Lajos Grendel v kontexte maďarskej literatúry v Československu

tarix	24.06.2016
ölçüsü	174 Kb.

Lajos Grendel v kontexte maďarskej literatúry v Československu

ABSTRAKT

Cieľom príspevku je charakterizovať obdobie viažuce sa na debut Lajosa Grendela. Zmapovať tvorbu a orientáciu spisovateľov, kritikov, literárnych vedcov, ktorí vplývali na tvorbu spomínaného autora. Skutočnosť, že sa Lajosovi Grendelovi podarilo prelomiť hranice maďarskej literatúry na Slovensku, bola ovplyvnená dvoma najpodstatnejšími prúdmi maďarskej literatúry. V roku 1958 bola vydaná antológia Fiatal szlovákiai magyar költők, tvorili ju autori, ktorí sa kriticky postavili proti schematizmu. Na začiatku 70. rokov boli vydané antológie Egyszemű éjszaka a Fekete szél. Autori próz i básní pútali pozornosť novotou vo svojej tvorbe. Je nezanedbateľnou skutočnosťou, že debutové dielo Lajosa Grendela vydané na začiatku 70. rokov výrazne obohatilo maďarský literárny kontext.

Kľúčové slová: maďarská literatúra na Slovensku, Fiatal szlovákiai magyar költők, Egyszemű éjszaka, Fekete szél, Lajos Grendel, romány

ABSTRACT

The aim of study is to characterize period pertaining to the debut of Lajos Grendel. To map creation and orientation of writers, critics, literary scholars, who influenced the creation of that author. The fact that Lajos Grendel managed to break through the boundaries of Hungarian literature in Slovakia has been affected the most crucial two streams of Hungarian literature. In 1958 was published anthology Fiatal szlovákiai magyar költők, it accounted for authors who are critically opposed schematism. In the early '70s were released anthology Egyszemű éjszaka and Fekete szél. The authors of prose and poems attracted the attention of the newness in his work. It is an unavoidable fact that the debut work of Lajos Grendel released in the early '70s, greatly enriched the Hungarian literary context.

Key words: Hungarian literature in Slovakia, Fiatal szlovákiai magyar költők, Egyszemű éjszaka, Fekete szél, Lajos Grendel, novels

Obdobie 60. rokov je v literárnych dielach charakterizované textovou (jazykovou) imanenciou. Jej propagátori sa nestavajú tézovite proti oficiálnej socialisticky angažovanej literatúre, keďže tézovitosť považujú za literatúre cudziu a tvorbu chápu skôr ako alternatívnu činnosť, nie ako aktivitu vyvíjanú v opozícii k niečomu. Robia tak opäť v znamení Rolanda Barthesa. Podľa Rolanda Barthesa je písanie modelom slobody, no samozrejme aj v takomto poňatí je v prvom rade jazykom, ktorý nikdy nemôže byť zhodný s jazykom moci. V maďarskej literatúre 60. rokov sa oproti ideologicky inšpirovanému kvázi realizmu 50. rokov stáva určujúcim taký realistický literárny model, ktorý sa legitimuje (v zhode s „odmäkom“ v politickom režime) vyslovením „právd“ považovaných v predchádzajúcom období za tabu. Protiváhu k tomuto realistickému kánonu neznamená ani staršia generácia sociograficky a na dedinu orientovaných predstaviteľov klasickej tzv. "ľudovej literatúry“ (népi irodalom), ani z ich radov vystupujúci mladší spisovatelia, predovšetkým skupina tzv. „ľudových surrealistov“ (Tőzsér, 1998). Išlo skôr len o spestrenie palety, veď aj v centre ich záujmu stála priamo vyslovená alebo do opísaného predmetu zakódovaná spoločensko-mravná angažovanosť, a nie problém samotnej „výpovede“ jazyka (Andruška, 2010).

