Mandragora Meno: Michaela Pačesová

Pramene:

http://www.inzine.sk/article.asp?art=3160

Celá rastlina je prudko jedovatá, drogou je však najmä koreň, ktorý je bez pachu, sladko- slizovitej chuti. Listová droga omamne páchne a nahorklo ostro chutí. V európskej medicíne sa začala pre svoju jedovatosť používať až od 17. storočia. Väčšinou sa z nej pripravujú galeniká, zvláštne extrakty na odstránenie kŕčov, rozšírenie očných zreníc a tiež k liečeniu Parkinsonovej choroby. Intoxikácia zväčša končí kómou. Smrteľná dávka pre dospelého je 10-12 bobúľ, pre deti je to 3-4 bobule. Zaujímavé je, že vtáctvu ani králikom tieto jedovaté látky neprekážajú. Ich mäso sa však stáva jedovatým.Chemikálie: Rastlina obsahuje predovšetkým veľmi účinné tropanové alkaloidy (koreň až 1,5%, list 0,3-1,2% a semená asi 0,8%), z ktorých rozhodujúci podiel tvorí L-hyoscyamin (až 70% všetkých alkaloidov), atropín (racemát hyoscyaminu), L-skopolamin , apoatropin a belladonnin. Mandragora lekárska (Mandragora officinarum) Mandragora, sa v oblasti Palestíny a Egypta používal už okolo roku 1500 p.n.l.ako afrodiziakum, pretože korene vraj povzbudzujú sexuálnu žiadavosť u druhého pohlavia. V starom Egypte používali lekári mandragoru k narkotickým účinkom, Hyppokrates ňou liečil choroby žlčníka, Pilnius využíval jej uspávací účinok a doporučoval ju ako protijed při uštipnutí hadom. Arabský lekár Aviccena ju zas doporučoval při bolestiach hlavy, kvôli jej utišujúcim vlastnostiam.

Tvar jej koreňa pripomína ľudskú postavu. V období ranného kresťanstve ľudia verili, že ho stvoril sám Boh ako maketu budúceho človeka. Vďaka svojím omamným účinkom sa mandragora zaradila medzi najznámejšej rastliny v Stredomorí, kde dodnes bežne rastie (najmä v Grécku). V starom Egypte bola symbolom lásky a v Palestíne ju velebili ako afrodiziakum, dokonca sa dostala až do posvätnej knihy Genesis, kde sú jej zlatožlté plody opisované ako jabĺčka krásy.

Koreň mandragory tvoril hlavnú zložku nápojov lásky (pocula amatoria, pocula libidinis). Ich úlohou bolo vzbudiť záujem u opačného pohlavia. So sexom sa spája aj ďalší okruh využívania tejto rastliny. Masťou, ktorá okrem mandragory obsahovala aj blen, durman, ľuľkovec a rastlinu prilbicu sa natierali čarodejnice pred začiatkom sabatu. Zmes sa nanášala na celé telo, alebo len na podpazušie a slabiny. Účinné látky, ktoré touto cestou prenikli do pokožky vyvolávali výrazné halucinácie, v rámci ktorých dotyčná mala pocit, že lieta či obcuje s diablom.

Mandragore sa nevyhýbali ani mastičkári či seriózni medikusi. V rukách alexandrijských lekárov sa zmenila na akúsi predchodkyňu narkózy: šťavu rastliny nakvapkali pred operáciou priamo do úst pacienta. Gréci a Rimania ju využívali ako anestetikum. V ich šľapajách kráčali aj v temnom stredoveku. Na predoperačné znecitlivenie sa mandragora vyvárala priamo do vína. Na základe podobnosti koreňa s postavou človeka sa jej pripisovali takmer zázračné uzdravujúce vlastnosti. Liečila sa ňou neplodnosť žien (túto jej vlastnosť sa do určitej miery podarilo v poslednej dobe potvrdiť), zahustenou šťavou sa natierali popáleniny, jazvy, opuchy a pomliaždeniny. Chýrny arabský lekár Avicenna ju odporúčal pri bolestiach hlavy a padúcnici. Mandragora sa odporúčala taktiež pri príležitostnej či trvalej nespavosti. V istom starom českom herbári sa k tomu uvádza pomerne podrobný návod na použitie: "Do zadku vstrčený kořen dřiemánie zbuzuje."

Mandragora je opradená najrôznejšími povesťami a legendami. Tvrdilo sa, že rastlina sa počas dňa skrýva nevedno kde, zato noc čo noc zažiari jasnejšie ako slnko. Podľa ďalšieho svedectva, vraj mandragora pri vytrhnutí vydáva taký neznesiteľný krik, že naskutku usmrtí každého, kto sa ocitne nablízku. Preto sa na jej zber využívali psy, ktorým priviazali o chvost listy rastliny.

Keď sa počas stredoveku mandragora udomácnila aj v strednej Európe, ľudia verili, že ju treba hľadať pod šibenicou. Rástla vraj na miestach, kam dopadol moč alebo semeno odsúdenca. Zásluhou tejto povery vzniklo aj ľudové pomenovanie pre rastlinu: "šibeničník" alebo "diablova bábika".