Okrem praktických potrieb pre život mal človek už od paleolitu potrebu kontaktu s duchovným svetom. Duchovno prestupovalo takmer všetky činnosti pravekého človeka

Inštitucionálna zložka je jednou z troch častí náboženstva, ktoré, v jeho počiatočných fázach vývoja, sú predmetom výskumu archeoreligionistiky. Za zakladateľa tejto vednej disciplíny v Čechách je považovaný Jiří Neustupný, od ktorého pochádza „Náboženství pravěkého lidstva v Čechách a na Moravě“ z roku 1940. Následne sa touto tématikou zaoberala rada ďalších významných bádateľov, ako v Čechách tak aj na Morave a na Slovensku, ktorých výpis nie je pre danú tému podstatný. Posledná komplexná štúdia o tejto tématike pochádza od Vladimíra Podborského - „Náboženství pravěkých Evropanů“ vydaná roku 2006.

Moja práca teda pojednáva o inštitucionálnej zložke náboženstva, o jej jednotlivých etapách vývoja na mnou pozorovanom území, ktorý ovplyvňovali jednotlivé etniká tu žijúce. Ide prioritne o územie Českej a Slovenskej republiky, v širších súvislostiach o územie Európy. Celá práca je rozdelená do troch väčších častí.

V prvej z nich sa budem snažiť zachytiť konkrétne hmotné doklady existencie duchovných, pričom sa zameriam hlavne ich na priame doklady, ako sú pohreby s nejakým spôsobom špecifickou výbavou, či ich zobrazenia na stenách jaskýň, na skalách, či na keramike. Menej potom upriamim pozornosť na nepriame doklady ich činností, ako sú nachádzané rôzne kultové predmety bez ďalšieho nálezového kontextu, ktorých veľké množstvo podnecuje k písaniu samostatných prací na danú tému (napr. FILIP 1934-35, VLADÁR 1979).

Cieľom druhej časti mojej práce je pojednať o zmysle a podobe práce duchovných v kultovej sfére i mimo nej, pričom sa budem snažiť priblížiť aj ich výzor v jednotlivých spoločenstvách a časových úsekoch.

Nakoniec tretia časť bude akýmsi zhrnutím ich pomenovaní a názvov, ktoré sa dochovali v prameňoch z vtedajšieho obdobia, alebo ktoré im boli novodobo prisúdené ako najvhodnejšie. Tam kde sa názov pre nich nedochoval, sa budem snažiť vytvoriť vhodný termín sama.

Vo všetkých troch hlavných kapitolách budem postupovať podľa časovej osi, teda od paleolitu a mezolitu, cez neolit, eneolit, dobu bronzovú, dobu halštatskú, dobu laténsku, dobu rímsku, až po obdobie pohanstva Slovanov. Podľa týchto úsekov budú členené aj samotné tri hlavné kapitoly mojej práce, pričom v prvej z nich pri výpise lokalít v rámci každého obdobia použijem ich abecedné poradie.

Čo tvorí náboženstvo?
Náboženstvo má na počiatku tri základné zložky, ktoré v podstate v istej obmene pretrvávajú dodnes. Je to doktrína, kult a inštitúcia.

Pod doktrínou sa rozumie ideológia alebo akési „predpisy“, o ktoré sa náboženstvo opiera a na základe ktorých náboženstvo funguje. Na samom počiatku je ideológia náboženstva zakotvená v mýtoch.

„Mytológia tvorí myšlienkový prazáklad svetového názoru, náboženstva, morálky, práva, spoločenskej organizácie, ba aj filozofie. V prvobytnej rodovo-kmeňovej spoločnosti hrá mytológia mimoriadne závažnú rolu tým, že uchováva v pamäti minulosť daného spoločenstva, jeho veľkých predkov, jeho zákony, zvyky, morálne a etické normy, rituály, atd.“ (PODBORSKÝ 2006, 35).

Kult je charakterizovaný ako praktická zložka náboženstva a prejavuje sa náboženskými obradmi, meniacimi sa v rôznych etapách vývoja dejín.

„S rozvojom polyteizmu rozkvitá kultová stránka náboženstva... Religiózne obrady sa formalizujú, narastá ich kvalitatívna a kvantitatívna stránka, sú pri nich prinášané s určitosťou už aj krvavé obete a je do nich zapojená aj zložka hudobná a slovesná.“ (PODBORSKÝ 2006, 40).

