Ana səhifə

Oldfich Kníchal Storočiami slovenskej literatúry


Yüklə 1.2 Mb.
səhifə3/14
tarix25.06.2016
ölçüsü1.2 Mb.
1   2   3   4   5   6   7   8   9   ...   14

Svedectvo prenasledovaných za vieru

Neradostný to bol beh sveta a neveselé osudy ľudí v ňom. Obeťou pro­tireformácie boli protestanti, ktorí museli za svoju vieru znášať nesmierne protivenstva, útrapy a veľakrát podstúpiť aj smrť. Svedectvo o náboženskom prenasledovaní z tej doby prinášajú aj autobiografické a cestopisné záznamy.

Jedným z týchto dokumentov je Diarium, latinsky písaný Denník Joachima Kalinku (1601-1678) z rokov 1671-1672. Je to ten istý Kalinka, ktorý svojho času odsúdil Luceovu knižku Zrcadlo spravodlivosti. Tentoraz on sám bol obvinený zo styku s účastníkom protihabsburského povstania Mikulášom Drabíkom, ktorý predpovedal koniec dynastie. V súdnom procese s protestantmi Kalinka odmietol prestúpiť na katolícku vieru a preto musel odísť do vyhnanstva, kde aj zomrel.

V denníku opisuje svoje zážitky z bratislavského väzenia. Bol to však, ak použijeme dnešnú terminológiu, takpovediac „fešácky kriminál"; Kalinka nemal obmedzenú slobodu pohybu a mohol sa zdržiavať v meste. Tu videl napríklad sprievod flagelantov, ktorí sa bičovali až do krvi, pri inej príležitosti bol zase hosťom v arcibiskupskej záhrade na predmestí.

Svoje oveľa bolestnejšie zážitky stvárnili v pútavých cestopisoch a spomienkach Tobiáš Masník (Vezení i vysvobození kneze Tobiáše Masniciusa z r. 1676), Ján Simonides ako autor Incarceratio, liberatio et peregrinatio (tio = cio; Väznenie, vyslobodenie a putovanie, asi z roku 1676) a Juraj Lani v nemecky písanom Kurze und wahrhafte historische Erzählung von der grausamen undfast unerhorten papistischen Gefängnis (Krátke a pravdivé vyrozprávanie ukrutného a takmer neslýchaného pápeženeckého väzenia, taktiež z roku 1676. Tobiáš Masník (žil v rokoch 1640-1697) opísal svoje utrpenie preto, aby - ako to sám hovorí - podal svedectvo o nevine uhorských exulantov, že netrpeli ako zločinci, ale ako kresťania. Na spomenutý súdny proces v Bratislave v rokoch 1674-1674 bolo predvolaných 400 protestantských kňazov, medzi ktorými boli aj Masník, Simonides a J. Lani. Kto nepodľahol nátlaku a neprestúpil na katolícku vieru, musel podpísať reverz, že sa vzdáva kňazského úradu (keď chcel ostať vo vlasti), alebo že dobrovoľne odchádza do cudziny.

Masník, Simonides a Lani sa nepodvolili a preto ich odviezli do väznice v Leopoldove, kde v neľudských podmienkach strávili deväť mesiacov. Potom s okovami na nohách putovali s vojskom do južnej Itálie. Cestou Lánimu sa podarilo ujsť. Masníka a Simonidesa však pri pokuse o útek chytili a uväznili. Vykúpil ich nemecký obchodník Weltz. Ako slobodní potom putovali cez Rím, Florenciu, Ferarru až do Benátok.

Masník sa po návrate domov zaslúžil aj o pestovanie slovenského materinského jazyka. Takmer pred 300 rokmi publikoval Zprávu písma slovenského, jak se má dobre psáti, čisti i tisknouti (1696). V latinskom úvode píše, že vznešenosťou a starobylosťou slovenský jazyk nijako neza­ostáva za ostatnými jazykmi. Je iba zanedbaný a v gramatike neustálený. Autor poskytuje aj metodické pokyny pre vyučovanie žiakov v gramatike. Svojím počinom Masník nadviazal na dielo Vavrinca Benedikta Nedožerského.

Masníkov spoluväzeň Ján Simonides (1648-1708) so zmyslom pre konkrétne fakty dramaticky líči utrpenie väzňov v Leopoldove, kruté správanie vojakov, nedostatok jedla a spánku:

...každému dávali na dva dni jeden bochník... v ktorom bolo niekedy plno mysacincov, múch a červíkov a obyčajne bol plesnivý, vysušený, tvrdý a podobne."