Na tvorbe začiatočníkov možno spozorovať nielen stimul existencialistickej literatúry, ale motivujúca je aj drastická represia Pražskej jari v roku 1968 a zlom rozvíjajúceho sa procesu 60. rokov. O to, že sa v 60. rokoch zrýchlila modernizácia maďarskej literatúry v Československu, sa zaslúžili ôsmi mladí spisovatelia, ktorí sa predstavili v roku 1958 v antológii pod názvom Fiatal szlovákiai magyar költők (Mladí slovensko-maďarskí spisovatelia). Kritika ich spomína pod menom Ôsmi (Nyolcak). Hlavne poézia Ladislava Cselényiho a Árpáda Tőzséra mala oproti vtedajšiemu schematizmu revolučný aspekt. Antológia a ich na začiatku 60. rokov publikované diela vyvolali rôzne debaty. V roku 1963 Árpád Tőzsér otvoril so surovou úprimnosťou takzvanú antischematickú rozpravu. Diskusie týkajúce sa maďarskej literatúry v Československu vyvolávala skutočnosť, že táto generácia hľadala svoju cestu a ich určité priame vystupovanie so skoncovaním plynulosti. Nové snahy sa v prvom rade objavili v poézii Ladislava Tótha a Árpáda Tőzséra. Árpád Tőzsér zhodnotil „intelektuálne prehĺbenie seba samého“ (Bodnár - Tóth, 1994, s. 58). László Koncsol upozorňoval netrpezlivých kritikov na to, že aj tá najneschopnejšia predstavivosť sa skladá z prvkov reality. Vyhlásenia ľudovej generácie pomohli rozšíreniu postupov maďarskej literatúry v Československu, vzrastu estetického horizontu, vytvoreniu postupnosti prozaickej literatúry. Poéziu a prózu obohatili novou estetickou kvalitou, hlavne uplatnením grotesky a irónie, udomácnením „čistého obrazu“ prejavujúcich princípov, obnovením časovej štruktúry v próze, zabudovaním, asimiláciou nástrojov filmovej techniky. Na začiatku 70. rokov v maďarskej literatúre v Československu začínala svoju tvorbu nová generácia autorov. Básnici sa predstavili v antológii Egyszemű éjszaka (1970) a autori próz v antológii Fekete szél (1972). Autori diel Egyszemű éjszaka a Fekete szél pútali pozornosť novotou vo svojej tvorbe. Chceli skoncovať s národnostnými otázkami a s menšinovo-národnostnými skúsenosťami v tvorbách svojich predchodcov. Táto generácia v začiatkoch vynikala svojou zlou predtuchou, zrejmým popieraním zodpovednosti za osud menšín, zamietnutím tradícii^{^{name="sdfootnote1anc" href="#sdfootnote1sym" title=" Literárna tradícia sa v celej svojej zložitosti javí ako rozsahovo najväčšia súčasť literárneho procesu. Je výslednicou literárneho a kultúrnospoločenského vývinu. Prejavuje sa ako prvok minulosti, teda ako výsledok ukončeného literárneho procesu, ale neukončeného literárneho vývinu. Je zároveň zdrojom a usmerňovateľom vývinových zmien v súčasnom literárnom dianí. Je to usporiadaná dynamická štruktúra, ktorej pohyb spôsobuje riešenie napätia, vyvolané zvonku rôznymi postojmi jej príjemcov (Mukařovský, 1948, s. 249).">¹}} maďarskej literatúry v Československu. V dielach rezonovali motívy sklamania, znechutenia a človek bez ideálov. Poézia interpretovala obrazy a vidiny vedomia osamotenej osobnosti a próza sa silno zlyrizovala. V novelách sa prelínajú mýty, sny a vidiny, často bez akýchkoľvek organizačných princípov. V tomto svete nie sú žiadny hrdinovia a ani osobnosti, najčastejším motívom je zrieknutie sa niečoho a bezvýznamný boj. V dielach prevláda úzkosť, zotrvačnosť a letargia (Bodnár - Tóth, 1994).

Vtedy sa ešte zdalo, že Egyszemű éjszaka a Fekete szél priniesli do maďarskej literatúry v Československu nielen nový prístup, ale vytvorili aj osobnostnú kontinuitu. 80. roky vo veľkom vyvrátili toto očakávanie. Časť sľubne začínajúcich tvorcov uviazla v úzadí, veľa z nich sa odmlčalo, predovšetkým dve silné, talentované osobnosti tejto generácie – Imre Varga a László Tóth. Z básnikov si väčšiu pozornosť zaslúži tvorba Ferenca Kulcsára, ktorý debutoval v antológii a z prózy tvorba Józsefa Berecka. Obraz generácie by bol predsa len komplexnejší, keby v antológii vystúpili kritik, sociológ a teoretik Zsigmund Zalabai a prozaik Lajos Grendel. Ich tvorba sa v 80. rokoch dostala na vyššiu úroveň v kontexte maďarskej literatúry v Československu. Lajos Grendel pravdepodobne patrí do generácie tvorcov dvoch antológii. Jeho prvé dielo vychádza v roku 1970 s názvom Teniszlabda, ale novela sa nenachádza ani v jednej z antológii. Egyszemű éjszaka bola totiž antológiou básní, z tohto dôvodu sa tam nemohla objaviť. Na otázku, prečo bol vynechaný z antológie Fekete szél a zo spoločnosti Józsefa Berecka, Imre Vargu, Magdy Kovács, Anikó Mikola, Árpád Tőzsér ponúka nasledovnú odpoveď: „On nechodil do bratislavskej, ale ani do maďarskej literárnej školy na Slovensku, nechodil do mojich dielní a neučil sa spisovateľskému umeniu pri Gyulovi Dubovi. Ja som priniesol prvý rozhovor v časopise Irodalmi Szemle, kde Grendel na viacerých miestach spomína, že aj on má matku, otca, rodnú zem, rodnú literatúru, že ho nepriniesol bocian, ale pravda je taká, že Lajos Grendel je skôr rodákom Szabadky Gejzy Csátha-Brennera, Cholnokyho Veszprému, Nyírségu Gyulu Krúdyho a Faulknerho Jeffersonu, ako Bratislavy. Samozrejme chodil na univerzitu, ale jeho Oxford nie je v Anglicku, ale v Amerike a v skutočnosti sa nazýva Jefferson.“ (Tőzsér, 1998, s. 40).