Vykonávanie náboženských obradov bolo späté v každej oblasti s určitým miestom, kultovými predmetmi a v niektorých prípadoch aj s obeťami, ktoré vykonávali pre to určení ľudia. Vo všeobecnosti sa kult v paleolite odohrával v jaskyniach, v mladších obdobiach to boli umelo vytvorené svätyne v prírode, až nakoniec sa stavali mohutné chrámy, alebo kostoly aké sú známe i dnes. Obrady sa počas celých dejín vykonávali aj v prírode, kde sa uctievali konkrétne miesta (napr. hory, vodné toky), ktorým sa zasväcovali konkrétny bohovia.

Treťou zložkou náboženstva je inštitúcia, tzn. osoby, ktoré vykonávajú kult. Spočiatku ide len o jednotlivé osoby vymykajúce sa svojimi danosťami od ostatných. Neskôr sú to početné profesionálne vrstvy kňazov (Kelti,...) až nakoniec dnes je to v rámci kresťanstva samostatná inštitúcia – cirkev.

„V začiatkoch ľudskej spoločnosti teda musíme hľadať osoby, ktoré by charakteristike prvotných nositeľov kultu odpovedali. Výnimočne sa podarí archeologicky ich identifikovať podľa ich atribútov v hroboch. Mohli to byť výnimoční jedinci, ktorých na výslnie priviedla ich prirodzená autorita a schopnosti, ale aj osoby nejako telesne poznamenané, nadané vokálne, pohybovo, výtvarne, schopné uvádzať sa do extáze, znalé halucinogénov atd.“ (PODBORSKÝ 2006, 53).

1. Hmotné doklady inštitucionálnej zložky náboženstva

1.1. Paleolit

Duchovný život a predstavy sa u ľudí vyvíjali snáď od počiatku uvedomovania si seba samých. Najstaršie doklady existencie potreby človeka spojiť sa s iným svetom, alebo rešpektovať silu prírody, či uctievať svojich predkov pochádza už z obdobia stredného paleolitu, pričom v mladšom paleolite sú tieto doklady už viac menej bežné. V tomto období sa už teda dá hovoriť o religiozite, o dokladoch duchovna, teda niečoho, čo je v opozícii s materiálnym svetom, resp. niečoho, čo je pre dnešného človeka z hľadiska racionálneho nie celkom pochopiteľné.

Zo staršieho paleolitu pochádza celkovo menej nálezov a tiež z tohto obdobia nie sú známe žiadne rituálne pohreby. Tento fakt môže byť daný tým, že ide o obdobie veľmi staré, a preto archeologicky ťažko zachytiteľné, alebo ľudia v tomto období (pred 300 000 pred n.l.) ešte necítili potrebu nejakého duchovna, nezamýšľali sa nad javmi prírody a nad tým, že by si ju mohli určitými silami nakloniť vo svoj prospech.

V strednom paleolite (300 000 – 40 000 pred n.l.) je situácia odlišná. Začínajú sa v nálezoch objavovať prvé pohreby, ktoré ešte nesúvisia s predstavami o posmrtnom živote. Ide teda o pochovávanie z čisto praktických dôvodov, akými môžu byť obavy z mŕtvych, alebo hygienické dôvody. Pohreby sa objavujú sporadicky a oveľa častejšie sa počíta s ponechaním zomrelého na povrchu zeme alebo v korunách stromov. V tomto období sa často vyskytujú samotné lebky na sídliskách alebo v jaskyniach, ktoré by snáď mohli svedčiť o rituálnom zaobchádzaní. Sporadické nálezy hrobov zo stredného paleolitu sú teda len dokladom zaobchádzania s významnejšími členmi rodov.

Rituálne pochovávanie sa naplno prejavuje až od mladého paleolitu (40 000 – 10 000 pred n.l.), kedy sa začínajú rozvíjať počiatky skutočného vnímania duchovného sveta. Ide hlavne o hroby osôb zainteresovaných v duchovnom živote, ktoré sú pochovávané so svojimi „pracovnými“ pomôckami. Stále ovšem ide o hroby ojedinelé.

Mladý paleolit je obdobím, kedy sa začína vyvíjať dynamizmus a kult predkov ako akési formy vnímania duchovného sveta. Na úplnom konci paleolitu sú pravdepodobne aj počiatky animizmu, animatizmu a démonizmu, ktoré sa viac prejavujú neskôr v neolite (PODBORSKÝ 2006, 74).