V miestnosti vo väzení, „ktorá merala zo všetkých strán sotva osem krokov, bolo zavretých zo tridsať osôb... Celú zimu nemala pec. Do väzenia pršalo aj zhora, lebo vojaci poškodili strechu. Preto mnohí väzni premočení od dažďa, len tak-tak nezhnili zaživa v šatách. A keby sa v noci neboli dáko zohrievali vzájomným dychom, horko-ťažko by boli veru, vydržali."

O nič lepšie sa im neviedlo ani na galejach, kde vyhladnutí zachytávali omrvinky padajúce z úst vojakov. V náhlej búrke, ktorú zažili na veľkonočné sviatky, im dokonca hrozilo nebezpečenstvo, že ich ako kacírov hodia do mora.



f

O tomto všetkom autor píše bez hnevu, rozhorčenia a nenávisti, pokoj­ne a vecným tónom. Pritom sa neobmedzuje iba na osobné dojmy, ale venuje pozornosť prostrediu a zvykom ľudí. To platí najmä pre zážitky z putovania po Itálii, keď sa autor mohol oddať bez útrap pozorovaniu svojho okolia. Zaujímajú ho najmä prírodné pozoruhodnosti, stavebné pamiatky a každodenný život v Neapole, Ríme a v Benátkach.

Tretím z trojice galejných odsúdencov je Juraj Lani (1646-1688), ktorému sa cestou do Neapolu podarilo ujsť. Náhoda chcela, aby ostal visieť za svoje široké nemecké nohavice na tŕní. Na úteku sa musel vydá­vať za obchodníka, ktorý stratil pas (čo bolo v tých časoch niečo ako občiansky preukaz), za knihára i rímskeho pútnika:

„Keď... stráž pri bráne počula, že som knihár a že idem z Laibachu do Uhier, pýtali sa ma: „Kde máš pas?" Povedal som: „Nemám nijaký." Potom riekli: „Ty si alebo vyzvedač alebo zbeh!" Povedal som: „Nie." A aby mi uverili, ukázal som im jednu knihu, ktorá ešte nebola zviazaná... Kúpil som ju v Trevise pri Benátkach. Povedal som, že je na predaj, a napokon som ich pokorne prosil, aby ma nechali prejsť."

Po strastiplnej ceste a nebezpečnom prechode cez uhorské hranice Lani so slzami v očiach vstupuje do drahej vlasti, aj keď vie, že mu nemôže poskytnúť nijaké bezpečné útočisko.

Juraj Lani je tiež autorom zaujímavej hry Agapetus scholasticus seduc-tus et reductus... (Žiak Agapetus zvedený a naspäť privedený... z roku 1685). Apoštol Ján v nej prijme za syna sirotu z Korintu a zverí ju učiteľovi v Efeze. Sirota Agapetus a jeho traja spolužiaci sa vzoprú školským móre-som a utvoria si zbojnícku družinu, ktorá v lese striehne na kupcov. Apoštol Ján sa vydá za Agapetom a privedie ho na cestu cnosti.

Týmto sme dospeli k ďalšej kapitole. Baroková dramatická tvorba sa rozrastá čo do kvatity, ale svojimi hodnotami zaostáva za renesančnou drámou. Na evanjelických a katolíckych školách sa hrávali zväčša škol­ské hry, ktoré spracúvali náboženskú i svetskú tematiku a mali nabádať k horlivému štúdiu.

Typické žiacke drámy uvádzali na scéne prešovského lýcea, kde pôso­bil najvýznamnejší autor evanjelických latinských polosvetských a svet­ských hier Eliáš Ladiver ml. (ok. 1633-1686) a nejaký čas aj hák Caban (1638-1707). Obaja vstúpili do literárnej histórie nielen ako dramatici, ale aj ako navzájom si odporujúci vedci. Na Cabanov spis Existentia atomo-rum (Jestvovanie atómov, 1667) Ladiver odpovedal v tom istom roku polemikou De atomis contra Zabanium (O atómoch proti Cabanovi).

