrušil. Aj výdaje na róby a život kráľovnej rástli. Americká vojna za nezávislosť dohnala Francúzsko takmer k bankrotu a kráľ bol nútený zvolať generálne stavy.