Až mezolit je obdobím, kedy začali ľudia ukladať svojich mŕtvych do zeme a tým zakladať prvé stabilnejšie pohrebiská. V mezolite je plne rozvinutý kult predkov, ktorí boli po smrti heroizovaní a ich uložením do zeme pozostalí zdôrazňovali nárok na okolité prostredie a prírodné zdroje.

1.1.1. Vývoj náboženských predstáv v paleolite

„Prvobytný človek poznal medveďa veľmi dobre. Pri love pozoroval jeho pohyby, jeho zvyky, vedel o jeho nadľudskej sile a pozastavoval sa nad mnohými vlastnosťami tohto zvieraťa, ktoré mu do značnej miery pripomínali človeka. ...Prvobytný človek videl v medveďovi svojho vlastného silného predka“ (NAHODIL 1951, 23).

1.1.2. Výpis nálezov dokumentujúcich existenciu duchovných v paleolite

Doklady existencie ľudí angažovaných v duchovnom živote môžu byť umeleckohistorické, funerálne a sídlištné (PODBORSKÝ 2006, 121).

Umeleckohistorické doklady predstavujú rôzne rytiny na skalných stenách, alebo jaskynné maľby, ktoré sa v najväčšom počte objavujú v západnej Európe, teda mimo naše územie:

1. Cougnac (Francúzsko, obr. 1a, 1b)

Medzi niekoľkými málo ľudskými postavami v jaskyni vyniká hlavne kresba

čarodejníka prebodnutého oštepmi v superpozícii so zvieraťom

(CLOTTES – LEWIS-WILLIAMS 2001).

Raritou v tomto jaskynnom komplexe je zobrazenie kúzelníka, nazývaného aj ako bizóní muž. Nohy má ľahko ohnuté ako u človeka (CLOTTES – LEWIS-WILLIAMS 2001).

Zaklínač v zvieracej maske s rohami a s akoby vyplazeným jazykom. Maľba je situovaná na konci úzkej chodby s nízkym stropom (CLOTTES – LEWIS-WILLIAMS 2001).

Rytina čarodeja oblečeného do úboru z trávy.

Ďalší nález z tohto komplexu je kontroverznejší. Ide o scénu mŕtveho muža s bizónom, kde bizón má zlomený oštep v zadnej časti tela a poráža útlu postavu muža (obr.4). Najrozšírenejšia interpretácia je, že ide o nehodu pri love, kde lovec je bizónom usmrtený. Ovšem vyskytla sa aj interpretácia, že muž predstavuje šamana upadajúceho do tranzu pred obetovaním bizóna (ELIADE 1995, 37).

5. Les Combarelles (Francúzsko, obr. 5)

Kresba zobrazujúca ľudské monštrum v mamutej maske (MÜLLER-KARPE 1966).

Dve rytiny „čarodejov“ zasiahnutých oštepmi v rámci čiernej mágie (MÜLLER-KARPE 1966).

Postava vo vzpriamenej polohe s dlhým chvostom a ľudskými nohami. Predné končatiny vyzerajú skôr ako tlapy, na hlave sú parohy podobné jelením a uši podobné turím. Na tvári zobrazenej spredu sú oči guľaté a je z väčšej časti zahalená bradou (JELÍNEK 1977, 360).

Postava napol ľudská a napol bizónia. V ruke drží luk pripomínajúci primitívny hudobný nástroj nazývaný hudobný luk. Dolná časť tela je ľudská až na chvost. Paže vyzerajú tvarom ľudské, ale sú zakončené bizóním kopytom. Hlava je bizónia (JELÍNEK 1977, 295).

Posledná postava z tejto jaskyne tiež v dolnej časti vzpriamenej postavy pripomína človeka (vrátane prirodzenia), ale horná časť s obzerajúcou sa hlavou je bizónia (JELÍNEK 1977,365).

V tomto prípade ide o rytinu na náčelníckej holi, kde sú zobrazené malé postavičky s ľudskými nohami, na ktoré nasadá objemnejšia chlpatá hruď a hlava pripomínajúca hlavu kamzíka (JELÍNEK 1977, 365). Rytina je známa ako tzv. tancujúci diablici a pravdepodobne ide o čarodejov v extatickom tanci (PODBORSKÝ 2006, 121).