Ladiver poznal výchovný význam hier v duchu Komenského pravde­podobne už v Sárospataku. Pripisujú sa mu hry Eleazar constans (Neochvejný Eleazár z roku 1668) a Papinianus tetragonos... (Udatný Papinianus..., 1669). V prvej stvárňuje biblický príbeh o mučeníckej

smrti Eleazára. ktorý odmietol jesť bravčové mäso, lebo to zakazovalo židovské náboženstvo. Jeho neochvejnosť vo viere mala byť vzorom protestantom v časoch prenasledovania. Podobným vzorom občianskej statočnosti a symbolom stálosti protestantizmu je i Papinianus, rímsky právnik, ktorý odmietol ospravedlniť cisárov zločin. V tejto hre vystupo­valo 254 žiakov zo siedmich tried a v úlohe uhorského kráľa sa predstavil mladý gróf Imrich Thôkôly. Ako to bývalo aj u iných hier, po každom dejstve nasledovala vsuvka (interscénium) - najprv v nemčine, potom v maďarčine a napokon v slovenčine.

Na javisku slovenčina zaznela prvýkrát pravdepodobne v Bratislave r. 1628 v Dialógu o sviatosti oltárnej, ktorý na námestí predviedli jezuitskí žiaci v štyroch jazykoch. Prvé jezuitské školské predstavenie bolo v Sali r. 1601. Jezuiti si najaktívnejšie počínali v Trnave, kde v 17. storočí pred­viedli najväčší počet hier v celom Uhorsku. Jezuitské drámy slúžili pre­dovšetkým propagovaniu protireformačných myšlienok, preto hlavný dôraz kládli na náboženskú vierouku a výchovu.



Od erotiky k životopisom

Obdobie rozkvetu barokovej literatúry ohraničujeme zhruba rokmi 1680 až 1750. Vtedy vrcholí vývin náboženskej i svetskej poézie, pre­dovšetkým duchovnej lyriky. Tá kvitla v prvom rade u evanjelikov, kde okrem iného pribúdali ďalšie vydania Tranovského Citary svätých. Domáca piesňová tvorba sa uplatnila najmä vo vydaní, ktoré pripravil Sinapius-Horčička.

Náboženskú lyriku pestovali Jonáš Koledanus, Samuel Palumbini ml., Ján Blasius a ďalší. V nových vydaniach Citary sa predstavil s vlastnými piesňami i prekladmi ev. farár Samuel Hruškovic (1694-1748). Slovenský básnický slovník významne rozvíjal františkánsky kazateľ Ján Abrahamffy (1662-1748) v Knižke modliteb nábožných.

Latinskú mravoučnú poéziu písal piarista Konštantín Halapi (Alapi, 1698-1728). Zhrnul ju do zbierky Epigrammatum moralium, aenigmatum ac tumulorum libri VII (Sedem kníh mravoučných epigramov, hádaniek a náhrobných nápisov). V epigramoch vďačným námetom sú mu ženy:



Kopytom bujný kôň, behom zajac, papuľou psisko, medvedica labou, rohom zas chráni sa býk. Aké zbrane však dala príroda šibalským ženám? Tieto majú jazyk, ktorým sa obránia vždy.

V žartovnej poézii sa vychádza z poloľudovej a ľudovej poézie, kým satirická poézia je umelá. Ide o verše adresné, či v makarónskom jazyku. Príkladom môže slúžiť politicky ladená satira na slovenského kuruca O slováckém Uhrovi, približne z roku 1710:



1. Nem tudom én semmit tótul 2. De mint Szepesi legínyek
mert én magyar vagyok, sok vojnába járunk,


ha meg tudni akarjátok, do Turoczba a Szpisába

Liptovában lakok ovsenák elagyunk

3. De tik szegény Žilincsának 4. Ej mikor én huszár voltam
nem tudjátok semmit Rákóczi vojnában,


tsak pipával és brecskával tzifra plachta zástavában

a káposztát enni jártam Moravában

5. Moravában, Ostráv ában 6. Ha a gazda nem jól tartott
vétez legény voltam, az kiszelitzával,


konyát, kravát, kozát ovczát kaptam, fogtam a valaskát,

gyakran elhajtottam vertem palitzával

Najpopulárnejšia - ako inak - bola ľúbostná poézia. Z umelej ľúbost­nej lyriky sa vydelila takzvaná alamodová lyrika. Alamódovosť (z francúzskeho á la móde = podľa módy) bola prejavom prejemnelého vkusu francúzskych salónov, ktorý napodobňovala aj ostatná európska šľachta i meštianstvo. Repertoár slovenskej ľúbostnej poézie tvorili prevažne lyrické lamenty, čiže náreky, vzdychy.