Lajos Grendel sa narodil v roku 1948 v Leviciach. Maďarskí literárni kritici ako v Maďarsku, tak aj v iných krajinách, ho preto považujú nielen za dôležitú súčasť maďarskej literatúry, ale aj ako dôležitého reprezentanta maďarskej literatúry na Slovensku. Po vydaní dvoch románov na začiatku 80. rokov, bol klasifikovaný kritikmi ako súčasť takzvaného „obratu v próze“ v maďarskej literatúre a zároveň mnohými považovaný za postmoderného spisovateľa. Bolo to vyústenie úsilia umelca, ktorý na jednej strane píše o situácii tejto národnostnej menšiny, ale je aj zároveň klasifikovaný ako postmoderný spisovateľ. Počas môjho výskumu sa objavili ďalšie prvky, ktoré rozšírili túto tenziu, ako napríklad aspekt politický. Grendelova prvá zbierka poviedok Hűtlenek bola vydaná v Bratislave v roku 1979; tri romány jeho takzvanej trilógie Éleslövészet, Galeri, Áttételek v slovenskom preklade vydané v roku 1985 pod názvom Odtienené oblomky; zbierka poviedok Bőröndök tartalma; román všeobecne považovaný za tradične realistický Szakítások; jeho satirické a nekonštruktivistické pokračovanie Thészeuszés a Fekete özvegy; zábavne satirické zúčtovanie so starým režimom a takzvanou nežnou revolúciou – Einstein harangjai; groteskná tragédia s tromi dejovými líniami, ktoré sa detailne zaoberajú rovnakou témou És eljön az Ő országa, krátky román Tömegsír – uznávaný ako mikro-realistický; takisto ako dva romány, v ktorých sa dej odohráva v rovnakom fiktívnom mieste New Hont – Nálunk, New Hontban; Mátyás király New Hontban, klasifikované ako New Hontská trilógia. Obzvlášť Éleslövészet a Galeri sa v dobe vydania sa stretli s takmer jednomyseľnou chválou kritikov a prozaickosť týchto prác v zmysle referenčnej otvorenosti bola vyzdvihovaná podporovateľmi „obratu v próze“. Najmä Éleslövészet bol neskôr považovaný za prvého predchodcu pseudo-historických románov. Áttételek bol zástancami „obratu v próze“ v porovnaní s románom Éleslövészet hodnotený skôr za krok späť. V 80. rokoch kritici „obratu v próze“ tvorili relatívne rôznorodú skupinu, v ktorú spájal iba odpor k pozostatkom socialistického realizmu. Spoločnosť mladých kritikov, ktorá sa sformovala okolo teoretika Ernő Kulcsár-Szabóa tvrdí, že v Grendelových stredných prácach je literárny text fiktívny a referencialita nie je dôležitá, zatiaľ čo opozičná národná konzervatívna spoločnosť považuje Grendelove práce za príliš nejednoznačné v ich zamýšľaných posolstvách. Jeho ideologické presvedčenie, ktoré môže byť definované v najširšom slova zmysle ako etika, ktorá volá po zodpovednosti, je v jeho tvorbe viditeľná. Pokiaľ ide o úlohu, ktorú Grendelova tvorba zohráva v maďarskej literatúre na Slovensku, môžeme konštatovať, že jeho práce sú v plnej miere uznané ako znak skutočného rozvoja v rámci oblasti literatúry charakterizovanej s cieľom uchovať maďarský jazyk a kultúru, konkrétne kultúru maďarskej menšiny žijúcej na Slovensku. Predovšetkým Grendelova tvorba predstavuje plodný atrament pre mladých autorov v čase okolo roku 1985. Z doterajších Grendelových esejí a publicistických diel sa dozvedáme, že československý, v posledných rokoch už iba maďarský spisovateľ žijúci na Slovensku, hovorí o zanedbateľnosti na menšinovú príslušnosť. Grendelovi sa hnusí aj výraz slovensko-maďarský román: „Existuje dobrý román, a existuje zlý román. A keď ten dobrý román napísal slovensko-maďarský spisovateľ, tak je to potom slovensko-maďarský román. Hoci sa mi hnusí táto kategória, lebo je to ideologická a nie literárna... Veľmi rád by som písal takú prózu, v ktorom národnostné (menšinové) osudové otázky dostanú taký ohlas, alebo svetlo dostávajú z takého smeru, odkiaľ povedzme, vysiela svetlo lampáš ľudskej slobody a suverenity.“ (Grendel, 1985. s. 70 – 71). V románoch Lajosa Grendela práve tieto svojské podfarbenia skúmajú pocity a správanie menšín. Počas mojej práce som sa venovala tomu, aby som tieto svojské podfarbenia vystihla a preskúmala správanie protagonistov uplatnené v Grendelových románoch. V tých románoch, v ktorých dokázal vyzdvihnúť na vyššie umelecké úrovne reálne šance (česko)slovensko-maďarských ľudských a menšinových sebapoznaní. Uskutočnil to vytvorením takého mierového sveta, ktorý je im domáci, veď postavy sa narodili do tohto sveta, ale čo je im cudzie, je pocit lásky k vlasti a spolupatričnosti.