V jaskyni bola objavená napoly ľudská soška z mamutoviny datovaná do obdobia 32000 pred n. l. Soška je známa ako „leví muž“ s levou hlavou a ľudským telom a býva interpretovaná ako doklad paleolitických kultových obradov, pričom predstavuje pravdepodobne zaklínača (www.loewenmensch.de).

Na chrbáte uložený mladý muž posypaný okrom. Zbytky čiapky boli pošité niekoľkými stovkami schránok drobných plžov druhu Nassa. Okolo ramien, ľavého zápästia a kolien mal ozdoby z mušlí, jeleních zubov a mamutoviny. V pravej ruke držal 25 cm dlhú pazúrkovú čepeľ a pozdĺž rúk 4 prevŕtané tyče z losích parohov. Chodidlá aj ruky mal zaťažené kameňmi a celý nález bol datovaný do staršieho epigravettienu (MÜLLER-KARPE 1966, 236).

Hrob „kúzelníka“ náhodne objaveného v roku 1891, preto aj nie dostatočne dokumentovaného. Skelet bol objavený v hĺbke 4,5 m s hlavou k severu. Lebka a niektoré ďalšie časti skeletu boli sfarbené do červena. V hrobe boli nájdené okrem skeletu: 600 kusov schránok fosílnych mäkkýšov Dentalium, niekoľko dlhých nosorožích rebier, rozpadnutá figúrka muža z mamutoviny, 14 zdobených krehkých terčíkov z rôznych materiálov (limonit, ílovec, kosť, mamutovina), 2 medzikružia z bridličnatého slinovca, opracovaný sobí paroh, kosti zvierat (mamutia lopatka, kel, rebrá, lebka a kly nosorožca, konské zuby), kúsky dioritu, kvarcitu a rohovca (PODBORSKÝ 2006, 121). Spomínaná mužská soška bola zaujímavá tým, že bola zmontovaná z viacerých častí na spôsob detskej bábky. Na tvári s nízkym čelom je viditeľný nos, zahĺbené očnice a predĺžená brada. Na trupe sú tri hrboli: prsná bradavka, pupok a mužské pohlavie (JELÍNEK 1977, 397).

Čo sa týka samotného kostrového nálezu, tak po dôkladnom antropologickom rozbore bolo zistené, že pochovaný trpel zápalom okostice, čo je choroba chronická, takže muž musel po dlhšiu dobu trpieť bolesťami, prejavujúcimi sa určite aj na jeho duševnom stave. Navyše v dôsledku prehnutia stehennej kosti asi kríval na ľavú nohu. Inak išlo o muža mimoriadne robustného a silného. Nález je datovaný do pavlovienu, cca 25000 pred n. l. (OLIVA 2005).

3. Dolné Věstonice (Česká Republika)

Silno skrčený skelet ženy uloženej pod mamutími lopatkami (obr. 12a). Na lebke pozorovateľná plagiocephalia, horná časť kostry mala výrazné červené sfarbenie. Pozoruhodná je aj drobná ľudská maska zobrazujúca asymetrickú tvár (KLÍMA 1963, 146, 149, 192).

Trojhrob ženy a dvoch mužov (obr. 12b). Telesne postihnutá žena uložená na chrbáte a po jej stranách dvaja mladí muži v rovnakej polohe. Obaja muži mali na hlavách kožušinové čapice ozdobené prevŕtanými líščimi a vlčími zubami a kvapkovitými záveskami z mamutoviny. Žena mala v ústach kus pripálenej kosti. Všetci traja jedinci mali lebky zafarbené okrom, ktoré sa objavuje aj v pánvovej časti ženy (KLÍMA 1987, 241-254).

4. Grotta dell Caviglione v Grimaldi (Taliansko)

Pohreb muža uloženého na pravom boku (obr. 13) v ohnisku v jaskyni datovaného do gravettienu. Muž mal zhojenú fraktúru ľavej nohy, na lebke mal niekoľko stoviek prevŕtaných schránok mäkkýšov a asi 20 prevŕtaných jeleních zubov. V hrobe sa tiež nachádzali 2 pazúrikové čepele, kostený hrot a pod kolenom nánožník z cca 41 mušličiek (MÜLLER-KARPE 1966).

Poškodený pohreb chlapca s bohatým náhrdelníkom z prevŕtaných koráliek a záveskov a so zvláštnym príveskom pri ľavom ramene. Mohlo ísť o „kúzelníka“ (JELÍNEK 1972, 417).