Perlou tejto poézie je veršovaná skladba Štefana Ferdinanda Seleckého (1675-?) Obraz panej krásnej perem malovaný, která má v Trnave svoje prebývaní z roku 1710. Básnik ju napísal na počesť podporovateľky mladých poetov Kataríny Carbortrany. Črtá v nej idealizovaný portrét nadpozemsky krásnej dámy, pomáha si však pritom konkrétnymi zmyslovými obrazmi. Postupuje od hlavy až k pätám, pričom nijak nešetrí nadsádzkou a rozvitými prirovnaniami:

Tak velikú krásu pán búhju obdaril, Že nikterú stránku tela neprepustil, kterú by dost s velkú krásu neozdobil, nade všecky jiné ju sobe zalúbil.

Takto vidí jej oči:



Oči, oči krásne, oči nevídané, sú-lijesče v sviete jedny vám podobné?

A takto jej ruky:



Rucejako bílý alabaster krásne,

téz jak on je jasný, tak ony jsou jasné

A takto ho očarovali jej ústa:



To je tá hubička ze všech vybíraná, od cukru sladkého sladší mezi všema!

Čitateľ týchto veršov si iste všimol, nakoľko autor slovenčí, hoci nie dôsledne. Na jednom mieste píše „veľkú krásu", alebo „sú-li ješče", inde však „jsou jasné" apod.

V umeleckej próze sa pestovala najmä spomienková próza, ako den­níky, kroniky, životopisy. Aj naďalej sa v nich stretávame s tematikou protihabsburského odboja. Pri ich čítaní imponuje výrazné podanie a svieži vybrúsený štýl. Takmer pritom zabúdame, že tieto diela vznikli zhruba pred tromi storočiami - tak moderne stvárňujú problémy a atmos­féru doby.

Ján Rezik (zomrel r. 1711) je autorom Theatrum Eperiense... (Prešovské popravisko...) z prelomu 17. a 18. storočia. Zvečňuje v ňom portréty účastníkov protihabsburského povstania Imricha Thökölyho, ktorí boli odsúdení na smrť na rozkaz cisárskeho generála Caraffu, známeho aj pod prívlatkom prešovský kat. Takto líči popravu odsú­deného Žigmunda Zimmermanna:

(Zimmermmann) „odhodípoľskú čiapku, kati ho schytia, vyzlečú zo šiat, ruku, aby sa neodtiahla úderu, priviažu povrazom. Žatým sa on celým telom spustí na kolená, tri razy zvolá mocným hlasom v nemeckej reči na Vykupiteľa: „Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" Nevšímal si pritom formuly: „Ježiš, Mária, Jozef, ktorú kázal opakovať jezuita.

Kým tak volá, .. .kat dvoma údermi odtne ruky. A predsa: ó, aký sladký Jt život! Už okyptený spína ruky, dovoláva sa milosti, veľmi dychtivý po živote a znova a znova sa vracia k modlitbám: „Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!"

Dobrým rozprávačom a štylistom je Sámuel Hruškovic (1694-1748). Originálne a sviežo pôsobia viaceré časti jeho autobiografie Vita Samuelis



Hruscowitz (Život Samuela Hruškovica) z rokov 1719-1720. Plasticky podáva napríklad zážitky zo svojho vychvávateľského pôsobenia v rodine urodzeného pána Františka Bohuša. Aby mohol odísť z tohoto svojho pôsobiska, bol nútený predstierať šialenstvo. V spomienkach sa vracia do čias svojich štúdií, keď zápasil s chudobou a biedou:

V Gemeri som si zarábal na stravu zbierajúc pre domáceho divé hrušky, jablká a huby. V Rožňave som celkom schudol od hladu... Čo som raz obliekol, neodložil som prv, kým mi samo, prehnité potom a plné vší, z tela neodpadlo... To jediné ma mučilo a vždy sa mi videlo žalostné, že som nemal, za čo by som si kúpil potrebné knihy a papier a čím by som sa zavďačil svojim učiteľom".

Zato im postavil pomník vo svojej knihe. Najobšírnejšie píše o svojom profesorovi Matejovi Belovi. Chváli jeho mimoriadny rozhľad, najmä v jazykovede, jeho výrečnosť a veľkorysosť.