Použitá literatúra

ANDRUŠKA, P. 2010. Život(opis) maďarskej národnostnej literatúry na Slovensku. In.: Tradícia a súčasnosť v maďarskej národnostnej literatúre na Slovensku. Univerzita Konštantína Filozofa: Nitra. 2010. ISBN 978-80-8094-717-0.

BODNÁR, Gy. - TÓTH, L. 1994. Nyomkereső. Lilium Aurum: Dunajská Streda. 1994. ISBN 80-85704-25-0.

GRENDEL, L. 1985. Dedikálom. In: Könyvvilág. Roč: 12. 1985.

MUKAŘOVSKÝ, J. 1948. Tradice tvaru. In: Kapitoly z české poetiky diel I. Praha: Svoboda. 1948. s. 249.

TŐZSÉR, Á. 1998. Hranice Literatúry. Kalligram: Bratislava. 1998.

Mgr. Barányiová Magdaléna

Univerzita Konštantína Filozofa

Fakulta stredoeurópskych štúdií

Ústav stredoeurópskych jazykov a kultúr

Neslovanské jazyky a literatúry

Dražovská 4, Nitra 949 74

E-mail: baranyiovamagdalena@gmail.com" target="_blank">baranyiovamagdalena@gmail.com

MGR. MAGDALÉNA BARÁNYIOVÁ

Autorka článku sa narodila dňa 15. 04. 1988 v Lučenci. Vysokoškolské štúdium absolvovala na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, Fakulte stredoeurópskych štúdií v odbore Stredoeurópska areálova kultúra. Už počas štúdia sa venovala osobnosti Lajosa Grendela a jeho prínosu ako pre maďarskú, tak i pre slovenskú kultúru. Po úspešnom vykonaní prijímacich skúšok v roku 2013 nastúpila na doktorandské štúdium v odbore Neslovanské jazyky a literatúry, Fakulty stredoeurópskych štúdií UKF v Nitre. V dizertačnej práci sa venuje Interpretácii satirickej tvorby Lajosa Grendela.

Prínos dizertačnej práce spočíva v analýze ľudských situácií, ktoré poukazujú na ľudskú situačnosť vo svete a dotýkajú sa takých hodnôt, akou je ľudská autenticita, identifikácia človeka, sloboda a strata slobody. Zmyslom jednotlivých konkrétnych prípadov je odkrytie ľudského osudu, skrytých stránok človeka. Výsledným efektom týchto situácií je očista, vyrovnanosť, stotožnenie sa so sebou samým a s danou situáciou. Súčasne sa pokúša o systematizáciu príbuzných kontextov: maďarská literatúra v bývalom Československu a na Slovensku; takzvaný „obrat v próze“ (spolu s postmodernizmom).

article_paragraph_quotes sdfootnote-western" lang="cs-CZ">1 Literárna tradícia sa v celej svojej zložitosti javí ako rozsahovo najväčšia súčasť literárneho procesu. Je výslednicou literárneho a kultúrnospoločenského vývinu. Prejavuje sa ako prvok minulosti, teda ako výsledok ukončeného literárneho procesu, ale neukončeného literárneho vývinu. Je zároveň zdrojom a usmerňovateľom vývinových zmien v súčasnom literárnom dianí. Je to usporiadaná dynamická štruktúra, ktorej pohyb spôsobuje riešenie napätia, vyvolané zvonku rôznymi postojmi jej príjemcov (Mukařovský, 1948, s. 249).