Hrob „red lady“ v jaskyni, v ktorom bol uložený muž s okrovým posypom, ale s lebkou nahradenou mamuťou lebkou s klami. Vo výbave mal: 40-50 tyčiniek zo slonoviny, fragmenty krúžkov na hrudníku, mušličky druhu Neritas littoralis pri stehnách, jazykovitý predmet z mamutoviny a otupený tyčovitý predmet z vlčieho metakarpu. Nález je datovaný do cca 35000 pred n. l. Nad hrobom ležal asi polmetrový vápencový balvan ako akýsi monument (PODBORSKÝ 2006, 122).

V hrobe ležala žena v skrčenej polohe, obklopená sobími parohami a časťami lebiek koňa a bizóna. V hrobe sa ďalej nachádzalo 70 sobích a jeleních zubov s vyrytými značkami, záves z mušličiek na pánve a dve zrezané dlhé zvieracie kosti. Celý hrob bol zasypaný okrom (MÜLLER-KARPE 1966, 236).

Hrob 55-65 ročného muža v odeve, posypaného červeným farbivom datovaný do 28000 pred n. l. Jeho odev bol pošitý okolo 3500 drobnými korálkami z mamutoviny, ktoré zdobili aj jeho čiapku, paže a obuv. Medzi výbavou bola okrem iného nájdená zlomená silexová čepeľ, silexový hrot a kamenný závesok (PODBORSKÝ 2006, 122).

V hrobe pochované dve deti hlavami oproti sebe (7-9 ročné dievča a 12-13 ročný chlapec) datované rovnako do 28000 pred n. l. Pri skelete dievčaťa nájdených tisíce mamutových koráliek, v oblasti hlavy a našitých na šatách. Na hrudi ihlice z mamutieho klu, na bruchu 2 kostené prelamované koliečka, väčšie ornamentované a menšie nezdobené žezlo s kruhovým otvorom, na rukách náramky z mamutoviny alebo z koráliek. Pri tele dievčaťa boli kostené alebo mamutovinové zbrane: dlhá kopia, kostený disk (možno navlečený pôvodne na kopiu), 10 hrotov a 2 dýky. Pri ľavom boku malo dievča ešte 2 žezlá z jeleních parohov.

Pri skelete chlapca sa tiež okrem niekoľkých stoviek prevŕtaných líščích zubov, našlo veľké množstvo mamutovinových koráliek našitých na odeve a viacero náramkov z podobných koráliek, pri pravom spánku mal aj on kostené prelamované koliečko pôvodne asi navlečené na kopiji, ktorá bola po pravom boku chlapca. Na hrudi sa nachádzala menšia ihlica z mamutoviny, závesná figúrka koníka z mamutoviny, v pravej ruke veľký silexový nôž a okrem toho viacero drobných predmetov a zvieracích kostí.

Nad hrobmi sa nachádzali stopy ďalších dodatočných vrchných hrobov (PODBORSKÝ 2006, 123).

Sídlištný objekt takmer kruhového pôdorysu (obr. 19) o priemere 6 m (JELÍNEK 1977, 229), izolovaný od samotného táboriska, postavený z veľkých mamutích kostí, koží, silných drevených nosníkov, ihličnatej klesti, traviny a hlinitej zeminy, v ktorom bolo v strede objavené ohnisko.

Strecha nad obydlím mala tzv. pultový tvar (obr. 20), z jednej strany spočívala na nosných koloch a z druhej strany ležala na zemi (JELÍNEK 1977, 230).

V chate bolo nájdených okolo 2200 hrudiek pálenej hliny so stopami modelácie a niekedy aj s otlačkami prstov. Zvlášť zaujímavé boli odlomené nôžky zvieracích sošiek, rôzne časti tiel lovených zvierat, zreteľné medvedie, líščia, alebo vlčia hlavička. Vnútri objektu bola tiež objavená väčšina kostených výrobkov, zatiaľ čo kamenná industria sa obmedzovala na priestor mimo obydlia. Na základe všetkých indícií, ide teda o príbytok nejakého „čarodejníka“, kde dochádzalo aj k výrobe rôznych magických pomôcok a ktoré bolo budované oveľa starostlivejšie ako ostatné príbytky (KLÍMA 1963, 126, 128, 133, 134).