Vlastný život zachycuje aj evanjelický farár Matej Bahil (1706-1761) v Tristissima ecclesiarum Hungáriáé protestantium facies {Presmutné vyobrazenie protestantských cirkví v Uhorsku) z r. 1747. Dielo má osobit­ný význam pre poznanie náboženských dejín. Obsahuje i pôsobivé opisy autorových osudov, najmä uväznenie a útek do Nemecka. Jezuiti Bahila obviňovali z poburovania proti vrchnosti a z vlastizrady, lebo si vraj písal s pruským kráľom a navádzal ho k vojne proti Uhorsku.

Vydareným dobrodružným cestopisom je nemecky písaný Ungarischer Simplicissimus (Uhorský Simplicissimus z r. 1683) od Daniela Speera (1636-1705). Už svojím názvom napodobňuje populárny dobrodružný román Hansa Jakoba Christofella von Grimmelshausena z roku 1662. Jeho Dobrodružný Simplicius Simplicissimus je pestrým obrazom doby a I zážitkov z Tridsaťročnej vojny. Takmer kronikársky, ale so smyslom pre každodennosť a detail Speer zachytáva široký výsek spoločenskej atmos-1 féry v druhej polovici 17. storočia. Na ceste po Slovensku sa zastavil i v j Liptove a takto roztopašné pokritizoval jeho obyvateľov:

Toto slovo Zlipták znamená po nemecky böser Vogel a takýmito sú títo j Slováci nielen podľa mena, ale aj v skutočnosti, pretože sú to strašní zbo-I jníci. Ich vlasť, Karpatské pohorie..., neposkytuje im nadostač živobytia.. ■ I Okrádať ľudí, alebo ich za peniaze sprevádzať cez toto pohorie, to je ictm najhlavnejšie zamestnanie. Keď sú doma, nedovolia, aby ich niekto takto I posudzoval, alebo o nich takto rozprával. Veľmi by sa nahnevali ät



vyvolali by spor, keby ich niekto nazval ich pravým menom Zliptáci. Želajú si, aby ich nazývali Liptákmi".

Osobitné miesto zaujíma Itinerarium čiže Cestovný denník Daniela Krmana ml. (1663-1740) z rokov 1709-1711. Jeho námetom je Krmanova cesta za Švédskym kráľom Karolom XII., ktorý vtedy bojoval v Bielorusku proti cárovi Petrovi Veľkému. Cieľom bolo dosiahnuť kráľov prísľub pomoci prenasledovaným protestantom v Uhorsku. V službách Rákócziho Krman precestoval Poľsko, Prusko, Litvu, Bielorusko, so švéd­skymi vojskami pochodoval na Ukrajinu. Bol očitým svedkom porážky Švédov pri Poltave roku 1709, o ktorej píše v nasledujúcich riadkoch:

Potom keď si obe veľmi vyčerpané vojská na hodinu odpočinuli, kráľ Karol bitku obnovil, ale zaskočila ho ani nie tak udatnosť nepriateľských vojsk, ako skôr neočakávaná lesť. Jeho nepriatelia totiž roztiahli krídla do tvaru polkruhu a ... rozostavili svoje delá, väčšie i menšie. Mnohé z nich boli prenosné... a vyrobené podľa nového spôsobu,... A tak týmito dela­mi, ktorých spolu bolo vraj sto a ktoré ustavične nabíjali už nie guľami, ale mnohými kúskami železa, ľudovo nazývanými kartusé a vystrelenými na Švédov päťdesiat ráz, náhle porazili celú gardu kráľa Karola... Ostatní však, najpočetnejší, veľmi udatné zadržali nápor nepriateľa. Už nebojo­vali o česť, ale o život; a keď im vyrazili zbraň, zápasili holými rukami."

Krman v denníku zaznamenal aj svoje pozorovania týkajúce sa hospodárskych, spoločenských a národopisných pomerov v Poľsku, Litve a Pruskú.

Trpké osudy svojho deda, otca a svoj rušný život opísal vo Fatafamiliae Krmanianae (Osudy Krmanovej rodiny) z prelomu storočí. O jeho širokých záujmoch svedčí i rozprava De Slavorum origine dissertatio (Rozprava o pôvode Slovanov), ktorá je predobrazom neskorších osvie-tenských myšlienok o národnej minulosti a jazyku.

Po porážke kuruckých vojsk sa Krman utiahol na Myjavu, kde sa venoval publicistickej činnosti. Zámienku k jeho prenasledovaniu r. 1729 poskytol Pnpad Moravana Václava Mlynára, ktorý sa stal evanjelikom údajne Preto, že ho Krman vyliečil z posadlosti. Pri lapaní Mlynára vypukla na Myjave vzbura, za čo malo byť mestečko zrovnané so zemou. Krman, skrývajúci sa na kopaniciach, sa dobrovoľne dostavil do Bratislavy. Tu pol, ako „burič, vrah, zločinec a bohorúhač" odsúdený na doživotný žalár, v ktorom aj zomrel.

V tomto období nastáva aj rozvoj odbornej prózy. To súvisí jednak so vzrastajúcim záujmom o národnú minulosť a jazyk, jednak s úsilím o zachytenie dovtedajších vedeckých poznatkov a s ich sprístupňovaním. V encyklopedickom diele polyhistora Martina Szentiványa (1633-1705) Curiosiora et selectiora... sú rozmanité poznatky z prírodných a spoločenských vied. Ako samostatná vedná disciplína sa začala pestovať literárna história, základy ktorej položil Michal Rotarides (1715-1747).

Najvýznamnejším vedcom tejto epochy bol Matej Bel (1648-1749), píšuci po latinsky, nemecky, maďarsky a česky. Zaoberal sa históriou, jazykovedou, literatúrou, národopisom, zemepisom, hospodárstvom a prírodnými vedami. V tomto rozsahu zhromažďoval poznatky o minu­losti a prítomnosti Uhorska v diele Hungáriáé antique et novae prodro-mus (Predchodca dávneho a nového Uhorska, 1723). Iba 4 zväzky vyšli z plánovaného cyklu Historicko-zemepisná vedomosť o novom Uhorsku. Bel tu viackrát vyzdvihuje starobylosť a domorodý pôvod Slovanov a Slovákov v Uhorsku. S tým súvisia i jeho obrany a chvály slovenského národa a jazyka. V úvode k slovensko-českej gramatike Pavla Doležala z r. 1746 píše, že slovenčina „v ničom nezaostáva ani za vážnosťou a vznešenosťou španielčiny, ani za pôvabom a uhladenosťou francúzštiny... a napokon ani za veliteľskou prísnosťou maďarčiny."

Národné obrany a chvály začali sa pestovať aj ako samostatný literárny žáner. Najznámejšou z nich je anonymná Murices... sivé Apológia (Ostne... alebo Obrana, 1728), za ktorou sa skrýva Jan Baltazár Magin (1681-1735). Je to polemická odpoveď na hanlivý spis trnavského profesora práv Michala Bencsika. V duchu podmaniteľskej teórie Bencsik v ňom píše ponižujúco o Slovákoch a o Slovanoch vôbec. Magin zase rozvíja pohostinskú teóriu, podľa ktorej Slováci prijali Maďarov na svoje územie. Zdôrazňuje, že Slováci sú rovnoprávnym uhorským stavovským národom a majú také isté občianske práva ako Maďari. Ostro sa stavia proti pre­javom národnostného šovinizmu.

Dôsledkom upevňujúceho sa slovenského jazykového povedomia v tej dobe je aj častejšie používanie termínu slovenský jazyk. Zámerne sa slo-vakizuje literárna čeština, ktorá je ešte stále spoločným jazykom českých a slovenských vzdelancov. Tieto snahy badáme u Jána Simonidesa, Alexandra Máčayho, ako aj Daniela Sinapia - Horčičku, ktorý rodákom príkro zazlieval nezáujem o pestovanie rodného jazyka.



Mravoučné pokladnice

Sme v druhej polovici osemnásteho storočia. Je to doba osvietenského absolutizmu, doba tereziánskych a jezefínskych reforiem. Je to doba pre­búdzania nemaďarských národov v Uhorsku. Nieje náhodou, že popred­ným ideológom tohoto spoločenského a národného pohybuje uvedomelý Slovák, riaditeľ cisárskej knižnice vo Viedni Adam František Kollár. Nielenže navrhuje zdanenie cirkvi a šľachty, ale nabáda svojich rodákov, aby dbali o svoju vlastnú reč.

Spomenutý kultúrny pohyb súvisí so snahou rozvíjať kultúru a litera­túru v úzkom spojení s ľudovými vrstvami ako s oporou národného hnu­tia. Práve v tejto dobe badať výrazný príklon k ľudovosti v tvorbe fran­tiškánskych autorov. Táto tvorba nadobúda i rokokové prvky. Pozorujeme to najmä vo vianočných pastierskych koledách a ďalších skladbách. Piesne tohoto druhu obsahujú kancionále kazateľov Juraja Pavlína Bajana (1721-1792) a Edmunda Paschu (pašu, 1714-1772).

Bajan sa vo svojich duchovných piesňach vyjadruje básnickými prostriedkami svetskej poézie. Jeho pastierske piesne pripomínajú spa­siteľské dielo Ježiša Krista ako posolstvo Božej lásky k svetu:



Tehdy hrozný búh od večnosti z trúnu stúpil ze svej výsosti, pro nás mizerných hrísníkú bídných na zem dolu

Telem svojím své božství zakryl. Tehdy na svet Syn boží patril...

Ľudová tvorivosť mocne pôsobí na umelú poéziu, zároveň však medzi

ludové, poloľudové a umelé nemožno klásť pevné hranice. Ľudovosť je

lelen v námetoch, ale i v žánroch. V sociálnej lyrike prevláda protipan-

ý ton. Za neúnosné je v nej označované najmä postavenie sedliackeho

Neni mizernejšie na svete stvorenie, jak nevoľný sedlák v Uherskej krajine.

Ve dne v noci robí, nikdy pokoj nemá, ani poctivosti u nikoho nemá.

A to napriek tomu,že „bez sedlákíi obecné naskrz být nemúžeme", ako nás uisťuje Matej Markovié vo svojej Piesni o chvále stavu sedláckého. A súčasne vyjadruje nádej, že Boh odvráti od sedliakov všetko zlé, dokiaľ po mnohom súžení nepomrú sedliaci - i páni!

Protipanským tónom je preniknutá zbojnícka poézia. Až do dnešných čias sa traduje neobyčajne pôsobivá poloľudová Píseň o Jánošíkovi. Jadrom skladby je horekovanie uväzneného terchovského hrdinu za slo­bodou, ktoré sa mení na rozhovor:

Jánošík, Jánošík, kde je tvúj palošík -v tom meste Žiline, tam visí na kline. Jánošík, Jánošík, kdeže tvá valaška, kterú si si zvŕtal, kdy ti byla láska.

Jánošík, Jánošík, kde tvípokladové? Nepovím nikomu, krome mojej Dore, neb sújich nehodní páni užívati, kdy nechteli se mnú dobre nakládati.

Rozmanitosť námetov a žánrov, alebo ich splývanie ovplyvňuje aj ľúbostnú poéziu, ktorá sa pestuje najväčšmi. Barokový človek si mohol vybrať medzi tromi láskami: pozemskou, duchovnou a posmrtnou.

Tá pozemská je často hotovým súžením a niekedy i peklom už tu, na Zemi:

Srdce ve mne vždy horí, nebo Amor mne morí, všecko, co v mém tele jest všecko, všecko mne bolí.

Aké to musí byť hrozné, keď človek sa dokáže skôr vyslobodiť zo žalára, než z okov ľúbostnej túžby:



Túzenia, súženia, večší než väzenia, väzenia pomôže, z túženia nemúže.

Duchovná láska býva niekedy až eroticky podfarbeným vzťahom k božskej bytosti, v našom prípade k Panne Márii:



Salve tehdy, má milenko,

zlatá perličko,

tisíckrát buď pozdravená má holubičko

Kdyby mne chtel diabol míť, rekni, že to nemúž byť, ponevadžjsem j á tvúj milý, Že ty mne chceš míť.

Dokonca aj v tej záhrobnej „láske" Smrť s veľkým „s" vystupuje ako milenka a svojho „milenca" presvedčuje, že ju musí nasledovať na večnosť, či sa mu to páči alebo nie. Lebo aj Smrť vie zasiahnuť človeka ranou zo svojej kuše práve tak dokonale ako Amor.

Veršované anekdoty, žartovné historky, poviedky a bájky z poloľudovej poézie zahrnul do svojho zborníka katolícky farár Ján Sekáč (zomrel r. 1818). Jeho Láskavé karhání smíšnopochabných svetských mravu je zdrojom pre poznanie príbehov jednoduchých i vznešených ľudí, ktoré kolovali medzi najširšími vrstvami. Podobne sa zaznamená­vali v rukopisných zborníkoch a spevníkoch svetská, umelá, poloľudová a ľudová poézia. Od slovenských zapisovateľov je napríklad Zborník Jána Lanyho z druhej polovice 18. storočia, alebo Spevník Johany Lačnej z r. 1806.

Takmer na sklonku epochy sa týči ako míľnik básnické dielo Hugolína Gavloviča (1712-1787). Valaská škola mravúv stodola z roku 1755 je nie­len najobsiahlejším výtvorom staršej slovenskej literatúry, ale vyniká aj svojím zacielením. Akoby vo svojich 17 tisícoch veršov chcelo zhrnúť celé dovtedajšie úsilia barokovej poézie.

Jej autor, príslušník františkánskej rehole, pôsobil istý čas ako kazateľ. Ako 3 3-ročný ochorel na pľúca a to ho primalo, aby sa venoval literárnej činnosti. V lete sa liečil na salaši a v zime písal - spočiatku teologické spisy.

Valaská škola je akousi pokladnicou praktickej múdrosti o najrozmani­tejších veciach. Pozostáva z 21 úvodných spevov, takzvaných nôt, ktoré sa vždy začínajú pastierskym spevom o nejakom starozákonnom biblic­kom príbehu. Keďže starozákonná spoločnosť sa zapodievala pre­dovšetkým pastierstvom, každá udalosť je s ním v nejakom vzťahu. Autor sa však neškolil iba na biblickej látke, u antických a iných autorov, ale čerpá aj z vlastnej skúsenosti. Jeho Škola je do určitej miery uceleným svetonázorovým systémom. Ide v ňom v podstate o hodnotenie vzťahu k Bohu, k ľuďom a k svetu. A v tomto svete je predovšetkým svet bohatých a chudobných, v ktorom vládne neustály a nezmieriteľný boj. Gavlovič, odchovaný duchom františkánskej pokory, sa pohoršuje nad sociálnou nespravodlivosťou:



Jak pyšnému poníženost v ošklivosti býva, ta bohatý chudobného v nenávisti míva; boháča ve všem prátelé upevnují sami a chudobný jak upadne, vy ženu ho známi.

Z ľudských nerestí kladie na prvé miesto záhaľku. Zato každá statočná a tvorivá práca je zdrojom všetkých statkov:



Každá práca užitečná, ačkoliv je sprostá, když se dobre vykonáva, sladkosť z nej vyrostá

Dobrodením sveta a ľudí je pokoj a mier, nešťastím nepokoj, rozbroje a vojny. Zdrojom nepokojov je aj lúpež a odieranie poddaných. Gavlovič vystríha vrchnosť, lebo vie, že vláda, ktorá lúpi, nemá dlhé trvanie:



Potem i rebélie vznikajú veliké, když se nemúžu znášeti nálezky všeliké. Tak i ty, když sipánem neb hospodár domu, k rozmnožení statku svého neber nič nikomu.

Valaská škola je napísaná nezvyklé sýtou slovenčinou, takže tu je možno hovoriť skôr o češtiacej slovenčine.

Hovorí sa, že knihy majú svoj osud. Mala ho aj Valaská škola - čakala totiž na svoje vydanie plných 75 rokov. Ale aj vtedy niektoré časti svojím sociálnym vyznením pôsobili tak aktuálne, že ich vydavateľ jednoducho vypustil.

Gavlovič napísal aj niekoľko ďalších veršovaných skladieb, ktoré dodnes ostali v rukopise. V prvom rade máme na mysli Školu kresťanskú... (1758). Ak Valaská škola... mala podľa autora povzbudzo­vať k „mravom a statočnosti", potom Škola kresťanská... má viesť k svä­tosti. Je to teda akési pokračovanie predošlého diela, tentokrát o posled­ných veciach človeka. Obsahuje básne o smrti, o poslednom súde, o pekle a o nebi.

Tvárou v tvár neodvolateľnej smrti, pominuteľnosti pozemského života je každé ľudské dielo dočasné a márne:

Každý človek na svých dlaňách má literu eM, eM,

aby sobe pripomínal to slovíčko: zemrem.

Mors, mors, smrt, smrt, v dlaňách tvojich napísaná stojí,

dokudkoliv se nezvalíš, nebudeš v pokoji.

Na to si se tu narodil, bys' mohel umríti,

proč tam tehdy mlyny staváš, odkud máš odjíti.

1   2   3   4   5   6   7   8   9   ...   14


Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©atelim.com 2016
rəhbərliyinə müraciət